Bohoslužby


Ďalší program sv. omší je stále priebežne aktualizovaný na tejto stránke.

V prípade spovede, zaopatrenia chorých, pohrebu volajte na číslo 0903592 818


AKO BOJOVAŤ S POKUŠENIAMI?


Biblické exkurzy – Dvadsiatapiata nedeľa cez rok – Závisť je ničivý moľ.

Mk 9, 30-37
Dychtivosť po dôležitosti a po hromadení peňazí, závisť a ohováranie. Nemôžeme žiť Evanjelium tak, že budeme robiť kompromisy, lebo skončíme s duchom svetskosti, ktorý túži dominovať nad druhými a je „nepriateľom Boha“. Naopak, musíme si zvoliť cestu služby.  Ježiš Dvanástim hovorí, že ak chce byť niekto prvým, je povolaný stať sa posledným a služobníkom všetkých. Ježiš vedel, že cestou sa učeníci medzi sebou hádali, kto je z nich väčší, „kvôli ctižiadostivosti“. Táto hádka v zmysle: „ja musím napredovať, musím stúpať nahor“, je duchom svetskosti, vysvetlil pápež. Aj v prvom liturgickom čítaní sv. Jakub vo svojom liste (4,1-10) pripomína, že láska k svetu je nepriateľstvo s Bohom. „Táto dychtivosť po svetskosti, toto baženie po tom, aby sme boli dôležitejší než ostatní, keď hovoríme: „Nie! Ja si to zaslúžim, ten druhý nie“. Toto je svetskosť, toto je duch sveta, a kto dýcha týmto duchom, dýcha nepriateľstvo s Bohom. Ježiš na inom mieste učeníkom hovorí: „Buď ste so mnou, alebo ste proti mne“. V Evanjeliu nie sú kompromisy. A keď chce niekto žiť Evanjelium robiac kompromisy, skončí so svetským duchom, ktorý sa vždy snaží robiť kompromisy, aby sa viac vyšvihol, aby dominoval, aby bol najväčší.“ Mnoho vojen a mnoho hádok nastáva práve kvôli svetským túžbam, žiadostivosti. Je pravda, že „dnes sú po celom svete rozosiate vojny. Čo však vojny, ktoré vedieme medzi sebou? Ako napríklad tá medzi apoštolmi: kto je najdôležitejší?“ „Pozrite, akú kariéru som urobil: teraz nemôžem cúvnuť!“ – Toto je ten duch sveta, a toto nie je kresťanské. „Nie! Teraz je rad na mne! Ja musím zarábať viac, aby som mal viac peňazí a viac moci“. – Toto je duch sveta. A potom, škodlivosť klebiet, ohovárania. Odkiaľ to prichádza? Zo závisti. Veľkým závistlivcom je diabol, to vieme, hovorí to Biblia. Pochádza to zo závisti. Kvôli závisti diabla vstupuje do sveta zlo. Závisť je moľom, ktorý ťa nabáda k ničeniu, k ohováraniu, k zlikvidovaniu toho druhého.“ Dialóg učeníkov bol týmito žiadostivosťami poznačený. Ježiš ich preto karhá a vyzýva ich, aby sa stali služobníkmi všetkých a ujali sa posledného miesta: „Kto je tým najdôležitejším v Cirkvi? Pápež, biskupi, monsignori, kardináli, farári z tých najkrajších farností, predsedovia laických združení? Nie! Najväčším v Cirkvi je ten, kto sa stáva služobníkom všetkých, ten, kto slúži všetkým, a nie ten, kto má viac titulov. A [Ježiš] na vysvetlenie vzal dieťa, položil ho doprostred a objímajúc ho s láskou – pretože Ježiš hovoril s nehou, mal jej veľa – im povedal: „Kto prijme dieťa, mňa prijíma“, čiže ten, kto prijme toho najpokornejšieho, ten najväčší služobník. Toto je cesta. Cesta proti duchu svetskosti je jedna jediná: pokora. Slúžiť druhým, vybrať si posledné miesto, nešplhať sa nahor.“ Netreba teda „vyjednávať s duchom sveta“, netreba hovoriť: „Mám právo na toto miesto, pretože pozrite, akú kariéru som urobil“. Svetskosť je v skutočnosti „nepriateľkou Boha“. Naopak, je treba počúvať toto „tak múdre“  a povzbudivé Ježišovo slovo z Evanjelia: «Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých».
Milé deti, rodičia, priatelia, niekedy netreba „vyjednávať s duchom tohto sveta“.

Biblické exkurzy – Dvadsiataštvrtá nedeľa cez rok – Viera bez skutkov sa ľahko premení na zbožné rečičky.

Jak 2, 14-18
V túto nedeľu sa dostávame k najznámejšej časti z Jakubovho listu. Zhrnúť by sa dala do tézy: „Viera bez skutkov je mŕtva.“ V dejinách čítania týchto veršov sa Jakubov praktický pohľad často dával do kontrastu s teológiou milosti a viery apoštola Pavla. Jedným z príkladov je aj postoj reformátora Martina Luthera, ktorý tento spis nazval „slameným listom“ a vo svojom preklade Nového Zákona ho zaradil na záver do dodatku. Skutočne si Jakub a Pavol odporujú? Čo v skutočnosti autor tohto listu svojimi slovami myslel? Poďme sa nad tým zamyslieť. Na úvod však upozorňujem, že sa tu budem zaoberať obsahom liturgickej perikopy, ktorá je pre praktické účely obsahovo limitovaná. Preto odporúčam prečítať si celú druhú polovicu danej biblickej kapitoly (Jak 2,14-26).Naša lekcia kryštalizuje myšlienku, ktorá je prítomná v celom Jakubovom liste. Ak o sebe niekto tvrdí, že je veriaci, malo by to byť na ňom vidno. Viera nemôže ostať iba na teoretickej úrovni. Skutky sú preto podstatne dôležité. Ako som spomenul, na prvý pohľad to ako keby odporovalo Pavlovmu vyzdvihovaniu milosti a spásy cez vieru a nie cez skutky. Na zamietnutie takéhoto zjednodušenia možno argumentovať dvoma poznámkami. Prvá sa týka významu  slova „skutky“. Teoretický rozpor predpokladá, že Pavol a Jakub používajú tento výraz s rovnakým významom. Pozorné čítanie Pavlových epištol však dáva pochopiť, že keď v nich Pavol brojí proti „skutkom“, tak má namysli hlavne istý prúd judaistického (kazuistického) chápania Tóry, ktorý niektorý radikálne zmýšľajúci židokresťania začali presadzovať aj v novorodiacej sa Cirkvi. Jakub tu pod „skutkami“ vidí praktické prejavy viery v živote kresťana. Jeho kritika, ktorá nejde proti viere, ale ktorou chce vyzdvihnúť skutky pravdepodobne reaguje na prekrútené chápanie Pavlovho učenia, s ktorým by nesúhlasil ani samotný Pavol. A toho sa týka aj moja druhá poznámka. Pavlove verše ako: „Lebo v Kristovi Ježišovi ani obriezka nič neznamená, ani neobriezka, ale viera činná skrze lásku.“ (Gal 5,6) „Čo teda? Budeme hrešiť, pretože nie sme pod zákonom, ale pod milosťou? Vonkoncom nie!“ (Rim 6,15) dávajú tušiť, že už za jeho života boli jeho slová používané v prospech elitárskych prúdov, ktoré si aj v Cirkvi chceli zabetónovať osobitý status. Mnohé takéto zvrátené interpretácie zachádzali tak ďaleko, že nemali problém s nezáujmom o núdznych či s pokračovaním hriešneho štýlu života. Jakubovi protivníci sa tak pravdepodobne oháňali vierou, aby ospravedlnili svoje zanedbania a zlé skutky. A to nemá nič spoločné s tým, čo je obsahom hociktorej novozákonnej knihy.Viera je tak, ako tvrdí autor listu, bez praktizovania nanič. Je mŕtva. A teda nemôže ani dopomôcť ku spáse. Viera sa musí nejako preukázať. Slovami apoštola, má mať skutky. Pravá viera má mať svoju kvalitu. Len svojou čistotou sa nestáva dostatočnou na to, aby z niekoho spravila riadneho kresťana. Mnohí v tomto našom texte ako základný problém vidia oddeľovanie viery a dobrých skutkov. Obidva elementy musia byť v kresťanstve prepojené. Skutky bez viery skĺzavajú do úrovne humanistickej charity, z ktorej môžeme mať tak akurát popularitu a dobrý pocit. Síce môžu viesť k spoznaniu pravého dobra, no samé o sebe neobsahujú plnú pravdu. A naopak viera bez skutkov sa ľahko premení na zbožné rečičky.Príkladom druhého je Jakubom použitý opis situácie v kresťanskej komunite, v ktorej sa chudobným namiesto ošatenia, napojenia a nakŕmenia zo strany kresťanov dostanú len priania a požehnania (Jak 2,15.16). Samo o sebe nábožensky hlboký pozdrav želajúci Boží pokoj sa tak mení na cynický žvást. A podobne je to aj s každým našim pokusom odpovedať na vážne krízy konkrétneho človeka nejakým zjednodušeným porekadlom a radou. Hoci je pravda, že viera so sebou prináša druh istoty, nejde tu o spôsob v ktorom by sme vedeli všetko presne zadefinovať. Istota viery sa objavuje v jej žití. A ak je viera žitá, nemôže sa stať, žeby neprinášala plody dobrých skutkov.
Milé deti, rodičia, priatelia, istota viery sa objavuje v jej žití.

Biblické exkurzy – Dvadsiatadruhá nedeľa cez rok – Bohu sa nemôže vzdávať úcta tak, že pri tom trpí môj blížny.

Mk 7,1-23
Evanjeliová stať nasledujúcej nedele nás kresťanov upozorňuje na potrebu žiť vieru v Boha naplno, telom i dušou. Na toto poučenie Ježiš využíva závažný problém náboženskej korupcie, ktorý ukázal svoju tvár po tom, ako skupina niekoľkých osôb uviedla na scénu falošný škandál týkajúci sa apoštolov. Títo ľudia si v istom momente uvedomili, že apoštoli stolujú bez toho, aby si vopred umyli ruky. Poukážu Ježišovi na tento fakt, pretože židovská tradícia prikazovala, aby si každý pred jedlom umyl ruky, predovšetkým po návrate z tržnice, kde bolo možné dostať sa do kontaktu či už s nečistými jedlami alebo osobami. Ježiš však strháva masku farizejskému spôsobu prežívania viery. Hovorí: „Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza ž človeka, to poškvrňuje človeka.“ (Mk 7,15) Tým chce povedať, že nie vtedy, keď sa dotknem zlého jedla, sa stávam zlým. Tak ako sa nemôžem stať dobrým vtedy, keď sa budem dotýkať oltárov alebo posvätných obrazov. Svätým sa stanem až vtedy, keď začnem svätosť naplno žiť. Pre Ježiša nie je náboženstvo skutočné a nepomáha človeku ku spáse, pokiaľ je zredukované iba na vonkajšie nábožné správanie sa. Navonok tak a v srdci inak. Táto správa je nepohodlná, ale Pánovo Evanjelium je svätosväté. Evanjelista Matúš nám na osvetlenie tejto témy ponúka i iné Ježišove slová. Ježiš hovorí: „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo dávate desiatky z mäty, kôpru a rasce, ale zanedbali ste, čo je v zákone dôležitejšie – spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť! Toto bolo treba robiť, a tamto nezanedbávať. Slepí vodcovia! Komára preciedzate a ťavu prehĺtate.“ (Mt 23,23-24) Aké sú to strašné slová: „Vy hrešíte v oveľa vážnejších veciach!“ Takto Ježiš tlačí na ten správny gombík. Koľko krát skutočne robíme i my sami gestá, ktoré sú hodnotené naším okolím pozitívne, ale náš súkromný život ide proti tomu, čo ohlasujeme. Slovami sme všetci bratia a sestry. Ale pozrime sa na skutky: závidíme si, prajeme si navzájom zle, sme pripravení rezať a zašívať a vysvetľovať si vždy len zle skutky nášho blížneho. Ježiš nás upozorňuje: „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo čistíte čašu a misu zvonka, ale vnútri sú plné lúpeže a nečistoty!“ (Mt 23,25) Boh sa oklamať nedá. Po tomto pozvaní k pravde sa Ježiš zaoberá i samotným srdcom náboženstva, teda najdôležitejším prikázaním v Božích očiach. I v tomto prípade si Ježiš berie na mušku správanie sa ľudí. Všíma si, že Židia, jeho súčasníci, používajú rôzne obchádzky, aby sa mohli vyhnúť povinnostiam, ktoré im vyplývajú zo štvrtého prikázania: „Cti otca svojho i matku svoju“. Aby mohli otočiť toto prikázanie, rozmýšľajú asi takto: „Všetko to, čo musím dať svojim rodičom, obetujem to Pánovi. Keďže je Pán dôležitejší ako moji rodičia, môžem mať pokojné svedomie a nemusím si viac spĺňať povinnosti voči nim.“ Ježiš, Boh pravdy, strháva masku i takémuto absurdnému zmýšľaniu hovoriac: „Nie! Bohu sa nemôže vzdávať úcta tak, že pri tom trpí môj blížny. Nemôže sa vzdávať Bohu chvála modlitbou, ak sa táto nepremení na charitu, dobrotu a bratskú lásku.“ Láska k Bohu a láska k blížnemu sú navzájom úplne prepojené, preto môžeme s istotou tvrdiť, že kto ponižuje a uráža blížneho, ponižuje a uráža Boha. Keď sa teda zamýšľame nad týmto učením, prichádzame na to, koľké vyjadrenia nábožnosti nie sú dobrými dielami pred Bohom, pretože sú robené bez lásky. Nikdy na to nezabudnime! Je to novinka, ktorú nám priniesol Kristus a jeho Evanjelium ju neustále podčiarkuje. Raz sa opýtali Ježiša: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ On mu povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“ (Mt 22,36-40) Kresťan je teda skutočným kresťanom iba vtedy, keď ho Božia láska posúva viac milovať svojho blížneho. Bez lásky k blížnemu je láska k Bohu iba jedným veľkým klamstvom a čistou ilúziou. Práve preto Ježiš uzatvára svoje učenie apelujúc na ľudí, aby obrátili svoje srdcia. Ježiš nás pozýva, aby sme nežili z výhovoriek a ospravedlňovaní sa, ktoré nás nemôžu obrániť pred Božou spravodlivosťou. Uznajme, že sme zodpovední za náš život a využime ho na obrátenie sa, pokiaľ nám Boh dáva na to čas.
Milé deti, rodičia, priatelia, prijmime Pánovo pozvanie na zmenu nášho srdca; na to, aby sme dali na prvé miesto prikázanie lásky.

Biblické exkurzy – Dvadsiataprvá nedeľa cez rok – Ježišova reč sa nechce páčiť. Boh chce od nás rozhodnutie.

Jn 6,60
„Dnes sa uzatvára čítanie šiestej kapitoly Jánovho evanjelia s rečou o „Chlebe života“, ktorú Ježiš predniesol v nasledujúci deň po zázraku rozmnoženia chlebov a rýb. Na konci tej reči vyhasína veľký entuziazmus z predchádzajúceho dňa, pretože Ježiš povedal, že je Chlebom, ktorý zostúpil z neba, a že dá svoje telo ako jedlo a svoju krv ako nápoj, naznačujúc tak jasne obetu svojho vlastného života. Tie slová vyvolali rozčarovanie v ľuďoch, ktorí ich hodnotili ako nehodné Mesiáša, ktorý mal hovoriť a konať tak, aby jeho poslanie malo úspech, a to okamžitý. Avšak práve v tomto sa mýlili: v tom, akým spôsobom chápali poslanie Mesiáša. Dokonca ani učeníci nevedia prijať ten spôsob reči, znepokojujúce vyjadrovanie Učiteľa. A dnešná stať referuje o tomto ich probléme: «Tvrdá je to reč!» – hovorili – «Kto to môže počúvať?!» (Jn 6,60). V skutočnosti, títo dobre pochopili Ježišovu reč. Až tak dobre, že ho nechcú počúvať, pretože je to reč, ktorá vovádza ich mentalitu do krízy. Ježišove slová nás vždy uvádzajú do krízy; napríklad do krízy zoči-voči duchu sveta, svetskosti. Ale Ježiš ponúka kľúč na prekonanie tejto ťažkosti; kľúč tvorený troma prvkami. Prvý: jeho božský pôvod. On zostúpil z neba a vystúpi «ta, kde bol predtým» (v. 62). Druhý: jeho slová možno porozumieť jedine cez pôsobenie Ducha Svätého, toho, ktorý «dáva život» (v. 63). Práve Duch Svätý nám dáva dobre pochopiť Ježiša. Tretí: ozajstná príčina nepochopenia jeho slov je nedostatok viery: «Ale niektorí z vás neveria» (v. 64), hovorí Ježiš. A naozaj odvtedy ho «mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili» (v. 66). Zoči-voči týmto odchodom Ježiš nerobí ústupky a nezjemňuje svoje slová, naopak, núti urobiť jasné rozhodnutie: buď zostať s ním, alebo sa od neho oddeliť; a hovorí Dvanástim: «Aj vy chcete odísť?» (v. 67). V tomto momente Peter robí svoje vyznanie viery v mene ostatných apoštolov: «Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života» (v. 68). Nehovorí: „kam by sme išli?“, ale „ku komu by sme išli?“ Základný problém nie je ísť a zanechať začaté dielo, ale ku komu ísť. Z tej Petrovej otázky chápeme, že vernosť Bohu je otázkou vernosti osobe, s ktorou sa spájame, aby sme kráčali spolu po tej istej ceste. A touto osobou je Ježiš. Všetko, čo máme vo svete nezasýti náš hlad po nekonečne. Potrebujeme Ježiša, byť s ním, sýtiť sa z jeho stola, z jeho slov večného života! Veriť v Ježiša znamená urobiť ho stredom, zmyslom nášho života. Kristus nie je doplnkový prvok. Je „živý chlieb“, nevyhnutná výživa. Pripútať sa k nemu v opravdivom vzťahu viery a lásky neznamená byť spútanými, ale do hĺbky slobodnými, vždy kráčajúcimi. Každý z nás sa teraz môže opýtať: „Kto je pre mňa Ježiš? Je to nejaké meno? Nejaká idea? Je to len nejaká historická osoba? Alebo je to naozaj tá osoba, ktorá ma miluje, kto dal svoj život za mňa a kráča so mnou?“ Kto je pre teba Ježiš? Si s Ježišom? Snažíš sa ho spoznávať v jeho slove? Čítaš denne evanjelium, kúsok z evanjelia, aby si poznal Ježiša? Nosíš malé evanjelium vo vrecku, v taške, aby si ho čítal kdekoľvek? Pretože čím viac sme s Ním, tým viac rastie túžba zostať s Ním. Teraz vás chcem poprosiť o láskavosť, urobme si chvíľku ticha a každý z nás nech si v tichu, vo svojom srdci, položí tú otázku: „Kto je pre mňa Ježiš?“ V tichu nech každý odpovie vo svojom srdci. „Kto je pre mňa Ježiš?“ Panna Mária nech nám pomáha vždy „ísť“ k Ježišovi, aby sme zakusovali slobodu, ktorú nám ponúka, a aby nám umožnil očistiť naše rozhodnutia od svetských nánosov a od strachov.“
Milé deti, rodičia, priatelia, nezahadzujme vieru, keď sa nám veci javia nejasne.

Biblické exkurzy – slávnosť Nanebovzatie Panny Márie – S Bohom nič nebude stratené! V Márii je cieľ dosiahnutý a my máme pred očami dôvod, prečo kráčame. Získavame domov, ktorý je tam hore! 

Lk 1,39-56
Evanjeliová stať dnešného sviatku Nanebovzatia Panny Márie opisuje stretnutie Márie s jej príbuznou Alžbetou, zdôrazňujúc, že «Mária sa vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji» (v. 39). V tých dňoch Mária bežala do mestečka pri Jeruzaleme, aby sa stretla s Alžbetou. Dnes ju však kontemplujeme na jej ceste do nebeského Jeruzalema, aby sa definitívne stretla s Otcovou tvárou a znovu videla tvár svojho Syna Ježiša. Toľkokrát vo svojom pozemskom živote prechádzala hornatými miestami, až po poslednú bolestnú etapu Kalvárie, spojenú s tajomstvom Kristovho utrpenia. Dnes ju vidíme ako prichádza na vrch Boží, «odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd» (Zjv 12,1), ako hovorí Kniha Zjavenia sv. Jána, a vidíme ju ako prekračuje prahy nebeskej vlasti. Bola prvá, ktorá uverila v Božieho Syna, a je prvá prijatá do neba s dušou i telom. Ako prvá prijala a vzala do náručia Ježiša, keď bol ešte dieťa, a je prvá, ktorú prijal do svojho náručia, aby ju uviedol do večného Otcovho kráľovstva. Mária, ponížená a jednoduchá dievčina zo zabudnutej dediny na periférii Rímskej ríše, práve preto, že prijala a žila Evanjelium, je prijatá Bohom, aby bola večne pri Synovom tróne. Takýmto spôsobom Pán zosadzuje z trónov mocných a povyšuje ponížených (porov. Lk 1,52). Máriino nanebovzatie je veľkým tajomstvom, ktoré sa týka každého z nás, týka sa našej budúcnosti. Mária nás totiž predchádza na ceste, po ktorej kráčali tí, ktorí prostredníctvom krstu spojili svoj život s Ježišom, ako Mária spojila s ním vlastný život. Dnešný sviatok nám dáva hľadieť do neba, vopred ohlasuje „nové nebo a novú zem“, s víťazstvom vzkrieseného Krista nad smrťou a s definitívnou porážkou zlého. Preto sa plesanie pokorného galilejského dievčaťa, vyjadrené v speve Magnificat, stáva spevom celého ľudstva, ktoré sa teší pri pohľade na Pána, ako sa skláňa ku všetkým mužom a ženám, poníženým stvoreniam, aby ich prijal k sebe do neba. Pán sa skláňa nad poníženými, aby ich pozdvihol, ako to hlása spev Magnificat. Tento Máriin chválospev nás vedie aj k myšlienkam na toľké bolestné situácie dneška, osobitne na ženy zgniavené ťarchou života a drámou násilia, na ženy zotročené panovačnosťou mocných, na dievčatá prinútené k nehumánnym prácam, na ženy donucované telesne i duševne kapitulovať pred žiadostivosťou mužov. Kiež čím skôr môžu začať život pokoja, spravodlivosti a lásky, v očakávaní dňa, kedy konečne pocítia pevný stisk rúk, ktoré ich neponižujú, ale s nehou ich dvíhajú a sprevádzajú cestou života až do neba. Mária, toto dievča, žena, ktorá toľko pretrpela vo svojom živote, nás núti pamätať na tieto ženy, ktoré tak veľmi trpia. Prosme Pána, aby ich on sám vzal za ruku a viedol cestou života, oslobodiac ich od týchto otroctiev. 
Milé deti, rodičia, priatelia, nechávajme sa prevyšovať ťažkosťami a pohlcovať strachmi! Je tu Boh!

Biblické exkurzy – Devätnásta nedeľa cez rok – Ježišova smrť – teda jeho darované telo – je chlebom, pretože to, čo ľudské bytosti najviac potrebujú je práve láska; ona je najradikálnejším hladom človeka.

