Bohoslužby


Program sv. omší a aktualít je stále priebežne aktualizovaný na tejto stránke.

V prípade spovede, zaopatrenia chorých, pohrebu volajte na číslo 0903592818



Biblické exkurzy – Desiata nedeľa cez rok – „Riešenie v podobe obvinenia Krista, to nie je riešenie“.

Mk 3,20-35
Satan patrí v Biblii jasne medzi negatívne pomenovania. Najčastejšie si ho spájame s démonickou bytosťou, ktorá dokáže posadnúť človeka, alebo niekoho pokúša. Satan je ústredným motívom stati Marek 3,20-35. Hoci v ňom na prvý pohľad vôbec nie je osobne prítomný. Ak sa však pozrieme na hebrejský význam tohto pomenovania, čo znamená protivník, tak jeho úlohu tam preberajú ľudia útočiaci na Ježiša. A prekvapujúco aj takí, od ktorých by sme to nečakali.Stať sa točí okolo Ježišovej identity. Ježiš sa nachádza v istom dome. Tam k nemu prichádzajú „zákonníci, čo prišli z Jeruzalema“ (v. 22). Nevedia sa vysporiadať s Ježišovou schopnosťou vykonávať úspešné exorcizmy. Vedia, že mu to pridáva na kredite. Sú bezradní. Ježiš totiž nezapadá do ich schém. Ponúkajú teda riešenie v podobe obvinenia. Zaútočia naňho s tým, že vykonštruujú teóriu o Ježišovom spriahnutí s Belzebulom, vďaka ktorému má moc nad démonmi. Ježiš sa bráni logickou argumentáciou. Prečo by satan bojoval taktikou, kde by sám útočil na vlastných? Využíva pritom obraz kráľovstva a domu (rodu). Zo skúsenosti dejín bolo známe, že ak sa nejaká ríša začala zmietať vo vnútorných konfliktoch, tak bolo len otázkou času, kedy niekto využije príležitosť. Buď taká ríša padne pod tlakom vonkajšieho nepriateľa, alebo jej význam a moc rozdelením výrazne upadne. Ak by podobne proti sebe bojovali aj zlí duchovia, tak by nemali čas ani energiu nejako vôbec pôsobiť. Skutočnú príčinu svojej schopnosti exorcizmu vysvetľuje Ježiš ďalším príkladom. Hovorí o silnom mužovi brániacom svoj dom. Jediný spôsob, ako ho z toho domu dostať je, že musí prísť niekto mocnejší. A to je aj tajomstvom Ježišovho úspechu. On je mocnejší ako démoni. Preto ich môže vyhnať. Nemajú na neho vplyv a nemôžu ho ani poraziť, či mu uškodiť. Podobne dopadli aj „satani“ v podobe zákonníkov. V rozhovore a sile argumentov sa Ježiš ukázal ako mocnejší. No zákonníci, zdá sa, tu neboli jediní a ani najhorší protivníci.Úryvok lemujú dve zmienky o Ježišovej rodine (3, 20-21. 31-35). Hoci by sme predpokladali opak, tak ani ona nie je predstavená pozitívne. A j títo rodinní príslušníci pristupujú, podobne ako zákonníci, pre seba s dobrým úmyslom. Chcú vyriešiť otázku jedného z jej členov. Ani oni si s ním nevedia dať rady. Najprv (v.20-21) ho chcú stiahnuť z verejného priestoru. Argumentujú tým, že to nemá v hlave všetko v poriadku. Je zaujímavé, ako sa dodnes dá pod túto diagnózu skryť veľa vecí. Dnu sa však pre tlačenicu nedostali. A tak sa ho vo svojom druhom pokuse (v.31-35) snažia vylákať von. Využívajú pritom blízke pokrvné vzťahy. Ježiš však odoláva aj v tejto chúlostivej situácii. Aj z jeho príbuzných sa stali „satani“. Odbíja ich poukázaním na novú rodinu, ktorá sa vytvorila okolo neho počas jeho pôsobenia. Kritériom už nie je telesný pôvod, ale plnenie Božej vôle.Ježiš je skutočne silnejší ako satan. Dokazuje to pri výslovných manifestáciách démonov, ktorých vyháňa z posadnutej osoby. Odoláva protivníkom v podobe predstaviteľov náboženského života. A nepodľahne ani pokušeniu zo strany svojich najbližších. Je si vedomý toho, kým je a aké je jeho poslanie. Nikto mu v tom nemôže zabrániť.

Biblické exkurzy – Deviata nedeľa cez rok – „Boh nie je urážlivý egocentrista, ale štedrý altruista“.

Mk 2,26-3,6
Do atmosféry dnešného evanjeliového textu (Mk 2,23-3,6) nám pomôže vstúpiť prvé čítanie. To bolo vhodne vybraté z textu Desatora podľa knihy Deuteronómium (nachádzame ho aj v Ex 20). Hovorí sa tu o základe príkazu, o ktorom je debata v evanjeliovej epizóde. Základom je pamäť – na situáciu otroctva: „Pamätaj, že aj sám si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou rukou a zdvihnutým ramenom. Preto ti prikázal, aby si svätil sobotu.“ Text odhaľuje, že Boh nechce, aby bol človek zotročený. Preto prikazuje svätiť sobotu. Svätiť tu teda znamená nebyť otrokom toho, čo človek robí ostatných šesť dní. Siedmy deň je deň Pána, avšak to sa prejavuje tak, že človek si má oddýchnuť od svojich prác. Príkaz je teda výrazne orientovaný na dobro človeka, nie na, takpovediac, dobro Boha. Deň Pána sa zasvätí tak, že sa vyzdvihne dobro človeka. Zároveň tento príkaz je silne solidárny: „Nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani tvoja slúžka […], aby si tvoj sluha a tvoja slúžka odpočinuli tak ako ty“ (Dt 5,14). Nemožno pre dobro jednej skupiny zotročiť inú. Ako už bolo naznačené, v istom zmysle by sme príkaz o siedmom dni mohli vnímať aj ako paradigmu všetkých Božích prikázaní. V židovskej tradícii sa o Šabate hovorí aj ako o neveste; jeho príchod v piatok večer sa slávi ako vítanie nevesty. To akoby vyzdvihuje jeho dôležitosť a výnimočnosť. Ak je v centre prikázania o tomto tak výnimočnom dni dobro človeka, o čo viac to platí aj o iných prikázaniach. Teológia Knihy Deuteronómium má v tom jasno. Mojžiš na záver svojej reči predstavuje zhromaždeniu Izraelitov Boží zákon a vyzýva ľud k jeho zachovávaniu slovami: „Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo“ (Dt 30,19). Vyvoliť si Božie prikázanie znamená vyvoliť si život, lebo to je jeho zámer – Boží zákon má na zreteli život, dobro človeka, nie dobro Boha. Boh nie je urážlivý egocentrista, ale štedrý altruista. Tieto základné princípy jasne vidno v Ježišovom konaní v dnešnom evanjeliu. Ježišove slová z prvej miniepizódy z obilného poľa: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu“ (Mk 2,27), potvrdzujú zameranie príkazu o sobote na dobro človeka. Ďalej to potvrdzuje Ježišovo „gesto“ z nasledujúcej miniepizódy zo synagógy, keď káže človeku s vyschnutou rukou postaviť sa do prostriedku zhromaždenia. Zároveň sa na tomto mieste pýta, akoby mal pred sebou otvorenú knihu Deuteronómium: „Slobodno v sobotu robiť dobre alebo zle, zachrániť život alebo zničiť?“ (Mk 3,4). Aj keď odpoveď je evidentná aj pre neznalca príkazov o sobote, Ježišovi odporcovia sa odmietajú na tento príkaz pozerať cez takéto kritérium. Pri ochrane Božieho zákona, nechránia život, ktorý je v jeho centre, ale ho ničia: „Farizeji vyšli von a hneď sa radili o ňom s herodiánmi, ako ho zahubiť“ (Mk 3,6). Ak aj dnes chceme ohlasovať a horlíme za Božie prikázanie, majme na mysli, čo je zámerom každého prikázania, ktoré vychádza z jeho úst.

Biblické exkurzy – Siedma veľkonočná nedeľa  – „Byť milovníkom Pravdy“.

Jn 17,11b-19
V úryvku z takzvanej Ježišovej veľkňazskej modlitby, ktorá nachádza svoj kontext v poslednej večeri Ježiša so svojimi učeníkmi môžeme sledovať silný reťazec pojmov a myšlienok. V úvode s dôrazom počúvame o Otcovom mene, ktoré on dal Ježišovi. Sila tohto dôrazu sa trošku stráca v našom súčasnom preklade. Grécky text v oboch veršoch zachováva úplne rovnaký výraz: ἐν τῷ ὀνόματί σου ᾧ δέδωκάς μοι (en to onómati su ho dédokás moi). Upravený text by vyzeral asi takto: „Svätý Otče, zachovaj ich v tvojom mene, ktoré si mi dal, aby boli jedno ako my. Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal.“ (Jn 17,11b-12a) Toto opakovanie nám prezrádza dve veci: zdôraznenie Otcovho mena a to, že ho on dal Synovi. Opakovaním aj toto istého slovesa vnímame, že Syn robí to isté čo Otec: zachováva v mene. Tento grécky datív však môže mať aj inštrumentálny význam, čo by sa teda dalo preložiť ako: zachovať ich svojím menom. Čitateľ Sv. písma sa pri tomto zdôrazňovaní mena len ťažko ubráni tomu, aby tu nevidel spojenie s udalosťou Exodu a konkrétnejšie s udalosťou zjavenia Božieho mena Mojžišovi. Toto Božie meno, ktoré je v židovskej tradícii sväté a preto nevysloviteľné a ktoré reprezentuje Boha samého, toto meno bolo dané Synovi.
Štrnásty verš znova nadväzuje na tieto myšlienky, keď hovorí: „Dal som im tvoje slovo.“Otec dal Synovi svoje meno a Syn im dal jeho slovo. V tejto reťazi sa zdá, akoby meno a slovo sa dali zameniť. Otcovo meno je jeho slovo. Aj z hľadiska jazykového môžeme povedať, že meno je vlastne slovo avšak toto slovo nesie v sebe celú osobu. Nasledujúci verš sa tiež vracia k myšlienke zo samého začiatku nášho úryvku. Ježiš tu vyslovuje svoju prosbu: „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil(τηρέω (teréo)) pred Zlým,“ (Jn 17,15). Použité sloveso je tu pritom to isté ako v prípade prosby z jedenásteho a dvanásteho verša: „Zachovaj (τηρέω) ich vo svojom mene/svojím menom,“ (Jn 17,11). Aby sme to prepojenie mohli vnímať lepšie, použime to isté sloveso a Ježišovu prosbu zo štrnásteho verša parafrázujme: „Zachovaj (τηρέω) ich pre Zlým.“Byť zachovaný od Zlého znamená byť zachovaný v Otcovom mene alebo Otcovým menom.
Evanjelium pokračuje ďalej: „Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda,“ (Jn 17,17). Po spojení mena a slova, prichádza spojenie slova a pravdy. Ak je slovo pravda mohli by sme znova parafrázovať: „Posväť ich slovom.“ Vzniká nám tak reťaz: meno – slovo – pravda. Uprostred stojí slovo. Pri toľkonásobnom opakovaní slova slovo sa čitateľ znova ťažko ubráni, tentoraz, aby si nespomenul na prológ Jánovho Evanjelia: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh,“ (Jn 1,1). Toto Slovo je Ježiš sám. V tomto Slove, ktoré je pravdou majú byť učeníci posvätení. A v už spomenutom štrnástom verši sme sa dozvedeli, že Syn dal toto Slovo učeníkom – dal im teda seba samého. Myšlienkovo tu zapadá záver dnešného úryvku. Ježiš, tým, že sa dáva sa posväcuje: „Za/pre nich sa ja sám posväcujem“ (Jn 17,19). Používa sa tu predložka ὑπέρ (hyper), ktorá je dôležitá v kontexte Eucharistie. V Lukášovom Evanjeliu Ježiš pri poslednej večeri hovorí: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za (ὑπέρ) vás … Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za (ὑπέρ) vás,“ (Lk 22,19.20). Ježiš sa dáva celý, dáva svoj život a tak sa posväcuje. Tak sú posvätení aj učeníci, lebo v nezištnom dávaní svojho života za/pre druhých človek nachádza pravdu o svojom živote. Ježiš sa s touto pravdou dokonca stotožňuje. Hovorí: „Ja som cesta, pravda a život,“ (Jn 14,6). Ježiš je touto pravdou, lebo jeho celé bytie je darovaním sa a to darovaním sa úplným.

Biblické exkurzy – Piata veľkonočná nedeľa  – „Byť ratolesťou a „ostávať“ v Ježišovi, nie je úplne to isté“.

