Program sv. omší a aktualít je stále priebežne aktualizovaný na tejto stránke.
V prípade spovede, zaopatrenia chorých, pohrebu volajte na číslo 0903592818
Bohoslužby
Podobenstvo o mýtnikovi a farizejovi chce odkryť správny typ viery, správne prežívaný vzťah s Bohom. Ježiš začína rozprávať podobenstvo pre tých, čo si namýšľali (v. 9), že sú spravodliví. Niektoré preklady hovoria o tých, čo dôverovali sebe. Grécky termín peithō vo forme particípia aktívneho perfekta môžeme preložiť ako presviedčali, ubezpečovali sa, dôverovali si. Ide o stav, v ktorom človek seba samého presviedča o niečom. V tomto prípade o svojej spravodlivosti, o stave, v ktorom nie je nutná žiadna zmena! Ide o ľudí, ktorí navonok síce Bohu dôverujú, ale vo vnútri sú ďaleko od neho. Ani ho nepotrebujú, lebo dodržiavajú to, čo sa považuje za dôležité: modlitba (Mt 6,4-5), almužna (Mt 6,2-4) a pôst (Mt 6,16-18). V Ježišovej dobe, ba až dodnes, sú tieto skutky prejavmi spravodlivosti. A presviedčajú sa, že samé o sebe ich robia spravodlivými. Ba dokonca idú tak ďaleko, že ostatných vyhlasujú za nehodných a preto nimi pohŕdajú! Grécka štylistika vo verši 9 má tento význam: len ja a všetci ostatní bez výnimky sú odpísaní! Boh sa stáva ich dlžníkom: má im odplatiť požehnaním. Náboženstvo vlastnej spravodlivosti, ktorej súčasťou je pohŕdanie ostatnými, ktorí nie sú ako ja!!!! Ježiš varuje pred takýmto postojom. Už farizejom povedal: Vy sa robíte pred ľuďmi spravodlivými, ale Boh pozná vaše srdcia! (Lk 16,15). Celá starozákonná múdrosť ukazuje, že nemá zmysel sa skrývať, pretvarovať alebo dokonca hrať sa na niekoho pred Bohom. Kniha Múdrosti: Boh je svedok najvnútornejšieho zmýšľania človeka, jasne vidí do jeho srdca a počuje každé slovo, ktoré povie (Mudr 1,6). Prekliaty je človek, ktorý sa spolieha na človeka…ale srdce sa mu odvracia od Pána…Požehnaný však, kto sa spolieha na Pána a Pán je jeho nádejou! (Jer 17,5.7) Správne žitá viera sa teda nezakladá na vypočítavaní skutkov a porovnávaní sa s inými, slabšími. Správna viera je dôvera v Boha, ktorý pozná srdcia a preto sa človek obracia k Bohu s úprimnou sebareflexiou, v pravde, bez pretvárky. Neporovnáva sa s inými, ale s Bohom. Nenahovára si, že nepotrebuje žiadnu zmenu. Dbať na svoje srdce – asi takto sa dá zhrnúť lekcia podobenstva!
Bieda spojila desať malomocných mužov. Boli zo Samárie i z Galiley a keby boli zdraví, pravdepodobne by o seba nezakopli. Takto spolu zdieľali osud vyhnancov z vlastných rodín a domovov. Chýr o zázračnom učiteľovi, ktorý sa istotne dostal aj do ich uší, spojil ich v spoločnom volaní na Ježiša idúceho oproti. On ich uzdravuje tak, že ich posiela domov do ich komunít vyhľadať kompetentné autority, ktoré môžu potvrdiť uzdravenie. Desiati malomocní uveria Ježišovmu slovu, vydajú sa na cestu a na nej dôjde k ich zázračnému očisteniu. Paradoxne je to cesta preč od Ježiša, ako keby zázračný učiteľ nechcel mať s nimi už nič spoločné. Smutné konštatovanie na konci príbehu však hovorí, že Ježiš túžil, aby sa vrátili všetci desiati a velebili Boha. Ježiš ako učiteľ, ktorého prosili o zmilovanie, ich chcel naučiť láske k Bohu, oslave jeho Otca, ktorý je na nebesiach. Bieda priviedla k Ježišovi desiatich, vďačnosť posunula do druhého kola len jedného. Skutočnosť, že to bol práve Samaritán odkazuje na iné miesto u Lukáša, kde v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi sú odsúdení dvaja prominentní predstavitelia židovského náboženstva na ceste do jeruzalemského chrámu z nevšímavosti, necitlivosti a porušenia Božieho zákona, pričom pochvalu dostáva neznámy Samaritán, ktorý láskou naplní Zákon. Uzdravený a vďačný Samaritán nás učí, že po zázračnej chvíli s Ježišom nie sme na konci našej skúsenosti s ním, ale na začiatku. Potrebujeme sa z našich ciest vždy znova a znova vracať Ježišovi k nohám, vzdávať vďaky a velebiť Boha.