Jn 6,41-51
Celá Ježišova reč v 6. kapitole Jánovho evanjelia postupne odhaľuje svoje tajomstvo o Ježišovi, až nakoniec vyvrcholí v reči o eucharistii, ale to príde v pravom zmysle slova až na budúci týždeň. Text z dnešného evanjelia (Jn 6,41-51) ešte stále nie je eucharistický v celej svojej dĺžke. Je dôležité na to pamätať, aby sme dokázali lepšie porozumieť celému textu. Keď počujeme hovoriť Ježiša o sebe ako o chlebe, máme „pokušenie“ hneď v tom vidieť slová o eucharistii. Tým sa však ochudobňujeme, lebo zabraňujeme sami sebe vnímať celú argumentačnú líniu Ježišovej reči a v konečnom dôsledku aj náuku o eucharistii, ako nám ju predstavuje štvrté evanjelium. Najprv Ježiš hovorí o sebe, že je chlieb života. Ježiš to v priebehu svojej reči zopakuje dokonca dvakrát, vo vv. 35 a 48. Teda logika je najprv: Ježiš je chlieb. Pokrm, ktorý človek hľadá pre svoj život je Ježiš sám. Pri eucharistii však hovoríme, že tento chlieb, tento eucharistický chlieb, je Ježiš. K tejto identifikácii sa Ježiš nakoniec dostane, ale až v samom závere svojej reči.   Dnešné evanjelium štartuje neschopnosťou zástupu vstúpiť do chápania Ježišových slov o chlebe, ktorý zostúpil z neba. V ich presvedčení „nebeskosť“ chleba sa prejavovala v tom, že udržiavala ich otcov na púšti pri fyzickom živote. Tak si predstavujú, že by mal vyzerať aj chlieb, ktorý zostupuje z neba aj teraz pre nich. Ježiš im chce povedať, že „nebeskosť“ chleba z neba sa neprejavuje tak, že by zázračne naplňoval brucho, ale že dáva večný život, čo v Jánovskom slovníku znamená život pravý, skutočný život, nie karikatúru života. Ježiš im práve na kontraste ich skúsenosti s nasýtením a tým, čo im teraz hovorí, chce povedať, že ak hľadajú u neho zázraky, budú sklamaní. Kto čaká od viery v Ježiša úspech, zdravie, dlhý život, čaká dary, ktoré nenasýtia ľudský život. Ježiš to objasňuje zástupom slovami: „Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli“ (v. 49). Ani manna ich nebola schopná voviesť do zeme, ktorá im bola prisľúbená – jedli mannu na púšti a tam aj zomreli, bez dosiahnutia cieľa. Život na púšti nebol životom v plnosti, ten mal prísť s naplnením prisľúbenia o zemi. Manna ich tam nebola schopná doviesť. Ježiš im teda chce poukázať na potrebu skutočného chleba, ktorý ich dovedie k plnosti života. Akoby chcel povedať: „Ak chceš skutočný chlieb/pokrm pre svoj život, nie len ten, ktorý dočasne zasýti žalúdok, teda ak chceš dosiahnuť plnosť života, nájdeš ho u mňa, vo viere vo mňa“. Ježiš v tejto časti zatiaľ hovorí: „Kto verí má večný život“ (v. 47), nie: „Kto požíva pokrm má večný život“. Jeho poslucháči musia najprv prísť k viere v neho, že on je ten, ktorý pochádza od Boha, a preto môže dať pravý život. Toto Ježiš vysvetľuje v slovách, ktoré nasledujú ďalej. Najprv zopakuje to, čo už o sebe vyhlásil vo v. 35: „Ja som chlieb života“ (v. 48) a pokračuje v rozvíjaní tejto myšlienky: „Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť“ (v. 50). Chlebom, ktorý zostupuje z neba, teda od Boha, sa dá nazvať len ten, ktorý dá večný život, lebo len Boh má život v plnosti. Ak by chlieb z neba dal len život fyzický, nemohol by sa v skutočnosti nazývať chlebom z neba, teda chlebom pochádzajúcim od Boha. Bol by to dar nehodný Boha. A tak kritériom na rozpoznanie chleba, ktorý zostupuje z neba je, či dáva večný život. Ak nie, nejde o chlieb z neba. Túto požiadavku je schopný naplniť len Ježiš sám, lebo len on videl Boha, len on je od Boha (v. 46). Preto môže o sebe povedať, že je živým chlebom (v. 51a), lebo, keďže je od Boha, je nositeľom pravého života, života v plnosti. Preto ho tiež môže darovať: „chlieb, ktorý ja dám…“ (v. 51b). Tu však prichádza prekvapenie: „Chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (v. 51c). Týmto pokrmom pre človeka, ktorý mu má zaručiť večný život je dar jeho života na kríži – slová „moje telo za život sveta“ odkazujú na jeho dobrovoľné položenie života na kríži za celý svet. Tu zároveň nastáva aj tzv. „eucharistický obrat“ – od tohto momentu Ježišove slová naberú silné eucharistické črty. Eucharistia je hlboko naviazaná na Ježišov dar života na kríži. Kým však synoptici hovoria o Ježišovom vydaní života „za vás“ či „za mnohých“, Jánovo evanjelium zdôrazňuje univerzálny charakter Ježišovho daru života: „za život sveta“.Dnešné úvažovanie by som chcel zakončiť slovami M. Marcheselliho, talianskeho biblistu, keď komentuje záverečný verš z evanjelia dnešnej nedele: „Čo však znamená, že Ježiš dá svoje telo ako chlieb? Ako vôbec by jeho pozemský život vydaný na smrť mohol byť pokrmom? […] Jánovo evanjelium vidí v Ježišovej smrti na kríži najradikálnejší a najjasnejší prejav Božieho tajomstva, ktoré nie je ničím iným než tajomstvom lásky (1 Jn 4,7-11). Ježišova smrť – teda jeho darované telo – je chlebom, pretože to, čo ľudské bytosti najviac potrebujú je práve láska; ona je najradikálnejším hladom človeka. Je to v Ježišovej smrti ako v najextrémnejšom prejavení sa Boha-lásky, kde človek nachádza ten pokrm, ktorý neustále zúfalo hľadá: chlieb agapê, cítiť sa a byť skutočne milovaný.“
Milé deti, rodičia, priatelia, to, čo najviac potrebujeme je láska. Staňme sa láskou.


Biblické exkurzy – Osemnásta nedeľa cez rok – Kresťan nemôže žiť bez integrity!

Ef 4, 17. 20-24
Pred týždňom sme v liturgii načali 4. kapitolu listu Efezanom, ktorou sa začína druhá časť celého spisu. Tá ma parenetický (poučný) charakter. Po minulonedeľnej výzve na jednotu sa tak opäť duchovne pripájame k prvotným adresátom listu, aby sme sa nechali formovať slovami s apoštolskou autoritou. Náš úryvok nasleduje po relatívne známej časti Ef 4,7-16 v ktorej autor na základe svojskej interpretácie Ž 68,19 predstavuje charizmy, služby a úrady jednotlivých členov Cirkvi ako Božie dary na jej budovanie. Preskočenie týchto veršov vyplýva z ich frekventovanejšieho použitia v liturgii (napr. na sviatky apoštolov; na slávnosť sv. Cyrila a Metoda) čím sa zároveň chce následne dosiahnuť, aby sa počas roka pre účastníka bohoslužby slova príliš neopakovali rovnaké úryvky. Spomínam to tu preto, aby som poukázal na to, že téma významu Cirkvi patrí medzi základné línie celého listu. Netreba na to zabúdať ani pri našom konkrétnom texte, ktorý prechádza na individuálnejšiu úroveň. Pavlove ostrejšie výzvy začínajúce formulou  „Preto hovorím a dosvedčujem v Pánovi“ (v. 17) majú jasný nádych toho, že to autor s nasledujúcimi slovami myslí smrteľne vážne. Pri ich čítaní si súčasný pozorovateľ musí uvedomiť, že Apoštol tu oslovuje bývalých pohanov, ktorí len nedávno prijali kresťanstvo. S tým bola vždy spojená aj zmena životného štýlu. Nie všetkým sa to zjavne úplne darilo. Hoci súhlasili s ohlásenou vierou, bolo im neraz zaťažko sa podľa nej chovať. Túžili po spáse, ale pritom si chceli ponechať svoj doterajší spôsob žitia. Priznajme si, že o takých kresťanoch žijúcich pohansky nemáme núdzu ani dnes. Pavol však takýto pohľad úplne odmieta. Pripomína, že kresťan nemôže žiť bez integrity. Ak raz niekto verí Ježišovi, má prestať pokukovať po takých, ktorých správanie dosť nelichotivo Apoštol opisuje v liturgii vynechaných veršoch 18-19: „Už nežite, ako žijú pohania, v márnosti svojho zmýšľania, so zatemneným rozumom, odcudzení Božiemu životu pre nevedomosť, ktorá sa ich zmocnila, a pre zaslepenosť ich srdca. Oni otupeli a oddali sa necudnosti a nenásytne žiadostivo páchajú každú nečistotu.“ Preto osviežuje pamäť poslucháčov a pripomína: „Vy ste sa tak o Kristovi neučili“ (v. 20). Návrat k obsahu prvotnej evanjelizácie a katechézy sa preto už na počiatku existencie Cirkvi ukázal ako niečo čo v živote kresťana treba sústavne obnovovať. Je veľmi pravdepodobné, že autor listu tu osobitne myslí na predkrstnú prípravu, neskôr v dejinách nazvanú ako katechumenát. Naznačujú to ním použité obrazy odloženia starého človeka a oblečenia nového. Ak by sme prijali to, že definitívna verzia listu vznikla až o nejaký čas po Pavlovi, je potom zrejmejšie, že zanechanie starého života cez symbolické usmrtenie ponorením pod vodu a nové oblečenie mohli odkazovať na starobylú prax vykonávania krstu. V každom prípade je však pravdou, že tieto typicky pavlovské obrazy (porov. Rim 6,4.6; 13,14; 1 Kor 15,53. 54; 2 Kor 5,17; Gal 3,27; 6,15; Kol 3,9.10) majú svoju silu aj bez súvzťažnosti k nejakému obradu.Predstava nového človeka (oblečenia) povzbudzuje každého kresťana, aby si uvedomil, že s prijatím pravej viery je späté aj zanechanie niečoho. Starého človeka, starého spôsobu života. Komplikáciu v pochopení však dnes spôsobuje väčšinová situácia, kedy sa ľudia stávajú kresťanmi už krátko po narodení a preto si svoju náboženskú identitu nespájajú so zmenou. Riešením však určite nie je zmena krstnej praxe. Aj toto naše dnešné čítanie nám dosvedčuje, že už v prvých rokoch kresťanstva sa zistilo, že ten „starý človek“ v nás drieme aj po krste a zbaviť sa ho nie je až tak ľahké. Preto opusťme aj my tento prvokresťanský prehnaný optimizmus, ktorý si nahováral, že sa všetko dá vyriešiť jediným úkonom a obradom a prijmime, že to zobliekanie starého a obliekanie nového je od momentu nášho krstu celoživotnou záležitosťou, podobne ako aj nevyhnutné (katechetické) pripomínanie si obsahu našej viery, teda toho, čo nás o Ježišovi kedysi učili.
Milé deti, rodičia, priatelia, treba si obliecť nové rúcho, byť novým človekom.

Biblické exkurzy – Sedemnásta nedeľa cez rok – Boh je „zlý“ matematik. On dáva!

2 Kr 4, 42-44
Výživová matematika sa zdá byť neúprosná; nie je možné, aby sa sto ľudí nasýtilo dvadsiatimi chlebíkmi. To však ani nebol zámer muža z úvodu nášho čítania, ktorý dal k dispozícii prvotiny z úrody práve Elizeovi. Neznámy darca si zrejme uvedomoval, že v čase hladu (v. 38) je dôležité, aby prorok ako prostredník medzi Bohom a ľuďmi, mohol plniť svoju službu (Heller, 349). Nech už mal akúkoľvek motiváciu, jeho šľachetný skutok napokon vyústil do zázraku. Pozrime sa na naše čítanie bližšie. Elizeus prijal nečakaný dar a sám sa stal darcom, keď sa rozhodol nenechať si chlieb pre seba, ale dať ho ľuďom. Z úst jeho sluhu zaznieva na prvý pohľad rozumná námietka: „Aký význam má dať tak málo jedla takému veľkému počtu mužov?“ Okrem logiky môžeme za jeho slovami vidieť aj snahu zabezpečiť seba. Elizeus sa nenecháva odradiť a dôrazne opakuje: „Daj to ľuďom jesť!“ (vv. 42.43). Nepochopiteľné konanie je v skutočnosti prorocké gesto, v ktorom sa ukáže Boží zámer. Svätopisca veľmi málo zaujímajú podrobnosti zázraku. Nedáva čitateľovi recept na lacné a rýchle občerstvenie získané bez námahy. Poukázaním na nepatrnú nutričnú hodnotu chleba, ktorý majú aktéri nášho príbehu k dispozícii, odkazuje na nesmiernu nutričnú hodnotu Božieho slova. Elizeus ju poznal a vďaka tomu, že dôveroval Bohu a prispel svojou troškou do mlyna, prejavila sa Božia sila: „I najedli sa a ešte zvýšilo“ (v. 44). Významnú úlohu v prorockom geste, ktoré odhalilo Boží plán, zohral nakoniec aj racionálne uvažujúci sluha. Elizeus ho mohol jednoducho obísť a dať ľuďom chlieb aj sám, ale zjavne to nechcel riešiť takýmto spôsobom. Jeho spoluúčasť vytvára priestor, v ktorom môžeme v súčasnosti vidieť aj my seba. Boh nás chce zapojiť do posväcovania prostredia, v ktorom žijeme. Keď sa zriekame malých vecí a delíme sa s inými, dostáva sa k slovu Božia štedrosť.
Všetkým prajem požehnanú nedeľu a celý nastávajúci týždeň.

Biblické exkurzy – Šestnásta nedeľa cez rok – Kde niet zmierenia, nemožno hovoriť o skutočnej Kristovej prítomnosti!

Ef 2, 13-18
Minulého týždňa sme vstúpili do listu Efezanom a to silno hymnickým štýlom, ktorý bol výzvou pre nejedného lektora na liturgii. Aj úryvok z druhej kapitoly, ktorý máme pred sebou teraz, sa vyznačuje riadnou dávkou poetizmu. Na pochopenie nášho textu si treba prečítať aj predchádzajúce verše kapitoly, ktoré nám prezrádzajú, že sa tu autor venuje statusu pohanov v rámci nedávno vzniknutej Kristovej cirkvi. Tak ako na iných mnohých miestach Pavlových listov sa tu rieši problém rozporu medzi kresťanmi, ktorí pochádzali spomedzi židov a tými, ktorý mali pohanský pôvod. Na vysvetlenie skutočnosti ich vzájomného rozdielu tu Pavol na ilustráciu používa časové a priestorové paralely kedysi – teraz a blízko – ďaleko. Je zrejmé že tými, ktorí boli kedysi ďaleko sa myslia pohania, ktorý pred prijatím pravej viery žili vo svojich hriechoch bez vedomia o tej časti Božieho zjavenia, ktorého nositeľom bol židovský národ. (porov Ef 2,1-10). Ešte pôsobivejšie a obraznejšie pri autorovej snahe vysvetliť skutočnosti vyznieva obraz múru a jeho zbúrania. Takáto forma prekážky bola pritom vnímaná v dvoch smeroch. V prvom rade išlo o predstavu, ktorú zdieľal aj pohanský svet. Išlo tu o pomyselnú bariéru, ktorá oddeľovala svet božstva od sveta ľudí. Bolo samozrejmé, že bežný staroveký človek nebol ateistom. Jeho viera však obsahovala aj to, že pre obyčajného smrteľníka nebolo možné dostať sa do sféry nesmrteľných bohov. Ak by to aj bolo možné, tak jedine z vôle a pozície mocnejšieho teda Boha. Druhý rozmer múru náš text vyobrazuje v zmysle oddelenia židov od pohanov. Takéto použitie obraz mohlo navyše pochádzať z rozčlenenia židovského chrámu, ktorý mal rezervovanú vnútornú sekciu za ktorú pohanom už nebolo dovolené prejsť. Ako je z kontextu Nového zákona známe tento druhý fenomén segregácie sa preniesol aj do rannej Cirkvi. Svojim vtelením a spásnym skutkom Ježiš zmieril tých, čo predtým stáli na opačných stranách prekážok. Apoštol svojim čitateľom však prináša dobrú správu. Kristus svojou smrťou obidva typy múrov odstránil. Svojim vtelením a spásnym skutkom zmieril tých, čo predtým stáli na opačných stranách prekážok. V prvom rade išlo o nastolenie pokoja medzi Bohom a ľudstvom. Človek, ktorý spoznal pravdu o Kristovi sa už Boha nemusí obávať. Cez jeho Syna má k nemu priamy prístup. Druhotne však Ježiš nastolil mier aj medzi Židmi a ostatným ľudstvom. Typicky pavlovsky to náš list vidí v zrušení špeciálnych židovských predpisov v prospech tých, ktorí sa kresťanmi stali ako nežidia. A takto sa typicky židovský koncept pokoja ako jedného z najhlavnejších Božích darov stáva významným jadrom toho, čo prináša Kristus ľuďom v Cirkvi. Kde niet zmierenia, nemožno hovoriť o skutočnej Kristovej prítomnosti. Ak už Boh bol ochotný zbúrať múr medzi sebou a človekom, nemali by toho byť schopní aj židia s pohanmi? Nemal by sa Kristus ako ničiteľ prekážok stať hlavným vzorom aj pre ľudí žijúcich v súčasnej Cirkvi?
Milé deti, rodičia, priatelia, každý z nás dostal všetko, čo k svojmu životu potrebuje. Našou úlohou je to zmysluplne poskladať a správne používať.

Biblické exkurzy – Pätnásta nedeľa cez rok – Učeník nemá nosiť so sebou traumu odmietnutia, ale sústrediť sa na to, čo je pred ním a s novým entuziazmom pokračovať vo zverenom poslaní!

Mk 6, 7-13
Ježiš vysiela prvú skupinu misionárov. Text dnešnej nedele (Mk 6,7-13) opisuje „čo a ako“ ich poslania. „Čo“ tvorí rámec state a „ako“ vyplňuje jej stred.V úvode tejto perikopy Ježiš dal dvanástim moc nad nečistými duchmi. Záver state však odhaľuje, že obsahom ich poslania bolo viac: ohlasovali pokánie, „vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali“ (v. 13). Všetky tieto elementy, až na mazanie olejom, obsahovalo už Ježišovo účinkovanie. Ježišova misia sa začína výzvou: „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,15). Prvým verejným skutkom jeho moci bolo vyhnanie nečistého ducha (porov. Mk 1,21-27). Ježiš sám chodil pred tým po Galilei a vyháňal zlých duchov (porov. Mk 1,39), a uzdravil chorých, aj keď len niekoľkých, aj vo svojej vlasti (porov. Mk 6,5). Dvanásti sú teda vyslaní Ježišom a konajú tak ako on. Avšak ako sa Ježišovi podobajú v úspešnosti misie, tak sa mu budú podobať aj v neprijatí. Veď Ježiš ich vysiela práve po tom, čo nebol prijatý medzi svojimi rodákmi. Ježišovi vyslanci si majú po neprijatí striasť z nôh prach toho miesta na svedectvo proti jeho obyvateľom. Gesto tak má až eschatologický charakter, teda poukazuje na dni súdu a zároveň odovzdáva tento súd do Božích rúk: nie je to misionár, ktorý má vynášať súdy nad tými, ktorý ho neprijímajú. Zároveň toto gesto hovorí aj o tom, že evanjelium sa neohlasuje nátlakom, mečom, alebo riadenými strelami. Pre misionára samotného môže mať toto gesto aj pozitívny a povzbudzujúci charakter. Striasť si z nôh prach miesta neprijatia mu pripomína, že sa nemá nechať znechutiť neúspechom. Treba to takpovediac „hodiť za hlavu“, nenosiť traumu odmietnutia so sebou, ale sústrediť sa na to, čo je pred ním a s novým entuziazmom pokračovať vo zverenom poslaní.Gesto striasania prachu nás už voviedlo do témy „ako“ misie. Tá sa otvára Ježišovými inštrukciami, čo si so sebou brať a čo nie. Pozoruhodné je, že tento zoznam sa v paralelných statiach jednotlivých evanjelií odlišuje. V Lukášovi a Matúšovi Ježiš, okrem toho, čo zakazuje aj v Markovom evanjeliu, zakazuje navyše aj palicu a sandále (porov. Mt 10,10; Lk 9,3; 10,4); tie sú v Markovej verzii povolené. Je možné, že tento zoznam vecí na cestu bol namierený proti možnej identifikácii Ježišových vyslancov s potulnými kynickými filozofmi, ktorých bolo v prvom storočí mnoho, a pre čitateľov evanjelií mohli byť dobre známi. Podľa dobového všeobecného názoru ich rozpoznávacím znakom bola predovšetkým „kapsa, palica a veľa rečí“. Boli známi aj tým, že kráčali bosí a používali dvojitú tuniku, ktorá však bola chudobnejších odevom než bol ten, o ktorom je reč v evanjeliu. Kapsu nosili na to, aby si tam vkladali potrebné veci na cestu, keďže ich ideálom bola sebestačnosť.Ak by tu evanjelisti naozaj mali na mysli kontrast s kynikmi, mohli by tým chcieť povedať aj to, že Ježišovi misionári nemajú preberať praktiky „pochybných“ skupín. Avšak Markove charakteristiky, teda to, že hovorí o tom, že si treba vziať aj palicu a mať obuté sandále, spolu s ostatnými vecami v zozname, poukazujú snáď lepšie na paralely so starozákonnou tradíciou východu z Egypta a putovania púšťou. Palica pripomína Mojžišovu a Áronovu palicu, znaky Božej moci. Pár palica a sandále zas pripomína príkaz ako treba jesť veľkonočného baránka: „Bedrá budete mať opásané, obuv na nohách a palicu v ruke“ (Ex 12,11). Výzva nebrať si chlieb na cestu pripomína udalosť daru manny na púšti (porov. Ex 16), ktorú kniha Deuteronómiu komentuje: „[Pán] ťa pokoril a dal ti hladovať; potom ťa kŕmil mannou, ktorú si nepoznal ani ty, ani tvoji otcovia, aby ti ukázal, že človek nežije len z chleba, ale že človek môže byť živý zo všetkého, čo vychádza z Božích úst“ (Dt 8,3). A napokon, pár sandále a jedna tunika pripomína ďalšie slová knihy Deuteronómium: „On vás viedol štyridsať rokov po púšti, váš odev sa na vás neošúchal, ani vaša obuv [tu rovnaký výraz ako v evanjeliách pre sandále] sa nerozpadla starobou“ (Dt 29,5).Teda Ježišov misionár má zo sebou palicu, ktorá mu pripomína Božie skutky a jeho vedenie. Má sandále a jeden odev, ktorý mu pripomína Božiu starostlivosť. Má palicu v ruke a sandále na nohách tiež preto, lebo je stále pripravený na cestu. Nemá kapsu a ani chlieb, lebo nielen z chleba žije človek, a aj preto, lebo nie je sebestačný, ale je pozývaný k dôvere v Božiu prozreteľnosť a dobrotu ľudí.
Milé deti, rodičia, priatelia, človek môže byť živý zo všetkého, čo vychádza z Božích úst!

Biblické exkurzy – Štrnásta nedeľa cez rok – Pavol dostal to, vďaka čomu mohol aj prekážku považovať za Boží dar!