Jn 15,1-8
Podľa vízie prorokov mal teda viničom/vinicou byť Boží ľud, ktorý mal prinášať ovocie Bohu. Izrael mal slúžiť Bohu. V Jánovom evanjeliu však Ježiš hovorí: Ἐγώ εἰμι ἡ ἄμπελος ἡ ἀληθινὴ (egó eimi he ámpelos he alethiné) /Ja som pravý vinič.“ (Jn 15,1) Biblisti sa zhodujú, že výraz „Ja som…“ po grécky ἐγώ εἰμι (egó eimi) je v Jánovom evanjeliu odkazom na Božie meno, ktorým sa Boh predstavuje Mojžišovi, keď sa mu zjavuje v horiacom kríku (porov. Ex 3,14). Ježiš akoby celú logiku otáčal: pravý vinič nie je Izrael, ale on, ten, ktorý je s Otcom jedno (ako to „pred chvíľou“ vysvetlil svojim učeníkom v kapitole 14), ktorý sa predstavuje jeho menom, on je pravý vinič, ktorý jediný môže prinášať pravé ovocie. Prirovnanie, ktoré sa používalo na ľud sa teraz používa na samého Boha v Kristovi! Kto komu teda skutočne prináša ovocie? To však nie je všetko. Ježiš ďalej hovorí: ἐγώ εἰμι ἡ ἄμπελος, ὑμεῖς τὰ κλήματα (egó eimi he ámpelos , hymeis ta klémata)/Ja som vinič, vy ste ratolesti. (Jn 14,4) Tu nám osoží trošku si objasniť slovo ratolesti. Grécke slovo κλήμα (kléma) v podstate znamená konáre, alebo lepšie povedané malé konáre (keďže gréčtina má ešte aj iné slovo: κλάδος (kládos), ktorým označuje hrubšie konáre, ako sú napr. konáre stromov), a veľmi často sa toto slovo používa v spojení s viničom. To, čo sa u nás prekladá ako ratolesti sú vlastne konáre viniča, z ktorých potom vyrastajú už samotné strapce hrozna. Prečo je toto upresnenie dôležité? Ak povieme vinič, máme tým namysli celý „strom“ viniča, aj s jeho konármi. Ak tieto konáre odrežeme, už nepovieme, že je to vinič, ale len kmeň viniča, alebo čosi podobné. Konáre viniča bez viniča sú konáre viniča, ale vinič bez konárov nie je vinič! Dokonca v textoch Starého zákona nachádzame state, kde konáre viniča sú paralelou k viniču samotnému: „Syn človeka, akú prednosť má drevo viniča (ἄμπελος/ámplelos) medzi všetkými stromami, vetvička (κλήμα/kléma), ktorá je medzi stromami lesa?“ (Ez 15,2) Text z Jánovho evanjelia tak nie je obyčajným prirovnaním, ale stáva sa hlbokým textom o jednote Krista s jeho učeníkmi. Učeníci bez Krista sú len konáre, ktoré, tak ako to učeníkom vysvetľuje samotný Ježiš, samé od seba ovocie prinášať nedokážu; tak ako ich neprinášal ani Izrael. Dokážu to len v napojení na pravý vinič, ktorým je Kristus, ktorý je jedno s Otcom. Avšak Kristus nie je kompletným viničom ak nemá konáre! Ak má platiť, že je pravým viničom, je ním len so svojimi konármi. Na záver ešte čerešnička na torte. Asi najkrajší obraz vzťahu medzi Bohom a jeho ľudom je vo Svätom písme obraz ženícha a nevesty, alebo milého a milej. Milým je Boh a jeho milou je Izrael. A aj v tomto kontexte sa spomína vinica a vinič (ako to už dával tušiť aj citovaný text z Izaiáša). Milá v Piesni piesní hovorí:
„Ja patrím svojmu milému a jeho túžba za mnou nesie sa.
Poď, milý môj, zájdime na vidiek, nocujme v dedinkách!
Včasráno pôjdeme do viníc pozrieť sa na vinič, či sa už rozvíja, či sa kvet otvára, či kvitnú granátovníky.
Tam ti dám svoju lásku.“ (Pies 7,11-13)

Biblické exkurzy – Tretia veľkonočná nedeľa  – „Minimálne to po Veľkej noci nie je vždy až tak zjavné. Ježiš sa už nedá chytiť. Ježiša treba nájsť, alebo rozpoznať.

Jn 20,19-3
Celá stať je pokračovaním príbehu dvoch tzv. emauzských učeníkov. Po mimoriadnej skúsenosti s Ježišom v Emauzoch, kde ho spoznali pri lámaní chleba, hneď v neskorú hodinu vstávajú a utekajú späť do Jeruzalema, kde vo večeradle hovoria ostatným čo videli a zažili. A práve doprostred tohto rozprávania vstupuje vzkriesený Ježiš. „Zmätení a naľakaní si mysleli že vidia ducha.“ Prečo to takto prežívajú, keď v Emauzoch ho už videli? Nevideli tohto istého Ježiša už predtým, nespoznali ho pri lámaní chleba? Vari prišiel iný Ježiš medzi nich? Považovali ho za mátohu, ducha zomrelého? Odpoveď na ich situáciu môžeme nájsť v Ježišovej otázke, ktorú im adresuje: „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky?“ Dvaja učeníci, ktorí dobehli z Emauz, hovorili o stretnutí s Ježišom ako o nadprirodzenom úkaze, ktorý si mohli vysvetliť a možno aj vysvetľovali ako stretnutie s duchom zomrelého. Preto sa ich Ježiš vyčítavo pýta, prečo im srdcia zachvacujú také myšlienky a vyzýva ich presvedčiť sa a dotknúť sa jeho osláveného tela i sadnúť si s ním k stolu. Ide už o druhé stolovanie emauzských učeníkov spolu s Ježišom. Od prvého stolovania ich dvihol tým, že sa im stratil z očí v Emauzoch a k druhému stolovaniu ich posadil tým, že sa im zjavil v Jeruzaleme uprostred ostatných učeníkov. Okrem toho, že ich solídne vycvičil po telesnej i duchovnej stránke (večerný beh do kopca späť do Jeruzalema a následná skúsenosť pri zjavení), vrátil ich do spoločenstva učeníkov za zatvorenými dverami ako svedkov svojho zmŕtvychvstania. Ani nevedeli ako a stali sa svedkami Ježišovho vzkriesenia pre ostatných učeníkov. Evanjelista Lukáš ešte poznamenáva, že sa im otvorila myseľ pre porozumenie Písmu. Stalo sa tak na základe toho, že oni sami si vyplnenie predpovedí Starého zákona prečítali vo vlastnom príbehu.

Milé deti, rodičia, priatelia, každý z nás potrebuje nájsť svoje Emauzy.


Biblické exkurzy – Nedeľa Božieho Milosrdenstva – „Duša je skutočne schopná nekonečnej kapacity z jednoduchého dôvodu, pretože v nej prebýva Boh.

Jn 20,19-31
Večer v prvý deň týždňa – teda na veľkonočnú nedeľu večer – keď už majú za sebou učeníci beh k Ježišovmu prázdnemu hrobu a živo diskutujú za zatvorenými dverami čo bude s nimi, keď sa roznesie správa o prázdnom hrobe, prichádza sám Ježiš medzi nich s pozdravom pokoja. Prekonáva prekážku zatvorených dverí a pozýva učeníkov, aby ju prekonali tiež. Dáva im svojho Ducha a posiela ich aby išli von z večeradla a pokračovali v jeho poslaní chodiť a hlásať zvesť o Božom kráľovstve. O týždeň neskôr – na 2. Veľkonočnú nedeľu – je celá partia už aj s Tomášom opäť vo večeradle a opäť za zatvorenými dverami. Prekážka zatvorených dverí ešte nebola učeníkmi prekonaná, pretože neboli prekonané zatvorené dvere medzi nimi. Tomáš potreboval prekonať predsudky voči svojim kolegom, ktorých podozrieval za naivity a lacných nádejí. Vzkriesený Ježiš je majster v prechádzaní cez zatvorené dvere. Z dnešného evanjelia sa zdá, že jeho žiaci – medzi ktorých sa hrdo hlásime aj my – sú majstri v ich zatváraní. Cirkev zatvorených dverí nevydrží dlho, podľa Písma len 50 dní, potom Boží Duch prekoná bariéry v srdciach učeníkov a najmä ich strach o seba, svoje živobytie a svoju bezpečnosť a rozkopne dvere večeradla, aby z neho prúdil Boží život do celého sveta. Dnes svätorečený pápež Ján Pavol II. začal svoj pontifikát vetou nápadne podobnou Ježišovmu pozdraveniu pokoja: Nebojte sa! Rozkopnite (tal. spalancate) dvere svojho srdca Kristovi! Len on vie, čo je v srdci človeka, len On to vie.“

Milé deti, rodičia, priatelia, koľko milosti prijímame?


Biblické exkurzy – Piata pôstna – „Lazár je tým, čím sme my, a Ježiš tým, kým sa máme stať.

Jn 11,1-45
Na tajomstvo Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania nás takmer bezprostredne pred Veľkou nocou pripravuje udalosť vzkriesenia Lazára z 11. kapitoly štvrtého evanjelia. Rozprávanie má z Ježišovho pohľadu veľmi osobný a citlivý ráz. V ňom totiž smrť zasiahla rodinu súrodencov Lazára, Márie a Marty, pre ktorých bol Ježiš zjavne blízky rodinný priateľ. Vidno to najme vo chvíľach, keď prejavuje emócie smútku nad smrťou brata dvoch sestier. (Jn 11, 33-35) Asi najaktívnejšou postavou po Kristovi je v rozprávaní Marta. V Novom zákone ju spomína ešte Lukáš v známej scéne (Lk 10, 38-42), kde „žaluje“ na svoju sestru, ktorá jej nepomáhala, ale „ktorá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo.“ Tam následne dostane „pokarhanie“, ktoré ju má z jej ustarosteného spôsobu života vytrhnúť a upriamiť na vzácnosť hosťa v jej dome. Podobné črty možno u nej badať aj v evanjeliu 5. pôstnej nedele. Na rozdiel od svojej sestry, ktorá ostáva v dome, sa Marta vybrala prichádzajúcemu Ježišovi naproti. Už v jej prvých slovách cítiť jej svojský temperament. Po akejsi výčitke „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel,“ nasleduje seba uistenie v Ježišove schopnosti „Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“ Ježiš ju chce nasledujúcimi slovami priviesť k nádeji zmŕtvychvstania. S Martou je to však ťažké, pretože tá sa akoby stále točila vo vlastných predstavách („Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“), kde nepúšťa veľmi Ježiša k slovu. Ježiš musí energickej Marte následne odobrať iniciatívu a priamo jej ukazuje na pointu celého príbehu. „Ja som vzkriesenie a život.“ Martino nasledovné vyznanie: „Ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet,“ navodzuje dojem, že dospela k pravej viere. Scéna pri hrobe však naznačuje opak. Tam namieta proti otvoreniu hrobu s tým, že Lazár bude po štyroch dňoch v hrobe už zapáchať (v. 39). To dosvedčuje že tým predošlým  „ja som uverila“ [gr. ἐγὼ πεπίστευκα, tvar perfekta] vlastne len prehlbila svoju domýšľavosť. Myslí si, že všetko správne chápe i verí. Stále pritom pod tlakom udalosti smrti a pohrebu ostáva roztržito len pri pozemských záležitostiach. Príprava na blížiace sa veľkonočné sviatky v sebe skrývajú nástrahu. Prílišná zamestnanosť nás môže dostať do stavu Martinho zmýšľania. Je ňou istota že všetko dávno chápeme, a že sa to vlastne bude opakovať tak ako každý rok. Pritom nám môže uniknúť podstatná vec. A to napriek tomu, že ju budeme mať priamo pred očami, a že nám to bude opakovane ohlásené. Tajomstvo Ježiša, ktorý jediný je „vzkriesenie a život.“

Milé deti, rodičia, priatelia, cesta k plnosti je náročná.


Biblické exkurzy – Štvrtá pôstna – „Kríž v akejkoľvek podobe je požehnanie.

Jn 3,14-21
Dnes máme pred sebou poslednú časť z nočného rozhovoru medzi Ježišom a Nikodémom z 3. kapitoly Jánovho evanjelia. Tento výsek sa začína Ježišovou odvolávkou na udalosť z 21. kapitoly knihy Numeri. Po tom, čo izraelský ľud na ceste púšťou reptal proti Bohu a Mojžišovi, že ich vyviedli z Egypta, Boh poslal hady, ktoré hrýzli ľud a mnoho z nich umieralo. Keď si ľud priznal vinu, šiel za Mojžišom, aby on prosil Boha, aby ten od nich hady odvrátil. Na Boží príkaz Mojžiš urobil medeného hada a každý pohryzený, ktorý sa naň pozrel, žil. Pohľad na medeného hada teda odvracal smrť a zachovával život. Je zaujímavé všimnúť si, že Boh od ľudu hady neodvrátil ako si to žiadali, ale dal im liek. (Prečo?) Navyše, tento had prinášal život len pohryzeným. Nepohryzení pravdepodobne nevedeli naplno oceniť veľkosť tohto Božieho daru. Ježiš sa teda prirovnáva k tomuto vyzdvihnutému hadovi. On musí byť vyzdvihnutý, aby „každý kto verí, mal v ňom večný život,“ (v. 15) a „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (v. 16) Z Božej lásky voči svetu darovaný Syn má teda dve „funkcie“: od toho, kto v neho verí odvracia smrť a prináša mu večný život (podobne ako ten had na púšti). Je to po prvý raz, čo sa „večný život“ v Jánovom Evanjeliu objavuje a ako sme videli, je to dokonca hneď dva krát v dvoch veršoch za sebou (vv. 15-16). Tento termín bude veľmi obľúbený v celom Evanjeliu. Zaiste sa v týchto veršoch nehovorí o smrti fyzickej ani o živote bez konca na tejto zemi. Nejde tu však ani o večný život v zmysle odmeny po smrti. Alebo ešte ináč, nejde tu o večný život v zmysle dĺžky, ale v zmysle kvality. Tento život je dokonalou formou života, lepší od neho už nemôže byť a začína sa už teraz pohľadom na, a teda vierou vo vyzdvihnutého Syna človeka. Syn človeka tu znamená vydarený človek podľa Božieho plánu. Ježiš naplnil Boží plán s človekom, lebo sa daroval celý – daroval všetko. Ten, kto verí v tohto Syna človeka, modeluje svoj život podľa jeho života a teda žije už teraz tou najdokonalejšou formou života – má (nie: bude mať) život večný.

Milé deti, rodičia, priatelia, Boh musí byť vyzdvihnutý v našom živote.


Biblické exkurzy – Druhá pôstna – „Premenenie sa rodí z modlitby.