Apoštoli chcú väčšiu vieru. Ich prosbu: „Daj nám väčšiu vieru!“ môžeme preložiť aj ako: „Zväčši nám vieru!“. Takto vynikne kontrast žiadosti apoštolov s Ježišovou odpoveďou. Pýtajú zväčšenie viery a on im hovorí, že nemajú ani tú najmenšiu veľkosť. Preto je namieste otázka: V čom spočíva viera? Pomôckou môže byť podobná žiadosť učeníkov zachytená v Jánovom evanjeliu, kde apoštol Filip žiada Ježiša: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí“ (Jn 14,8). Nie je spokojný s tým, čo doteraz zažil a počul pri Ježišovi a chce vidieť Otca, chce poznať toho, o ktorom Ježiš hovorí a s ktorým sa v modlitbe zhovára. Možno teda povedať, že väčšia viera je o väčšom poznaní Boha. Filip túži vidieť Otca. Ježišova odpoveď Filipovi sa podobá odpovedi apoštolom z dnešného evanjelia, lebo ukazuje ako málo učeníci chápu Ježiša. „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma, kto mňa vidí, vidí Otca.“ (Jn 14,9). Učeníci môžu poznať Otca len cez Syna. Poznanie Ježiša je teda cestou viery. Ako ho však viac spoznať? Pri svojej žiadosti o zväčšenie viery sú učeníci – podľa paralely u Matúša (Mt 17,20) – v situácii po neúspechu pri uzdravovaní epileptického chlapca. To sa odohralo tesne po ich zostúpení z hory premenenia, kde traja z nich videli Ježiša v mimoriadnej udalosti a mali pocit, že majú určité poznanie určitý stupeň viery. Zároveň mali za sebou prvú skúsenosť s mocou Božieho kráľovstva, kedy boli Ježišom poslaní, aby v jeho mene vyháňali zlých duchov a uzdravovali chorých. V tejto situácii chceli viac vidieť a zažiť, chceli viac moci Božieho kráľovstva. Preto prosili o zväčšenie viery. Ježišova odpoveď je, že ho ešte vôbec nepoznajú, že ešte nemajú vieru, ešte nevedia kto je Ježiš. Zistia to postupne až po jeho obete na kríži a vzkriesení, keď im Ježiš zmaže tabuľu s titulmi, ktoré mu dávali a dá sa im poznať v oslávenom tele. Na Turíce potom v dare Ducha Svätého dostanú ono horčičné zrnko viery. Poznaním Pána sa tak napĺňa zem. Mesiášska doba začala. Živá viera v Ježiša a moc jeho mena sa cez skúsenosť učeníkov šíri vyvoleným národom až k pohanom. Horčičné zrnko rastie v mocný strom. Ježiš zjavuje Otca, dáva sa poznať a zväčšuje vieru. Mali by sme dnes volať k nemu, aby sa nám dal poznať, aby zväčšil našu vieru, a aby nám tak dal poznať Otca. Bez osobnej skúsenosti s tajomstvom jeho lásky na kríži sa to nedá. Skúsme teda a presvedčme sa, aký dobrý je Pán. Ak by to bolo pre nás priťažké, oprime sa o tú, ktorá sa pod krížom stala matkou aj našej viery.