2 Kor 12, 7b-10
V nedeľných čítaniach obdobia „Cez rok“ nás čaká posledný úryvok z Druhého listu Korinťanom. Pochádza z jeho predposlednej kapitoly, ktorá je súčasťou poslednej ucelenej časti spisu. V kapitole 10 sa totiž Pavol „opäť“ vracia k svojej obrane. Jazyk záverečných štyroch kapitol je však tak nezvyčajne ostrý a expresívny, že túto sekciu mnohí považujú za pôvodne samostatný list. Mohlo by dokonca ísť o niektorý zo „stratených“ listov do Korintu (porov. 2 Kor 7,8), ktorý neskorší redaktori zachovali tak, že ho zakomponovali na záver 2 Kor. V každom prípade pri porovnávaní s predchádzajúcim textom badať v slovách posun. Sú totiž plné detailov z Pavlovho vnútorného života a jeho emócii. O to viac to platí aj o našom liturgickom výbere, ktorý je dodnes zahalený rúškom tajomstva.Jeho bezprostredný kontext začína na začiatku kapitoly 12, kde sa otvorila téma videní a zjavení (porov. 12,1). Ide pritom o skutočnosti, ktoré vzrušujú a vyrušujú kresťanské prostredie dodnes. Ich zmienka tu však nie je samoúčelná. Pavol by o nich nehovoril, keby sa predtým zjavne nestali argumentom jeho protivníkov. Opäť pritom iba spätne môžeme rekonštruovať situáciu, v ktorej sa v Korinte našli takí kazatelia, ktorí podopierali nadradenosť svojho učenia tým, že oni majú zjavenia a Pavol nie. Tým bol Apoštol pre dobro prvotných čitateľov (porov. 12,11-13) vyprovokovaný k tomu, aby sa aj on rozpísal o svojich mimoriadnych duchovných zážitkoch. No ani po prečítaní dotyčných veršov sa nedá dozvedieť niečo veľmi konkrétne. Ich formulácia je naozaj záhadná. Pavol totiž o sebe nielenže hovorí v tretej osobe, ale dokonca sa neodvažuje presnú povahu svojej mystickej skúsenosti definovať (porov 12,1-4). Ako vyplýva zo slov vo v. 5 a 6, autorovým úmyslom bolo odvrátiť pozornosť od toho, žeby svoju autoritu silou mocou staval na podobných fenoménoch. Ako je známe aj z 1 Kor 13, väčšiu cenu v kresťanskom živote dával praktickej láske. Navyše sa hneď na to, opäť mysterióznym jazykom, zmieňuje o tom, že kontakt s nebom neprináša iba „blažené videnie“ ale aj bolesť. To sa už ale dostávame k nášmu konkrétnemu textu.Pavol si je dobre vedomý toho, že bazírovanie na videniach môže človeka ľahko stiahnuť do pýchy. Nepriamo tak naznačuje, čo sa stalo jeho odporcom. Preto sa vyznáva, že jeho život z Božej vôle sprevádza aj niečo, čo opisuje ako telesný „osteň, satanov posol,“ ktorý ho bije po tvári (v. 7). O čo ide konkrétne, sa oddávna stalo predmetom špekulácii mnohých vykladačov. Len na ukážku: telesná alebo duševná choroba, závislosť, sexuálne pokušenie, útoky zlého ducha, neprijatie zo strany pohanov alebo židov atď. Použité obrazy sú však podľa mňa také nejasné, že si ich presný význam určiť netrúfam. To prenechám múdrejším. Ostaňme pri tom, že išlo o chronickú a akútnu nepríjemnosť/prekážku, ktorá Pavla držala pri zemi. Istejšie však je, že ju pisateľ dával do súvisu so svojím vzťahom ku Kristovi. V nasledujúcich vetách totiž Pavol opisuje svoju opakovanú modlitbu o to, aby bol tohto bremena zbavený (v. 8). Šokujúce pritom je, že nám na svoje prosby hneď uvádza aj odpoveď a to v priamej reči.Ježišove slová Pavlovi: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti,“ (v. 9) tak krásne poukazujú na reálnu dynamiku kresťanskej modlitby. Pavol od Krista nedostal to o čo žiadal. Dostal však to, čo bolo potrebnejšie. Milosť, čiže Ježišovu priazeň/blízkosť. Dostal to, vďaka čomu mohol aj prekážku považovať za Boží dar, ktorá ho uschopnila konať to čo má robiť, namiesto toho čo by chcel robiť.Výsledkom tak bolo, že Pavol aj ostatné utrpenia nepovažoval za niečo nezvyčajné (v. 10). Naopak, ich prekonávanie mu dávalo čím ďalej viac vnútornej istoty, že v ňom pôsobí sila, ktorá sa nevyvyšuje. Sila, ktorá je týmto autenticky nadprirodzeného pôvodu.
Milé deti, rodičia, priatelia, veľakrát od Boha a života nedostaneme to, čo by sme chceli. Stale však dostaneme od Boha milosť!

Biblické exkurzy – sv. Petra a Pavla, apoštolov – Keď sa pokladáme za lepších od iných, je to počiatok konca!

Jn 21, 15-19
Apoštoli Peter a Pavol stoja pre nami ako svedkovia. Nikdy sa im nezunovalo ohlasovanie, život napĺňania misie, v putovaní z Ježišovej domoviny až po Rím. Tu ho ohlasovali až do samého konca, keď vydali svoje životy na smrť ako mučeníci. Ak zájdeme až ku koreňom ich svedectva, uvidíme ich ako svedkov života, svedkov odpustenia a svedkov Ježiša. Sú svedkami života. A pritom ich životy neboli úplne bezúhonné a priamočiare. Obaja boli hlboko nábožensky založení: Peter bol jedným z úplne prvých učeníkov (porov. Jn 1,41) a Pavol zas „horlil za obyčaje svojich otcov“ (Gal 1,14). Avšak obaja sa dopustili veľkých chýb: Peter došiel až tak ďaleko, že zaprel Pána, Pavol zas prenasledoval Božiu Cirkev. Obidvoch odhalil Ježiš svojimi otázkami: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ (Jn 21,15); „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ (Sk 9,4). Peter zostal Ježišovými otázkami bolestne zasiahnutý, Pavol zas z Ježišových slov oslepol. Ježiš ich zavolal po mene a zmenil im život. A aj po všetkých týchto udalostiach Ježiš týmto dvom kajúcim hriešnikom predsa len dôveroval. Mohli by sme sa spýtať: prečo nám Pán nedal úplne bezúhonných svedkov, svedkov s čistým registrom trestov, počestného života? Prečo Peter, a nie Ján? Prečo Pavol, a nie Barnabáš? V tomto celom spočíva veľké ponaučenie: východiskovým bodom života kresťana nie je byť hodným niečoho; s tými, ktorí sami seba považovali za tých správnych, Pán toho nemohol urobiť veľa. Keď sa pokladáme za lepších od iných, je to počiatok konca. Pán nečiní zázraky s tými, čo si o sebe myslia, že sú tí správni, ale s tými, ktorí vedia, že sú nedostatoční. Ježiša nepriťahuje naša bravúrnosť, nie pre toto nás miluje. On nás miluje takých, akí sme, a hľadá ľudí, ktorí si nevystačia sami, ale sú ochotní mu otvoriť svoje srdce. Peter a Pavol boli presne takýmito ľuďmi, boli úprimní pred Bohom. Peter Ježišovi ihneď povedal: „som človek hriešny“ (Lk 5,8). Pavol napísal, že je „najmenší z apoštolov, ba až nie hodný volať sa apoštolom“ (porov. 1 Kor 15,9). Túto pokoru si zachovali až dokonca svojho života: Peter sa nechal ukrižovať hlavou nadol, lebo sa nepovažoval za hodného napodobniť svojho Pána; Pavol zostal verný svojmu menu, ktoré znamená „maličký“, namiesto mena, ktoré dostal pri narodení, Šavol (Šaul), čo bolo meno prvého kráľa jeho národa. Pochopili, že svätosť nespočíva vo vyvyšovaní sa, ale v umenšovaní sa: nie je to vzostup po rebríku, ale každodenné odovzdávanie svojej nedostatočnosti Pánovi, ktorý s pokornými robí veľké veci. Čo bolo tým tajomstvom, ktoré im umožnilo napredovať uprostred vlastnej slabosti? Tým tajomstvom bolo Pánovo odpustenie. Objavujeme v nich teda k svedkov odpustenia. Vo svojich pádoch objavili silu Pánovho milosrdenstva, ktoré ich obnovilo. V jeho odpustení našli pokoj a nepotlačiteľnú radosť. Kvôli tomu, čo urobili, by boli žili s pocitom viny: koľkokrát si len Peter v mysli vybavoval zapretie Pána! Koľké výčitky mal Pavol za to zlo, čo urobil nevinným ľuďom! Po ľudskej stránke zlyhali. Ale stretli lásku, ktorá je väčšia než boli ich zlyhania, odpustenie, ktoré bolo také silné, že dokázalo uzdraviť ich pocit viny. Len keď zažijeme Božie odpustenie, môžeme sa skutočne znovuzrodiť. Začína sa to odpustením; v ňom nachádzame samých seba: vo vyznaní našich hriechov. Peter a Pavol sú svedkovia života a odpustenia, ale predovšetkým sú svedkovia Ježiša. On sa ich v dnešnom Evanjeliu pýta: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ V odpovediach zaznievajú mená veľkých osobností z minulosti: „Ján Krstiteľ, Eliáš, Jeremiáš alebo jeden z prorokov“. Všetko výnimočné osobnosti, ale všetci mŕtvi. Peter však odpovie: „Ty si Kristus“ (porov. Mt 16,13.14.16). Kristus znamená Mesiáš, pomazaný. Titul Mesiáš neodkazuje do minulosti, ale do budúcnosti: očakáva sa príchod Mesiáša, niečo nové, ten, kto prinesie svetu pomazanie od Boha. Ježiš nie je minulosť, ale prítomnosť i budúcnosť. Nie je vzdialenou osobnosťou, na ktorú sa treba dlho rozpamätávať, ale tým, ktorému Peter tyká: Ty si Mesiáš. Pre svedka je Ježiš viac ako nejaká osobnosť z dejín, je to práve žijúca osoba: ten, ktorého práve nanovo vidí, nie ktorého už bol videl; je to novosť budúcnosti, nie pripomienka minulosti. Teda, svedkom nie je ten, kto pozná Ježišov príbeh, ale ten, kto práve žije príbeh lásky s Ježišom. Svedok totiž v podstate ohlasuje iba toto: že Ježiš je živý a je tajomstvom života. Veď i Peter po tom, čo povedal: Ty si Mesiáš, dodáva: „Syn živého Boha“ (v. 16). Svedectvo sa rodí zo stretnutia so živým Ježišom. Aj v centre Pavlovho života nachádzame to isté slovo, ktoré vychádza zo srdca Petra: Kristus. Pavol opakuje toto meno neustále, takmer štyristo krát vo svojich listoch! Pre neho Kristus nie je iba vzorom, príkladom, referenčným bodom. Je životom. Píše takto: „Pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1,21). Ježiš je jeho prítomnosť i jeho budúcnosť, a to až natoľko, že považuje svoju minulosť za odpad pre vznešenosť poznania Krista (porov. Flp 3,7-8). Bratia a sestry, pred týmito svedkami sa pýtajme: „Obnovujem si svoje stretnutie s Ježišom?“ Možno sme zvedaví na Ježiša, zaujíma nás Cirkev či náboženské správy. Otvárame internetové stránky a noviny a rozprávame o svätých veciach. Ale týmto zostávame len na úrovni toho, čo hovoria ľudia, na úrovni ankety, minulosti, štatistík. S Ježišom to má málo spoločného. On nechce spirituálnych reportérov, a ešte menej kresťanov z titulných stránok či štatistík. On hľadá svedkov, ktorí mu každý deň hovoria: „Pane, ty si môj život“. Apoštoli, ktorí stretli Ježiša a zažili jeho odpustenie, vydávali svedectvo nového života: už sa viac nešetrili, ale dávali samých seba. Neuspokojili sa s polovičatosťou, ale dávali jedinou možnou mierou – mierou tých, čo nasledujú Ježiša: mierou lásky, ktorá sa nedá zmerať. Vyliali „svoju krv na obetu“ (porov. 2 Tim 4,6). Prosme o milosť, aby sme neboli vlažnými kresťanmi, ktorí žijú polovičato, ktorí nechávajú lásku vychladnúť. Nachádzajme znova samých seba v každodennom vzťahu s Ježišom a v sile jeho odpustenia. Ako sa Ježiš spýtal Petra, tak sa teraz pýta aj nás: „Kto som pre teba?“; „Miluješ ma?“. Nechajme tieto slová preniknúť do nášho vnútra, aby zapálili túžbu po tom, aby sme sa neuspokojovali s minimom, ale by sme siahali po maxime, aby sme aj my boli živí svedkovia Ježiša.
Milé deti, rodičia, priatelia, neuspokojujme sa s minimom!

Biblické exkurzy – Trinásta nedeľa cez rok – Ženu nevyliečil dotyk, ale jej viera v Ježišovu moc!

Mk 5,21-43
Obidve epizódy z dnešného evanjelia v tradícii, ktorú spracovával evanjelista, pôvodne pravdepodobne existovali oddelene. Avšak ten ich veľmi vhodne prepojil do celku, v ktorom sa obidva príbehy navzájom osvetľujú.O tom, že tu ide o tzv. Markov sendvič snáď už ani netreba písať. Je to technika, ktorá sa v Markovom evanjeliu používa na viacerých miestach a snáď najlepšie je viditeľná práve v prípade state vybratej pre túto nedeľu: príbeh o uzdravení Jairovej dcéry je akoby pečivom medzi, ktoré je vložený príbeh o uzdravení ženy (Mk 5,21-43). Stretávame sa tu teda s príbehom o uzdravení z veľmi vážnej choroby a s príbehom o oživení mŕtveho. Evanjeliá nie sú jediné spisy svojej doby, v ktorých sa nachádzajú príbehy o uzdravení, či oživení mŕtvych. Antická literatúra pozná príbehy aj o iných postavách, o ktorých sa tradovali podobné schopnosti. Známy je napr. príbeh, zo života populárneho lekára Asklépiada, ktorý prebudil k životu muža, ktorý bol už pripravený na svoju kremáciu alebo príbeh zo života Apollónia, ktorý zas priviedol k životu mladú ženu, ktorá umrela v hodine jej sobáša. Takéto príbehy a príbehy o zázračných uzdraveniach majú svoje typické prvky, ktoré sa často opakujú. Sú to napr. opis dĺžky a vážnosti choroby a neúspechy pri jej liečení, liečenie dotykom a následné okamžité uzdravenie, či používanie tajomných slov pri liečení. Tieto prvky nachádzame zreteľne aj v príbehoch z dnešného evanjelia. Vo vtedajších dobách bola taktiež rozšírená predstava o liečivých či inak zázračných účinkoch pri dotyku s odevom slávnych osobností, o ktorých sa verilo, že majú výnimočné schopnosti. Mohli by sme spomenúť napríklad prípad zo života rímskeho generála Sullu. V istý deň, istá žena, ktorá okolo neho prechádzala, odtrhla si kúsoček z jeho plášťa a, tváriac sa akoby nič, vracala sa domov. Keď sa na ňu Sulla s prekvapením pozrel, ona mu odpovedala: „Nič vážne sa nedeje, vládca, len chcem mať aj ja trošku podiel na tvojom úspechu.“ Porovnávajúc teda antické rozprávania s tými evanjeliovými o Ježišovi, nám prichádza na myseľ otázka: tak, v čom je Ježiš iný, alebo v čom sú iné rozprávania o ňom než tie ostatné o slávnych osobnostiach jeho čias? Líšia sa vôbec nejako? Chcel by som sa pristaviť len pri dvoch bodoch, každý z iného z príbehov dnešnej nedele.Ten prvý je práve spomínaná viera v zázračnú moc kontaktu so zvlášť obdarenou osobou. Takáto viera mala v antike prvky mágie. Kúsok šiat charizmatickej osobnosti prinesie šťastie, dotyk takého kúsku uzdraví, alebo uzdraví čo i len letmý kontakt s takouto osobou. Tiež sa verilo, že soška takéhoto hrdinu, alebo jeho obraz má rovnaké uzdravovacie schopnosti, či schopnosti prinášať šťastie ako samotná osoba. (Myslím, že v konečnom dôsledku sa až tak veľa od tých čias v tomto ohľade ani nezmenilo – s podobnými presvedčeniami sa stretávame aj dnes a aj v kresťanských kruhoch.) Zmienky podobného charakteru nachádzame aj v Novom zákone v súvislosti s Ježišom alebo aj apoštolmi. V Mk 3,10 čítame: „Lebo mnohých [Ježiš] uzdravil, takže všetci, čo mali nejakú chorobu, tisli sa k nemu, aby sa ho dotkli,“ a v Mk 6,56 zas: „A všade, do ktorejkoľvek prišiel dediny, mesta či osady, kládli na ulice chorých a prosili ho, aby sa smeli dotknúť aspoň obruby jeho odevu. A všetci, čo sa ho dotkli, ozdraveli.“ Skutky apoštolov podobne hovoria o Pavlovi: „A Boh robil Pavlovými rukami neobyčajné divy, takže aj na chorých donášali šatky a zástery, ktoré sa dotkli jeho tela, a neduhy ich opúšťali a zlí duchovia vychádzali“ (Sk 19,11-12). Príbeh ženy trpiacej na krvotok chce jasne protirečiť magickému charakteru takýchto predstáv. Rozprávač na to umne používa prítomnosť davu, ktorý sa na Ježiša tlačí. Je teda evidentné, že je mnoho tých, ktorí sa Ježiša dotýkajú. Tento fakt umocňujú aj slová Ježišových učeníkov, ktorí, keď sa Ježiš pýta, kto sa ho dotkol, s prekvapením hraničiacim s výsmechom mu vravia: „Vidíš, že sa na teba tlačí zástup, a pýtaš sa: Kto sa ma dotkol?“ (Mk 5,31). Text svojím rozprávaním silne zdôrazňuje, že ženu nevyliečil dotyk, ale jej viera v Ježišovu moc. Veď tak to hovorí aj sám Ježiš: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila“ (Mk 5,34). Aj keď v postoji ženy môžeme vidieť isté prvky viery zmiešanej s mágiou, Ježiš ju svojimi slovami chce priviesť k pravej viere, takýchto prvkov zbavenej.Ten druhý bod nachádzame v momente, keď Ježiš privádza k životu Jairovu dcéru. Vo vyššie spomínaných príbehoch o oživení zo života iných antických postáv nachádzame príbehy aj s konštatovaniami, že daný divotvorca bol schopný priviesť mŕtveho k životu, lebo dokázalv ňom ešte identifikovať známky života, ktoré iným už unikli. V príbehu o Jairovej dcére rozprávač si dáva záležať na tom, aby bolo jasné, že dievča je už mŕtve. Ježišove slová: „Dievča neumrelo, ale spí“ (Mk 5,39) sú kristologickou interpretáciou smrti a zároveň vyjadrením pohľadu kresťanskej komunity na smrť.Avšak pozastaviť by som sa chcel pri čomsi inom. Ako už bolo spomenuté, jedným z charakteristických prvkov v príbehoch o zázračných uzdraveniach v antike bolo vyslovenie tajomných slov, niečo na spôsob „abrakadabra“. Evanjelista, zdá sa, akoby tiež chcel navodiť podobný efekt, keď do gréckeho textu vkladá Ježišove slová v aramejčine: „Talitha, kum!“ (Mk 5,41), práve v momente, keď vracia dievčaťu život. V konečnom dôsledku sú však tieto slová až prekvapujúco banálne. Evanjelista totiž hneď pre svojho aramejčiny neznalého adresáta odhaľuje význam vyslovených slov a toto vysvetlenie odhaľuje, že sú to slová bežného ľudu toho času a miesta, slová, ktoré by otec svojej dcére neraz povedal, ak by chcel, aby vstala z lôžka, uvoľnila miesto, alebo zodvihla sa po zakopnutí o kameň. Teda znova, žiadna mágia, ale Ježišova moc a viera v jeho moc je to, čo uzdravuje a vracia život. Veď Ježiš sám Jairovi hovorí: „Neboj sa, len ver!“ (Mk 5,36). Obidva príbehy teda chcú svojho adresáta povzbudiť a utvrdiť vo viere v Ježišovu moc a zároveň očistiť túto vieru od akýchkoľvek magických prvkov, teda od čohokoľvek, čo by odvádzalo od výhradného zverenia sa do jeho rúk.
Milé deti, rodičia, priatelia, prosme o silnú vieru!

Biblické exkurzy – Dvanásta nedeľa cez rok – Pohýňa nás Kristova láska, ktorá premieňa!

2 Kor 5, 14-17
Pokračujeme v čítaní Pavlovho listu do Korintu. Stále sa pohybujeme v jeho prvej časti (2 Kor 1-7), kde autor opisuje a obhajuje svoju apoštolskú činnosť. Vybraný krátky úryvok z 5. kapitoly nám opäť dáva hlbšie nahliadnuť, ako sa na svoje poslanie díval Apoštol národov. Zhrnúť by sa dal do dvoch bodov: motivácia láskou a nové poznanie Krista.Prvá polovica nášho textu (v. 14.15) začína slávnym Pavlovým výrokom: „Lebo nás ženie Kristova láska“. (Η γὰρ ἀγάπη τοῦ χριστοῦ συνέχει ἡμᾶς.) Ešte výstižnejšie znie v latinskom preklade Nova Vulgata: „Caritas enim Christi urget nos“. Misionársky autor sa nám tu dôverne zdieľa z toho, čo je skutočne najsilnejším motívom jeho činnosti. Je ňou láska. Taká láska, ktorá, ako nám vysvetľuje v. 15, primäla Krista k tomu, aby zomrel za všetkých ľudí. Toto vyznanie nám dáva pochopiť dynamiku, ktorá vrela v Pavlovom vnútri. Išlo o to, že keď si Pavol uvedomil, čo pre neho Ježiš spravil, navždy to poznačilo celú jeho osobu. Už nedokázal len tak nečinne čakať. Cítil, že na to musí nejako odpovedať. V jeho prípade to znamenalo, že sa rozhodol rozbehnúť sa do celého sveta, aby všetkým o tejto láske hovoril a svedčil.V druhej polovici úryvku (v. 16.17) sa ďalej nachádzajú trochu tajomné slová o „poznaní Krista podľa tela“. Ide pravdepodobne o narážku na jeden z argumentov, ktorý proti Pavlovi v Korinte používali jeho odporcovia. Jeho osobu a učenie mal totiž diskreditovať fakt, že nepatril k pôvodným učeníkom, a teda sa s Ježišom počas jeho účinkovania nikdy nestretol. Tomu ale Pavol na viacerých oponuje (napr. Gal 1,16; 1 Kor 15,8). Jeho slová, zdá sa, takto nepriamo napádajú tých, ktorí si zo svojej historickej skúsenosti s Kristom vytvorili akýsi druh privilégií. Vskutku, ako tvrdí, neskorší kresťania týmto nie sú nijako ochudobnení, pretože majú možnosť poznať Krista novým spôsobom. Deja sa tak vtedy, keď sa z človeka čo uverí stane nové stvorenie. Kristus je v ňom autenticky prítomný. Takisto je prítomný aj v spoločenstve kresťanov. Je prítomný cez svoju lásku, ktorá, hoci je neviditeľná, predsa pohýna ku budovaniu jeho kráľovstva. Ježišova prítomnosť teda skutočne ostáva a nevzťahuje sa iba na niekoľko desiatok rokov kedysi v minulosti.Ak by sme si to mohli dovoliť na záver zhrnúť, toto krátke liturgické čítanie nám cez Pavlov príklad ukazuje, že na to, aby sme kresťansky konali sa nemusíme výlučne upínať na starobylé spomienky z druhej ruky. Aj dnes máme možnosť spoznať autentického Krista. Aj dnes sme povolaní vystaviť sa Ježišovej láske, ktorá nás, ak ju prijmeme, bude hnať tam, kde si to On želá.
Milé deti, rodičia, priatelia, dajme sa niesť Kristovou láskou!