Mk 9,2-10
 Udalosť Ježišovho premenenia na vysokom vrchu nás spája s jedným z najvýznamnejších momentov izraelského národa: dar Zákona a Zmluvy na hore Sinaj. Evanjelista nás odkazuje na knihu Exodus a jej kapitoly 19–31. Po uzavretí zmluvy vyliatím krvi býčkov na oltár a pokropením ľudu, Mojžiš vystupuje na vrch, zostupuje Pánova sláva a zahaľuje vrch šesť dní. Potom Boh volá Mojžiša k sebe (porov. Ex 24). Mojžiš je tam štyridsať dní a štyridsať nocí a dostáva príkazy týkajúce sa bohoslužby (Ex 25–31). Evanjelista Marek začína svoj úryvok: „O šesť dní vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a Jána a len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty“ (Mk 9,2). Mimochodom, aj Mojžiš mal vystúpiť k Pánovi s Áronom, Nadabom a Abiuom a sedemdesiatimi zo starších (porov. Ex 24,1).  Výslovné menovanie troch Mojžišových spoločníkov nám spojenie uľahčuje. Podľa rozprávania knihy Exodus, toto je minimálne už druhý Mojžišov výstup na vrch. Ten prvý sa odohráva v kapitolách 19 a 20. Tu sú prepojenia s Markovou staťou ešte silnejšie: „A Pán opäť hovoril Mojžišovi: ,Hľa, ja prídem k tebe v hustom mraku, aby ľud počul, keď sa s tebou rozprávam, a aby ti veril naveky. Mojžiš oznámil slová ľudu Pánovi. A Pán povedal Mojžišovi: ,Choď k ľudu a postaraj sa o ich posvätenie dnes a zajtra! Aj šaty nech si vyperú‘“ (Ex 19,9-10). Spoločných tém s Markovou staťou je viacero. Vrch zakryje oblak, z ktorého bude počuť Boží hlas, ktorý chce docieliť, aby ľud veril Božiemu poslovi naveky. Ďalšou spoločnou témou je očistenie šiat. Mojžiš vystupuje na vrch a dostáva prvý balík prikázaní, medzi ktorými je aj Desatoro. Potom sa v kapitole 24 uzatvára zmluva medzi Bohom a jeho ľudom a následne Mojžiš vystupuje na vrch znova o šesť dní a dostáva druhý balík prikázaní, o čom sme už hovorili. Ako už bolo povedané, Marek týmito odkazmi prepája udalosť Ježišovho premenenia s celou udalosťou daru Zákona a Zmluvy. Ježiš tak ako Mojžiš vystupuje na vrch so svojimi blízkymi spoločníkmi. Novým elementom je však to, že, už premenený, stretáva tu Mojžiša spolu s Eliášom. Známe sú vysvetlenia, že títo dvaja predstavujú Tóru/Zákon a prorokov, teda celú starozákonnú tradíciu, ktorá je v dialógu s Kristom. Peter si chce ponechať všetkých troch a dať ich na rovnaký stupeň – každému svoj stánok. Skutočne, je niekoľko prvkov, ktoré sú v oboch statiach zhodné: Tak ako na Sinaji aj tu sa zjavuje oblak. Tak ako na Sinaji aj tu z neho počuť Boží hlas. Tak ako na Sinaji aj tu tento hlas chce byť svedectvom o definitívnej legitimite – na Sinaji Mojžiša, tu Ježiša. Avšak novozákonný príbeh má dôležité špecifikum: Z oblaku znie: „TOTO je môj milovaný syn, počúvajte ho!“ (Mk 9,7), a keď oblak zmizne, ostáva iba Ježiš. Boh daroval na Sinaji svoj Zákon a Zmluvu svojmu milovanému synovi: izraelskému národu (porov. Oz 11,1), ktorý si mal pri tomto zjavení oprať šaty, teda očistiť sa – podľa predstavy, že pred Boha sa môže človek postaviť len očistený. Evanjelium zjavuje, že milovaným Božím synom je Ježiš a v ňom celé ľudské pokolenie. Aj Ježišov odev zažiari belobou, teda čistotou, ale takou, ktorú žiadny bielič (nemyslí sa nejaký prípravok, ale človek, ktorého remeslom bolo bielenie šiat) na tomto svete nedokáže zabezpečiť – to dokáže iba Boh. Človek sám sa na stretnutie s Bohom nedokáže pripraviť žiadnymi rituálmi očisťovania. Dokáže ho takým urobiť jedine Boh sám skrze jednotu s Kristom, lebo jeho treba počúvať.

Milé deti, rodičia, priatelia, na premenu treba mať dobre nastavené srdce


Biblické exkurzy – Šiesta nedeľa cez rok – „Nezbabúdajme, že tí, ktorí majú vieru ako horčičné semienko, môžu hory prenášať“.

Mk 1,40-45
Prvé čítanie nás pozvoľna uvádza do kontextu evanjeliovej udalosti. Liturgický úryvok z Knihy Levitikus je veľmi skrátený. Samotná Kniha venuje téme malomocenstva celé dve obsažné kapitoly. Najmä, keď čítame kapitolu 13, máme pocit, akoby sme čítali detailnú príručku pre lekárov, ako správne určovať diagnózu. Text je určený kňazom, ktorí vykonávali túto úlohu vo vtedajšej spoločnosti. A ako treba platiť lekárov, bolo treba za túto službu odmeniť aj kňazov, a tak kapitola 14 zas znie ako detailná príručka pre liturgistov, ako postupovať pri obetách na očistenie malomocných; benefity z týchto obiet prináležali kňazom. Zaiste, koreň týchto predpisov o malomocenstve tkvie v ochrane spoločnosti pred rozšírením sa tejto ťažkej a nákazlivej choroby, čo by mohlo znamenať aj ohrozenie budúcnosti celej spoločnosti. Ochrana ostatných členov spoločenstva mala však veľkú daň pre samotného postihnutého: mal sa zdržiavať mimo obydlí zdravých a nepribližovať sa k nim a volaním: „Nečistý, nečistý!“, mal už zďaleka upozorňovať nie len ostatných, ale aj seba na to, že on predstavuje pre všetkých ľudí nebezpečenstvo. Samozrejme, stretnúť sa s takýmto človekom, a o to viac dotknúť sa ho, znamenalo stať sa tiež nečistým, ako to potvrdzoval aj Zákon (Lv 5,2-3). Takýto človek bol teda vylúčený z akéhokoľvek života rodinného, spoločenského a aj náboženského; bol zaživa mŕtvym a kto vie, koľko krát si želal radšej zomrieť ako žiť takýto „neživot“. Stretnutie Ježiša a toho malomocného muža je sériou priestupkov. Malomocný, namiesto toho, aby sa držal v bezpečnej vzdialenosti prichádza k Ježišovi; namiesto toho, aby vykrikoval, že je nečistý, vyslovuje prosbu o očistenie naplnenú vierou v Ježišovu moc. V jeho prosbe snáď môžeme vidieť čosi podobné ako v prípade ľudí v Kafarnaumskej synagóge, ktorí žasli nad Ježišovým učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc a nie ako zákonníci (Mk 1,22). Malomocný prestupuje ustanovenia, ktoré mu ukladal Zákon, lebo verí, že Ježiš má väčšiu moc. Malomocný neprosí Ježiša o uzdravenie, ale o očistenie – jeho hlavná túžba je byť zbavený svojho stavu živej mŕtvoly tak pred ľuďmi ako aj pred Bohom. Ježiš potvrdzuje, že jeho túžbou je zbaviť človeka života, ktorý v skutočnosti pripomína smrť: „Chcem, buď čistý!“ Vracia toho muža, a v ňom aj každého človeka, do plnosti života. Veľkosť tejto jeho túžby je vyjadrená aj ďalšími detailmi, ktoré nám evanjelista ponúka. Ježiš je pohnutý zľutovaním. Je tu použité grécke slovo σπλαγχνίζομαι [splanchnizomai], ktoré sa v Starom zákone používa na Božie zľutovanie vo forme materinského súcitu, odkazujúc na rozrušenie maternice. Nestačí mu uzdraviť ho slovom, ale dotýka sa ho, a tak sa stáva pred Zákonom nečistým. Tak vstupuje do skúsenosti tohto človeka a berie na seba jeho „prekliatie“. Jeho materinský súcit ho privedie do situácie, v ktorej sa nachádzal malomocný: nemôže vstupovať do mesta a musí sa zdržiavať na pustých miestach. Tento súcit dokonca naruší aj jeho evanjelizačné plány, veď len „pred chvíľou“ Petrovi a tým, čo boli s ním povedal: „Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal“ (Mk 1,38). Dokonca máme pocit akoby sa Ježiš až nechal zradiť svojím zľutovaním. Z Kafarnauma odišiel po tom, čo uzdravil mnohých, aby mohol ísť slobodne kázať. Uprostred jeho kazateľskej činnosti, ho znovu preruší žiadosť postihnutého nešťastím. Tým, že sa nechá premôcť zľutovaním nad nešťastím konkrétneho človeka, dostane sám seba a svoju misiu do úplne novej situácie, ktorú si neželal, hoci sa všemožne snažil tomu zabrániť („nikomu nič nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi“ v. 44 – bežný postup v prípade, že bol niekto malomocenstva zbavený). V Ježišovi sa tak prejavuje sila Božej moci v jeho zľutovaní.
Milé deti, rodičia, priatelia, víťazstvo nad týmto svetom spočíva práve vo viere: „Naša viera víťazí, a to vždy!

Biblické exkurzy – Druhá nedeľa cez rok – „Stretnutie, ktoré zapaľuje srdcia svojim Duchom“.

Jn 1,35-42
Jánovo evanjelium predstavuje iný obraz povolania prvých učeníkov než ten, ktorý je známy u synoptikov. Tam Ježiš prechádza okolo jazera v Galilei, vchádza do prostredia bežného života Petra a Ondreja, budúcich učeníkov, a priamo ich oslovuje, aby ho nasledovali. V Jánovom evanjeliu sa celá scéna odohráva v Betánii za Jordánom, ďaleko od Galiley a domovských prostredí učeníkov. Ondrej je už učeníkom Jána Krstiteľa a je to práve Ján, kto učeníkom odhaľuje Ježišovu identitu: „Hľa, Baránok Boží!“ Ondrej a iný učeník sa za Ježišom vyberú sami, bez slov opúšťajú svojho pôvodného majstra, ktorého misia nateraz skončila. Tí dvaja chcú o Ježišovi vedieť viac. V porovnaní so synoptickými opismi sú učeníci aktívni oveľa viac. Hľadajú skôr oni Ježiša, než on ich. Ježiš reaguje na túto ich aktivitu otázkou: „Čo hľadáte?“ Až potom, keď vyjadria svoju túžbu v ďalšej otázke: „Učiteľ, kde bývaš?“, dostávajú pozvanie od Ježiša: „Poďte (alebo aj ,Príďte’) a uvidíte!“. U synoptikov im Ježiš sľubuje, že z nich urobí rybárov ľudí a u Jána ich pozýva na návštevu k sebe domov? Celá scéna sa na prvý pohľad môže naozaj javiť ako pozvanie na návštevu do Ježišovho domu. Avšak takýto zmysel by v Jánovom evanjeliu vyznieval veľmi banálne až smiešne. Zdá sa, že evanjelista sa šikovne hrá s významom gréckeho slovesa μένω [meno], ktoré môže znamenať „bývať“, ale vo svojom prvotnom význame znamená „ostávať“, „zostávať“, alebo mohli by sme preložiť aj „prebývať“. Prvá otázka učeníkov by teda znela: „Učiteľ, kde prebývaš?“ Ježiš ich pozýva: „Poďte a uvidíte!“ a evanjelista dodáva, že v ten deň zostali u neho. Vo vete „Zostali v ten deň u neho“ je použité rovnaké sloveso (μένω) ako v otázke „Kde bývaš?“ Ak sa toto sloveso preloží rovnakým spôsobom na miestach, na ktorých sa v texte vyskytuje, lepšie vidno myšlienkovú líniu, ktorú ono vytvára: „Učiteľ, kde prebývaš? … Šli teda, videli, kde prebýva a prebývali v ten deň u neho.” Evanjelista používa takýto slovník, aby vyjadril hlbšiu skutočnosť. Učeníkov v skutočnosti nezaujíma Ježišova adresa. Bolo by veľmi ťažké prísť k záveru: „Našli sme Mesiáša!“ cez púhe poznanie polohy Ježišovho domu. Navyše, z predpokladaného miesta Betánie za Jordánom je takmer do každej obývanej časti Palestíny ďaleko, nehovoriac o Nazarete, vzdialenom vyše 100 km. Otázka „Kde zostávaš? Kde prebývaš?“ tak vlastne znamená „Kto si?“ Odpovedať na otázku „Kto si?“ slovami „Poďte a uvidíte!“ by znelo zvláštne. Táto otázka by si skôr vyžadovala slovné vysvetľovanie. Použitie otázky o prebývaní umožňuje odpoveď, ktorá pozýva do skúsenosti: „Poďte a uvidíte!“, teda „Poďte a sami to zakúsite.“ To, kto Ježiš je, určuje „prostredie“, z ktorého pochádza, a to nám evanjelista slávnostne predstavil v Prológu: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1,18). Týmto objasnením Ježišovho pôvodu, evanjelista celý Prológ aj zakončil, a tak nechal čitateľov v istom napätí a očakávaní: Aký je ten Boh, ktorého nikto nikdy nevidel, a teraz je možné ho spoznať? Ten, kto prebýva v lone Boha, Otca je Ježiš. Takýto pôvod sa slovami iste vysvetliť nedá, preto tých, ktorí sa ho pýtajú: „Kde prebývaš?“, pozýva, aby sami zažili túto skúsenosť u neho. Len tak budú môcť uvidieť Boha, ktorého nikto nikdy nevidel.
Milé deti, rodičia, priatelia, hľadajme, klopme na dvere, aby sme sami zažili skúsenosť s Bohom.
 

Biblické exkurzy – Nedeľa sv. Rodiny – „Rodina je jedno veľké cvičisko, kde sa trénujeme vo vzájomnom darovaní sa a v odpúšťaní – bez ktorých žiadna láska nemôže vytrvať nadlho“.

Lk 2,40-50
Pri pohľade na obraz si človek niekedy neuvedomuje rám, ale ten má svoju dôležitosť. Nie je to inak ani v tomto prípade. Príbeh Ježišovho stratenia a nájdenia v jeruzalemskom chráme je orámovaný zmienkou o Ježišovom raste. Najprv je to súhrnný opis Ježišovho rastu v Nazarete po návrate svätej rodiny z  Jeruzalema, kde nad Ježišom zazneli proroctvá Simeona a Anny. Ježiš rástol a mocnel v múdrosti (sofia) a Božia milosť (charis) bola s ním (Lk 2,40). Na konci príbehu je opäť súhrn Ježišovho dospievania po návrate z Jeruzalemského chrámu, kde prekvapil nielen učiteľov Zákona, ale aj svojich rodičov. V tomto druhom súhrne sa opisuje Ježiš opäť ako ten, ktorý sa vzmáha v múdrosti (sofia) a milosti (charis) a dospieva vekom (Lk 2,52). Toto orámovanie múdrosťou a milosťou dáva tušiť, že aj na obraze budú tieto motívy prítomné. A skutočne v strede celého príbehu je údiv. Učitelia žasnú nad jeho rozumnosťou a odpoveďami a kým Ježišove otázky a odpovede udivujú jeho vzdelaných poslucháčov, Ježišova pozícia medzi týmito učiteľmi udivuje prichádzajúcu Máriu s Jozefom. Ježiš sedel medzi učiteľmi. Bola to dosť nezvyčajná pozícia. V jednom zo stĺporadí, pravdepodobne v Šalamúnovom, ktoré bolo postavené na počesť Dávidovho syna kráľa Šalamúna, Ježiš ukazuje svoju múdrosť. Nie je tu však použité slovo „sofia“, ale významovo podobné slovo „synesis“, ktoré označuje bystrosť umu, chápavosť, rozvážnosť a dôvtip. Táto pozícia prekvapuje Ježišových rodičov a strach o Ježiša sa mení na obavu, že nie všetkému rozumejú, čo sa deje okolo. Je to príznačné pre Lukášovo evanjelium, že Mária je postupne uvádzaná do tajomstva svojho syna. Najprv počuje slová anjela, potom si to ide potvrdiť k Alžbete a dozvedá sa nové veci o ňom, aby neskôr po pôrode sa od pastierov dozvedela ďalšie podrobnosti o svojom „novom príbehu“. Potom počuje v jeruzalemskom chráme proroctvo Simeona a Anny o Ježišovi. A teraz opäť v chráme po bolestnom hľadaní počuje a vidí svojho syna v úlohe, ktorú nečakala. Aj tu sa Ježiš osvedčí ako bystrý a rozumný chlapec a svojou otázkou ukazuje svojim blízkym nové horizonty, aj keď im ešte nerozumejú. Máriinou odpoveďou je zachovávanie všetkých týchto slov, skúseností a pocitov v jej srdci. Stáva sa tak prvou učeníčkou svojho syna, ktorý presahuje ľudské kategórie a – ako to neskôr sám o sebe povie – je „väčší ako Šalamún“ (Lk 11,31).
Milé deti, rodičia, priatelia, život sa netvorí v laboratóriu, ale v realite.