Okolie Cézarey Filipovej sa nachádza na úpätí pohoria Hermon na severe biblického Izraela. Je to veľmi pekný kraj a zároveň lokalita, kde má svoje pramene rieka Jordán. Ježiš tam prichádza so svojimi učeníkmi na konci svojho galilejského účinkovania, po sérii zázrakov i odmietnutia zo strany židovských galilejských autorít. Jeho učeníci s ním boli po celý čas a preto si Ježiš od nich pýta spätnú väzbu. Robí taký malý prieskum verejnej mienky. Výsledok tohto prieskumu je pre Ježiša lichotivý. Hoci ho autority odmietajú, ľudia ho majú za proroka a prirovnávajú ho k Jánovi Krstiteľovi, Eliášovi a Jeremiášovi – prorockým hviezdam svojej doby. Po tomto prvom prieskume robí Ježiš podobný prieskum medzi svojimi učeníkmi. Petrovo vyznanie predbehne všetky úvahy ostatných apoštolov. Ježiš je Mesiáš, Syn živého Boha. Zaujímavé je, že sám Ježiš sa do tejto chvíle nazýval Synom človeka tak vytrvalo, až to vedie k otázke, či nechcel tým vyprovokovať svojich učeníkov k tomuto odvážnemu objavu. Na základe zázrakov ho mohli považovať za Mesiáša, ktorý mal mimoriadnou mocou obnoviť politické kráľovstvo Izraela. Avšak titul Syna živého Boha dával mesiášskému titulu nový nečakaný a neobjavený rozmer. Peter svojím vyznaním, pri ktorom bol len Božím nástrojom, otvoril nový pohľad na Ježiša, objavil nový prameň výdatnej rieky, ktorá dá život mnohým. Petrovo vyznanie sa stáva novou skalou, z ktorej vytryskla voda na púšti. Sľúbené kľúče od nebeského kráľovstva sú protiváhou moci pekelných brán – ktoré mimochodom tiež majú nejaké „kľúče“. Moc kľúčov od nebeského kráľovstva totiž prepája pozemský a nebeský svet. Čo bude zviazané na zemi, bude aj v nebi a podobne aj to čo bude rozviazané. Moc pekelných brán stojí práve na rozdelení pozemského a nebeského. A práve v osobe Ježiša sa spája nebo so zemou a vylučuje „pekelné mocnosti“ z komunikácie medzi Bohom a človekom, čo je veľmi pekne vyjadrené aj v Zjavení apoštola Jána, kde sa píše o žalobcovi našich bratov, ktorý na nich dňom i nocou žaloval. Preto je Peter blahoslavený, že otvoril tento prameň Božej spásy, z ktorého môžeme s radosťou čerpať aj my.
Okolie Cézarey Filipovej sa nachádza na úpätí pohoria Hermon na severe biblického Izraela. Je to veľmi pekný kraj a zároveň lokalita, kde má svoje pramene rieka Jordán. Ježiš tam prichádza so svojimi učeníkmi na konci svojho galilejského účinkovania, po sérii zázrakov i odmietnutia zo strany židovských galilejských autorít. Jeho učeníci s ním boli po celý čas a preto si Ježiš od nich pýta spätnú väzbu. Robí taký malý prieskum verejnej mienky. Výsledok tohto prieskumu je pre Ježiša lichotivý. Hoci ho autority odmietajú, ľudia ho majú za proroka a prirovnávajú ho k Jánovi Krstiteľovi, Eliášovi a Jeremiášovi – prorockým hviezdam svojej doby. Po tomto prvom prieskume robí Ježiš podobný prieskum medzi svojimi učeníkmi. Petrovo vyznanie predbehne všetky úvahy ostatných apoštolov. Ježiš je Mesiáš, Syn živého Boha. Zaujímavé je, že sám Ježiš sa do tejto chvíle nazýval Synom človeka tak vytrvalo, až to vedie k otázke, či nechcel tým vyprovokovať svojich učeníkov k tomuto odvážnemu objavu. Na základe zázrakov ho mohli považovať za Mesiáša, ktorý mal mimoriadnou mocou obnoviť politické kráľovstvo Izraela. Avšak titul Syna živého Boha dával mesiášskému titulu nový nečakaný a neobjavený rozmer. Peter svojím vyznaním, pri ktorom bol len Božím nástrojom, otvoril nový pohľad na Ježiša, objavil nový prameň výdatnej rieky, ktorá dá život mnohým. Petrovo vyznanie sa stáva novou skalou, z ktorej vytryskla voda na púšti. Sľúbené kľúče od nebeského kráľovstva sú protiváhou moci pekelných brán – ktoré mimochodom tiež majú nejaké „kľúče“. Moc kľúčov od nebeského kráľovstva totiž prepája pozemský a nebeský svet. Čo bude zviazané na zemi, bude aj v nebi a podobne aj to čo bude rozviazané. Moc pekelných brán stojí práve na rozdelení pozemského a nebeského. A práve v osobe Ježiša sa spája nebo so zemou a vylučuje „pekelné mocnosti“ z komunikácie medzi Bohom a človekom, čo je veľmi pekne vyjadrené aj v Zjavení apoštola Jána, kde sa píše o žalobcovi našich bratov, ktorý na nich dňom i nocou žaloval. Preto je Peter blahoslavený, že otvoril tento prameň Božej spásy, z ktorého môžeme s radosťou čerpať aj my. Zlomová Ježišova výzva je otvorená pre všetkých nasledovníkov. Nie iba pre postavy v literárnom deji. Jeho slová sa stávajú živými v každej dobe. Otázka: „A vy ma za koho pokladáte?“, je takto pre každého kresťana vždy aktuálna.