Biblické exkurzy – Jedenásta nedeľa cez rok – V zrnku existuje život, na ktorý v podstate nemáme vplyv!

Mk 4, 26-34
Evanjeliový úryvok tejto nedele (Mk 4,26-34) nie je úplne bezprostredným pokračovaním evanjelia minulotýždňového, aj keď tvorí časť celku, ktorý po ňom nasleduje. Tento celok sa venuje niekoľkým podobenstvám a tie, ktoré máme pred sebou dnes sa venujú téme Božieho kráľovstva. Zároveň tento úryvok obsahuje aj záverečné verše, ktoré celú stať o podobenstvách zhŕňajú a uzatvárajú. Veľmi jasne tak môžeme vnímať štruktúru tohto úryvku: dve podobenstvá o Božom kráľovstve a záver. Z prezentácie rozprávača nie je úplne jasné, komu Ježiš hovorí tieto podobenstvá. Predchádzajúci kontext totiž navodzuje dojem, že ich poslucháčmi sú len jeho bezprostrední učeníci. Avšak záver zhŕňa, že Ježiš sa bežne obracal na svojich poslucháčov podobnými podobenstvami. Môžeme teda predpokladať, že tieto podobenstvá sú určené širokému publiku. Potvrdením toho, že tieto podobenstvá sa v logike rozprávania obracajú aj na širší okruh poslucháčov môže byť použitý čas slovesa λέγω, „hovoriť“, ktoré sa vyskytuje v úvode každého z podobenstiev. Kým sloveso, ktoré uvádza Ježišovo vysvetlenie podobenstva o rozsievačovi, ktoré je jasne adresované len učeníkom, je v historickom prézente t.j. „a hovorí im…“ (Mk 4,13), to isté sloveso, ktoré potom uvádza všetky ostatné podobenstvá je v imperfekte, čo by sme mohli preložiť ako: „a hovorieval (im)…“ (porov. Mk 4,21.24.26.30). To by mohlo vyjadrovať, že Ježiš pravidelne používal tieto podobenstvá rôznemu publiku, ako to koniec koncov vyjadruje aj samotný záver. Obidve podobenstvá sú čímsi zvláštne. To prvé môže nabudzovať dojem, že o zasiate semeno sa ani veľmi starať netreba, a že vyrastie a prinesie úrodu len tak, samo od seba. Pritom, ľudská skúsenosť dobre vie, že jednoduchým hodením zrna do zeme sa práca na dobrej úrode ani zďaleka nekončí. V tom druhom zas Ježiš trošku preháňa. V prípade spomenutého horčičné semienka tu pravdepodobne ide o kapustu čiernu (brassica nigra; na obrázku), ktorej košaté kry boli rozšírené v okolí Galilejského jazera. Semeno tejto rastliny ani zďaleka nie je najmenšie zo všetkých semien a tvrdenie, že jej ker má veľké konáre, vyvoláva úsmev. S istou dávkou fantázie si predsa len v nich vtáčie hniezda predstaviť možno. Tieto podobenstvá takto preháňajú, lebo ich zámerom je čosi iné, než byť do detailov presné. Obe vyzdvihujú tú istú charakteristiku Božieho kráľovstva. Jeho úspech a šírenie nezávisí len od ľudskej snahy, ale má svoj vlastný potenciál, ktorý sa vymyká ľudskej logike a moci. V prvom podobenstve je to vyjadrené práve tým, že sa vynecháva opis všetkej potrebnej starostlivosti o zasiate zrno. Je jeho základnou charakteristikou, že ono má v sebe silu rásť a priniesť úrodu – má v sebe životnú silu, ktorá, keď nájde živnú pôdu, nebude váhať prejaviť sa. Božie kráľovstvo má v sebe životnú silu, ktorá, keď nájde živnú pôdu, nebude váhať prejaviť sa. Druhé podobenstvo používa podobnú stratégiu. Zveličením charakteristík horčičného semena a následne aj kra, ktorý z neho vyrastie, sa vyjadruje myšlienka, že má v sebe obrovský životný potenciál: najmenšie zrno, ktoré by sa zdalo byť ľahko prehliadnuteľným a len málo užitočným, nakoniec má schopnosť dosiahnuť veľkých rozmerov. Pritom tieto veľké rozmery nie sú symbolom moci alebo nadvlády, ako by sa mohlo zdať aj z faktu, že tento druh horčičného kra bol považovaný za nezničiteľnú burinu, ktorá sa rada nevhodne rozširuje. Tieto rozmery a košatosť sú symbolom služby: v konároch tohto kra hniezdia vtáky. Zaujímavý je tu teda fakt, že sa nevyzdvihuje plodnosť tohto košatého kra – koľko ďalších semien prinesie – ale skutočnosť, že dokáže dať priestor, aby tí, ktorí sa v ňom rozhodli uhniezdiť, v ňom tak našli bezpečie a priestor pre život. To je ďalšia charakteristika Božieho kráľovstva: nie je zahľadené samo do seba, ale dáva sa k dispozícii, aby sa mohlo stať domovom mnohých. Božie kráľovstvo nie je zahľadené samo do seba, ale dáva sa k dispozícii, aby sa mohlo stať domovom mnohých. Pri rozsievaní Božieho kráľovstva ako v minulosti tak aj dnes sa iste dá ľahko naraziť na znechutenie, keď nie je skoro vidno ako košatie. Avšak dnešné podobenstvá zdôrazňujú, že sa oplatí zasievať ho aj v malých dávkach, lebo ono má v sebe veľkú životnú silu, ktorá, vďaka Bohu, nezávisí plne od našich snáh a síl. Tiež sa stáva, že chceme, aby bolo Božie kráľovstvo v človeku silné a košaté už hneď pri jeho zasiatí, pri jeho prvom ohlásení. Ono však musí byť najprv malé, ba dokonca až akoby najmenšie – iba tak raz bude môcť byť aj košaté, aby sa mohlo darovať aj druhým. Aj na to treba čas a rast.
Milé deti, rodičia, priatelia, niekedy ani neúspech nech nie je dôvodom na smútok. 

Biblické exkurzy – Desiata nedeľa cez rok – Božia moc a milosť dokáže prekonať aj nepredstaviteľné prekážky!

2 Kor 4, 13 – 5, 1
Na úvod je však užitočné veľmi stručne tento spis predstaviť. V skutočnosti totiž patrí do línie relatívne bohatej korešpondencie, ktorou Pavol na diaľku riešil napäté vzťahy medzi sebou a korintskou kresťanskou komunitou. Ako sme sa mohli dočítať už v 1 Kor, v miestnej cirkvi sa počas absencie jej zakladateľa proti nemu vytvorila značná ba až nenávistná opozícia. Pavol sa o tom dozvedel no kvôli svojmu životnému štýlu na spôsob putujúceho kazateľa musel častejšie zasahovať prostredníctvom svojich vyslancov a listov.  Aj na základe textových svedectiev (porov. 1 Kor 5,9) tak v tomto prípade ide už o tretí, či štvrtý (porov. 2 Kor 2,4) list smerovaný do tohto bohatého gréckeho mesta. Prečo sa nám dodnes zachovali iba dva listy nie je známe. Názory odborníkov najčastejšie hovoria o tom, že sa zvyšné buď stratili alebo boli neskoršími redaktormi zapracované do súčasných dvoch.  2 Kor takto v kontexte vývoja reaguje na správy, ktoré Pavlovi oznamovali, že jeho predchádzajúce listy a vyslanci mali v Korinte svoj účinok (kap. 1. 2.). Zdá sa, že veci sa začali riešiť. Z listu však vidno aj to, že na Pavla začala pre spory doliehať vyčerpanosť. Preto sa následne v tomto preňho typicky veľmi osobne ladenom texte začal taktiež vyznávať z vlastnej skúsenosti trápenia, ktoré mu apoštolská činnosť prinášala (kap. 3.-7.). A práve z tejto časti pochádza aj náš úryvok.Hlavným zádrhom nad ktorým v našich veršoch Pavol rozmýšľa je ľudská (telesná) slabosť. Hlavným zádrhom nad ktorým v našich veršoch Pavol rozmýšľa je ľudská (telesná) slabosť. Tá sa prejavila nielen v odbojnom postoji veriacich ale aj v jeho vlastných trápeniach rôzneho druhu (porov. 2 Kor 7,5). List takto kladie a odpovedá na aj dnes veľmi aktuálne a pálčivé otázky. Pri Pavlovom pohľade na Korinťanov zneli: Vydrží Evanjelium uprostred slabých a hriešnych ľudí? Nezahatí Kristovo posolstvo zlý príklad veriacich? Nestane sa rozdelenie kresťanov neprekonateľnou prekážkou pre vzrast Cirkvi a pre prijatie Ježiša zo strany neveriacich? A z druhej strany pohľadu na seba sa Pavol mohol pýtať: Stoja mi za to všetky tie trápenia? Bude mať moje snaženie osoh? Dokedy to vlastne vydržím? Nemal by som sa stiahnuť?Odpoveď na to všetko v našom úseku autor nachádza v pevnej dôvere v budúce zmŕtvychvstanie.Odpoveď na to všetko v našom úseku autor nachádza v pevnej dôvere v budúce zmŕtvychvstanie (2 Kor, 4,14), ktoré má moc oživiť, zahojiť, osláviť a pretvoriť to čo nezvláda ľudská slabosť. Už o niekoľko veršov skôr Apoštol použil známy obraz pokladu v hlinených nádobách (4,7). Podobne je tomu tak aj v našom texte, keď sa nádej vkladá do „nie rukou zhotoveného stánku“ (5,1). Pavol sa vyznáva, že to čo mu dodáva silu nie je jeho vlastná vytrvalosť, ale „duch viery“ (4,13). Boží dar tak spôsobuje, že hoci to čo je vonkajšie chradne a to čo je viditeľné má koniec, tak sa zároveň vnútorný človek obnovuje neviditeľnými skutočnosťami, ktoré ostávajú naveky (4,16.18).Božia moc a milosť dokáže prekonať aj nepredstaviteľne ťažké prekážkyKvôli tomu sa následne oplatí aj ďalej pokračovať v hlásaní. V ňom totiž nepôsobí iba ľudské úsilie. To by dávno zlyhalo. Ak sa darí, deje sa to vďaka Božej milosti (4,15). Pavlova istota preto aj naše časy povzbudzuje v pohľade na cirkevnú realitu, ktorá, zdá sa, pre ľudské chyby od Krista iných viac vzďaľuje, akoby ho k nemu mohla pritiahnuť. Obraz nádeje podporenej faktom Kristovho víťazstva nad smrťou teda hovorí, že Božia moc a milosť, ak im ľudia výslovne neodporujú, dokáže prekonať aj nepredstaviteľne ťažké prekážky. Aj tie sa nakoniec, slovami samého Apoštola národov, stanú v konečnom pohľade iba maličkosťami, keď podobne ako on uveríme, že nám „naše terajšie ľahké súženie prinesie […] nesmierne veľkú váhu večnej slávy“ (4,17).
Milé deti, rodičia, priatelia, Boh dáva veľku istotu a silu do rúk.

Biblické exkurzy – Najsvätejšieho Tela Krvi – Rany, ktoré nás uzdravili!

Mk 14,12-16
Počiatky sviatku Božieho Tela súvisia so zjavením a žiadosťou samotného Pána Ježiša pokornej rehoľníčke a slávnym eucharistickým zázrakom. Onou rehoľníčkou bola svätá Juliana z Liége (1193-1258). Keď vo veku piatich rokov osirela, bola zverená sestrám augustiniánkam z kláštora Mont Cornillon, u ktorých sa neskôr rozhodla vstúpiť do rehoľného života, prijala habit a zložila sľuby a nakoniec sa stala abatišou. Svätá Juliána chovala od útlej mladosti veľkú úctu k Najsvätejšej Sviatosti. V Liège bolo v skutočnosti niekoľko skupín zbožných žien, ktoré žili spoločne a pestovali eucharistickú úctu. Ich príklad pripravil cestu nevšedným udalostiam, ktoré sa udiali v živote svätice.  Juliana od šestnástich rokov vždy pri modlitbe videla pozoruhodné znamenie: žiariaci mesiac v splne, ale akosi neúplný. Snažila sa po istú dobu pochopiť zmysel tohto videnia, rmútila sa tým, až jej sám Pán Ježiš vyjavil,že mesiac predstavuje Cirkev a otvor v mesiaci znamená sviatok, ktorý chýba a ktorý by mali podľa jeho priania veriaci oslavovať.   Pán Ježiš chcel ešte viac roznietiť vieru vyvolených a podporiť ich duchovný rast sviatkom, zasväteným sviatosti svojho Tela a Krvi. Ten mal ešte viac poukazovať na toto tajomstvo viery než Zelený štvrtok, ktorý je úzko spojený s pripomienkou jeho umučenia. Svätá Juliana sa – s ohľadom na svoju pokoru – dvadsať rokov zdráhala toto videnie vyjaviť a opakovane prosila Pána Ježiša, aby pre ustanovenie onoho veľkého sviatku našiel lepší nástroj. Keď jej Pán Ježiš dodal útechy, napokon videnie a žiadosť opísala svojim predstaveným. V súvislosti s božskou úlohou, ktorá jej bola zverená, trpezlivo znášala mnoho skúšok a príkoria v súvislosti s božským úlohou, a všetko s pokorou a láskou prekonávala. Nakoniec ešte za svojho života mohla uvidieť zavádzanie sviatku v Liege. O dvanásť rokov neskôr zomrela v povesti svätosti a na smrteľnej posteli sa jej dostalo zvláštnej výsady: v jej cele bola vystavená Najsvätejšia Sviatosť a ona odchádzala na večnosť so zrakom upretým na svojho Ženícha v Eucharistii. Krátko po jej smrti bol zhotovený oficiálny spis o jej svätom živote a zjaveniach Vita Julianae a neskôr bola pápežom Piom IX. v roku 1869 blahorečená. Cirkevní predstavitelia, ktorým bl. Juliana svoje poslanie vyjavila, neskôr odohrali veľmi dôležitú úlohu, pokiaľ ide o zavedenie daného sviatku. Jednalo sa o lutyšského biskupa Roberta z Thourotte, učeného dominikána Huga zo Saint-Cher a lutyšského arcijáhna Jacquesa Pantaleon. Biskup Robert z Thourotte usporiadal v roku 1246 diecéznu poradu a následne ako biskup uplatnil svoje právo zaviesť sviatky vo svojej diecéze a ustanovil dotyčný sviatok v lutyšskej diecéze, kde bol zbožne oslavovaný.  Otec Hugo zo Saint-Cher, narodený v Liege, sa stal pápežským legátom pre Holandsko a v roku 1251 zaviedol sviatok Božieho Tela na všetkých územiach, ktoré mu podliehali. Jacques Pantaleon zohral ešte dôležitejšiu úlohu: potom, čo sa stal Verdunským biskupom a patriarchom Jeruzalema, bol v roku 1261 zvolený na Svätopeterskom stolec ako pápež Urban IV. Eucharistické zázraky v Bolsene a Lanciano. Pápežovi Urbanovi sa už dostalo milosti podieľať sa na zavádzaní sviatku Božieho Tela v Liège a veľmi dobre poznal posolstvo, odovzdané bl. Juliane. Ale najsilnejším znamením nebies, že by mal ustanoviť tento sviatok v celej Cirkvi, sa stal eucharistický zázrak v Bolsene v roku 1263. Pápež Urban vtedy prebýval v Orivieto, vyvýšenom meste severne od Ríma, kde v tom čase žil tiež Anjelský učiteľ sv. Tomáš Akvinský. Keď kňaz z neďalekého mestečka Bolsena slúžil omšu, všimol si, že z premenenej hostie steká krv na korporál, pričom všetkým bolo zrejmé, že sú svedkami nového eucharistického zázraku, do istej miery podobnému tomu, ktorý sa už odohral v severotalianskom Lanciane pred piatimi stovkami rokov. V Lanciano pri omši nabrali zázračne premenené spôsobmi chleba a vína viditeľné podoby a vlastností tela a krvi. Hostia pripomínala tenký prierez srdcovým svalom a krv sa zrazila do piatich hrudiek. V priebehu storočí zostali nezmenené, bez toho aby došlo k ich rozkladu. Krvné bielkoviny sa vyskytujú v rovnakom pomere ako v normálnej, čerstvej krvi. Krvná skupina je AB, čo zodpovedá krvnej skupine na Turínskom plátne. Súčasní kardiochirurgovia tvrdia, že tenký rez srdcového svalu by nemohol byť vykonaný ani za použitia najmodernejších postupov, čiže je vedecky nevysvetliteľný. Váha krvných hrudiek na vedeckých váhach ukazuje, že jedna hrudka váži presne toľko čo dve alebo päť hrudiek, čo zázračne poukazuje na skutočnosť, že Pán Ježiš je prítomný úplne a nerozdielne v najsvätejších spôsoboch bez ohľadu na ich počet. V súvislosti s novým zázrakom v Bolseno sa iste zrodila dávna spomienka na onen ohromujúci eucharistický zázrak. O celej udalosti bol ihneď informovaný pápež Urban v priľahlom Orviete, ktorý mohol osobne preskúmať krvou postriekaný korporál. Korporál bol nesený v procesii ulicami Orvieta za sprievodu celého pápežského dvora a pri účasti tisícov veriacich. Pápež Urban ho potom uložil v orvietskej katedrále do smaltovaného relikviára a neskôr bola pre takú významnú relikviu vybudovaná nová, nádhernejšia katedrála. Korporál je dodnes vystavený, pričom škvrny krvi pri bližšom pohľade pripomínajú profil Najsvätejšej tváre Pána Ježiša. Do roka po onom zázračnom znamení vydal pápež Urban 11. augusta 1264 Bullu Transiturus de hoc mundo, ktorou ustanovil slávnosť Božieho Tela pre celú Cirkev. Urbanova bulla obsahuje krásne rozjímanie o veľkom dare Najsvätejšej Sviatosti a vysvetľuje niektoré dôvody pre zavedenie sviatku, z ktorých mnohé vychádza z Kristovho posolstva bl. Juliane. V súvislosti s tým, ako sa nám Pán Ježiš sám dáva v Najsvätejšej Sviatosti, pápež Urban napríklad píše, že „čím častejšie sa hľadí na niečí dar, tým viac sa uchováva myšlienka na neho“.  Ako prvý dôvod k ustanoveniu sviatku sú uvedené urážky voči Pánu Ježišovi v Najsvätejšej Sviatosti „zradou a bláznovstvom bludárov“ a ku ich údivu. Vskutku, zradné a naivné útoky na túto hlbokú pravdu viery už viedli valdenskí a albigéni, ktorí dali podnet k útokom na vieru. Pápež ďalej uvádza, že rovnako ako Cirkev vyčleňuje jeden slávnostný deň na uctenie všetkých svätých spoločne (Všetkých svätých), aby napravila nedostatok úcty kvôli ľudskej slabosti alebo zanedbanie v priebehu roka, tak je ešte patričnejšie, aby, hoci sú Najsvätejšie Telo a Krv Ježiša Krista, slávou a korunou všetkých svätých, uctievané pri každej omši, bol vyčlenený osobitný sviatok, kedy veriaci môžu uctievať Telo Kristovo s výnimočnou horlivosťou a slávnostnosťou. Pápež Urban končí zmienkou o bl. Juliane: „Súdime, že tento sviatok, ktorý už bol na základe božského zjavenia istým katolíkom ustanovený nižším úradom, má byť oslavovaný v celej Cirkvi.“ Pápež Urban zomrel len niekoľko mesiacov po vyhlásení sviatku a v jeho odkaze pokračovala rada nasledujúcich pápežov, ktorí vyzývali k zbožnému sláveniu Božieho Tela po celom svete. Klement VI. sa vo svojom liste zmieňuje o eucharistickom zázraku v Bolseno a Gregor XI. dokonca krátko popisuje jeho priebeh. Pápež Urban spojil s Oficium a omšou tohto sviatku zvláštne odpustky a neskorší pápeži vydali odpustky aj v súvislosti s procesiou. Zbožné dodržiavanie slávnosti nadobudlo v neskorších rokoch takého významu, že kanonické právo zakazovalo biskupom vzďaľovať sa o Božom Tele od katedrálneho kostola. Tridentský koncil vyhlásil, že sa v Cirkvi po práve ujal zvyk, „že sa každoročne zvláštnym a slávnostným dňom uctieva a dôstojne oslavuje táto preslávna a velebná sviatosť a že sa v sprievodoch úctivo a s poctami nosia po uliciach a verejných miestach“, a odsudzuje všetkých, ktorí by tvrdili opak. Eucharistická procesia sa konala už od desiateho storočia, ale s uzavretou alebo zahalenou najsvätejšou hostiou. V druhej polovici trinásteho storočia bola zavedené monštrancie (ostensoria) s krištáľovými schránkami. V Ríme prebiehala procesia Božieho Tela tradične za účasti pápeža medzi Lateránskou bazilikou a bazilikou Panny Márie Snežnej a stalo sa vzorom toho, aká nádherná by takáto procesia, ktorej stredom je Boh, mala byť.  Pri dlhších eucharistických procesiách sa používa viacero oltárov, u ktorých sa procesia môže zastaviť, a u každého z nich zvyčajne býva udeľované požehnanie. Tieto oltáre a ulice, ktorými sa prechádza, sú starostlivo zdobené, napr. kvetinovými kobercami so zložitými vzormi, gobelíny, drapérie… V Poľsku si veriaci berú domov kvety z oltárov ako sväteniny. V niektorých krajinách sa konajú vonkajšie oslavy sviatku najbližšiu nasledujúcu nedeľu kvôli väčšej účasti veriacich, a procesia prebieha obvykle práve vtedy. Rímsky rituál z roku 1614, ktorý stanovuje pravidlá pre procesie, vyzdvihuje zbožnú účasť: „Posvätná verejná procesia a prosebné pobožnosti, ktoré sa konajú v katolíckej cirkvi, majú svoj pôvod vo veľmi starobylých ustanoveniach našich svätých predchodcov … Lebo sú nositeľmi spanilých a božských tajomstiev a každému, kto sa ich zbožne zúčastňuje, sa od Boha dostáva účinných plodov kresťanskej zbožnosti.“

Biblické exkurzy – Najsvätejšej Trojice – Duch Svätý, vťahuje človeka do Lásky dokonalého vzťahu!