Biblické exkurzy – Štvrtá adventná nedeľa – „Strach v Božom pláne spásy nemá miesto“.

Lk 1,5-25
Pár hodín pred narodením Pána nám nedeľa ponúka asi najčastejšie používaný biblický text v katolíckej liturgii slova. Je ním Lukášovo rozprávanie o zvestovaní narodenia Ježiša jeho matke Márii. Tento úsek tvorí v Lukášovej dvojkapitole o Ježišovom narodení a detstve paralelu s počiatkami postavy Jána Krstiteľa. Ján je vo svojej rannej fáze existencie umiestnený do pozície Kristovho predchodcu. Jeho narodenie (Lk 1,56-80) predchádza tomu Ježišovmu (Lk 2,1-20). Podobne je to aj s oznámením o jeho narodení (Lk 1,5-25). Puto medzi obidvoma počatiami a narodeniami posilňuje rovnaký posol (archanjel Gabriel), použitie dvoch hymnov, ktoré prednášajú priami adresáti zjavenia (Magnifikát – Mária, Lk 1,46-55; Benediktus –Zachariáš, Lk 1,67-79) a najmä scéna stretnutia sa dvoch matiek (a ich synov) v požehnanom stave v scéne Máriinej návštevy u Alžbety (Lk 1,39-45). Pozorný čitateľ medzi porovnávanými udalosťami samozrejme nájde aj množstvo rozdielov, čím chce Lukáš tiež niečo dôležité povedať. To by však bolo v rámci jedného evanjelia. Ak sa pozrieme len na samotnú perikopu o zvestovaní, tak jediným novozákonným spisom, kde môžeme porovnanie vykonať, je Evanjelium podľa Matúša. Aj to má dve úvodné kapitoly o Ježišovom narodení a detstve, vrátane scény zvestovania jeho narodenia (Mt 1,18-25). Hlavnými rozdielmi sú, že osloveným nie je Mária, ale jej manžel Jozef, a že sa odohráva vo sne. Hoci je spracovanie tejto udalosti dvoma evanjelistami odlišné, jednotu posolstva môžeme vidieť v ich podobnostiach. Ja na zamyslenie ponúkam tieto: Obidvom udalosť oznamuje anjel. „Zjavil sa mu vo sne Pánov anjel“ (Mt 1,20); „Poslal Boh anjela Gabriela“ (Lk 1,26). O anjelovi Gabrielovi aj o nepomenovanom anjelovi v Jozefovom sne, je povedané, že ich poslal Boh (resp. že ho reprezentujú). Rozprávania takto jasne ukazujú na zdroj posolstva. Pochádza z vôle Boha. To, čo evanjeliá predkladajú, nie je ľudský výmysel. Vstup Božieho Syna do našej reality je priamo takto mienený. O tomto spôsobe nerozhodovali ľudia. Biblická starozákonná tradícia o anjeloch nám navyše napovedá, že slová vychádzajú priamo „z Božích úst“. Strach nie je namieste. „Neboj sa prijať Máriu“ (Mt 1,20); „Neboj sa, Mária“ (Lk 1,30). Okolnosti panenského počatia boli z ľudského hľadiska pre manželský pár Jozefa a Máriu komplikáciou. Jeho zmysel však nie je trest, alebo niečo, čoho by sa mali báť. Ide o záchranu ľudstva. Navyše im týmito slovami Boh vyslovuje svoju prítomnosť i podporu. Pôsobenie Ducha Svätého. „To, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20); „Duch Svätý zostúpi na teba“ (Lk 1,35). Udalosť, ktorá sa vo zvestovaní objasňuje je nadprirodzená. Okrem súhlasu sa vylučuje akýkoľvek ľudský zásah. Jeho aktérom je Duch Svätý. Boží Syn je naozaj božský, čiže od Boha. A ako sa ukáže neskôr, je Bohom samým. Spása neprichádza ľudskou rukou. Koná sám Boh „oblečený“ do ľudskosti. Meno dieťaťa. „Dáš mu meno Ježiš“ (Mt 1,21; Lk 2,31). Boh si pre dieťa vyberá ľudské meno. Pritom však nespochybňuje autoritu rodiča, ktorý ho takto má pomenovať pred svetom. Zároveň sa tu hovorí o Ježišovej identite. Hoci sa evanjeliá od seba viac-menej odlišujú, hovoria o tej istej konkrétnej osobe. Spätosť s Dávidom. „Jozef, syn Dávidov“ (Mt 1,20); „Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida“ (Lk 1,32). Obidve rozprávania odkazujú na starozákonného izraelského kráľa Dávida. Ježiš je tak priamo (Lukáš), či nepriamo (skrze Jozefovo otcovstvo u Matúša) predstavený ako jeho potomok. S tým sú spojené mesiášske očakávania, ktoré boli sľúbené priamo Dávidovi a izraelitom po ňom. Ježiš je právoplatný kráľ. On je ten pomazaný, ktorý premôže nepriateľov Božieho ľudu. Nie sú nimi však Rimania, ale ich vlastné hriechy.
Milé deti, rodičia, priatelia, Radosť je oznámená aj nám – započúvajme sa do anjelových slov. 

Biblické exkurzy – Tretia adventná nedeľa – „Slová, ktoré sú určené mne!“.

Jn 1,6-8.19-21
Zatiaľ čo minulý týždeň sme počúvali o Jánovi Krstiteľovi z úst Marka, dnes nám ho predstavuje Evanjelium podľa Jána. Liturgické čítanie je kombináciou dvoch textov. Úvodná časť je z Prológu a tá nasledujúca, ktorá začína slovami: „Toto je Jánovo svedectvo…“, otvára celé Evanjelium po Prológu. Táto časť tvorí prvý deň z takzvaného „otváracieho“, či „inauguračného týždňa“ Štvrtého evanjelia a môžeme v nej rozpoznať dve časti. Tie nám pomáhajú rozlíšiť dve otázky: „Kto si?“  a „Prečo krstíš?“. Tá prvá sa týka identity osoby Jána (vv. 19-23) a tá druhá jeho aktivity (vv. 25-28). Zároveň sa táto časť, či tento deň, dá označiť aj ako „Jánovo nepriame svedectvo o Ježišovi“. Ján totiž adresuje svoje slová tým, ktorí sú k nemu poslaní pýtať sa, a Ježiš sa na scéne ešte neobjavuje. Stane sa tak až na druhý deň (v. 29a), a potom už Ján o ňom priamo vyhlási: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta!“ (v. 29b). Je zaujímavé, že v tomto druhom dni (ktorý už netvorí súčasť liturgického čítania dnešnej nedele) sa vôbec nespomenie, kto je adresát Jánových slov o Ježišovi. Čitateľ tak naberá silný dojem, že tieto slová sú určené práve jemu. Naproti tomu sa v celom dnešnom úryvku Ježiš priamo vôbec nespomenie. Tí, ktorí sa Jána pýtajú, nie sú schopní Ježiša rozpoznať, hoci stojí medzi nimi (v. 26). Sú to kňazi, leviti a farizeji (vv. 19.24). Od samého začiatku tak na scénu nastupujú vedúce osobnosti židovského národa sídliace v Jeruzaleme, ktoré v priebehu Evanjelia budú tvoriť hlavné skupiny Ježišových protivníkov, lebo nebudú schopní rozpoznať jeho identitu. Spôsob, akým Jánovo evanjelium predstavuje osobu Jána, ktorý krstil, sa od toho, ktorý nachádzame u synoptikov líši v niekoľkých bodoch. Nikdy nie je označený ako „Krstiteľ“. Pri jeho predstavení sa vynecháva citácia z Malachiáša 3,1 a Exodu 23,20: „Hľa posielam pred tebou svojho posla/anjela, aby ti pripravil cestu“ (Mk 1,2). Dokonca, vôbec nie je identifikovaný s očakávaným druhým príchodom Eliáša, ako tomu je napr. v Mt 17,11-12 a Mk 9,10-13. Jánovo evanjelium tak nemá záujem predstaviť Jána ako Ježišovho „predskokana“, ktorý by mu mal pripraviť cestu. „V perspektíve štvrtého evanjelistu má Ježiš iný pôvod a nemôže mať žiadneho «predchodcu»“. Text z Izaiáša, ktorý synoptici používajú na identifikáciu Jána, Jánovo evanjelium vkladá do úst priamo jemu – Ján tu nie je Pánov predchodca, ale ten, kto oznamuje jeho príchod. Ďalej, nespomína sa jeho kázanie s výzvami na pokánie ani jeho asketický spôsob života (odev z ťavej srsti, lesný med a kobylky ako pokrm) a ohlasovanie na púšti, čo by viedlo k jeho identifikácii predovšetkým ako proroka. Pre Jánovo evanjelium je Ján, ktorý krstil, predovšetkým ten, kto o ňom vydáva svedectvo. Tento fakt môžeme vnímať veľmi dobre od samého začiatku úryvku z dnešnej liturgie: „Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. A toto je Jánov svedectvo…“ (Jn 1,7-8.19). Toto Evanjelium teda dáva dôraz na svedectvo o Ježišovi. Verným svedectvom o Ježišovi sa ohlasuje jeho príchod a v konečnom dôsledku sa pripraví Ježišovi cesta, aby mohol vstúpiť do ľudského srdca. Kto toto svedectvo bude dobre počúvať, rozpozná pravé svetlo, ktoré prišlo na tento svet, lebo stojí uprostred nás.
Milé deti, rodičia, priatelia, nezabudnime, že Boh je nepoznaný medzi nami.

Biblické exkurzy – Druhá adventná nedeľa – „Jánovo volanie na púšti je volaním po Živote“.

Mk 3, 1-12
Ohlasovanie Jána Krstiteľa je rovnaké ako neskôr Ježišova zvesť: „Robte pokánie, priblížilo sa nebeské kráľovstvo!“ (Mt 4,17). Ako interpretovať slovo pokánie? Samotný text Matúšovho evanjelia ponúka niektoré významy. Ba možno povedať, že jeho hlavnou témou je pokánie. Pokánie je nevyhnutnosť vzhľadom na príchod nebeského kráľovstva, je to v istom zmysle predpríprava pre nebeské kráľovstvo. Potvrdzuje to aj prirovnanie použité v citáte z proroka Izaiáša. Podľa tohto citátu je pokánie pripravovaním cesty a vyrovnávaním chodníkov. Pokánie je graficky naznačené v životnom štýle Jána Krstiteľa. Aj keď popis jeho oblečenia má pripomínať jeho pozíciu proroka, predsa len je tu prítomný kajúci charakter Jánovho života. Potvrdzuje to aj lokalizovanie Jánovho pôsobenia do skalnatej Judskej púšte v údolíJ ordánu, kde v tej dobe bolo viacero židovských skupín vyzývajúcich k zmene života. Pokánie je zároveň zvláštnym spôsobom príťažlivé. Ján svojim životom ohlasuje pokánie a príchod nebeského kráľovstva. Priťahuje tak veľa ľudí z Judska, Jeruzalema a okolia Jericha, ktorí sú citliví na spravodlivosť a chcú sa zbaviť nespravodlivosti tým, že začínajú od seba. Pokánie je spojené s vyznaním hriechov. Prvá skupina „pútnikov“ do púšte, na rozdiel od farizejov a saducejov, vyznáva svoje hriechy. Dôležité je všimnúť si, že Jánovmu krstu predchádzalo práve vyznanie hriechov. Nebola to spoveď tak ako to my dnes chápeme. Bolo to verejné predstavenie toho, čo človek zanecháva tak povediac na druhom brehu Jordánu. Pokánie je zavŕšené rituálom ponorenia do vody Jordánu. O pôvode tohto rituálu sa vedú diskusie, ale to čo je spoločné je jeho očistný a štartovný charakter. Podľa Jána Krstiteľa však tento rituál nedostačuje, resp. neočisťuje a neštartuje, ak tam chýba „ovocie hodné pokánia“. To chýba práve druhej skupine „pútnikov“, ktorí by sa dali pomenovať aj ako špekulanti. Ján Krstiteľ v Matúšovom evanjeliu ich nazýva „hadie plemeno“. Chcú rituál, ale prichádzajú naň bez vyznania hriechov, bez úprimného vyznania o zmene svojho života. Spoliehajú sa na svoje vyvolenie, ktoré by im malo otvoriť dvere všade. Pokánie teda rozdeľuje ľudí na stromy s dobrým ovocím a budúcnosťou a na stromy so zlým ovocím, ktorých úžitok je len z ich vyťatia a spálenia. Pokánie rozlišuje medzi pšenicou a plevami. Dve skupiny, ktoré prišli za Jánom Krstiteľom dostali dve rôzne odpovede. Jedni sú označení za Abrahámove deti a tým druhým ostáva titul kamene.
Milé deti, rodičia, priatelia, poznanie nestojí na intelekte, ale na skúsenosti s Bohom. Prajem požehnaný advent.

Biblické exkurzy – Prvá adventná nedeľa – „Ak máme bdieť, znamená to, že sme v noci? Áno, teraz nežijeme vo dne, ale v očakávaní dňa, uprostred temnôt a námah“.