Jn 16,12-15
V dnešnú nedeľu sme už mimo Veľkonočného obdobia, ale nie mimo Ježišovej rozlúčkovej reči pri poslednej večeri v Jánovom evanjeliu, ktorá nás doteraz sprevádzala. Zároveň sa nachádzame v poslednej stati o Duchu, ktorého Ježiš daruje svojim učeníkom.
V slovách z 12. verša: „…teraz by ste to nezniesli“ sa používa grécke sloveso βαστάζω (bastádzo) „zdvíhať“, „niesť“, „zniesť“. Takéto použitie je pre gréčtinu veľmi neobvyklé. Pravdepodobne tu teda ide o použitie zo semitského prostredia. Základný význam výrazu sa však skôr týka porozumenia. Teraz by ešte nerozumeli, ale príde čas kedy porozumejú. Zároveň text slovami: „Ešte veľa vám mám toho povedať…“ môže vzbudzovať dojem, že sa tu oznamuje ešte nejaké ďalšie zjavenie, ktoré príde v budúcnosti, že sa ešte nepovedalo všetko. A naozaj, v systematickej teológii sa zvykol tento text používať ako potvrdenie názoru, že zjavenie pokračovalo po Ježišovej smrti až do smrti posledného z apoštolov a pre katolíckych teológov tieto slová hovorili o postupom odhaľovaní dogiem počas existencie Cirkvi. Zmysel, že by sa chcelo k zjaveniu po Ježišovi Kristovi ešte čosi pridávať je však vzhľadom na celkové posolstvo štvrtého evanjelia málo pravdepodobný. V Jn 15,15 Ježiš hovorí učeníkom, že im oznámil všetko, čo počul od svojho Otca. Pre Jánovo evanjelium je Ježiš tým skutočným a kompletným zjavením Otca. Skôr tu teda ide o to, že Ježišovi učeníci pochopia pravdu tohto zjavenia v plnej miere až s príchodom Ducha pravdy. Po tom, čo Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní prichádza prvý krát medzi učeníkov zhromaždených za zatvorenými dverami, pozdraví ich, dáva im poslanie, dýchne na nich a povie: „Prijmite Ducha Svätého…“ (pozri Jn 20,19-22). Prvé ovocie stretnutia so živým Kristom je dar Ducha. Tento Duch je dnes označený ako Duch pravdy, ktorý vovádza do pravdy. Zdá sa to možno banálne, ale aj tento detail môžeme podčiarknuť. Tento Duch je označený ako Duch pravdy práve preto, lebo privádza k pravde, neodvádza toho, kto ho prijme niekam inam, niekam preč od jej podstaty.
Sloveso v tomto 13. verši preložené ako „vovádzať“ v sebe obsahuje viac. V gréčtine je to ὁδηγέω(hodegéo), teda sloveso, ktoré je zložené z dvoch slov ὁδός (hodós) „cesta“ a ἄγω (ágo) „viesť“. Znamená tak skôr „viesť cestou“, „ukazovať cestu niekomu“, „sprevádzať“. Teda toto sloveso evokuje význam celého výrazu v zmysle: „bude vás viesť/sprevádzať cestou/na ceste do celej pravdy.“ Duch vedie/sprevádza toho, kto ho prijme na jeho ceste do pravdy pre jeho život, ktorou je Kristus, veď on sám hovorí: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6). Podobne čítame aj v Žalme 25,4-5: “Ukáž mi, Pane, svoje cesty a pouč ma o svojich chodníkoch. Veď ma vo svojej pravde a uč ma…” Cesta a pravda sú nerozlučne spojené. Kráčať po Božích cestách znamená učiť sa pravde a poznávať pravdu znamená kráčať po Božích cestách. Porozumenie Kristovi je cesta. A treba na to jeho Ducha, ktorý prichádza v spoločenstve so Zmŕtvychvstalým. Platí to pre celé spoločenstvo Cirkvi i pre každého jednotlivca. Nesmie sa v prípade jednotlivca zastať na úrovni porozumenia v jedenej etape života, alebo v prípade spoločenstva v chápaní, jazyku, ohlasovaní jednej historickej doby.
To, že sa nejedná o zvestovanie dodatočných vecí dáva tušiť aj ďalšie sloveso z dnešného textu, ktoré sa tu vyskytuje až tri krát a je v preložené ako „zvestovať“. Toto sloveso ἀναγγέλλω (anangéllo) má základný význam „podať správu“, „zreferovať“, ako keď niekto pošle k niekomu svojho posla so správou. Zároveň však aj v niektorých prípadoch naberá význam „učiť“. Ježiš hovorí, že tento Duch vezme (ale sloveso λαμβάνω/lambáno tu použité znamená aj „prijať“) z tohto, čo je jeho a o tom „podá správu“. Nevezme teda od niekoho iného alebo niečo ďalšie, ale od toho Krista, ktorého učeníci teraz krátko pred jeho smrťou počúvajú. Toto referovanie bude teda neustálym učením, aktualizáciou Krista pre jeho učeníkov všetkých čias na ich ceste.
Navyše text nám zjavuje aj na tomto mieste hlbokú jednotu medzi Ježišom a Otcom: „Všetko, čo má Otec je moje,“ a dokonca vziať/prijať z Kristovho znamená vziať/prijať z Otcovho (v. 15). Ježiš má Otcovo všetko, nie je nič, čo by mal Otec a Syn nie. Nejedná sa tu o trinitárnu teológiu, tak ako ju kresťanskí teológovia rozvinú neskôr, ale chce sa aj takto zdôrazniť, že v Kristovi človek vidí Otca, Boha (porov. Jn 14,9) naplno, celkom, úplne, nie len čiastočne, alebo len z nejakého aspektu. Ježiš naplno zjavuje pravú Božiu tvár.
Milé deti, rodičia, priatelia, dajme sa vtiahnúť do vzťahu Lásky.

Biblické exkurzy – Siedma Veľkonočná nedeľa – Byť posvätený pravdou, znamená byť vtiahnutý do Božej intimity!

Jn 17, 17-18
Vo večeradle, večer pred svojim utrpením, Pán sa modlil za svojich učeníkov, ktorí boli s ním, hľadiac už do budúcnosti na spoločenstvo učeníkov všetkých storočí, „aj na tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa“ (Jn 17,20). V modlitbe za všetkých učeníkov všetkých čias videl aj nás a modlil sa za nás. Počúvajme, o čo prosí pre Dvanástich a pre všetkých nás, ktorí sme sa tu zhromaždili: „Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta  a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde“ (Jn 17, 17-18). Pán prosí o naše posvätenie, posvätenie v pravde. A posiela nás, aby sme pokračovali v jeho poslaní. V tejto modlitbe sa však nachádza jeden výrok, ktorý osobitne priťahuje našu pozornosť, pričom sa nám môže zdať nie veľmi pochopiteľný. Ježiš hovorí: „pre nich sa ja sám posväcujem“. Čo to znamená? Či nie je Ježiš sám osebe už „Boží Svätý“, ako to Peter vyznal v dôležitej chvíli v Kafarnaume (por. Jn 6,69)? Ako môže teraz zasvätiť, teda posvätiť seba samého?  Aby sme to pochopili, musíme si najskôr objasniť, čo znamenajú v Biblii slová „svätý“ a „zasvätiť/posvätiť“. „Svätý“ – týmto slovom sa opisuje predovšetkým prirodzenosť samého Boha, jeho úplne osobitý spôsob bytia, božský, vlastný len jemu samotnému. Len on sám je skutočný a autentický svätý v pôvodnom význame tohto slova. Každá ďalšia svätosť pochádza od neho, je participovaním na jeho spôsobe bytia. On je prvotné Svetlo, Pravda, Dobro bez škvrny. Zasvätiť niečo alebo niekoho znamená dať túto vec alebo osobu do Božieho vlastníctva, vyňať ju z prostredia toho, čo je naše a vložiť ju do jeho prostredia, takže už nepatrí nám, ale výlučne Bohu. Zasvätenie je teda vyňatie zo sveta a odovzdanie živému Bohu. Daná vec alebo osoba už viac nepatrí nám, ba ani sebe samej, ale je ponorená do Božej existencie. Takéto vzdanie sa nejakej veci a jej odovzdanie Bohu potom nazývame aj obetou: už to viac nebude moje vlastníctvo, ale vlastníctvo Božie. V Starom zákone odovzdanie osoby Bohu, teda jej „zasvätenie“, sa identifikuje s kňazskou vysviackou, a týmto spôsobom sa definuje aj to, v čom spočíva kňazstvo: je to odovzdanie vlastníctva, vyňatie zo sveta a darovanie sa Bohu. Na tom sú založené aj dve smernice, ktoré sú súčasťou procesu posvätenia/zasvätenia.  Je to opustenie prostredia svetského života – „odloženie“ pre Boha. Avšak práve preto nie je segregáciou, odlúčením sa. Byť odovzdanými Bohu znamená predovšetkým byť reprezentantmi druhých. Kňaz je vyňatý zo svetských vzťahov a darovaný Bohu, a práve preto je k dispozícii pre druhých, pre všetkých, počínajúc Bohom. Keď Ježiš hovorí: „posväcujem sa“, stáva sa zároveň kňazom i obeťou. Bultmann správne prekladá toto „posväcujem sa“ slovami „obetujem sa“. Chápeme, čo to znamená, keď Ježiš hovorí „pre nich sa ja sám posväcujem“? Práve toto je akt kňazstva, v ktorom sa Ježiš – Ježiš človek, a zároveň Syn Boží – odovzdáva Otcovi pre nás: toto nesmierne slovo, ktoré nám umožňuje nahliadnuť intímne do srdca Ježiša Krista, by malo byť vždy objektom nášho zamyslenia. V ňom je obsiahnuté celé tajomstvo nášho vykúpenia. A v ňom sa nachádza aj pôvod kňazstva Cirkvi.  Len teraz môžeme naplno pochopiť modlitbu, ktorú Pán predniesol Otcovi za apoštolov – za nás. „Posväť ich pravdou“: toto je vloženie apoštolov do kňazstva Ježiša Krista – ustanovenie nového kňazstva pre spoločenstvo veriacich všetkých čias. „Posväť ich pravdou“: toto je skutočná modlitba zasvätenia pre apoštolov. Pán prosí, aby ich Boh sám pritiahol k sebe, do vnútra svojej svätosti. Žiada, aby ich vyňal sebe samým a prevzal ich ako svoje vlastníctvo, aby – počínajúc od neho – mohli vykonávať kňazskú službu pre svet. Táto Ježišova modlitba sa objavuje dva razy v mierne odlišnej forme.  Oba razy musíme počúvať s mimoriadnou pozornosťou, aby sme aspoň trochu pochopili vznešenú vec, ktorá sa tu uskutočňuje. „Posväť ich pravdou“. Ježiš pridáva: „Tvoje slovo je pravda“. Učeníci sú teda vtiahnutí do Božej intimity prostredníctvom ponorenia sa do Božieho slova. Božie slovo je takpovediac obmytie, ktoré ich očisťuje, stvoriteľská moc, ktorá ich premieňa na Božie vlastníctvo. A teda, ako je to s naším životom? Sme naozaj preniknutí Božím Slovom? Je naozaj potravou, ktorá nás živí – viac než chlieb a veci tohto sveta? Skutočne ho poznáme? Milujeme ho? Naplno sa venujeme tomuto slovu, takže skutočne formuje náš život a naše zmýšľanie? Alebo sa naše zmýšľanie modeluje stále znova podľa toho, čo sa vraví a čo sa deje? Nemeriame veci skôr podľa názorov, ktoré práve prevládajú? Nezostávame napokon len pri povrchnosti všetkého toho, čo sa nanucuje dnešnému človeku?  Nechávame svoje vnútro naozaj očistiť Božím Slovom? Friedrich Nietzsche sa vysmieval z pokory a poslušnosti, označiac ich za servilné čnosti, prostredníctvom ktorých boli ľudia utláčaní. Namiesto nich predložil hrdosť a absolútnu slobodu človeka. Zaiste, existujú karikatúry pomýlenej pokory a pomýlenej podriadenosti, ktoré nechceme nasledovať. Avšak existuje aj zničujúca hrdosť a arogancia, ktoré rozdelia každé spoločenstvo a končia v násilnostiach. Vieme sa učiť od Krista skutočnej pokore, ktorá zodpovedá pravde o našom bytí, a tej poslušnosti, ktorá je podriadená pravde a Božej vôli? „Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda“: toto slovo zaradenia do kňazstva osvecuje náš život a volá nás, aby sme sa znovu a znovu stávali apoštolmi tej pravdy, ktorá sa odhaľuje v Božom Slove.  Myslím, že pri interpretácii tejto vety môžeme urobiť ešte jeden krok. Nepovedal Kristus sám o sebe“ „Ja som pravda“ (por. Jn 14, 6)? A nie je on sám živým Božím Slovom, na ktoré sa vzťahujú všetky ostatné jednotlivé slová? Posväť ich pravdou – teda chce v hlbšom zmysle povedať: zjednoť ich so mnou, s Kristom. Spoj ich so mnou. Vtiahni ich do môjho vnútra. A naozaj: v konečnom dôsledku existuje len jediný kňaz Novej Zmluvy, sám Ježiš Kristus. Kňazstvo apoštolov je len participovaním na kňazstve Ježišovom. Naše kňazstvo teda nie je ničím iným ako novým spôsobom zjednotenia s Kristom. V podstate toto zjednotenie nám bolo darované navždy vo Sviatosti kňazstva. Avšak táto nová pečať bytia môže byť pre nás aj na odsúdenie, ak sa náš život nerozvíja v opravdivom duchu tejto Sviatosti. Sľuby, ktoré dnes obnovujeme, v tomto zmysle hovoria, že naša vôľa by mala byť takto orientovaná: “Domino Iesu arctius coniungi et conformari, vobismetipsis abrenuntiantes”. Zjednotenie s Kristom predpokladá zrieknutie. Znamená, že nechceme vnucovať svoje spôsoby a svoju vôľu; že sa netúžime stať týmto či tamtým, ale sa oddávame Jemu, na každom mieste a v každom spôsobe, ktorým si on chce nami poslúžiť. „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ povedal sv. Pavol v tomto zmysle (por. Gal 2, 20). Vysloviac svoje „áno“ pri kňazskej vysviacke sme urobili toto podstatné zrieknutie sa vôle byť autonómnymi, zrieknutie sa vlastnej „sebarealizácie“. Treba však každý deň vypĺňať toto veľké „áno“ prostredníctvom mnohých malých „áno“ a prostredníctvom malých zrieknutí sa. Toto „áno“ malých krokov, ktoré dohromady vytvárajú jedno veľké „áno“ sa bude môcť realizovať bez zatrpknutosti a bez sebaľútosti, iba ak je Kristus skutočne centrom nášho života. Ak vstúpime do opravdivej blízkosti s Ním. A tak prostredníctvom zrieknutí sa, ktoré na začiatku môžu spôsobiť bolesť, naozaj zakusujeme rastúcu radosť z priateľstva s Ním, všetky malé aj veľké znamenia jeho lásky, ktorú nám neustále darúva. „Kto stratí svoj život, nájde ho“. Ak sa odvážime stratiť svoj život, samých seba pre Pána, zakúsime ako veľmi je pravdivé toto jeho slovo.  Byť ponorení v pravde, v Kristovi – súčasťou tohto procesu je modlitba, v ktorej sa rozvíja naše priateľstvo s Ním a v ktorej sa ho učíme poznávať: jeho spôsob bytia, myslenia, konania. Modliť sa znamená kráčať v osobnom spoločenstve s Kristom, predkladajúc mu náš každodenný život, naše úspechy aj pády, naše námahy a naše radosti – je to jednoduché postavenie sa pred Neho. Ale aby sa toto všetko nestalo len sebanazeraním, je dôležité, aby sme sa stále učili modlitbe modliac sa s Cirkvou. Sláviť Eucharistiu znamená modliť sa. Slávime Eucharistiu týmto spôsobom, ak svojou mysľou a svojím bytím vstupujeme do slov, ktoré nám predkladá Cirkev. V nich je obsiahnutá modlitba všetkých generácií, ktoré nás tak berú so sebou na ceste k Pánovi. A ako kňazi sme v Eucharistickom slávení tými, ktorí svojou modlitbou vedú modlitbu veriacich dneška. Ak sme vnútorne zjednotení so slovami modlitby, ak sa nimi nechávame riadiť a premieňať, tak i veriaci nájdu prístup k týmto slovám. Tak sa všetci staneme naozaj „jedným telom a jednou dušou“ s Kristom.  Byť ponorení do pravdy a tak aj do svätosti Boha, to pre nás znamená tiež prijať náročnú povahu pravdy; postaviť sa tak vo veľkých aj v malých veciach proti lži, ktorá je najrozličnejším spôsobom prítomná vo svete; prijať námahu pravdy, pretože máme v sebe jej hlbokú radosť. Keď hovoríme o zasvätení v pravde, nesmieme zabudnúť na to, že v Ježišovi Kristovi sú pravda a láska jedno. Byť ponorení do Neho znamená byť ponorení do jeho dobroty, do opravdivej lásky. Skutočná láska nie je lacná, môže byť aj veľmi náročná. Vzdoruje zlu, aby človeku poskytla pravé dobro. Ak sa zjednotíme s Kristom, naučíme sa ho spoznať v trpiacich, v chudobných, v maličkých tohto sveta; staňme sa teda tými, ktorí slúžia, ktorí spoznávajú Jeho bratov a sestry a v nich sa stretajú s Ním samotným.
Milé deti, rodičia, priatelia, vstúpme do priestoru lásky, pravdy a dajme sa presiaknuť samotným Bohom.

Biblické exkurzy – Nanebovstúpenie Pána – My sme svedkami pre druhých!

Mt 28, 16-20
Dnes sa v mnohých krajinách slávi Ježišovo vystúpenie do neba, ktoré sa udialo štyridsať dní po Veľkej noci. Kontemplujeme tajomstvo Ježiša, ktorý opúšťa náš pozemský priestor, aby vošiel do plnosti Božej slávy, nesúc so sebou naše človečenstvo. Takže my, naša ľudskosť, vstupuje po prvý raz do neba. Lukášovo evanjelium nám ukazuje reakciu učeníkov pred Pánom, ktorý sa od nich vzdialil a vznášal sa do neba (porov. Lk 24,51). Nemali v sebe žiaľ a sklamanie, ale «sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema» (v. 52). Je to ich návrat ako tých, čo sa už neboja mesta, ktoré odmietlo Učiteľa, ktoré bolo svedkom Judášovej zrady a Petrovho zapretia, ktoré videlo, ako sa učeníci rozutekali a videlo i násilie moci, ktorá sa cítila ohrozená.
Od toho dňa bolo pre apoštolov a pre každého Kristovho učeníka možné bývať v Jeruzaleme a vo všetkých mestách sveta, aj v tých najviac zaťažených nespravodlivosťou a násilím, pretože nad každým mestom je to isté nebo a každý obyvateľ môže zdvihnúť svoj zrak s nádejou. Ježiš, Boh, je pravý človek, so svojím ľudským telom je v nebi! A toto je naša nádej, naša kotva, a my sme pevní v tejto nádeji, ak hľadíme k nebu.
V tomto nebi prebýva ten Boh, ktorý zjavuje sám seba ako taký blízky, že si vzal tvár človeka, Ježiša z Nazareta. On zostáva navždy „Boh s nami“ – pamätajme si to: Emanuel, Boh s nami – a nenecháva nás samých! Môžeme pozdvihnúť zrak do výšky, aby sme pred sebou rozpoznali našu budúcnosť. V nanebovstúpení Ježiša, Ukrižovaného a Vzkrieseného, je prísľub našej účasti na plnosti života v Božej blízkosti.
Skôr než sa Ježiš od svojich priateľov odlúčil, pripomenul im udalosti svojej smrti a zmŕtvychvstania, keď im povedal: «Vy ste toho svedkami» (v. 48). Takže učeníci, apoštoli, sú svedkami Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, a toho dňa aj Kristovho nanebovstúpenia. A skutočne, po tom, ako videli svojho Pána vystúpiť do neba, učeníci sa vrátili do mesta ako svedkovia, ktorí s radosťou ohlasujú všetkým nový život, ktorý pochádza od Ukrižovaného a Vzkrieseného, v ktorého mene «sa bude všetkým národom […] hlásať pokánie na odpustenie hriechov» (v. 47).
Toto je to svedectvo – nielen slovami, ale aj každodenným životom –, svedectvo, ktoré by každú nedeľu malo vychádzať z našich kostolov, aby počas týždňa vstúpilo do našich domov, pracovísk, škôl, na miesta stretávania i zábavy, do nemocníc, do väzníc, do domovov pre seniorov, na miesta, kde sú prichýlení migranti, na mestské periférie… Toto svedectvo musíme vydávať každý týždeň: Kristus je s nami, Ježiš vystúpil do neba, je s nami, Kristus žije!
Ježiš nás uistil, že v tomto ohlasovaní a v tomto svedectve budeme «vystrojení mocou z výsosti» (v. 49), čiže mocou Ducha Svätého. Tu je tajomstvo tohto poslania: prítomnosť vzkrieseného Pána medzi nami, ktorý nám darom svojho Ducha naďalej otvára našu myseľ i srdce, aby sme ohlasovali jeho lásku a jeho milosrdenstvo aj v najzatvrdnutejších prostrediach našich miest. Duch Svätý je pravým pôvodcom toho mnohorakého svedectva, ktoré Cirkev a každý pokrstený vydávajú vo svete. Preto nikdy nesmieme zanedbať momenty sústredenia v modlitbe na oslavu Boha a vzývanie daru Ducha Svätého. V tomto týždni, ktorý nás privádza k sviatku Turíc, zostaňme duchom vo Večeradle, spolu s Pannou Máriou, aby sme prijali Ducha Svätého. Robíme tak aj teraz, v spojení s veriacimi zhromaždenými v Pompejskej svätyni na tradičný odpust.

Biblické exkurzy – Šiesta Veľkonočná nedeľa – Nasadiť vlastné srdce pre druhých: toto je láska. Láska znamená vložiť srdce do hry pre druhých!