Mk 13, 33-37
V tejto stati Ježiš vyzýva svojich troch „hlavných“ učeníkov Petra, Jakuba a Jána (v tomto prípade spolu s Ondrejom), aby si dávali pozor a boli bedliví. Používa na to – ako bolo jeho zvykom v Galilei – podobenstvo. Prirovnáva to k situácii očakávania pána domu, ktorý sa ma vrátiť z cesty. Je tu ukryté povzbudenie aktuálne pre situáciu pred Ježišovým umučením a sekundárne aj pred jeho druhým oslávením na konci vekov. Pozoruhodné je prepojenie s predchádzajúcim podobenstvom o figovníku (13,28-29) prostredníctvom zmienky o dverách (13,29 – gr. thyrai). V prípade figovníka ide o výzvu k bedlivosti pred Ježišovým prvým oslávením ako Syna človeka, ktoré ako vieme vyvolení učeníci v Getsemani prespali a následne zlyhali. V prípade podobenstva o čakajúcich sluhoch v dome, je to o službe, ktorú majú učeníci – už ako apoštoli, vystrojení mocou Ducha Svätého (13,34 – gr. exousia) – vykonávať v dome, ktorý patrí ich Pánovi. Mimoriadny dôraz je položený na službu vrátnika (13,34 – gr. thyróros), ktorý má byť pri dverách, pripravený otvoriť ich pánovi domu. Čo to znamená? Pozoruhodnou odpoveďou na túto otázku je súvis s Jánovým evanjeliom, kde zmienka o vrátnikovi ako o tom, ktorý otvára dvere Dobrému Pastierovi. „Veru, veru, hovorím vám: Kto nevchádza do ovčinca bránou (gr. thyras, teda presnejší preklad je „dverami“), ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou („dverami“), je pastier oviec. Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich. Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas. Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú.“ (Jn 10,1-5) Ešte zaujímavejšie vysvetlenie podáva Ježišovo dvojnásobné stotožnenie sa s dverami. „Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána (gr. thyra – dvere) k ovciam. Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána (gr. thyra – dvere). Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu.“ (Jn 10,7-9) Čo sú tieto dvere, ktoré má vrátnik strážiť ak nie Božie Slovo, ktorým je Ježiš Kristus sám? Čo má vrátnik s týmito dverami robiť, ak nie otvárať ich pred Pánom, aby sa v nich ukázal Pán ako Dobrý pastier všetkým čo sú v dome, aby mohli byť spasení? V prvých storočiach katechumeni, kandidáti krstu, mohli byť účastní len na prvej časti liturgie – bohoslužbe slova, z druhej, ktorá obsahuje tajomstvo Eucharistie boli do krstu vylúčení. Diakon ich na konci liturgie slova vyzval, aby opustili chrám. V grécko-byzantskej liturgii táto výzva znela: „Tas thyras, tas thyras! En sofia proschómen.“ Jej cirkevnoslovanská responzia je: „Dveri, dveri, premudrosťvonmim“. Slovenské preklady výzvu prekladajú: „Dvere, dvere, premúdrosť vnímajme“ alebo „Dvere, dvere, pozorne vnímajme.“ Toto naznačuje odpoveď na otázku: „Aký je pohľad kresťana na budúcnosť?“
Je to pohľad na dvere, ktorými a za ktorými je Ježiš Kristus, prichádzajúci v sláve s mocou dávať život.
Kresťanský pohľad na budúcnosť je teda maximálne prítomná záležitosť.
Milé deti, rodičia, priatelia, naučme sa predvídať, konať vopred, tak ako to Boh neustále robí voči nám.

Biblické exkurzy – Krista Kráľa – „Kedy? Odpoveď je len jedna: to kedy je teraz, dnes“.

Mt 25, 31-46
V poslednú nedeľu rímskokatolíckeho liturgického roku sa nám predstavuje posledný úryvok z verejného Ježišovho pôsobenia v Matúšovom evanjeliu. Po podobenstve o poslednom súde (Mt 24,31-46) už začínajú Pašie. Toto podobenstvo je zároveň aj poslednou časťou záverečnej eschatologickej reči (k. 24.25). Obsah podobenstva predstavuje záver dejín farbistými apokalyptickými obrazmi. Apokalyptika sa v literatúre totiž vníma ako samostatný žáner. Jej najznámejším predstaviteľom v Starom Zákone je Kniha proroka Daniela. Veľa z jej obrazov prevzali aj evanjelisti (udalosť premenenia, či dnešný úryvok). Svoje korene má apokalyptika v dobe helenizmu. V tom čase zakúšali židia silné tlaky zo strany vládnucich Seleukovcov (Sýria). Idey jednotného štátu malo pomôcť násilné zjednotenie v kultúrnom a náboženskom ohľade. Dejiny tohto obdobia môžeme nájsť vykreslené v knihách Machabejcov. Apokalyptické spisy, plné fantastických obrazov a tajomna, prenasledovaným ľuďom dodávali odvahu a povzbudzovali ich v nádeji, že ľudská vláda má svoje hranice a že odmena za vernosť neminie ani tých, čo boli počas prenasledovania zabití. Množstvo takýchto spisov patria z pohľadu dnešných kresťanov k tkzv. „starozákonným apokryfom“.  Veľká časť z nich vznikala v rovnakom období ako aj evanjeliá. Preto sa niet čo čudovať, že nimi boli svätopisci (a pravdepodobne aj samotný Ježiš) ovplyvnení. Pomenovanie tento žáner dostal na základe jediného takého spisu v Novom Zákone, Zjavenia (Apokalypsa) sv. Jána. Rozprávanie o poslednom súde je veľmi pôsobivé a majstrovsky vylíčené. Predstavuje obraz Syna človeka (za ktorým vidíme Krista), ktorý sa ukazuje v polohe kráľa, sudcu a pastiera. Nastáva „zúčtovanie“ na základe veľmi prekvapivých kritérií. Súdení sú šokovaní. Nik nemá stranu (prvú alebo ľavú) dopredu istú. Podobenstvo je na oslovujúce myšlienky veľmi bohaté. Ponúkam vám tu teda dva moje podnety. Centrom líčenia, je už spomenutý Syn človeka. Ten počas „procesu“ ako keby išiel smerom dole a potom opäť hore. Sledujme pohľad súdených. Najprv hľadia hore na prichádzajúceho Sna človeka. Ten zostupuje „na trón svojej slávy.“ (v. 31) Potom sa akoby menil na pastiera (v. 32), teda je pri „ovciach a capoch“ veľmi blízko. Zrazu začne „oddeľovanie“ na základe skutkov milosrdenstva. Nielenže ich menuje. Sám sa identifikuje s ich prijímateľmi. Pred očami majú súdení zrazu všetkých tých hladných, smädných,  pocestných, nahých, chorých a väzňov, s ktorými sa v živote stretli. Zdvihnú zrak a s prekvapením (mnohí s hrôzou) v nich spoznajú Syna človeka. Zhrňujúci výrok kráľa o ľuďoch je: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (v. 40) Je hodné povšimnutia, že slovami „brat“ a „maličký“ sa v Matúšovom evanjeliu myslia Ježišovi učeníci. Nepriamo tak aj všetci veriaci. Ak by sme sa teda na „najmenších bratov“ pozreli ako na kresťanov, potom nám vyjde, že o odmenu neprídu ani neveriaci. „A kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len za pohár studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu.“ (Mt 10,42) Súd teda neposudzuje (ako by mnohí azda predpokladali) konfesiu človeka. Aj pohan, ktorý sa zľutuje nad chudákom, nevedomky uctieva Krista a môže byť pripočítaný medzi ovce.
Milé deti, rodičia, priatelia, čokoľvek ste urobili… platí v dobrom i v zlom! Táto výstraha je dnes mimoriadne aktuálna.

Biblické exkurzy – Tridsiata tretia nedeľa – „Boh investuje do mňa“.

Mt 25, 14-30
V podobenstve o troch sluhoch, ktorým boli zverené talenty, vidíme aká dôležitá je predstava o Bohu, ktorú v sebe nosíme. Ježiš tu pokračuje v dlhej odpovedi učeníkom na otázku, kedy nastane jeho príchod a koniec sveta a aké bude toho znamenie (Mt 24,3). Dnešné slová sú teda adresované práve tým, ktorí sa rozhodli Ježiša nasledovať. Opäť tu môžeme vnímať, tak ako v prípade podobenstiev, ktoré predchádzajú tomu dnešnému, ako sa hovorí o problematike nie skorého Kristovho návratu, s ktorým sa prvotná Cirkev musela vysporiadavať. Ježiš používa obraz človeka, ktorý sa chystá na cestu. Pred odchodom rozdeľuje svoj majetok sluhom. Máme dokonca dojem, že im rozdeľuje celý svoj majetok (v. 14). Ten je vyčíslený v talentoch. Jeden talent bol pôvodne jednotkou váhy a rovnal sa 26-36 kg (v závislosti od oblasti). Talent sa neskôr stal aj peňažnou jednotkou rôznej hodnoty podľa toho, či išlo o zlato, striebro, alebo meď. Každopádne ide vždy o vysokú hodnotu. Jeden talent tak zodpovedá 26-36 kg zlata, striebra, alebo medi, najčastejšie však striebra. Dalo by sa to vyjadriť aj tak, že jeden talent sa v priemere rovnal pätnásťročnému zárobku bežného robotníka tej doby. Tento človek rozdeľuje svoj majetok sluhom podľa ich schopností a odcestuje. Sluhovia, tak ako aj ich pán, mená nemajú, ale sú charakterizovaní ako tí, ktorí talent prijímajú. Začiatok v. 16 by sme mohli preložiť aj nasledovne: „Ten, čo prijal/vzal päť talentov…“  Môžeme si tak všimnúť zaujímavú dynamiku: pán im svoj majetok zveruje a sluhovia ho prijímajú. Pán sluhov sa nevráti hneď, ale po dlhom čase (v. 19) a účtuje so svojimi sluhami. Najväčšia pozornosť sa v celom podobenstve venuje vykresleniu sluhov. A tu môžeme preskočiť hneď k tomu poslednému. Ten začína obhajobu svojho konania, resp. nekonania charakteristikou svojho pána: „Viem, že si tvrdý človek“ (v. 24b). Má v tom jasno – vie a charakterizuje ho ako tvrdého človeka, ktorý si dokonca prisvojuje a chce profitovať aj z toho, čo mu vôbec nepatrí: „žneš, kde si nesial a zbieraš, kde si nerozsýpal“ (v. 24c). Naznačuje však niečo v priebehu podobenstva opodstatnenosť takejto charakterizácie? Vôbec nie. Práve naopak. Keďže sa pán nebojí zveriť sluhom svoj majetok počas svojej dlhej neprítomnosti, zdá sa, že má k nim veľkú dôveru. Navyše, pozná ich veľmi dobre, lebo im rozdeľuje majetok podľa ich schopností. Jeho postoj pri účtovaní s ostatnými sluhami odhaľuje jeho ďalšie črty. Ak vezmeme do úvahy fakt, že vo vtedajšej spoločnosti sa zodpovedná služba sluhu brala ako samozrejmosť a sluhovia neboli zvyknutí očakávať odmeny či pochvaly za svoju službu, pánovo odmeňovanie svojich sluhov sa javí ako mimoriadne štedré. Nielenže ich prijíma do svojej radosti – čo je vlastne to „ustanovím ťa nad mnohým“ – ale dokonca sa zdá, že im ponecháva to, čo mu pri účtovaní predkladajú (v. 28-29). Ani konanie tých ďalších dvoch nedáva za pravdu tomu poslednému. Obaja neváhajú dať sa do zveľaďovania majetku svojho pána hneď (v. 16); konanie pre dobro svojho pána neodkladajú ani na chvíľu a neboja sa riskovať. Ich postoj voči svojmu pánovi a tomu, čo je jeho a čo im zveril, prináša veľké ovocie. Ak počuli tie obvinenia z úst ich spolusluhu, pravdepodobne ich počúvali s otvorenými ústami v nechápavom úžase. Ten tretí však pokračuje ďalej a odhaľuje svoje vnútro: „Bál som sa…“ (v. 25a). Predstava, resp. jeho presvedčenie o jeho pánovi ho vedie k strachu a ten ho úplne paralyzuje: „…preto som šiel a ukryl tvoj talent v zemi. Hľa, tu máš čo je tvoje“ (v. 25b). Talent od svojho pána síce prijal, ale nikdy sa s ním nestotožnil. Mal na to dokonca dlhý čas. Ani dlhý čas pánovej neprítomnosti mu nepomohol k tomu, aby urobil aspoň to málo: odovzdať ten jeden talent peňazomencom a zabezpečiť tak hoci malý, ale najjednoduchší a najistejší spôsob zárobku (dnešné termínované vklady). A to všetko sa deje preto, lebo má mylnú predstavu o svojom pánovi. Tá napokon žne svoje plody. Pán s ním zaobchádza podľa jeho želania. Ten sluha nechce ani ten jeho talent: „tu máš, čo je tvoje,“ a tak mu ho berie. Jeho slová prezrádzajú, že byť pri svojom pánovi by nebola pre neho radosť, a tak nie je do nej tlačený. Avšak až potom zakúsi, že byť von, teda byť mimo spoločenstva svojho pána, znamená byť v tme, kde je „plač a škrípanie zubami“ (v. 30). Toto podobenstvo učí Ježišových učeníkov všetkých čias, teda aj nás, aké dôležité je spoznávať pravú tvár ich Pána. Predstava o tvrdom Bohu, ktorý nežne na svojich poliach, teda predstava, že vlastne Boh je ten, ktorý neváha človeka okrádať, prirodzene plodí strach z takéhoto Boha. Nie je to však často predstava, ktorej občas musíme čeliť aj v našich spoločenstvách, keď sa hovorí o Bohu, ktorý si berie k sebe to, čo je nám najbližšie a tých, ktorí sú nám najbližší? Strach z takéhoto Boha natoľko paralyzuje Ježišovho učeníka, že nie je schopný prijať talent, teda bohatstvo jeho evanjelia do svojho života, odvážne ho investovať v tomto svete a dovoliť mu sa v ňom zveľadiť. Je teda veľmi dôležité, akú predstavu o Bohu v sebe nosíme a akú predstavu o Bohu tomuto svetu hlásame.
Milé deti, rodičia, priatelia, investovať, znamená z božieho pohľadu – nie mať, ale dávať – posielať to ďalej.

Biblické exkurzy – Tridsiata druhá nedeľa – „V noci sa rozhoduje o tom, čo sme robili predtým“.

Mt 25, 1-13
Podobenstvo o desiatich pannách patrí medzi najznámejšie časti evanjelia. Tvorí súčasť poslednej veľkej reči v Matúšovom evanjeliu (k. 24. 25), ktorú Ježiš predniesol pred rozprávaním o umučení. Témou tohto textového celku sú udalosti na konci sveta a výzva k bdelosti. Podľa toho dostala aj pomenovanie ako tkzv. eschatologická reč. Spomínané podobenstvo tvorí akýsi protipól podobenstvu, ktoré mu bezprostredne predchádza (Mt 24, 42-51). V ňom sú predstavené dva typy sluhov, ktorým bola zverená starosť o majetok, kým sa ich pán nevráti. Pán v ňom prichádza skôr ako sa očakáva. Sluhu, ktorého nájde bdieť odmení a ponechá v službe ďalej. Toho, ktorý sa spoliehal na to, že Pán príde neskôr a ten ho nájde v momente nedbalého správania, vyhodí. Situácia je pri desiatich pannách, čakajúcich na ženícha a začiatok svadby, opačná. Ženích sa zdržiava dlhšie ako sa očakávalo. Už úvodné predstavenie podobenstva rozdeľuje skupinu panien na dve polovice. Päť z nich je nazvaná ako múdre, päť nerozumné. V čom vlastne spočíva táto ich múdrosť resp. nerozumnosť? Ak sa na podobenstvo zahľadíme pozorne, je až zarážajúce, ako sú si tieto dve skupiny podobné. Obidve sa chystajú na tú istú svadbu. Všetky panny si nesú so sebou nachystané lampy, všetkým sa po čase začalo driemať, všetky zaspali. Až po moment, kedy ich zobudí a prekvapí krik: „Ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety!“ (Mt 25, 6), nebadať v správaní medzi nimi rozdiel. Múdrosť a nerozumnosť, teda spočíva v niečom, čo nie je na prvý pohľad zrejmé.  Ukazuje sa až vo vrcholnej scéne. Spočíva v oleji, ktoré si múdre zobrali so sebou naviac. Poslucháč o tom síce vie už od začiatku, nerozumné panny sa to dozvedajú až v momente, kedy sa treba urýchlene pripraviť. Podobenstvo končí s piatimi pannami veseliacimi sa na svadbe a piatimi stojacími predo dvermi, ktoré síce už majú horiace lampy, ale nestihli príchod ženícha. Ponaučenie by sa dalo najprv zhrnúť asi takto: Je múdre si zo sebou zobrať olej do zásoby. Inak povedané, je múdre počítať so zdržaním ženícha. Múdre panny nezachránilo to, žeby sa spoliehali na seba. Veď aj ony zaspali. Skôr to, že počítali s tým, že veci môžu dopadnúť inak ako každý predpokladal, tvorilo základ ich úspechu. Môžeme za tým vidieť trpezlivosť, pokoru či vytrvalosť. Olej ktorý sa nevypáli hneď naraz. Olej, námaha, ktorá možno nebude mať úžitok, ktorá je nadbytočná. A predsa sa v momente príchodu ženícha môže hodiť.
Milé deti, rodičia, priatelia, kto odkladá svoje obrátenie na zajtra, neurobí tak nikdy.