Jn 15, 9-17
Text evanjelia tejto nedele je pokračovaním toho minulotýždňového. V ňom sa nachádzal jediný imperatív: „Ostaňte!“ (Jn 15,4). Ježiš tu vyzýval učeníkov, aby ostali v ňom ako on ostáva v nich. Aj v dnešnom úryvku nachádzame rovnaký imperatív: „Ostaňte!“ (Jn 15,9). Tentokrát Ježiš vyzýva učeníkov, aby ostali v jeho láske.Rôzne podoby slovesa „ostávať“ pokračujú objavovať sa v tomto úryvku, ako tomu bolo aj minulý týždeň, avšak zároveň sa objavuje téma nová, téma lásky. Rozvíjaním tejto témy, Ježiš postupne odhaľuje, čo myslí pod výzvou „ostaňte!“. Ostať v ňom teda znamená ostať v jeho láske, v láske, ktorou miluje učeníkov, a ktorá má svoj prameň v láske Otcovej. Ak učeníci dokážu prežívať túto lásku, ktorú má Ježiš k nim, zároveň tak budú zakúšať lásku Otcovu.Ježiš akoby dopredu predpokladal otázky učeníkov, a tak pokračuje v prehlbovaní predstavenej myšlienky. Ako môže učeník zostať v Ježišovej láske? Tak, že zachová jeho prikázania. Tieto prikázania pritom nemajú podtón vnútených nariadení. Práve naopak, priamo súvisia s láskou. Veď aj Ježišova láska, ktorú učeníci môžu zakúšať je výsledkom jeho poslušnosti voči vôli Otca (v. 10).A aké je Ježišovo prikázanie, ktoré treba zachovávať, aby učeník mohol zostať v jeho láske? Ježiš to hovorí priamo: „Milujte sa navzájom ako som ja miloval (a stále milujem) vás“ (v. 12). Ak učeník chce mať zrak upretý na Ježiša a zostať v jeho láske, zostať v jeho blízkosti, dosiahne to tak, že si Ježišov príklad lásky nenechá sebecky pre seba, ale bude ho praktizovať voči druhému. Iba tak Ježišov príklad lásky zostane stále živý, a iba tak budú môcť učeníci všetkých dôb zostať v Ježišovej láske. Ježiš pokračuje ďalej v odhaľovaní svojich myšlienok a objasňuje, čo pre neho znamená láska – dať život za priateľov je jej najdokonalejší prejav. Ježiš tak zároveň vnáša novú dimenziu do vzťahu so svojimi učeníkmi: byť jeho učeníkom, chcieť ho nasledovať, nemá za cieľ stať sa jeho sluhom, ale jeho priateľom – toto charakterizuje Ježišovho učeníka. Sluha nepozná tajomstvá svojho pána a pán s ním nezdieľa svoje túžby a plány. Avšak učeníkom Ježiš dovolil vstúpiť do svojho najväčšieho tajomstva, do tajomstva jeho jednoty s Otcom a do jeho plánu lásky, ktorá dáva život. Učeník, ktorý nevstúpi do dynamiky tejto lásky, zostáva len sluhom, a nikdy nedokáže pochopiť podstatu učeníctva a Ježišovho príkazu. Byť Ježišovým priateľom znamená byť jeho učeníkom. Tento rozmer priateľstva, ktorý Ježiš vnáša medzi seba a svojich učeníkov je veľmi silný, ba až provokatívny, ak by sme ho chceli vnímať z hľadiska vzťahu Boh a človek. Totiž, priateľstvo je v istom zmysle najväčšia forma lásky. Aj tá manželská, ak nie je zároveň priateľská, vlastne ani nie je. Bez nej sa manželia veľmi ľahko stanú len spolubývajúci. V priateľstve niet väčšieho a menšieho a čím väčšie priateľstvo tým menej tajomstiev – tajomstiev v zmysle toho, čo by jeden s druhým nezdieľal – aj keď osoba samotná tajomstvom naďalej zostáva. Ježišovo priateľstvo, teda jeho vyvolenie, neuzatvára, ale posiela prinášať ovocie (v. 16). Keďže Ježišovým priateľom je ten, kto v jeho láske ostáva, ostáva tak aj jeho ovocie. Skrze toto ovocie aj iní budú môcť ostávať v Ježišovej láske. Ten, kto je ponorený v Ježišovej láske, zároveň dostáva od Otca to, po čom túži (v. 16), lebo skrze Ježiša je ponorený do Otcových túžob – Otcove túžby sa stávajú aj túžbami učeníka, a tak učeník nevie prosiť o nič, čo by nebolo aj túžbou Otca. Po slovách o tomto vznešenom prísľube, Ježiš znova pripomína svoje prikázanie: „Milujte sa navzájom!“ (v. 17) a zároveň tak aj celú túto časť svojej reči zakončuje. Chce nám tým naznačiť, že k jednote s Otcovými túžbami sa prichádza cez lásku k blížnemu?
Milé deti, rodičia, priatelia, vyprosujme si od Pána, aby uzdravil ľudstvo, počínajúc nami. Nech sa moje srdce uzdraví z tejto choroby, ktorou je kultúra ľahostajnosti.

Biblické exkurzy – Piata Veľkonočná nedeľa – Vinica je na to, aby prinášala ovocie. Človek je na zemi na to, aby konal dobro!

Jn 15,1-8
Nasledujúce tri nedele vyberá rímsky obrad pre liturgiu slova tri úryvky z Ježišovej rozlúčkovej reči (Jn k. 13-17). Tým poukazuje na blížiaci sa sviatok Turíc. Dve nedele sa bude čítať väčšia časť 15. kapitoly, ktorá tvorí centrálnu časť reči. Predposledná nedeľa veľkonočného obdobia nám ponúkne úryvok zo záverečnej časti reči, ktorú poznáme ako „Veľkňazská modlitba“ (k. 17). Ježišovo vyhlásenie z 1. verša 15. kapitoly („Ja som pravý vinič“) poukazuje na obraz (metaforu), ktorý dominuje až do v. 8. Obrazy viniča, ratolestí, vinice a vinohradníka však v skutočnosti slúžia ako nástroje pre hlavnú tému oddielu 15,1-11, ktorý možno vyjadriť slovesom „ostávať“ (gr. μένω). Ježiš cez obrazy z vinárskeho prostredia najprv predstavuje, čo znamená „ostávať v ňom“ (15,1-5a) a potom, aké následky takéto „ostávanie“ alebo „neostávanie“ spôsobujú (15,5b-8). Čo sa týka samotného použitia obrazov z vinohradníctva, odborníci ponúkajú dve základné interpretácie. Prvou je, že Ježiš v tejto reči priamo naráža na starozákonnú tradíciu a narába s ňou na spôsob mašalu (biblický pojem označujúci starozákonný výrok, či príslovie). U rabínov to bola bežná prax. Motívy vinice bohato ponúka najmä prorocká a múdroslovná tradícia. Známe je napr. podobenstvo o vinici z Iz 5. Pri spomenutej technike si učiteľ vybral nejakú pasáž a veľmi voľne ju spracoval pre svoje aktuálne potreby. Druhá čas biblistov však tvrdí, že evanjelista nemal v úmysle takýto prístup. Podľa nich Ježiš použil obrazy z bežného života bez odkazu na Starý zákon. Každopádne, výsledkom je pôsobivé prirovnanie toho, čo znamená „ostávať“ v Ježišovi. Prvá časť našej perikopy (1-5a) prisudzuje každému svoju úlohu a postavenie vo vinici. Ježiš je vinič, učeníci ratolesti a vinohradníkom je Otec. Úlohou učeníkov v tomto vzťahu, „ostávania“ s Ježišom  je prinášať ovocie, úlohou Ježiša živiť a podporovať ratolesti (učeníkov) a úlohou Otca je tieto ratolesti čistiť resp. odrezávať z viniča. Kritériom, či niekto bude  alebo nebude „odrezaný“ , je prinášanie ovocia. Ak teda chce „ratolesť“ ostať na viniči, musí prinášať ovocie. Lenže to nedokáže sama od seba. Túto schopnosť má práve od viniča. Druhá časť úryvku (v. 5b-8) teda naznačuje, že byť ratolesťou a „ostávať“ v Ježišovi, nie je úplne to isté. Prvá časť totiž hovorila o prípade, keď ratolesť neprináša ovocie. Taká ratolesť teda neostávala v Ježišovi. („Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne.“ (15,6)) Povedané inak: nemožno byť Ježišovým učeníkom a neostávať v ňom. Takýto protichodný prístup následne u učeníka/ratolesti vyvoláva neschopnosť prinášať ovocie a následné odrezanie, uschnutie a spálenie v ohni. Slová „bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (v. 6) a „proste, o čo chcete  a splní sa vám to“ (v. 7) následne potvrdzujú nevyhnutnú aktivitu (prinášanie plodov) učeníkov (ratolestí) a ich závislosť na ostávaní v Ježišovi. Text nám teda hovorí, že „ostávanie v Ježišovi“ je omnoho dôležitejšie ako byť ratolesťou. Pre ratolesť  je to doslova životne dôležité. Čo však znamená samotné „ostávanie“? Isté vysvetlenie nájdeme až v nasledujúcej časti reči: „Ostaňte v mojej láske! … Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, … Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás.“ (Jn 15,9-12)
Milé deti, rodičia, priatelia, konajme tak, aby videli naše dobré skutky. 

Biblické exkurzy – Piata Veľkonočná nedeľa – Vinica je na to, aby prinášala ovocie. Človek je na zemi na to, aby konal dobro!

Jn 15,1-8
Nasledujúce tri nedele vyberá rímsky obrad pre liturgiu slova tri úryvky z Ježišovej rozlúčkovej reči (Jn k. 13-17). Tým poukazuje na blížiaci sa sviatok Turíc. Dve nedele sa bude čítať väčšia časť 15. kapitoly, ktorá tvorí centrálnu časť reči. Predposledná nedeľa veľkonočného obdobia nám ponúkne úryvok zo záverečnej časti reči, ktorú poznáme ako „Veľkňazská modlitba“ (k. 17). Ježišovo vyhlásenie z 1. verša 15. kapitoly („Ja som pravý vinič“) poukazuje na obraz (metaforu), ktorý dominuje až do v. 8. Obrazy viniča, ratolestí, vinice a vinohradníka však v skutočnosti slúžia ako nástroje pre hlavnú tému oddielu 15,1-11, ktorý možno vyjadriť slovesom „ostávať“ (gr. μένω). Ježiš cez obrazy z vinárskeho prostredia najprv predstavuje, čo znamená „ostávať v ňom“ (15,1-5a) a potom, aké následky takéto „ostávanie“ alebo „neostávanie“ spôsobujú (15,5b-8). Čo sa týka samotného použitia obrazov z vinohradníctva, odborníci ponúkajú dve základné interpretácie. Prvou je, že Ježiš v tejto reči priamo naráža na starozákonnú tradíciu a narába s ňou na spôsob mašalu (biblický pojem označujúci starozákonný výrok, či príslovie). U rabínov to bola bežná prax. Motívy vinice bohato ponúka najmä prorocká a múdroslovná tradícia. Známe je napr. podobenstvo o vinici z Iz 5. Pri spomenutej technike si učiteľ vybral nejakú pasáž a veľmi voľne ju spracoval pre svoje aktuálne potreby. Druhá čas biblistov však tvrdí, že evanjelista nemal v úmysle takýto prístup. Podľa nich Ježiš použil obrazy z bežného života bez odkazu na Starý zákon. Každopádne, výsledkom je pôsobivé prirovnanie toho, čo znamená „ostávať“ v Ježišovi. Prvá časť našej perikopy (1-5a) prisudzuje každému svoju úlohu a postavenie vo vinici. Ježiš je vinič, učeníci ratolesti a vinohradníkom je Otec. Úlohou učeníkov v tomto vzťahu, „ostávania“ s Ježišom  je prinášať ovocie, úlohou Ježiša živiť a podporovať ratolesti (učeníkov) a úlohou Otca je tieto ratolesti čistiť resp. odrezávať z viniča. Kritériom, či niekto bude  alebo nebude „odrezaný“ , je prinášanie ovocia. Ak teda chce „ratolesť“ ostať na viniči, musí prinášať ovocie. Lenže to nedokáže sama od seba. Túto schopnosť má práve od viniča. Druhá časť úryvku (v. 5b-8) teda naznačuje, že byť ratolesťou a „ostávať“ v Ježišovi, nie je úplne to isté. Prvá časť totiž hovorila o prípade, keď ratolesť neprináša ovocie. Taká ratolesť teda neostávala v Ježišovi. („Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne.“ (15,6)) Povedané inak: nemožno byť Ježišovým učeníkom a neostávať v ňom. Takýto protichodný prístup následne u učeníka/ratolesti vyvoláva neschopnosť prinášať ovocie a následné odrezanie, uschnutie a spálenie v ohni. Slová „bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (v. 6) a „proste, o čo chcete  a splní sa vám to“ (v. 7) následne potvrdzujú nevyhnutnú aktivitu (prinášanie plodov) učeníkov (ratolestí) a ich závislosť na ostávaní v Ježišovi. Text nám teda hovorí, že „ostávanie v Ježišovi“ je omnoho dôležitejšie ako byť ratolesťou. Pre ratolesť  je to doslova životne dôležité. Čo však znamená samotné „ostávanie“? Isté vysvetlenie nájdeme až v nasledujúcej časti reči: „Ostaňte v mojej láske! … Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, … Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás.“ (Jn 15,9-12)
Milé deti, rodičia, priatelia, konajme tak, aby videli naše dobré skutky. 

Biblické exkurzy – Tretie Veľkonočná nedeľa – Keď chceš byť svedkom – musíš mať otvorené srdce a myseľ!

Lk 24,35-48
Záverečná kapitola Lukášovho evanjelia začína nájdením prázdneho hrobu. (Lk 24,1-12) Tu ešte Ježiš priamo nevystupuje. Nasledujúce verše ale už podávajú originálne Lukášove správy o zjaveniach Zmŕtvychvstalého. Najznámejšie rozprávanie je o dvoch učeníkoch cestujúcich „do dediny zvanej Emauzy“ (Lk 24,13). Počas cesty sa k nim, tak aby ho nespoznali, pridáva samotný Ježiš. Celá stať potom nadobúda predobraz kresťanskej liturgie. Ježiš im najprv cestou „vykladal, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo.“ (Lk 24,27) To môže odkazovať na bohoslužbu slova. Potom nasledovala večera. Pri nej Ježiš vykonáva tie isté úkony ako pri poslednej veľkonočnej večeri s učeníkmi. A na základe toho ho učeníci spoznávajú (bohoslužba eucharistie, obety). Ježiš náhle mizne. No situácia neostáva bez následkov. Učeníci sa vracajú do spoločenstva, ktoré zanechali v Jeruzaleme, aby im podali správu. Tam sa dozvedajú, že medzitým neboli jedinými svedkami zjavenia. Nadväzne na to pokračuje epizóda, ktorú máme na zreteli dnes. Sám Ježiš potvrdzuje pravdivosť svedectiev o jeho zmŕtvychvstaní a náhle vstupuje medzi vzrušené spoločenstvo tých, ktorých svojou smrťou zanechal. Následne aj tu môžeme nájsť motívy jedla a Písma z predchádzajúceho rozprávania, ale v opačnom poradí. Okolostojacich zachvacuje zmätok a strach. Nevedia ako Ježišovu novú realitu prijať. A tak im sám Vzkriesený pomáha. Ukazuje, že je medzi nimi naozaj fyzicky prítomný, ale zároveň už iným spôsobom, ako ho poznali pred Veľkou nocou. Najprv teda poukazuje na svoju telesnú stránku. Ukazuje učeníkom svoje ruky a nohy a chce dokázať, že jeho bytie nemá čisto duchovnú (nemateriálnu) povahu. Tým, ktorým nestačí dotyk, ďalej dokazuje svoju prítomnosť cez úkon, ktorý s nimi prežíval aj predtým. „I vzal si (rybu) a jedol pred nimi.“ (Lk 24,43) Ježiš nechce ostať pre ľudí iba ideou, alebo spomienkou. Týmto úkonom ukazuje na podstatnú pravdu, že človek je aj materiálny a k jeho životu podstatne patrí telesný kontakt. Zaujímavý je tu náš miestny kontext, kde sa táto pasáž evanjelia na Slovensku v rímskokatolíckej liturgii číta pri požehnávaní veľkonočných jedál. Druhá strana rozprávania ukazuje na novosť Ježišovho bytia. Sám to zdôrazňuje v slovách: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami.“ (Lk 24,44) Síce sa aj teraz nachádza medzi svojimi, ale je to už iným spôsobom, ako to bolo predtým. Minimálne to po Veľkej noci nie je vždy až tak zjavné. Ježiš sa už nedá chytiť. Ježiša treba nájsť, alebo rozpoznať. Môže nepozorovane vstúpiť medzi spoločenstvo (Lk 24,36), môže s druhými komunikovať bez toho, aby ho hneď identifikovali (Emauzskí učeníci). Nová úroveň poznania pravdy o Ježišovi prichádza aj prostredníctvom nadprirodzeného daru. „Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu.“ (Lk 24,45) Toto porozumenie však nemá ostať tajným pokladom toho, kto tento dar dostal. „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.“ (Lk 24,46-48) Ježiš dáva veľkonočným udalostiam dynamický rozmer, čo autor tohto evanjelia priamo rozvádza vo svojom nasledujúcom spise, Skutky apoštolov. Druhé veľkonočné zjavenie v Lukášovom evanjeliu ukazuje, akým spôsobom chce byť Ježiš prítomný medzi ľuďmi po svojej smrti a zmŕtvychvstaní. Ježiš prichádza doprostred zhromaždenia ľudí. Spoločenstvo, komunita je teda primárne miesto jeho prítomnosti, kde ho možno nájsť. V nej pôsobí jednak fyzicky cez eucharistiu, spoločné stolovanie, dotyky a teda aj cez prejavovanie bratskej a sesterskej lásky a jednak duchovne cez čítanie a počúvanie Písma, modlitbu a hlásanie evanjelia.
Milé deti, priatelia, prajem vám cestu plnú nachádzania Boha v ostatných ľuďoch a vo svete.

Biblické exkurzy – Druhá Veľkonočná nedeľa – Kristové otvorené rany liečia a uzdravujú!

Jn 20,19-31
V textoch Jánovho evanjelia o stretnutí učeníkov so zmŕtvychvstalým Ježišom sa napĺňajú Ježišove slová, ktoré vyslovil v jeho veľkej reči pri Poslednej večeri. Ježiš vtedy učeníkom povedal: „Odídem a prídem k vám“ (Jn 14,28a). Jánovo evanjelium v 20. kapitole pre stretnutie učeníkov so Zmŕtvychvstalým nepoužíva sloveso „zjaviť sa“, ale „prísť“ – Ježiš prichádza medzi svojich učeníkov, ktorí boli zhromaždení pospolu. Zhromaždení sú v prvý deň v týždni, v ten istý prvý deň, v ktorý Ježiš vstal z mŕtvych. Keď prichádza znova, prichádza o osem dní, teda znova v prvý deň v týždni. Zaiste tento text už odráža prax prvých kresťanov zhromažďovať sa na slávenie eucharistie v tento prvý deň týždňa. Text má teda aj istú liturgickú dimenziu. Aj pozdrav „Pokoj vám“ má svoje pevné miesto v liturgii. Je dôležité všimnúť si, že Ježiš prichádza tam, kde je zhromaždené spoločenstvo jeho učeníkov. Prichádza živý a stane si doprostred – stojí v centre zhromaždenia (nie na východe…). Poznámka o Ježišových rukách a boku má pravdepodobne za cieľ skôr ubezpečiť, že ide o toho istého Ježiša, ktorého učeníci nasledovali, a ktorý bol ukrižovaný, než hovoriť o fyzických aspektoch Ježišovho tela po jeho zmŕtvychvstaní. Ten istý Ježiš, ktorého poznali, je medzi nimi živý a prináša im svoje dary, ktoré im v spomínanej reči prisľúbil: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam“ (Jn 14,27a). A tiež im vravel: „Aj vy ste teraz smutní; ale zasa vás uvidím a vaše srdce sa bude radovať. A vašu radosť vám nik nevezme“ (Jn 16,22). Teraz, keď ho vidia vzkrieseného sa radujú (20,20b). Zároveň sa napĺňa jeho prísľub o poslaní Tešiteľa. Pri Poslednej večeri im hovoril: „A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás. Nenechám vás ako siroty, prídem k vám. Ešte chvíľku a svet ma už neuvidí, ale vy ma uvidíte, lebo ja žijem a aj vy budete žiť“ (Jn 14,16-19). Teraz prichádza tá chvíľa, kedy sa jeho slová napĺňajú: „Dýchol na nich a povedal im: Prijmite Ducha Svätého“. Skrze tento dar jeho učeníci všetkých dôb neostanú ako siroty a Ježiš zostáva s nimi navždy. Tento dar je však spojený s misiou: „Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás“ (20,21b). Toto vyjadrenie je veľmi silné a môžeme ho považovať za centrum perikopy. Boh poslal Ježiša, svojho Syna, aby v ňom zjavil svoju pravú tvár človeku – Ježiš ustanovuje svojich učeníkov ako autorizovaných pokračovateľov v tejto jeho misii – oni sú tak isto poslaní ako Ježiš. Ježiš bol Jánom Krstiteľom na začiatku svojej misie označený ako: „Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1,29b). Učeníci dostávajú misiu, ktorá je charakterizovaná veľmi podobne: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (20,23). Tak ako je dar Ducha určený pre každého člena spoločenstva jeho učeníkov, tak je aj každý takýto člen poverený touto misiou (hoci nám nič nebráni, aby sme videli skonkretizovanie tejto misie v rámci katolíckej cirkvi aj vo sviatosti zmierenia, ktorá je vysluhovaná vysvätenými služobníkmi Cirkvi, táto misia nie je obmedzená len na túto sviatosť a týchto služobníkov). Keď samotný Ježiš prisľubuje tohto Ducha hovorí o ňom: „Keď príde on, ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd. Hriech je, že neveria vo mňa, spravodlivosť, že idem k Otcovi a už ma neuvidíte, a súd, že knieža tohto sveta je už odsúdené“ (Jn 16,8-11). Kniežaťu tohto sveta je koniec, Ježiš je u Otca, ale skrze Ducha prítomný v spoločenstve jeho učeníkov, ktorí napĺňajú svoju misiu odpúšťať, odstraňovať hriechy tým, že privádzajú k viere v Ježiša, ktorý je pravou tvárou Otca. Ak túto misiu napĺňať nebudú, hriech bude zadržaný, bude zostávať. Zdá sa, že v podobných intenciách sa vyjadruje aj príbeh o uzdravení slepého od narodenia v 9. kapitole. Ten sa končí vyznaním viery uzdraveného slepého v Ježiša: „Verím, Pane“ (Jn 9,38), na čo Ježiš hovorí: „Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli“ (Jn 9,39). Vidieť znamená veriť v Ježiša. A príbeh sa úplne zakončuje slovami: „Začuli to farizeji čo boli pri ňom, a povedali mu: ,Sme azda aj my slepí?!‘ Ježiš im odpovedal: ,Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: Vidíme. A tak váš hriech ostáva‘“ (Jn 9,40-41). Teda, ich hriech zostáva, lebo neveria v Ježiša. Podobne hovorí Ježiš na inom mieste: „Ak neuveríte, že Ja som, zomriete vo svojich hriechoch“ (Jn 8,24). Poslanie odpúšťať hriechy teda Ježišovi učeníci napĺňajú tým, že druhých privádzajú k viere v Ježiša a k stále hlbšiemu spoločenstvu s ním (k tomu slúži aj sviatosť zmierenia). Nikto predsa zadržiavať hriechy nechce, keď Ježiš sám prišiel, aby boli odstránené. Stále však zostáva napätie, že nie všetci, jak Ježišovu misiu, tak misiu jeho učeníkov, prijímajú, a tak ich hriechy ostávajú, sú zadržané.
Milé deti, priatelia, nájdime odvahu a otvorme svoje rany aby sa ich Kristus dotkol.

Biblické exkurzy – Veľkonočná nedeľa – Kristové rany vyháňajú strach!

Mk 16,1-8
Posledná kapitola Markovho evanjelia stavia pred exegétov a teológov nevšednú problematiku. Jej druhá časť (verše 9-20) je očividne neskorší dodatok. Slovami „Keď ráno v prvý deň týždňa vstal z mŕtvych„ sa začína akoby samostatné nové rozprávanie, ktoré je ťažko nadviazať na predchádzajúci text. Navyše tento úsek pôsobí ako nejaký súhrn v ktorom sú v krátkosti poskladané informácie z iných tradícii či evanjelií. Veľkú váhu pre tento pohľad pridávajú aj starobylé autoritatívne kódexy (napr. Vatikánsky a Sinajský), kde evanjelium končí veršom 8. Ak teda pôvodný text spisu končil na tomto mieste, znamenalo by to niekoľko ťažkostí. Ide hlavne o tieto: V evanjeliu vôbec nevystupuje vzkriesený Ježiš. Žien pri hrobe „sa zmocnila hrôza a strach“. Navyše je výslovne oznámené, že zo strachu ani nesplnili mladíkov príkaz, aby správu o Ježišovom vzkriesení oznámili učeníkom. Čo nám teda pôvodné zakončenie evanjelia chce povedať? Úvodný verš evanjelia znie: „Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho Syna.“ (Mk 1,1) Slovo „začiatok“ sa pritom dá chápať na viacerých rovinách. Jednou z možností je za začiatok chápať celé evanjelium. Pôvodný záver tak potom úmyselne provokuje pokračovanie. Pokračovanie evanjelia. To však už nemá byť v čisto písomnej forme. Majú sa oňho postarať samotní čitatelia. Evanjelium pokračuje v nasledujúcich udalostiach až podnes. Oznam záhadného mladíka v bielom rúchu: „Vstal z mŕtvych. Niet ho tu. Hľa, miesto, kde ho uložili. Ale choďte a povedzte …“ (v. 6-7) i všetko čo mu predchádzalo, sa následne má dostať medzi ostatných.  Zo štýlu Markovho evanjelia badáme, že písal pre náročného čitateľa. Jeho text treba čítať pozorne a veľmi nad ním rozmýšľať. Takýto prekvapujúci záver by tak určite do takého štýlu zapadal. Motív strachu a hrôzy, ktorý sa zmocnil prvých svedkov prázdneho hrobu, sa v evanjeliu nevyskytuje prvý krát. Vyjadrujú ľudskú skúsenosť stretnutia s Božou mocou. Objavuje sa napríklad v udalostiach búrky na mori, Ježiša kráčajúceho po vode, či jeho premenenie na hore. Ženy takto prirodzene reagujú na niečo, čo nemožno ľudským rozumom a skúsenosťou pochopiť a rozumieť. Skutočnosť zmŕtvychvstania dodnes pre ľudí predstavuje niečo čo ich presahuje, čo nie je zo známeho sveta. Ak nevie niečo človek spracovať, či vysvetliť, jednou z častých reakcií je strach z neznámeho. Strach z niečoho, čo sa nedá ľudským jazykom popísať. Taký bol aj strach, ktorý umlčal ústa žien, ktoré sa prvýkrát konfrontovali s niečím, čo nikto nečakal, čo sa ešte nikdy nestalo.
Milé deti, priatelia, prajem Vám naplno prežívať silu Kristovho zmŕtvychvstania.

Biblické exkurzy – Biela sobota – Kristus je liekom pre tento svet!

Staroveká židovská legenda z apokryfnej knihy „Život Adama a Evy“ hovorí, že Adam vo svojej poslednej chorobe poslal svojho syna Seta spolu s Evou do oblasti Raja, pre olej milosrdenstva, aby ním mohol byť pomazaný, a tak uzdravený. Po všetkých prosbách a plači týchto dvoch pri hľadaní stromu života, sa zjaví archanjel Michal, aby im povedal, že nezískajú olej zo stromu milosrdenstva, a že Adam bude musieť zomrieť. Následne kresťanskí čitatelia doplnili k tejto správe archanjela slovo útechy. Archanjel mal povedať, že o 5500 rokov príde láskavý kráľ, Kristus, Syn Boží, a pomaže olejom svojho milosrdenstva všetkých, ktorí v neho uveria. „Olej milosrdenstva od vekov na veky bude daný tým, ktorí sa znovu zrodia z vody a Ducha Svätého. Teda Syn Boží, bohatý na lásku, Kristus, zostúpi do hlbín zeme a vovedie tvojho otca do Raja k stromu milosrdenstva“. V tejto legende je vidieť všetko súženie človeka zoči-voči osudu chorobe, bolesti a smrti, ktorý mu je uložený.  Je tu zrejmý vzdor človeka voči smrti: ľudia sa opakovane domnievali, že by mala existovať bylina proti smrti. Skôr alebo neskôr by sa mal nájsť liek nielen proti tej alebo onej chorobe, ale proti skutočnej fatalite, proti smrti. Mal by existovať liek nesmrteľnosti. I dnes ľudia hľadajú takúto liečivú látku. Aj súčasná lekárska veda sa snaží, hoci nie odstrániť samotnú smrť, ale čo najväčší počet jej príčin, a tak ju stále viac odďaľovať a zabezpečiť stále lepší a dlhší život. Chvíľku však uvažujme. Ako by to skutočne bolo, keby sa dosiahlo možno nie úplné odstránenie smrti, ale jej odloženie na neurčito a bolo by možné dožiť sa niekoľkých stoviek rokov? Bolo by to dobré? Ľudstvo by mimoriadne zostarlo a pre mládež by nebolo miesto. Zhasla by schopnosť inovácie a nekončiaci život by nebol rajom, ale skôr odsúdením. Skutočná liečivá bylina proti smrti musí byť iná. Nemala by viesť jednoducho k neurčitému predĺženiu terajšieho života. Mala by premeniť náš život zvnútra. Mala by v nás vytvoriť nový život, ktorý by bol skutočne schopný večnosti; mala by nás premeniť takým spôsobom, aby sa život nekončil smrťou, ale práve ňou začal v plnosti.  Na kresťanskom posolstve, na evanjeliu Ježiša Krista, bolo a doteraz je nové a pôsobivé to, čo nám je odovzdávané: áno, liečivá bylina proti smrti, tento pravý liek nesmrteľnosti, existuje. Bol nájdený. Je dostupný. Tento liek je nám daný krstom. Nový život začína v nás, nový život, ktorý dozrieva vierou a nie je zrušený smrťou starého života, ale práve vtedy je plne vynesený na svetlo.  Niektorí, možno mnohí, namietnu: posolstvo zaiste počujem, ale chýba mi viera. I ten, kto chce veriť, sa pýta: Je to skutočne tak? Ako si to máme predstaviť? Ako sa uskutoční táto premena starého života, aby v ňom vznikol nový život, ktorý nepozná smrť? Starobylý židovský spis nám opäť môže pomôcť priblížiť myšlienku tajomného procesu, ktorý v nás začína krstom. Rozpráva sa v ňom, ako bol praotec Henoch zdvihnutý až k Božiemu trónu. Pred majestátnou mocou anjelov sa však vyľakal a vo svojej ľudskej slabosti nedokázal kontemplovať Božiu tvár. „Boh teda povedal Michalovi:  pokračuje Henochova kniha  ,Vezmi Henocha a odním mu pozemský odev. Pomaž ho jemným olejom a obleč mu šaty slávy!´ A Michal mi sňal odev, pomazal ma jemným olejom a tento olej bol viac ako žiara svetla… Jeho žiara bola podobná lúčom svetla. Keď som sa uvidel, bol som ako jedna z oslávených bytostí“ (Ph. Rech, Inbild des Kosmos, II 524). Presne toto – byť odetí novým Božím šatom – nastáva v krste; toto nám hovorí kresťanská viera. Zaiste, táto zmena odevu je proces, ktorý trvá celý život. To, čo nastáva krstom, je začiatok procesu, ktorý zahrňuje celý náš život – robí nás hodnými večnosti tak, že sa odetí svetlom Ježiša Krista môžeme objaviť pred tvárou Boha a žiť s ním naveky.  V obrade krstu sú dva prvky, v ktorých sa táto udalosť vyjadruje a zviditeľňuje tiež ako požiadavka pre náš ďalší život. Predovšetkým je to obrad zrieknutí sa a sľubov. V starovekej Cirkvi sa krstený obrátil smerom na západ, k symbolu temnoty, k západu slnka, k smrti, čiže k panstvu hriechu. Krstený sa obrátil týmto smerom a vyslovil trojité „nie“ diablovi, jeho pompe a hriechu. Zvláštnym slovom „pompa“, čo znamená diabolská okázalosť, sa označovala nádhera antického kultu bôžikov a antického divadla, kde bol ponúkaný zážitok z pohľadu na ľudí, ktorí boli trhaní dravými šelmami. Bolo to teda odmietnutie istého typu kultúry, ktorá zotročovala človeka, aby sa klaňal moci, svetu chamtivosti, klamstva a krutosti. Bol to úkon oslobodenia od nanútenej formy života, ktorý sa ponúkal ako rozkoš, a cez to podnecoval k ničeniu toho, čo je v človeku najkvalitnejšie.  Toto zrieknutie sa – v menej dramatickej podobe – je i dnes podstatnou súčasťou krstu. V ňom vyzliekame „starý odev“, v ktorom nemôžeme predstúpiť pred Boha. Lepšie povedané: začíname ho vyzliekať. Toto zriekanie je totiž prísľub, ktorým podávame ruku Kristovi, aby nás on viedol a preodel. Aký je „odev“, ktorý odkladáme, aký prísľub vyslovujeme, vychádza najavo pri prečítaní piatej kapitoly Listu Galaťanom, kde Pavol hovorí o „skutkoch tela“, čo je výraz, ktorý označuje starý odev, ktorý je treba odložiť. Pavol ho popisuje takto: „smilstvo, nečistota, chlípnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné (Gal 5,19 – 21). Toto je odev, ktorý odkladáme; toto je odev smrti. Ďalej v prvotnej Cirkvi sa krstenec obracal smerom na východ – ako k symbolu svetla, k symbolu nového slnka histórie, nového slnka, ktoré vychádza, k symbolu Krista. Krstenec týmto určil nový smer svojmu životu: vieru v trojjediného Boha, ktorému sa odovzdáva. Takto nás samotný Boh oblieka do šiat svetla, do šiat života. Pavol nazýva tieto nové „šaty“„ovocím Ducha“ a opisuje ich nasledujúcimi slovami: „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5,22-23).  V prvotnej Cirkvi bol krstenec skutočne vyzlečený zo svojich šiat. Zostupoval do krstného prameňa, kde bol následne trikrát ponorený – je to symbol smrti, ktorý vyjadruje úplnú radikálnosť takéhoto vyzlečenia a výmeny šiat. Tento život, ktorý je odsúdený na smrť, krstenec odovzdáva smrti spolu s Kristom, a Ním sa necháva viesť a vyzdvihnúť do nového života, ktorý ho premieňa pre večnosť. Potom, keď novokrstenci vystupovali z krstného prameňa, boli obliekaní do bielych šiat, do šiat Božieho svetla a dostávali zažatú sviecu ako symbol nového života vo svetle, ktoré v nich zažal samotný Boh. Vedeli, že prijali liek nesmrteľnosti, ktorý teraz, vo chvíli prijímania najsvätejšej Eucharistie, dostáva svoj plný význam. V nej prijímame Telo zmŕtvychvstalého Pána a my sami sme k tomuto Telu pripútaní takým spôsobom, že sme už zachovávaní v Tom, ktorý zvíťazil nad smrťou a prevádza nás skrze smrť. Počas stáročí sa symboly veľmi ochudobnili, ale podstatná udalosť krstu predsa len ostala tá istá. Tento symbol nie je iba obyčajným umývaním a ešte menej akýmsi komplikovaným prijatím do nového spolku. Je smrťou a zmŕtvychvstaním, znovuzrodením do nového života. Áno, liečivá bylina proti smrti existuje. Kristus je strom života, ktorý sa stal znovu prístupným. Ak Ho budeme nasledovať, máme život. Z tohto dôvodu v dnešnú noc zmŕtvychvstania spievame celým srdcom: Aleluja! Pieseň radosti, ktorá nepotrebuje slová. Kvôli tomu môže Pavol povedať Filipanom: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!“ (Flp 4,4). Radosť sa nedá prikázať. Môže sa iba darovať. Zmŕtvychvstalý Pán nám daruje radosť: skutočný život. Sme už navždy zachovaní v láske Toho, ktorému bola daná všetka moc na nebi aj na zemi (porov. Mt 28,18).
Preto prosme, istí si tým, že sme už boli vypočutí – s modlitbou nad obetnými darmi – aby bola Cirkev v tejto noci pozdvihnutá: Prijmi, Pane, modlitby svojho ľudu spolu s obetnými darmi, aby to, čo sa skrze Teba začalo vo veľkonočnom tajomstve, bolo pre nás prínosom ako liek k večnosti.

Biblické exkurzy – Veľký piatok – Ježišov (ne)zvyčajný pohreb!


Ježišov pohreb patrí medzi najsilnejšie momenty, ktoré poukazujú na plné človečenstvo Božieho syna. Ak mu však chceme dnes porozumieť, musíme prekonať časovú i kultúrnu bariéru. istus bol pochovaný pred 2000 rokmi v rámci židovského obradu. Pri čítaní Písma sa navyše môžeme pýtať: Aký význam majú nezrovnalosti medzi synoptickými evanjelistami (Matúš, Marek, Lukáš) a Jánom? Išlo o bežný pohreb, alebo bol už vtedy niečím výnimočný? Čo na to židia vtedy a dnes? Pozrime sa najprv na to, prečo možno považovať okolnosti Ježišovho pohrebu za nezvyčajné. Ak by totiž všetko prebiehalo podľa zaužívaného poriadku, tak by jeho telo neskončilo v hrobe Jozefa z Arimatey. Hlavnou príčinou toho je, že Ježiš Kristus zomrel po poprave ukrižovaním. Krutý osud odsúdených na takúto smrť zvyčajne pokračoval aj s  ich telesnými pozostatkami. Po niekoľkodňovej agónii bývali ukrižovaní vystavení na kríži aj ďalšie dni po smrti. Plnili tak odstrašujúcu funkciu pre všetkých potenciálnych buričov voči rímskej moci. Ich telá, zohavené divou zverou a vtáctvom, boli potom spravidla hodené do hromadného hrobu bez riadneho pohrebu.  To sa ale s Ježišom nestalo. Kristus neobvykle zomrel na kríži už po niekoľkých hodinách. Tejto skutočnosti sa čudoval aj samotný Pilát (porov. Mk 15, 44). Toho o Ježišovo telo požiadal istý Jozef z Arimatey. A práve táto postava zároveň tvorí ďalšiu časť mozaiky nezvyčajných okolností asi najslávnejšieho pohrebu v dejinách. Na rozdiel od Jána Krstiteľa, ktorého pochovanie zabezpečili jeho učeníci, sa Ježiša ujal zámožný človek. Kto vlastne bol Jozef z Arimatey a aké pohnútky ho viedli k takému činu? Evanjelisti Lukáš a Marek ho charakterizujú ako člena tej istej veľrady, ktorá len pred pár chvíľami Ježiša odsúdila na smrť. Ján a Matúš v ňom vidia tajného učeníka. Jeho motívy teda mohli byť rôzne. Marek pri scéne vypočúvania pred veľradou udáva, že Ježiša odsúdila „celá veľrada“ (Mk 14, 55; 15, 1). To by znamenalo, že medzi nich patril aj Jozef a pohreb by bol teda dôsledkom výčitiek jeho svedomia. Toto čiastočne vyvracia Lukáš, ktorý pri Jozefovom predstavení dodáva, že „nesúhlasil s ich rozhodnutím ani činmi“ (Lk 23, 51). Ďalším dôvodom konania tohto zámožného predstaviteľa judaizmu mohla byť jeho zbožnosť. Predpis Zákona, ktorý komentuje aj Pavol (porov. Gal 3, 13), hovorí: „Keď niekto spácha zlo, za ktoré je trest smrti, a keď ho obesia na dreve, jeho mŕtve telo nesmie ostať na dreve, ale ešte v ten deň ho pochovajú, lebo je prekliaty od Boha ten, čo visí na dreve, a ty nesmieš poškvrniť krajinu, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, do vlastníctva,“ (Dt 21, 22-23). Príkladom v pochovávaní cudzích mŕtvych mu bola iste aj biblická postava Tóbiho. Evanjelium však nespomína, žeby sa postaral aj o ostatných odsúdených lotrov. Navyše sa zdôrazňuje, že žiadať o telo odsúdenca, a to priamo od najvyššieho predstaviteľa miestnej samosprávy, bola riadna trúfalosť. Jozef si Ježiša očividne vybral zámerne. Najpravdepodobnejšie tak teda urobil z úcty ku konkrétnej osobe, ktorú síce „tajne“, ale úprimne nasledoval. Evanjelista  Ján (Jn 19, 39) ku Jozefovi navyše pridáva Nikodéma, ktorý si kvôli svojmu postaveniu podobne nemohol dovoliť Ježiša verejne zastávať. Po overení smrti Pilát teda telo vydal. Tu začal boj s časom. Na základe opisu evanjelistov sa dozvedáme, že deň Ježišovej smrti bol „prípravným dňom“. Majú na mysli  deň pred sobotou, alebo sviatkom Paschy, keď sa nesmeli vykonávať žiadne práce. Počas „prípravného dňa“ sa malo pripraviť všetko (napr. jedlo) tak, aby sviatočný odpočinok nebol rušený. Z nášho dnešného pohľadu židovský deň začína už západom slnka v predchádzajúci deň. Písmo hovorí, že v čase Ježišovho pohrebu bol už večer a tak mal Jozef a tí, čo mu pomáhali, nanajvýš niekoľko hodín. Synoptici vyše naznačujú, že sa vykonalo len to najnevyhnutnejšie. To zároveň vysvetľuje príchod žien, ktoré chceli v nedeľu ráno dokončiť, čo sa v piatok nestihlo. Pri nezvyčajných okolnostiach Ježišovho pohrebu nemôžeme opomenúť „perličku“, ktorú má iba evanjelista Matúš. Ten k pašiovému a veľkonočnému príbehu dodáva epizódu o strážení hrobu. Ježišovi protivníci v zastúpení veľkňazov a farizejov sa „na druhý deň, ktorý bol po Prípravnom dni“ (Mt 27, 62) ponáhľali k Pilátovi s veľmi nezvyčajnou požiadavkou. Mätúci je už krkolomný opis dňa, ktorý buď znamená, že žiadatelia porušili sobotu, alebo že sa dostavili už v priebehu Ježišovho pohrebu. Zatiaľ, čo jeden z ich radov preukazoval mŕtvemu poslednú službu, oni mu na oplátku nechceli dať pokoj ani po smrti. Žiadali od vladára, aby na čas zabezpečil miesto posledného odpočinku „zvodcu“. Podopierali to dôvodným podozrením, že by mohlo dôjsť k poslednému podvodu, ktorý by mal horšie dôsledky, ako celé Ježišovo verejné účinkovanie pred smrťou. Hoci sa im podarilo „rúhača“ fyzicky zlikvidovať, stále ich držali v strachu jeho slová o zmŕtvychvstaní po troch dňoch. Pilátova odpoveď sa dá preložiť dvojako. Buď ich odkázal na vlastné možnosti v rámci chrámovej stráže (Máte stráž.), alebo im ponúkol vlastných vojakov (Tu máte stráž.). V každom prípade, ako vieme, strážcovia nemohli zabrániť nasledujúcim udalostiam. Ich príbeh končí dohodou s veľkňazmi na verzii o ukradnutí tela a o „uchlácholení vladára“. Zjavné pritom ostáva, že záujem o stráženie bol hlavne na strane židovských predstaviteľov. Tieto perikopy mnohí dnes považujú za istú formu apológie voči námietkam zo strany židovstva v čase spísania evanjelia. 
Evanjeliové správy však poukazujú aj na druhú stránku mince, a totiž, že Ježiš bol pochovaný „ako je u Židov zvykom“ (Jn 19, 40). Aj tu v rozdielnych detailoch proti sebe stoja synoptici a Ján. Kto z nich má bližšie k pravde? A vôbec, máme Kristov pohreb okrem novozákonných a židovských literárnych prameňov hmotne s čím porovnať? Archeologické výskumy obdobia prvých storočí po Kr. sa oddávna stretávali s množstvom prekážok, akými boli poveternostné podmienky, alebo vykrádači, ktoré hroby značne poškodzovali. To, čo sa však doteraz našlo na území Jeruzalema, Jordánska a Sýrie nás skôr uisťuje, že biblický opis je vcelku vierohodný. Telo mŕtveho bývalo po umytí (čo Písmo vynecháva) zabalené a zviazané do plachty. Bol to jeden veľký kus, alebo niekoľko menších na spôsob múmie? Vieme, že Ján spomína osobitnú šatku na hlavu. (Jn 20, 7)  Praktizovali sa obidva spôsoby, pretože princíp bol v podstate ten istý. Rozdiely môžeme skôr badať pri druhu použitej látky. Ten odrážal majetkovú a sociálnu situáciu nebohého a rodiny. Najčastejšie išlo o vlnené a kožené materiály a len zriedkakedy o ľanové plátno. Archeologicky podchytené je aj použitie vonných látok. Ak berieme do úvahy Jánove pašie, že „Ježišovo telo zavinuli do plátna s voňavými olejmi“, tak nie sme mimo reality. Telo zosnulého sa ešte pred zavinutím namazalo pastou z mastí a oleja, v ktorých boli vonné látky rozpustené. Myrha a aloe, ktoré priniesol Nikodém, sa totiž samostatne nachádzajú v stave živice, resp. prášku Na vydanie arómy potrebujú byť buď spálené, alebo rozpustené. Najpravdepodobnejšie tak boli na prípravu Ježišovho tela už prinesené v takto spracovanej forme. Preto nemusíme ani údaj o množstve sto libier (asi 32 kg) považovať za prehnaný. Zmyslom takého posmrtného pomazania bola úcta k osobe a prekrytie zápachu. V žiadnom prípade nešlo o snahu telo zakonzervovať ako to poznáme u Egypťanov. Židia nesúhlasili ani s kremáciou a počítali s prirodzeným rozložením pozostatkov. Tie sa následne pri „druhom pohrebe“ opäť balzamovali, čo môže naznačovať verzia Marka a Lukáša, že Ježiša bolo potrebné pomazať po tom, čo bol už uložený v hrobe. Opis uloženia do hrobu takisto celkom vierohodne odráža situáciu v Jeruzaleme a jeho okolí. Typ jaskynného hrobu Jozefa z Arimatey bol bežný pre ľudí strednej vrstvy. Chudobnejší sa dávali pochovávať do jamy, najbohatší mali postavené mauzóleá. Okolie Svätého mesta  je dodnes svedkom množstva lokalít s hrobmi, ktoré vytvorila príroda, alebo ľudská ruka do vápencových skál. Hrobky v podobe jaskýň tvorili komplex miestností, v stenách ktorých boli vytesané výklenky s lôžkom, na ktoré sa ukladalo zavinuté telo. Vchod bol následne zatarasený plochým okrúhlym kameňom, ktorý mal zabrániť, aby sa interiér hrobky nestal obeťou vykrádačov a divej zvery. Trochu nejasne nám dnes vyznieva informácia, že v Ježišovom hrobe pred ním nikto neležal. V Kristových časoch sa bežne vykonával už spomínaný tzv. „druhý pohreb“. Konal sa po období zhruba jedného roku. Vtedy príbuzní zosnulého otvorili hrob, pozbierali jeho kosti a uložili ich na osobitné miesto, aby tak vytvorili miesto ďalšiemu zomrelému. Na prelome letopočtov už bolo bežné, že sa kosti ukladali do osobitných kamenných alebo hlinených schránok (osárií). Hrobka takto slúžila pre rodinu aj niekoľko generácii. Na základe opisov Evanjelií o postupe a použitých materiáloch môžeme teda konštatovať: Kristovi sa dostalo síce uponáhľaného, ale predsa riadneho pohrebu, na spôsob vtedajšej vyššej vrstvy obyvateľstva, do ktorej patril aj Jozef z Arimatey. Archeologický výskum nám zároveň tiež hovorí, že podobný spôsob bol bežný nielen v Jeruzaleme, či Palestíne, ale na celom vtedajšom Blízkom východe. Spomínali sme už epizódu o strážení hrobu. Ako sa však na otázku „prázdneho hrobu“ pozerá teológia judaizmu dnes? V prvom rade je treba uviesť, že idea zmŕtvychvstania nie je židom vôbec cudzia. Isté náznaky možno nájsť už v starozákonných príbehoch o zmene stavu života (Henoch a Eliáš vzatý Bohom do neba), či rozprávania o prorokoch Eliášovi a Elizeovi, ktorí vzkriesili dieťa vdovy. Takéto schopnosti sa pripisovali aj iným známym učencom. Myšlienka zmŕtvychvstania po vlastnej smrti sa však začala naplno rozvíjať v časoch helenizmu (doba Makabejcov). To malo súvis s prenasledovaním a vierou v to, že Pán vo svojom milosrdenstve nemôže nechať spravodlivých bez odmeny. V Ježišových časoch opačné postoje, ako môžeme vidieť aj v Novom zákone, zastávali skupiny saducejov a farizejov. Prví vzkriesenie tela odmietali, druhí v budúci telesný život dúfali. Ako je známe, judaizmus po zničení chrámu, nasledoval myšlienky farizejov. A tak sa nádej na vzkriesenie tela dodnes objavuje v mnohých židovských a hlavne pohrebných modlitbách. Čas vzkriesenia je pritom úplne na Božej ľubovôli. Čo sa týka Ježišovho prípadu, výstižne sa k tejto otázke vyjadril švajčiarsky katolícky teológ Clemens Thoma: „Pre židovských znalcov Písma nebolo zmŕtvychvstanie dôkazom Ježišovho mesiášstva, pretože pre nich myšlienka zmŕtvychvstania nebola spojená s mesiášskou spásnou nádejou.“ Napriek spôsobu svojej smrti sa Ježišovi pri pohrebe dostalo toho, čo si zaslúži každý človek. I keď jeho hrob vyzeral inak ako tie naše, bol to hrob obyčajného človeka. Rozdiel nachádzame skôr v tom, že ten jeho po troch dňoch ostal prázdny.