Biblické exkurzy – Tridsiata prvá nedeľa – „Pohnúť aspoň prstom pre druhých“.

Mt 23, 1-12
V predošlých nedeliach sme sledovali Ježišove reakcie na otázky, ktoré mu kládli predovšetkým farizeji. Ako už bolo minule spomenuté, k týmto otázkam treba ešte pridať otázku saducejov o zmŕtvychvstaní. V následnosti Matúšovho evanjelia, po otázkach kladených Ježišovi, nasleduje jedna otázka, ktorú kladie Ježiš svojim oponentom. Zatiaľ čo Ježiš bravúrne zodpovedal na všetky pasce svojich protivníkov, tí na Ježišovu otázku o Mesiášovi odpovedať nedokážu. Evanjelista zároveň pripomenie, že po tejto udalosti sa ho už nik neodváži vypytovať. Ježišova autorita tak jasne prevyšuje tú, ktorou si myslia, že disponujú najmä farizeji. Táto Ježišova autorita sa stáva východiskom pre jeho reč, ktorou plne predstaví svoje hodnotenie pôsobenia farizejov a zákonníkov. Dnešná stať je prvou časťou, po ktorej nasleduje druhá – tvrdé „beda“ adresované priamo zákonníkom a farizejom – v Matúšovom evanjeliu neexistuje skupina, ktorá by si vyslúžila viac „beda“ ako práve tieto dve. Úvodné Ježišove slová: „Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia…“ (Mt 23,3a) pritom znejú z pohľadu kritiky farizejov a zákonníkov v celom Evanjeliu podľa Matúša akosi prekvapujúco. Už skôr kritizoval ich učenie založené na tradícii otcov a adresoval im slová: „Zrušili ste Božie slovo pre svoje obyčaje“ (Mt 15,6). Tiež sa postavil proti ich interpretácii zákona o čistote a nazval ich slepými vodcami slepých (porov. 15,10-14) a priamo sa vyslovil proti ich učeniu („Vtedy pochopili, že im nehovoril, aby sa chránili chlebového kvasu, ale náuky farizejov a saducejov.“ Mt 16,12). Dokonca, hneď v už spomenutých „beda“, ich znova nazve slepými vodcami, slepcami a hlupákmi kvôli ich náuke o prísahe (porov. Mt 23,16-22). Je teda ťažko si predstaviť, že by slová z dnešného evanjelia nabádali k poslušnosti náuky farizejov. Skôr tento kontrast je použitý ako rétorická figúra na zdôraznenie druhej časti vyjadrenia: „…ale podľa ich skutkov nerobte: lebo hovoria, a nekonajú“ (Mt 23,3b). Takýto spôsob vyjadrovania sa bol v semitskom prostredí známy. Mohli by sme teda tieto úvodné Ježišove slová parafrázovať aj takto: „Pre mňa za mňa si kľudne zachovávajte aj všetko čo vám farizeji a zákonníci povedia – to nie je to najhoršie. Hlavne sa nesprávajte tak, ako sa správajú oni.“ Dôraz teda padá na skutky – nie slová, ale skutky sú rozhodujúce. Téma zdôrazňovania dôležitosti skutkov je jednou z Matúšových charakteristík. Verš 3 tak pripravuje cestu pre verš 4, ktorý zároveň viac objasňuje to, čo už bolo povedané. Ich hovorenie a nekonanie je najviac viditeľné práve v tom, že kladú neúnosné bremená, ktorých sa sami ani nedotknú. Z toho priamo plynie ponaučenie aj pre Ježišových učeníkov: majú sa vyvarovať viazaniu neúnosných bremien, ktoré by nechceli sami ani prstom pohnúť. Verš 5 rozvíja myšlienku sterility farizejov a zákonníkov ďalej. Nielenže nekonajú to, čo sami hovoria, ale už keď čosi robia, robia to „iba preto, aby ich ľudia videli“ – robia to len pre vonkajšie zdanie, ktorý má prázdny obsah. To, čo nasleduje po týchto slovách je ilustráciou predošlého vyjadrenia na konkrétnych príkladoch z ich životov. Toto je teda druhá charakteristika, pred ktorou sa Ježišovi učeníci vo svojich komunitách majú mať na pozore. Ježiš teda naše komunity v evanjeliu tejto nedele na príklade neplodného spôsobu života farizejov a zákonníkov vystríha najmä pred dvoma nebezpečenstvami: slová bez skutkov a skutky len naoko, zbavené obsahu a Ducha. Navyše, neschopnosť zmeny týchto postojov u farizejov a zákonníkov prispelo k pripraveniu Ježiša o život.
Milé deti, rodičia, priatelia, neschopnosť zmeny postojov, veľakrát vedie stroskotaniu vzťahov.

Biblické exkurzy – Tridsiata nedeľa – „Sme pozvaní ukázať svetu zmietanému v násilí na skutočnosť, ktorá nefunguje podľa prízemnej logiky, ale otvára nové obzory nádeje, lásky a pokoja“.

Mt 22, 34-40
Nachádzame sa uprostred série sporov, ktoré viedli rôzne skupiny vtedajšieho judaizmu s Ježišom, po jeho vstupe do Jeruzalema. Opis nám dáva dokonca predstavu, ako keby k nemu jednotlivé skupiny pristupovali „na striedačku“. Po saducejoch a ich otázke o zmŕtvychvstaní  (Mt 22,23-33) nastupujú po porade s reakciou opäť farizeji. Téma problematiky je tentoraz najväčšie prikázanie. Hodno si pritom uvedomiť dve skutočnosti. Hoci patria farizeji medzi najčastejšie zmieňovanú skupinu, ktorá Ježiša kritizovala, boli k jeho zmýšľaniu zo všetkých skupín najbližšie. Ich učenie malo s galilejským potulným učiteľom množstvo styčných bodov (náboženská prax pôstu, modlitby a almužny; úcta ku chrámu; náuka o zmŕtvychvstaní atď.).  To bol aj dôvodom ich častého výskytu v evanjeliu. Za diskusiami preto môžeme vidieť ich rešpekt. Ježiša pokladali za skutočného učiteľa. Inak im mohol byť ľahostajný. V sebareflexii im pravdepodobne jeho odlišná životná prax „nedala spať“. A tak sa na ňu pýtali. Chceli poznať jeho názor. Tento pozitívnejší obraz vyjadruje aj táto stať u synoptikov (Mk 12,28-34; Lk 10,25-28), kde Ježiš pýtajúceho chváli. Pochvala chýba v Matúšovej verzii, čo mohlo odrážať pozadie napätia matúšovskej židokresťanskej obce s judaizmom po r. 70 po Kr. Ježiš a jeho učenie sú vždy otvorené hľadajúcim a neodmieta ich. Témou rozhovoru je súdobá rabínska problematika o dôležitosti zákonov obsiahnutých v Tóre (Zákone). Ježiš na otázku: „Ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“, odpovedá citáciou dvoch konkrétnych prikázaní  (Dt 6,5; Lv 19,18). Hoci formálne do bodky splnil požiadavky otázky, ukazuje tým ešte niečo viac. Ježiš Tóru neodmietal. Neodbil farizeja nejakou múdrou formuláciou, ale poukázal na niečo čo tu bolo už oddávna. Neodmietnutím (z kresťanského pohľadu) Starého zákona potvrdil to, čo povedal už v reči na hore: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť.“ (Mt 5,17) Pre čitateľov evanjelia tak rázne potvrdzuje, že vysporiadanie sa so židovskými koreňmi nemá byť formou odmietnutia a vybudovania niečoho nového. Riešením je „naplnenie“, teda pohľad na židovské Sväté Písmo skrze Ježiša.
Milé deti, rodičia, priatelia, spor o najväčšom prikázaní varuje kresťanov všetkých vekov pred spochybňovaním Božieho zjavenia Izraelitom. Starý Zákon ostáva a vždy ostane autentickým Božím slovom, z ktorého máme čerpať.

Biblické exkurzy – Dvadsiata deviata nedeľa – „Čo je vlastne naše na tejto zemi?“.

Mt 22, 25-22
Táto epizóda je dobrým úvodom k uvažovaniu nad evanjeliom nasledujúcej nedele. Za Ježišom prišli ľudia, ktorých evanjelista nepriamo charakterizuje ako zlomyseľných, pretože ich cieľom bolo Ježiša nechytať v reči a tak mu pripraviť pascu. Boli to farizeji a Herodiáni. Oboji boli zajedno v postoji k Ježišovi: nenávideli ho. No rozchádzali sa v otázke platenia daní Rímskemu Cisárovi. Farizeji boli proti, lebo ims pripadalo absurdné platiť dane cudzej mocnosti a tak vlastne uznať jej zákonité právo na vlastnenie Palestíny. Herodiáni naopak boli za platenie daní, lebo mali z toho ako podporovatelia Rimanov a ich bábky Herodesa Veľkého a jeho rodiny výhody. Preto oboji prišli za Ježišom, bol pre svoju jasnosť nepríjemný obojích, tak sa im zdalo že by bola dobrá šanca mu konečne navariť. Vedeli, že prípad je neriešiteľný, nech by povedal čokoľvek, chytí sa, lebo ak by favorizoval jedných, vždy ho obvinia tí druhí. A nebolo by to obvinenie hocaké, išlo by o politiku, ktorá je vždy vďačnou pôdou na vyrovnanie sa s kýmkoľvek, kto je nepríjemný. Ježiš bol však – ako už toľkoráz – šikovnejší, ako oni a dal im odpoveď, nad ktorou im musela padnúť sánka: „Dajte čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.” Čo vlastne Ježiš týmito slovami hovorí? Tak v prvom rade, podporuje nárok štátu na vyberanie daní. Každý štát alebo i iné spoločenstvá, kde sú združení ľudia, ktorí majú výhody z členstva v tom ňom, majú nárok na poplatky, ktorými by sa kryli výdavky na projekty, ktoré užívajú všetci. Je veľa ľudí, ktorí by žili najradšej tak, že všetko im je dané automaticky do lona oni ničím do spoločného neprispievajú. Túto mentalitu vidíme dosť často napríklad i v cirkvi, kde sa ľudia čudujú napríklad nad zvončekom alebo inými poplatkami, ktoré sa od nich požadujú ako dobrovoľný príspevok na chod kostola, ktorý oni sami užívajú. Je stále dosť takých, ktorí nevedia pochopiť, že spoločné veci sa musia hradiť zo spoločného. V prípade štátu však príspevok nie je dobrovoľný ale povinný, presne vymedzený zákonom. Takto potom štát môže rozumne plánovať výdavky na cesty, na verejné osvetlenie, parky, školy, dotácie ľudom, ktorí sú v núdzi a podobne. Na takéto poplatky má štát právo a my, ako občania ich máme povinnosť platiť. Problém však nastáva, keď my, ktorí tieto dane platíme nemáme o ich rozdeľovaní informácie, alebo keď sa z nich platí niečo, s čím väčšina nesúhlasí: napríklad vysoké platy a rôzne odmeny úradníkov, prípadne výdavky na zbrojenie, ktoré v niektorých krajinách dosahujú enormné sumy, zatiaľ čo niet z čoho sýtiť hladných. Ježiš ďalej svojím výrokom hovorí aj o legitimite danej autority. Cisár Tiberius, ktorý v tej dobe bol pri vláde bol však legitímny v Ríme, určite nie v Palestíne, lebo Rimania Palestínu okupovali. Ježiš v tomto výroku vlastne elegantne hovorí: „Dajte cisárovi, iba čo je jeho…“ Lenže čo bolo cisárovo v Palestíne? Nič. Presne tak, ako nepatrilo nič Rusom počas komunizmu u nás. Ježiš sa výkladom tohto svojho výroku nezaoberá. Necháva to na tých, ktorí mu otázku položili, ale je nad slnko jasnejšie, že táto interpretácia tam bola. Jednoducho cisárovi v Palestíne nepatrí nič, preto mu nič nedávajte. Daň, o ktorú sa jednalo, bola daň jedeného denára, ktorú mal platiť každý človek od veku puberty do veku 65 rokov raz ročne. Bola to daň, ktorá keď bola uvedená, spôsobila veľké protesty a krviprelievanie, teda každý ju mal v žalúdku. Ježiš v neposlednom rade hovorí i to, že vlastne Bohu patrí i cisár. Niet na svete autority, ktorá by bola od Boha nezávislá alebo Bohu rovná. Z výroku sa môže zdať, že Ježiš postavil paralelne vedľa seba dve rovnaké autority: cisára a Boha. To však nie je pravda. Medzi riadkami je jasne viditeľný princíp, že veci patria cisárovi iba relatívne; ak by si nárokoval na niečo, čo nepatrí jemu ale Bohu, prekračuje dôležité hranice a ľudia majú reagovať neposlušnosťou. Tu sa jedná o mnohé zákony, kde svetská moc od svojich občanov žiada, aby konali proti svojmu svedomiu. Na toto právo nemá. Toto je však téma zo všetkých najťažšia, pretože dejiny práve tu ukázali, aké surové vlády, ktoré sa stavajú nad Boha dokážu byť a ako väčšina ľudí, ktorí sa proti nim postavia, končí v mučeníctve. Ľudia, ktorí sa však rozhodili nedať cisárovi to, čo mu nepatrí, boli vo svojom postoji jasne vedení výrokom Ježiša z nedeľného evanjelia.
Milé deti, rodičia, priatelia, nech aj nám slová evanjelia poskytnú jasné kritériá na rozpoznávanie našej lojality voči autoritám, ktoré sa o ňu v našom živote uchádzajú.

Biblické exkurzy – Dvadsiata ôsma nedeľa – „Zažiť premeneného Krista s premeneným odevom“.

Mt 22, 1-14
Čitateľ všetkých štyroch evanjelií  si v postupnom rozprávaní  o Ježišovom verejnom pôsobení všíma narastajúce napätie medzi Ježišom  a jeho odporcami. Tí sú reprezentovaní hlavne rôznymi skupinami vtedajšieho judaizmu. Rozpor vrcholí hlavne v posledných kapitolách pred pašiami, kde prerastá až do nenávisti a násilia. Vidno to aj na podobenstve o kráľovskej svadobnej hostine (Mt 22, 1-14), ktoré Ježiš predniesol v čase po vstupe do Jeruzalema. Jednou z hlavných tém podobenstva je odmietnutie pozvania a pohŕdanie tým, kto pozýva. Matúšova verzia ponúka dve takéto skupiny ľudí. Prvou sú pôvodne pozvaní hostia. Keďže v podobenstve ide o svadbu kráľovho syna (v. 2), môžeme predpokladať, že nimi boli vysoko postavení hodnostári, boháči, či iní dôležití ľudia v kráľovstve. Oni však prvé pozvanie odmietli a na druhé reagovali výhovorkami, či dokonca agresiou. Tým vlastne vyjadrili, že kráľovičom, a teda aj jeho otcom, pohŕdajú. Urobili to v istote, že si to môžu dovoliť, a že sa im za to nič nestane. Opak bol však pravdou. Trest prišiel okamžite. „Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil.“ (v. 7). V kontexte evanjelia v týchto pozvaných svätopisec vidí židov, ktorí odmietli Božieho (Otcovho) Syna, spoliehajúc sa na vlastnú zbožnosť a vlastnú interpretáciu starozákonných prisľúbení. Takisto v (nám dnes neprimeranom) treste možno nájsť odkaz na spustošenie Jeruzalema Rimanmi roku 70 po Kr. Aplikácia pre dnešnú dobu by sa mohla vzťahovať na „tradičných“ kresťanov, ktorí sa tak spoliehajú na svoje (papierové) postavenie pred Bohom, že si ním koniec koncov dovolia pohŕdať a robiť si niektoré veci po svojom. Druhý moment odmietnutia reprezentuje istý človek (nachádza sa iba u Matúša) z následnej várky pozvaných. Kráľ sa po potrestaní pôvodne zamýšľaných hostí rozhodne hostinu nezrušiť, ale pozvať na ňu iných. Tých kráľovskí sluhovia nachádzajú na rázcestiach (v. 9). Vo vnútri podobenstva sa nimi myslia neurodzení poddaní. Neprebieha žiadna selekcia „a svadobná sieň sa naplnila hosťami“ pozostávajúci zo „zlých aj dobrých“ (v. 10). Nie je úplne jasné, koho nimi evanjelista myslel, ale mnohí predpokladajú, že ide o kresťanov z pohanstva. No ale aj medzi nimi kráľ nachádza „človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu“ (v. 11).  Dnešný čitateľ by sa snažil takého človeka ospravedlniť. Snáď nemal čas a prostriedky si takýto odev zaobstarať. Podobenstvo to však predkladá ako hosťov úmysel. Je známe, že pri niektorých príležitostiach v čase spísania evanjelia bolo praxou, že hostiteľ pozvaným takýto odev dal. Postoj oného človeka tak opäť vyjadruje pohŕdanie svadbou a hostiteľom, tým že nerešpektoval jeho pravidlá. Trestom je „vyhadzov“ von do tmy, kde bude plač a škrípanie zubami (v. 13.) Varovanie osudu tohto človeka je učené  tým, ktorí sa aj po obrátení odmietnu podriadiť. Odmietajú „si obliecť“ to, čo od nich Boh vyžaduje. Nevhodné oblečenie symbolizuje  pohŕdanie ostanými, deklarovanie vlastnej vôle a odmietanie požiadavky zmeniť svoj život.
Milé deti, rodičia, priatelia, obe časti podobenstva boli varovaním pre prvých čitateľov, ale zostávajú výkričníkom aj pre našu dobu. Hovoria o tom, že hoci pozvanie prichádza nezaslúžene a zadarmo pre všetkých, rozhodnutie preň musí vyjsť z našej strany. Máme možnosť ho v každom momente nášho života prijať, alebo odmietnuť.

Biblické exkurzy – Dvadsiata šiesta nedeľa – „Skutky milosrdenstva pred Bohom znamenajú oveľa viac ako správnosť našich politických názorov nepodporená činmi lásky.

Mt 21, 28-32
Po tom ako Ježiš slávne vstúpil do Jeruzalema (Mt 21, 1-11), sa v Matúšovom evanjeliu začína opis udalostí Veľkého týždňa. Čas medzi týmto vstupom a pašiami zväčša vypĺňajú Ježišove kázania a jeho kontroverzie s predstaviteľmi oficiálneho judaizmu. Priestorovo sa odohrávajú na nádvorí chrámu, alebo v jeho blízkom okolí. V tomto úseku sa nachádza aj podobenstvo o dvoch synoch (21, 28-32), ktoré máme dnes na zreteli. Ono síce má výpovednú hodnotu aj samé o sebe, ale jeho sila sa prejavuje omnoho viac ak sa pozrieme na jeho kontext. Dôležité tu vidím dve skutočnosti. Po prvé: medzi Ježišovými poslucháčmi sa objavuje nový typ postáv. Farizejov a zákonníkov z obdobia pred vstupom do Jeruzalema nahrádzajú veľkňazi a starší ľudu. A to je už iná káva. Kým prví boli horlivými chudobnými teológmi, druhí disponovali reálnou politickou mocou. A rovnako, kým prví sa pri rozhovoroch s Ježišom mohli maximálne pohoršiť a uraziť, druhí ho mohli dať fyzicky odstrániť (čo aj urobili). Druhou dôležitou vecou je text priamo predchádzajúci podobenstvu. V ňom (21, 23-27) náboženská elita reaguje na Ježišov vstup a vyčistenie chrámu (21, 12-17) a domáha sa odpovede na zdroj jeho autority: „Akou mocou toto robíš? A kto ti dal túto moc?“ Ježiš sa v odpovedi vyhne nimi nastraženej pasci a obracia pozornosť na autoritu Jána Krstiteľa: „Aj ja sa vás na niečo spýtam. Ak mi odpoviete, i ja vám poviem, akou mocou toto robím. Odkiaľ bol Jánov krst? Z neba, či od ľudí?“ A tým dostáva do pasce naopak veľkňazov. Vedia že nemôžu odpovedať, pretože by si proti sebe postavili buď verejnú mienku alebo by museli prijať Jánovo hlásanie o pokání a Ježišovi. A tak sa podobajú druhému synovi z podobenstva, ktorý formálne prijíma všetky Otcove (Božie) nariadenia, ale tým len zakrýva svoje skorumpované vnútro. Napríklad v zmysle toho, že boli úzkymi spojencami s okupačnou mocou, neboli o nič lepší ako „mýtnici a neviestky“, ktorých obviňovali najmä zo spolupráce s Rimanmi. Veľkňazi, hoci robili to isté, navonok pôsobili pravoverne,  necítili potrebu zmeniť sa. Colníci a prostitútky si o sebe nič nenamýšľali. No podobne ako prvý syn z podobenstva si mnohí z nich na základe uverenia v Jánovo hlásanie vstúpili do svedomia a snažili sa obrátiť. Hlavným bodom podobenstva o dvoch synoch v jeho kontexte je teda odpoveď na pôsobenie Jána Krstiteľa. Na jednej strane máme mocných oficiálnych vodcov ľudu, ktorí si cestu do neba chcú vydláždiť svojou šikovnosťou a „verejnou bezúhonnosťou“ a na druhej „verejných hriešnikov“, ktorí ich tam cestou kajúcnosti predbehnú.
Milé deti, rodičia, priatelia, bezpečnou cestou je usilovať sa viac o vlastnú zmenu ako zmenu sveta

Biblické exkurzy – Pätnásta nedeľa – „Ako tomu rozumieť?.

Mt 13,1-23
Podobenstvo o rozsievačovi je jedno z najznámejších; nájdeme ho dokonca u každého synoptika. Každý z nich toto podobenstvo prezentuje vlastným spôsobom, a tak stretávame odlišnosti, ktoré charakterizujú rozprávanie jednotlivých evanjelistov. Zameriame sa dnes na jednu z nich, ktorá sa nachádza až v samom závere rozprávania. Na úvod je dobré poznamenať, že podobenstvo o rozsievačovi hovorí o tých, ktorí slovo počúvajú; tých, ktorí slovo nepočúvajú sa ono netýka. Keď Ježiš objasňuje kto je to tá dobrá zem, všetci traja evanjelisti sa zhodujú, že nie je to ten, kto slovo len počúva. U Marka čítame, že dobrou zemou sú tí, „čo počúvajú slovo, prijímajú ho a prinášajú úrodu“ (Mk 4,20). Pritom aj u tých, čo sú pripodobnení skalnatej pôde sa hovorí, že slovo prijímajú, ba dokonca, že ho prijímajú s radosťou – ale úrodu neprinášajú. Podľa Marka teda nestačí len počúvať, treba slovo prijať a treba prinášať úrodu; až potom sa dá hovoriť o dobrej zemi. U Lukáša sa v prípade dobrej pôdy k počúvaniu pridružuje zachovávanie, alebo, dalo by sa preložiť aj ako „pevné pridržiavanie sa“ slova v dobrom a šľachetnom srdci a prinášanie úrody (porov. Lk 8,15). Teda u oboch spomenutých evanjelistov sa k počúvaniu pridružujú ešte dve kvality: isté prijatie, či osvojenie si slova a prinášanie úrody. U Matúša sa však ten, kto je dobrou pôdou charakterizuje ako ten, kto slovo počúva a chápe ho – ten potom prináša úrodu, či už sto, alebo šesťdesiat, alebo tridsaťnásobnú. Aj u Matúša sa o tom, kto je pripodobnený ku skalnatej pôde hovorí ako o tom, kto prijíma slovo s radosťou, avšak nemá koreňa. Navyše, Ježiš u Matúša otvára vysvetľovanie podobenstva slovami: „Keď niekto počúva slovo o kráľovstve a nechápe ho, prichádza Zlý a uchytí, čo bolo zasiate do jeho srdca. To je ten, u koho bolo zasiate na kraji cesty“ (Mt 13,19). Teda preto, že ten, kto slovo počúva ho nechápe, Zlý môže prísť a o slovo ho okradnúť. A naopak, ak človek chápe slovo, ktoré počúva, až vtedy môže skutočne prinášať úrodu. Rozhodujúce sa teda zdá chápanie počutého slova. Človek musí slovu rozumieť, aby sa mohol stať úrodnou pôdou pre slovo; nestačí len slovo prijímať s radosťou. Všimnime si, že zatiaľ čo u Marka sa hovorí jednoducho o slove, ktoré sa seje (porov. Mk 4,14), u Lukáša sa bližšie špecifikuje ako Božie slovo (porov. Lk 8,11) a Matúš hovorí o slove o kráľovstve, teda o Božom projekte života v plnosti pre človeka. Pochopenie tohto slova o kráľovstve si samozrejme vyžaduje počúvanie. Vyžaduje si však aj toho, kto vysvetľuje a vyžaduje si, aby poslucháčovo počúvanie bolo pozorné a otvorené. Navyše, pochopenie väčšinou vyžaduje aj čas. Tak ako sa úroda nezbiera hneď na druhý deň po sejbe, tak prinášanie úrody z počutého slova chce svoj čas, v ktorom sa realizuje proces jeho vysvetľovania a porozumenia. Ako človek slovo pochopí, taká bude aj úroda.
Milé deti, rodičia, priatelia, naučme sa počúvať.

Biblické exkurzy – Trinásta nedeľa – „Evanjeliová  gramatika mieša rozhodnutia rodinných vzťahov“.

Mt 10,37-42
Aj v túto nedeľu pokračujeme a zároveň završujeme Ježišovu inštruktážnu reč dvanástim, ktorých vysiela, pretože mu bolo ľúto zástupov, lebo boli ako ovce bez pastiera (porov. Mt 9,36). Liturgický výber sa rozhodol z čítania tejto reči vynechať vv. 34-36, v ktorých Ježiš odhaľuje, že jeho nasledovanie spôsobí rozdelenia aj v najužších ľudských putách, tých rodinných – syn sa postaví proti otcovi, dcéra proti matke atď. Slová, ktoré otvárajú dnešnú časť evanjelia pokračujú v tejto tematike vzťahu medzi rodinou a učeníctvom. Lukášova verzia na rovnakú tému vyznieva tvrdšie: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk 14,26). Hovorí sa tu až o nenávisti, čo je však semitizmus, ktorý vyjadruje to isté čo hovorí Matúšovská verzia z dnešného evanjelia – „kto miluje viac…“. To čo sa chce vyjadriť nie je nabádaním k nenávisti voči vlastným rodičom, alebo deťom, ale prichádza sa k jednej z radikálnych otázok učeníctva: byť Ježišovým učeníkom je viac ako rodinné zväzky. Tieto zväzky nesmú prekážať učeníctvu. Takýmto spôsobom sa vyjadruje veľkosť hodnoty učeníctva. To, že tu ide naozaj o náročnú požiadavku je potvrdené vo v. 38: „Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden“. Kríž je pre evanjelium symbolom sebazáporu, ktorý však v konečnom dôsledku prináša pravý život ako to hovorí aj v. 39, a aj Ježišov samotný život. V súvislosti s predchádzajúcimi veršami sa dá vidieť, že týmto krížom, ktorý treba niesť, ale ktorý nakoniec prinesie pravý život je toto nadradenie učeníctva nad rodinnými putami. Ježiš vie, že takéto nadradenie nie ľahké, preto ho prirovnáva k neseniu kríža. V nesení tohto kríža sa učeník podobá samotnému Ježišovi (porov. Mt 12,46-50). Vyjadrenie o kríži má svoju špecifickú dynamiku. Zatiaľ čo sa tu dá vnímať v metaforickom zmysle slova, pre verného Ježišovho učeníka môže nabrať význam až doslovný, v úplnom darovaní svojho života, tak ako sa to stalo aj v Ježišovom prípade. Nasledujúce verše, ktoré sa zaoberajú témou odmeny za prijatie Ježišových učeníkov, pokračujú zároveň aj v téme zdôraznenia veľkosti učeníctva. Kto prijíma učeníka, prijíma samého Krista (v. 41). Je možné, že Ježiš tak nadväzuje na rabínsky princíp šaliach (v hebrejčine „poslaný“, t.j. „apoštol“) známy z jeho doby, podľa ktorého poslaný bol chápaný ako plný reprezentant toho, kto ho poslal – postoj voči poslanému sa rovnal postoju voči tomu, kto ho poslal (môžeme to vidieť aj u Pavla; porov. 1 Sol 3,1-7). Ježišov učeník je teda reprezentantom samého Ježiša. Toto povedomie by malo učeníka stále hnať vpred. Zároveň je toto poverenie výsadou, ale aj veľkým záväzkom. Učeník sa musí starať, aby bol naozaj verný Ježišovi, aby tak tí, čo ho prijímajú mohli skutočne prijať Krista samého, v ktorom nájdu život. Veď učeník, ktorý je Ježišovi verný až natoľko, že je pripravený postaviť nasledovanie Ježiša nad svoje rodinné putá, nielenže nájde skutočný život pre seba, ale zároveň ho získava pre tých, ktorí ho prijímajú. Veď „kto prijme proroka ako proroka, dostane odmenu proroka“ (v. 41a) a teda, kto prijme učeníka ako učeníka, dostane odmenu učeníka (porov. v. 42) a odmena učeníka je, že nájde svoj život.
Milé deti, rodičia, priatelia, byť Kristovým učeníkom je veľmi náročne. Je potrebná Božia milosť. 

Biblické exkurzy – Jedenásta nedeľa – „Pokoj patrí medzi tradičné dary, ktoré naznačujú Božiu blízkosť“.

Mt 9,36-13
Nasledovať Ježiša nie je ľahká úloha. Jeho cesta vedie do Jeruzalema. Počuli sme to pred týždňom. Avšak nasledovanie je súčasťou prípravy. Učeník sa následne dostáva do fázy, kedy je od svojho učiteľa poslaný. Ako sa taký vyslanec má správať vidíme v opise rozoslania a návratu sedemdesiatich dvoch učeníkov. Všetky synoptické evanjelia obsahujú pasáž, kedy Ježiš ešte za svojho pozemského pôsobenia, vysiela dvanástich apoštolov na akúsi misijnú prax. Iba Lukáš podáva druhý takýto počin. Tentoraz poverenie dostávajú iní sedemdesiati dvaja učeníci. Ich počet, ktorý má verziu aj s číslom sedemdesiat, pravdepodobne odkazuje na Mojžišovo konanie (Ex 24,1), tradičný počet všetkých národov, alebo na inú číselnú symboliku. Vo všeobecnosti je však považovaný za náznak rozšírenia hlásania evanjelia aj mimo Izraelský národ. Počet a jeho význam však teraz nechajme bokom. Pozrime sa na poslanie a správanie takého učeníka. Ich výslovnou úlohou pri kontakte s ostatnými ľuďmi je ohlásenie príchodu Božieho kráľovstva (v. 9) a prinášanie pokoja (v. 5). Pokoj patrí medzi tradičné dary, ktoré naznačujú Božiu blízkosť. Stretávame sa s tým na mnohých miestach Nového a Starého Zákona. Ježiš s božskou autoritou, robí z učeníkov jeho nositeľov. Je preto zjavné, že to čo majú odovzdať, v prvom rade musia sami mať. Taký učeník by mal byť na míle vzdialený tomu, čo predstavuje jeho opak, ako je násilie, roztržka, túžba po moci, prehnané nároky atď. Zbadať to môžeme aj v detailoch ostatných inštrukcii. Je dôveryhodný. Ide totiž v páre (v. 1). Musí vedieť spolupracovať a akceptovať svojho kolegu. Ak sa výpoveď slov a života nezhodujú s tým druhým, alebo by dokonca išli proti nemu, len ťažko prinesú pokoj ostatným. Poslaný učeník sa má spoliehať na Boha. Vie že nevystupuje vo svojom mene a tak ide o človeka modlitby (v. 2). Má si uvedomovať, že celá jeho misijná činnosť je v moci a súčasťou plánu najvyššieho. Učeník ma počítať sa odmietnutím, ba priam až s násilím. Ježiš z neho chce mať ovcu a nie vlka (v.3). Misia nie je lov, ani boj o moc. Preto sa jej vymyká aj klasické ľudské hodnotenie úspešnosti. Dôležité je ohlasovanie a nie získavanie počtov a trofejí. Misionár nesmie byť naviazaný na hmotné veci (v. 4). Spolieha sa iba na Boha a ľudskú dobrosrdečnosť. Nepozdravuje, teda nezakecáva sa zbytočne na ceste. Aj keď je chudobný, vždy na neho striehne nebezpečenstvo nezdravej popularity. Presviedča pokojom v srdci a mocou Božieho slova. Ak bude aj tak odmietnutý, nemá váhať posunúť sa ďalej (v. 6) Po prípadnom prijatí má právo na prejav aj materiálnej podpory zo strany tých čo mu otvoria svoje domovy. Pritom však nesmie porovnávať, ani si elitársky vyberať. Nemá prechádzať z domu do domu (v. 7).  Nehľadá si totiž základňu na budovanie svojho kráľovstva. Jeho úlohou nie je založiť novú bunku akejsi sekty. Nevyberá si, lebo jeho pokojom naplnené vnútro je otvorené všetkým. Takýto učeník nedáva druhým pociťovať svoju moc. Iba Božiu. A tá sa prejavuje uzdravovaním každého druhu a porážaním satana. Moc a autorita, ktorú má od Ježiša sa prejavuje iba v prospech ľudí. A takto môže byť hoci aj zbitý, zabitý, chudobný a navonok neúspešný učeník skutočne šťastný. Vediac, že nie plnenie ľudských, ale Božích predstáv je jeho poslaním.
Milé deti, rodičia, priatelia, Ježiš z nás chce mať ovcu a nie vlka.

Biblické exkurzy – Desiata nedeľa – „Mechanizmus“ obrátenia nie je: „najprv zmena, potom Ježiš“, ale „najprv Ježiš, potom zmena“.

Mt 9,9-13
Matúš sa vždy nachádza v zoznamoch dvanástich, ktorých si zvolil Ježiš (por. Mt 10,3; Mk 3,18; Lk 6,15; Sk 1,13). Jeho hebrejské meno znamená „dar Jahveho“. Prvé kanonické evanjelium, ktoré nesie jeho meno, nám ho predstavuje veľmi presným označením: „mýtnik“ (Mt 10,3). Týmto spôsobom je stotožnený s človekom, ktorý sedí na mýtnici a ktorého Ježiš pozýva, aby ho nasledoval: „Keď odtiaľ Ježiš odišiel, videl na mýtnici sedieť človeka menom Matúša a povedal mu: „Poď za mnou!“ On vstal a išiel za ním“ (Mt 9,9). Aj Marek (por. 2,13-17) a Lukáš (por. 5, 27-30) spomínajú povolanie mýtnika, ale nazývajú ho „Levi“. Z tejto spomienky sa zrodila istá pochybnosť pri stotožnení apoštola Matúša s mýtnikom Levim. V každom prípade pre prvé evanjelium je táto identifikácia istá, pretože pripája meno „Matúš“ k určeniu „mýtnik“. Aby sme si dokázali predstaviť scénu, ktorú opisuje deviata kapitola a deviaty verš Matúšovho evanjelia, stačí pripomenúť nádherný Caravaggiov obraz, ktorý je uchovávaný tu v Ríme v kostole svätého Ľudovíta francúzskeho. V evanjeliách nachádzame ďalšiu životopisnú črtu: rozprávaniu o povolaní Matúša predchádza scéna o zázraku Ježiša, ktorý vykonal v Kafarnaume (por. Mt 9,1-8; Mk 2,1-12) a spomína sa blízkosť Galilejského mora, teda Tiberiadského jazera (por. Mk 2,13-14). Môžeme z toho usudzovať, že Matúš bol vyberačom daní v Kafarnaume, ktoré sa nachádza „pri pobreží“ (Mt 4,13), kde bol Ježiš stálym hosťom v Petrovom dome.Ďalšia myšlienka, ktorá pochádza z evanjeliového rozprávania je, že na Ježišovo volanie Matúš okamžite odpovedal: „vstal a nasledoval ho“. Krátkosť frázy jasne zvýrazňuje Matúšovu pripravenosť odpovedať na volanie. Pre neho to znamená, opustiť všetko, predovšetkým to, čo mu zaručovalo bezpečný zárobok, aj keď bol často nezaslúžený a nečestný. Matúš jasne pochopil, že dôvernosť s Ježišom mu neumožňovala udržať si aktivitu, s ktorou Boh nesúhlasil. Je veľmi ľahké aplikovať tento uzáver na súčasnosť. Aj dnes nie je prípustné lipnutie na veciach, ktoré sa nezlučujú s nasledovaním Ježiša, ako je to v prípade nečestného bohatstva. On raz bez okolkov povedal: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19,21) To je práve to, čo urobil Matúš: vstal a nasledoval ho! Slovo „vstal“ môžeme pochopiť ako vzdialenie sa od hriechu a zároveň vedomé priľnutie k novej existencii. Nie náhodou použil evanjelista grécke sloveso anastás. Ide o rovnaké sloveso, ktoré na inom mieste Nového zákona slúži na vyjadrenie Ježišovho zmŕtvychvstania!V osobe Matúša nám teda evanjeliá ponúkajú skutočný paradox: kto je navonok ďaleko od svätosti, môže sa stať dokonca vzorom prijatia Božieho milosrdenstva a ukázať tak jeho účinok na vlastnom živote. V tejto súvislosti svätý Ján Chryzostom upozorňuje na jeden významný fakt: poznamenáva, že v rozprávaniach o povolaní apoštolov sa iba u niektorých spomína práca, ktorú dotyční vykonávali. Peter, Ondrej, Jakub a Ján sú povolaní, keď sú na love rýb, Matúš keď vyberá dane. Ide o práce, ktoré nemajú veľkú váhu – uvádza Chryzostóm – „pretože niet odpornejšej práce ako vyberanie mýta a nič tak obyčajné ako chytanie rýb“ (In Matth. Hom.: PL 57, 363). Ježišovo volanie je preto určené aj ľuďom, ktorí sú v spoločenskom rebríčku na jeho dolných priečkach, zatiaľ čo čakajú na každodennú prácu.
Milé deti, rodičia, priatelia, povolanie a obrátenie je každeodenná práca.


Biblické exkurzy – Najsvätejšej Trojice – „Kráčať po Božích cestách znamená učiť sa pravde.

Jn 16,12-15
Ježišova reč pri poslednej večeri je plná vecí, ktorým učeníci ešte celkom nerozumejú. Tento úryvok z Ježišovej rozlúčkovej reči nadväzuje na predchádzajúce slová o tom, že pre učeníkov je lepšie keď od nich odíde: „Lenže hovorím vám pravdu: Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám.“ (Jn 16,7). Práve táto súvislosť nám môže pomôcť vstúpiť do zmyslu Ježišových slov. Učeníci počúvajú svojho majstra hovoriaceho o veciach, ktorým nerozumejú, ale vykladajú si ich ako vedia. Nerozumejú ešte celkom ani Ježišovým slovám o chlebe a víne ako jeho tele a krvi, nerozumejú jeho slovám o blížiacom sa odchode a možno povedať, že samotný Ježiš stojaci resp. sediaci pred nimi je paradoxne prekážkou, aby vstúpili do plnej pravdy. Ježiš ešte pre nich nie je Bohom a Pánom, ešte nie je oslávený a preto si ho stále vykladajú príliš židovsky, príliš pozemsky a príliš politicky. Až po Ježišovej smrti, ktorá zbúra akékoľvek politické interpretácie Ježiša, po jeho zmŕtvychvstaní, ktoré nanovo vybuduje a potvrdí identitu Ježiša ako Božieho Mesiáša – Otcovho milovaného Syna a po nanebovstúpení a následnom poslaní Ducha Svätého, učeníci porozumejú Ježišovi. Ježiš je teda bránou k zeleným pastvinám Božieho života. Skrze svojho Ducha sa Ježiš stáva dobrým pastierom a vyvádza svojich – tých, čo v neho uverili – k prameňom života, do spoločenstva s Otcom, k účasti na večnej láske Otca a Syna v Duchu Svätom. To je to uvedenie do plnej pravdy. Pozemský Ježiš by ešte mal o tom veľa hovoriť, ale pred jeho oslávením by to bola stále len abstraktná teória, preto necháva svojim učeníkom pootvorené dvere, aby sa neskôr sami presvedčili o živote,  ktorý ich čaká za nimi. Zaujímavé je, že na konci nášho úryvku v Jánovom evanjeliu sa nachádza tajomný verš, v ktorom Ježiš akoby v hádanke pripravuje svojich učeníkov na to, že sa majú nechať prekvapiť: „Ešte chvíľku a už ma neuvidíte a zasa chvíľku a uvidíte ma.“ (Jn 16,16) A určite nie je nič prekvapujúcejšie pre človeka ako účasť na živote Otca Syna a Ducha Svätého. Apoštol Pavol to nevedel rozdýchať a tak len s úžasom konštatuje: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (1 Kor 2,9)
Milé deti, rodičia, priatelia, naplno zjavujme pravdu vo svete. 

Biblické exkurzy – Zoslanie Ducha Svätého – „Pozor! Turíce nie sú jednorázová udalosť.

Jn 20,19-23
Prechod Vzkrieseného Pána cez zatvorené dvere večeradla je úžasne hlboký opis zoslania Ducha Svätého. Nie nadarmo je evanjelista Ján označovaný ako „Teológ“. Kristom poslaný Tešiteľ vstupuje do sŕdc učeníkov na sviatok Turíc – päťdesiaty deň po židovskej Veľkej noci – podobne ako predtým vzkriesený Pán doprostred zhromaždenia ustráchaných učeníkov. Kým pri stretnutí s učeníkmi za zatvorenými dverami sa zjavuje Kristus vo svojom oslávenom vzkriesenom tele so znakmi umučenia, pri zoslaní Ducha Svätého sú už dvere večeradla otvorené a na učeníkoch sa zjavuje, resp. stáva sa z nich Kristovo tajomné telo, na ktorom nechýbajú ani znaky jeho oslávenia resp. vzkriesenia, ani znaky jeho utrpenia.
Na jednom a tom istom mieste – vo večeradle – sa odohralo otvorenie zatvorených dverí vzkrieseným Ježišom i premena učeníkov na Kristovo tajomné telo, ktoré z dverí večeradla vychádza pokračovať v Ježišovom poslaní od Otca t.j. ohlasovať a sprítomňovať svetu pravdu o tom ako Boh miluje človeka. Nie náhodou v tom istom večeradle Ježiš pred svojim umučením učí svojich učeníkov sláviť Eucharistiu, ktorá sa potom stáva permanentnými Turícami.
Sánka dole…
Milé deti, rodičia, priatelia, jedno také malé večeradlo s neobmedzenou kapacitou na radosť máme aj vo svojom srdci…