Biblické exkurzy – Zelený štvrtok – Boh sa kladie do našich rúk!

Jn 13,1-15
Svätý Ján, oveľa obsiahlejším spôsobom, ako ostatní traja evanjelisti, nám vo svojom evanjeliu približuje Ježišove rozlúčkové príhovory, ktoré sa zdajú ako testament a ako zhrnutie základného jadra jeho posolstva. Na začiatku týchto príhovorov je umývanie nôh, v ktorom je Ježišova vykupiteľská služba v mene ľudstva, potrebujúceho očistenie, zhrnutá do gesta pokory. Nakoniec sa Ježišove slová premieňajú na modlitbu, na jeho kňazskú modlitbu, ktorej pozadie podľa exegétov vychádza z rituálu židovského sviatku odčinenia. To, čo bolo zmyslom tohto sviatku a jeho obradov – očistenie sveta, jeho zmierenie s Bohom – sa uskutočňuje v akte Ježišovej modlitby, modlitby, ktorá zároveň anticipuje utrpenie a premieňa ho na modlitbu. V kňazskej modlitbe sa tak zviditeľňuje osobitným spôsobom aj neustále tajomstvo Zeleného štvrtku: nové kňazstvo Ježiša Krista a jeho pokračovanie v posvätení apoštolov, v zahrnutí učeníkov do Pánovho kňazstva. Z tohto nevyčerpateľne hlbokého textu by som chcel vybrať tri Ježišove vyjadrenia, ktoré nás môžu hlbšie voviesť do tajomstva Zeleného štvrtku. Na prvom mieste je tu veta: „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17,3). Každá ľudská bytosť chce žiť. Túži po skutočnom, plnom živote, živote, ktorý bude stáť za to, ktorý bude radosťou. S túžbou po živote je zároveň spojený odpor k smrti, ktorá je napriek tomu neodvratná. Keď Ježiš hovorí o večnom živote, myslí na autentický život, pravý, ktorý bude stáť za to, aby sme ho žili. Nemyslí tu jednoducho na život, ktorý prichádza po smrti. On tu myslí na autentický spôsob života – života, ktorý je naplno životom a preto nepodlieha smrti, ale ktorý sa môže začať už na tomto svete, dokonca sa v ňom musí začať. Len ak sa už teraz naučíme žiť autentickým spôsobom, ak sa naučíme tomu životu, ktorý nám nemôže smrť zobrať, má prísľub večnosti zmysel. Ale ako sa to dá uskutočniť? Čo je to ten skutočne večný život, ktorému ani smrť nemôže ublížiť? Ježišovu odpoveď sme počuli: Večný život je v tom, aby poznali teba – Boha – a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. Na naše prekvapenie nám tam hovorí, že život je poznanie. Znamená to predovšetkým, že život je vzťah. Nikto nemá život od seba samého a iba pre seba samého. My ho máme od iných, vo vzťahu s inými. Ak je to vzťah v pravde a láske, darovanie a prijatie, dáva plnosť životu, robí ho krásnym. Ale práve preto zničenie vzťahu, ktoré je dielom smrti, môže byť osobitne bolestné, môže vyvolávať otázniky nad samotným životom. Iba vzťah s Ním, ktorý je sám Život, môže držať aj môj život mimo vôd smrti, môže ma cez ne preniesť živého. Už v gréckej filozofii existovala myšlienka, že človek môže nájsť večný život, ak sa bude držať toho, čo je nezničiteľné – pravdy, ktorá je večná. Mohli by sme povedať, že by sa mal naplniť pravdou, aby do seba preniesol podstatu večnosti. Ale iba ak je pravda Osobou, môže ma preniesť cez noc smrti. My sa držíme Boha – Ježiša Krista, Zmŕtvychvstalého. A tak prichádzame k Tomu, ktorý je sám životom. V tomto vzťahu žijeme aj prekonávajúc smrť, pretože nás neopúšťa Ten, ktorý je sám Životom. Ale vráťme sa k Ježišovým slovám. Večný život jet o, že poznajú teba, a toho, ktorého si ty poslal. Poznanie Boha sa stáva večným životom. Samozrejme, že sa tu pod pojmom „poznanie“rozumie niečo viac ako vonkajšia informovanosť, ako sa napríklad dozvedáme, keď zomrie nejaká známa osobnosť a kedy bol uskutočnený nejaký vynález. Poznanie v zmysle Svätého Písma znamená vnútorne sa zjednotiť s druhým. Poznať Boha, poznať Krista, znamená tiež milovať ho, v istom zmysle sa s ním zjednotiť pomocou poznania a lásky. Náš život sa teda stáva autentickým životom, pravým a tiež večným, ak poznáme toho, ktorý je základom každého bytia a každého života. Takto sa Ježišovo slovo pre nás stáva výzvou: staňme sa priateľmi Ježiša, usilujme sa poznať ho stále viac! Žime v dialógu s ním! Učme sa od neho ako správne žiť, staňme sa jeho svedkami! Vtedy sa staneme ľuďmi lásky a budeme konať správnym spôsobom. Takto sme skutočne nažive. Dvakrát v priebehu kňazskej modlitby Ježiš hovorí o zjavení Božieho mena. „Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta“ (Jn 17, 6). „Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja“ (Jn 17, 26). Pán sa tu dotýka udalosti horiaceho kra, pri ktorej Boh, na Mojžišovu otázku, zjavil svoje meno. Ježiš chce teda povedať, že on dokončí to, čo začalo udalosťou horiaceho kra: v Ňom sa Boh, ktorý sa dal spoznať Mojžišovi, zjavuje naplno. A že tak uskutočňuje zmierenie, že láska, ktorou Boh miluje svojho Syna v tajomstve Trojice, teraz zapája ľudí do tohto Božského kolobehu lásky. Ale čo presnejšie znamená že zjavenie horiaceho kra je dovŕšené, dosiahne plnosť svojho cieľa? Podstatné z udalosti na vrchu Horeb nebolo tajomné slovo, „meno“ ktoré Boh dal Mojžišovi ako akýsi znak rozpoznania. Oznámiť meno znamená vstúpiť do vzťahu s iným. Teda zjavenie Božieho mena znamená, že Boh, ktorý je nekonečný a existuje sám v sebe, vstupuje do spleti ľudských vzťahov; On, tak povediac, vychádza zo seba samého a stáva sa jedným z nás, tým, ktorý je medzi nami a pre nás. Preto v Izraeli pod menom Boh nebol chápaný iba termín tajomstva, ale fakt Božieho bytia s nami. Chrám je podľa Svätého písma miestom, v ktorom prebýva Božie meno. Boh nie je uzavretý do žiadneho pozemského priestoru; On ostáva nekonečne nad svetom. Ale v chráme je prítomný pre nás ako Ten, ktorý môže byť nazvaný – ako Ten, ktorý chce byť s nami. Toto bytie Boha so svojím ľudom sa završuje vo vtelení Syna. V ňom sa skutočne dopĺňa to, čo malo začiatok pri horiacom kre: Boha môžeme volať ako človeka a on je nám blízko. Je jedným z nás, a predsa je večný a nekonečný. Jeho láska vychádza takpovediac zo seba samej a vstupuje do nás. Tajomstvo Eucharistie, prítomnosť Pána pod spôsobom chleba a vína je maximálna a najvyššia kondenzácia tohto nového Božieho bytia s nami. “Skutočne, ty si skrytý Boh, Boh Izraela”, modlil sa prorok Izaiáš (45,15). To ostáva stále pravdivé. Ale zároveň môžeme povedať: skutočne si blízky Boh, si Boh s nami. Zjavil si nám svoje tajomstvo a ukázal si nám svoju tvár. Zjavil si nám seba samého a dal si sa do našich rúk… Teraz nás má preniknúť radosť a vďačnosť, pretože sa nám zjavil; pretože On, Nekonečný a Nepochopiteľný nášmu rozumu, je Boh blízky, ktorý miluje, Boh, ktorého môžeme aj my poznať a milovať. Najznámejšou prosbou kňazskej modlitby je prosba o jednotu učeníkov, vtedajších i tých, ktorí prídu: “Neprosím len za nich – spoločenstvo učeníkov zhromaždených pri Poslednej večeri – ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa: aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal” (porov. Jn 20-21). O čo presne žiada Pán? Predovšetkým sa modlí za učeníkov svojho času, i tých budúcich. Díva sa vpred do priestoru budúcnosti. Vidí jej nástrahy a odporúča toto spoločenstvo do Otcovho srdca. Modlí sa k Otcovi za Cirkev a jej jednotu. Bolo povedané, že v Jánovom evanjeliu nie je Cirkev prítomná. Tu sa však objavuje vo svojich základných črtách: ako spoločenstvo učeníkov, ktorí prostredníctvom slov apoštolov veria v Ježiša Krista a tak sa stávajú jedným. Ježiš sa modlí za Cirkev, aby bola jedno a aby bola apoštolská. Táto modlitba sa tak vlastne stáva zakladajúcim aktom Cirkvi. Pán prosí Otca o Cirkev. Tá sa rodí z modlitby Ježiša a prostredníctvom zvesti apoštolov, ktorí ohlasujú Božie meno a vovádzajú ľudí do spoločenstva lásky s Bohom. Ježiš prosí, aby zvesť apoštolov pokračovala vo všetkých časoch, aby zhromažďovala ľudí, ktorí na jej základe spoznávajú Boha a toho, ktorého on poslal, jeho syna Ježiša Krista. Prosí, aby boli ľudia vedení k viere, a prostredníctvom viery k láske. Žiada Otca, aby títo veriaci “boli v nás” (Jn 17:21); inými slovami, aby žili vo vnútornom spoločenstve s Bohom a Ježišom Kristom, a aby z tohto vnútorného spoločenstva s Bohom vznikla viditeľná jednota. Dvakrát Pán hovorí, že táto jednota by mala viesť k tomu, aby svet uveril v poslanie Ježiša Krista. Musí to teda byť jednota, ktorá je viditeľná. Jednota, ktorá natoľko presahuje obyčajné ľudské možnosti, že sa stane znamením pred svetom a potvrdí poslanie Ježiša Krista. Ježišova modlitba nám dáva istotu, že zvesť apoštolov v dejinách nepominie; že vždy prebudí vieru a zhromaždí ľudí v jednote, ktorá sa stane svedectvom o poslaní Ježiša Krista. Ale táto modlitba nás zároveň vyzýva k neustálemu spytovaniu svedomia. V tejto hodine sa nás Pán pýta: žiješ skrze vieru v spoločenstve so mnou a teda v spoločenstve s Bohom? Alebo žiješ skôr pre seba samého, vzďaľujúc sa od viery? A nie si tak vinný z rozdelenia, ktoré zatemňuje moje poslanie vo svete a bráni ľuďom stretnúť sa s Božou láskou? Bolo to súčasťou historického utrpenia Ježiša, a zostáva to súčasťou jeho pokračujúceho utrpenia počas dejín, že videl, a aj teraz naďalej vidí všetko, čo ohrozuje a ničí jednotu. Keď rozjímame o Pánovom utrpení, musíme vnímať aj Ježišovu bolesť z toho, že konáme v rozpore s jeho modlitbou; že vzdorujeme jeho láske; že sa staviame proti jednote, ktorá má byť pre svet svedectvom o jeho poslaní. Teraz, keď Pán v Najsvätejšej Eucharistii dáva sám seba – svoje telo a svoju krv – a kladie sa do našich rúk a našich sŕdc, chceme, aby sa nás dotkla jeho modlitba. Chceme vstúpiť do jeho modlitby a takto ho prosiť: Áno, Pane, daruj nám vieru v teba, ktorý si jedno s Otcom v Duchu Svätom. Obdaruj nás, nech žijeme v tvojej láske a staneme sa tak jedným, ako ty si jedno s Otcom, aby svet uveril.

Biblické exkurzy – Kvetná nedeľa – Nastala Božia hodina. A v hodine, keď Boh vchádza do bitky, ho treba nechať konať!

Lk 22,14-23,56
Jasajúce zástupy pri vstupe do Jeruzalema a Ježišova pokora. Slávnostné výkriky i ukrutná zúrivosť. Toto dvojité tajomstvo každý rok sprevádza vstup do Svätého týždňa, a to vo dvoch momentoch charakteristických pre toto slávenie: v procesii s palmovými a olivovými ratolesťami a potom v slávnostnom prednese príbehu Pašií. Zapojme sa do tohto diania preniknutého Duchom Svätým, aby sme získali to, o čo sme prosili v modlitbe: aby sme s vierou sprevádzali nášho Spasiteľa na jeho ceste a aby sme tú veľkú náuku, ktorú predstavuje jeho umučenie, mali neustále za vzor života a víťazstva nad zlom. Ježiš nám ukazuje ako čeliť ťažkým chvíľam a najzákernejším pokušeniam, zachovávajúc si v srdci pokoj, ktorý nie je odstupom, nezraniteľnosťou či nadľudským heroizmom, ale je dôverujúcou odovzdanosťou Otcovi a jeho vôli spásy, života a milosrdenstva; a v celom svojom poslaní prechádzal pokušením „vziať veci do vlastných rúk“, sám si na to zvoliť spôsob a vymaniť sa spod poslušnosti Otcovi. Od začiatku, pri štyridsaťdňovom zápase na púšti, až po koniec, pri umučení, Ježiš odoláva tomuto pokušeniu poslušnou dôverou Otcovi. Aj dnes, pri svojom vstupe do Jeruzalema, nám Ježiš ukazuje túto cestu. Pretože pri tej udalosti mal Zlý, knieža tohto sveta, v rukách jednu kartu, ktorú chcel dať do hry: kartu triumfalizmu, a Pán odpovedal zotrvaním vo vernosti svojej ceste – ceste pokory. Triumfalizmus sa snaží priblížiť k cieľu skratkami, falošnými kompromismi. Jeho cieľom je vyviezť sa na voze víťaza. Triumfalizmus žije z gest a slov, ktoré však neprešli taviacou vyhňou kríža; žije z porovnávania sa s ostatnými, posudzujúc ich vždy za horších, nedostatočných, zlyhaných… Rafinovanou formou triumfalizmu je duchovná svetskosť, ktorá je tým najväčším nebezpečenstvom, tým najzákernejším pokušením, ktoré ohrozuje Cirkev (De Lubac). Ježiš zničil triumfalizmus svojím utrpením. Pán skutočne zdieľal radosť spolu s ľudom, s mladými, ktorí vyvolávali jeho meno vyhlasujúc ho za Kráľa a Mesiáša. Jeho srdce sa tešilo pri pohľade na nadšenie a oslavu chudobných Izraela. Až do tej miery, že tým farizejom, ktorí ho žiadali, aby napomenul svojich učeníkov za ich škandalózne výkriky, odvetil: «Ak oni budú mlčať, budú kričať kamene» (Lk 19,40). Pokora neznamená negovanie skutočnosti; a Ježiš je skutočne Mesiáš, je skutočne Kráľ. Zároveň je však Kristovo srdce na inej ceste, na svätej ceste, ktorú poznajú jedine on a Otec: na ceste vedúcej od «božskej prirodzenosti» k «prirodzenosti sluhu», na ceste uponíženia sa v poslušnosti «až na smrť, až na smrť na kríži» (Flp 2,6-8). On vie, že na to, aby dosiahol skutočný triumf, musí dať priestor Bohu; a pre vytvorenie miesta Bohu existuje jediný spôsob: sebazrieknutie, sebavyprázdnenie. Mlčať, modliť sa, pokoriť sa. S krížom, bratia a sestry, sa nedá vyjednávať – buď ho objímeme, alebo ho odmietame. A svojím pokorením sa nám Ježiš chcel otvoriť cestu viery a predísť nás na nej. Za ním bola ako prvá z ovečiek jeho matka, Mária, prvá učeníčka. Panna Mária a svätí museli trpieť, aby kráčali vo viere a v Božej vôli. Zoči-voči tvrdým a bolestivým udalostiam života, odpovedať s vierou stojí «zvláštnu námahu srdca» (porov. sv. Ján Pavol II., Redemptoris Mater, 17). Je ňou noc viery. Avšak len z tejto noci vzchádza úsvit zmŕtvychvstania. Pod krížom Mária znova premýšľala o slovách, ktorými jej anjel zvestoval jej Syna: «On bude veľký […]; Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca» (Lk 1,32-33). Mária sa na Golgote nachádza pred totálnym vyvrátením toho prísľubu: jej Syn je v agónii na kríži ako nejaký zločinec. Takto bol triumfalizmus, zničený Ježišovým pokorením, rovnako zničený aj v srdci Matky; obaja vedeli mlčať. Predídení Máriou, nespočetní svätci a svätice nasledovali Ježiša na ceste pokory a na ceste poslušnosti. Dnes, vo Svetový deň mládeže, chcem pripomenúť to množstvo mladých svätcov a svätíc, osobitne tých „od vedľajších dverí“, ktorých pozná len Boh a ktorých nám chce niekedy s prekvapením odhaliť. Drahí mladí, nehanbite sa ukázať vaše nadšenie pre Ježiša, zakričať, že on žije, že je vaším životom. No zároveň nemajte strach nasledovať ho po ceste kríža. A keď pocítite, že od vás žiada, aby ste sa vzdali seba samých, aby ste sa zriekli vašich istôt, aby ste sa úplne odovzdali Otcovi, ktorý je na nebesiach, vtedy sa, drahí mladí, radujte a jasajte! Ste na ceste Božieho kráľovstva. Slávnostné jasanie i ukrutná zúrivosť; je úchvatné Ježišovo mlčanie v jeho utrpení, víťazí aj nad pokušením odpovedať, byť „mediálnym“. Vo chvíľach temnosti a veľkého súženia je treba mlčať, mať odvahu mlčať, s podmienkou, aby to bolo mlčanie miernosti a nie mlčanie v zášti. Mlčanlivá miernosť nám dá vyzerať ešte slabšími, ešte viac upokorenými, a vtedy zlý duch naberie odvahu a vyjde z úkrytu. Bude mu treba odporovať v mlčaní, „udržiavajúc si pozíciu“, avšak s tým istým postojom ako mal Ježiš. On vie, že vojna sa odohráva medzi Bohom a kniežaťom tohto sveta a že nejde o to, aby sme siahli po meči, ale zotrvali pokojnými, pevnými vo viere. Nastala Božia hodina. A v hodine, keď Boh vchádza do bitky, ho treba nechať konať. Naše bezpečné miesto bude pod plášťom Svätej Božej Matky. A zatiaľ čo očakávame, že Pán príde a utíši búrku (porov. Mk 4,37-41), naším mlčanlivým svedectvom v modlitbe sebe samým i druhým «zdôvodníme nádej, ktorá je v [nás]» (1 Pt 3,15). Toto nám pomôže žiť vo svätom napätí medzi pamäťou o prísľuboch, realitou zúrivosti prítomnej na kríži a nádejou zmŕtvychvstania.
Milé deti, priatelia, nemajme strach nasledovať Krista po ceste kríža.

Biblické exkurzy – Piata pôstna nedeľa – Prílišnou roztržitosťou nám môžu v živote uniknúť podstatné veci !

Jn 11,1-45
Na tajomstvo Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania nás takmer bezprostredne pred Veľkou nocou pripravuje udalosť vzkriesenia Lazára z 11. kapitoly štvrtého evanjelia. Rozprávanie má z Ježišovho pohľadu veľmi osobný a citlivý ráz. V ňom totiž smrť zasiahla rodinu súrodencov Lazára, Márie a Marty, pre ktorých bol Ježiš zjavne blízky rodinný priateľ. Vidno to najme vo chvíľach, keď prejavuje emócie smútku nad smrťou brata dvoch sestier. (Jn 11, 33-35) Asi najaktívnejšou postavou po Kristovi je v rozprávaní Marta. V Novom zákone ju spomína ešte Lukáš v známej scéne (Lk 10, 38-42), kde „žaluje“ na svoju sestru, ktorá jej nepomáhala, ale „ktorá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo.“ Tam následne dostane „pokarhanie“, ktoré ju má z jej ustarosteného spôsobu života vytrhnúť a upriamiť na vzácnosť hosťa v jej dome. Podobné črty možno u nej badať aj v evanjeliu 5. pôstnej nedele. Na rozdiel od svojej sestry, ktorá ostáva v dome, sa Marta vybrala prichádzajúcemu Ježišovi naproti. Už v jej prvých slovách cítiť jej svojský temperament. Po akejsi výčitke „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel,“ nasleduje seba uistenie v Ježišove schopnosti „Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“ Ježiš ju chce nasledujúcimi slovami priviesť k nádeji zmŕtvychvstania. S Martou je to však ťažké, pretože tá sa akoby stále točila vo vlastných predstavách („Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“), kde nepúšťa veľmi Ježiša k slovu. Ježiš musí energickej Marte následne odobrať iniciatívu a priamo jej ukazuje na pointu celého príbehu. „Ja som vzkriesenie a život.“ Martino nasledovné vyznanie: „Ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet,“ navodzuje dojem, že dospela k pravej viere. Scéna pri hrobe však naznačuje opak. Tam namieta proti otvoreniu hrobu s tým, že Lazár bude po štyroch dňoch v hrobe už zapáchať (v. 39). To dosvedčuje že tým predošlým  „ja som uverila“ [gr. ἐγὼ πεπίστευκα, tvar perfekta] vlastne len prehlbila svoju domýšľavosť. Myslí si, že všetko správne chápe i verí. Stále pritom pod tlakom udalosti smrti a pohrebu ostáva roztržito len pri pozemských záležitostiach. Príprava na blížiace sa veľkonočné sviatky v sebe skrývajú nástrahu. Prílišná zamestnanosť nás môže dostať do stavu Martinho zmýšľania. Je ňou istota že všetko dávno chápeme, a že sa to vlastne bude opakovať tak ako každý rok. Pritom nám môže uniknúť podstatná vec. A to napriek tomu, že ju budeme mať priamo pred očami, a že nám to bude opakovane ohlásené. Tajomstvo Ježiša, ktorý jediný je „vzkriesenie a život.“
Milé deti, priatelia, vyprosujem Vám veľa múdrosti k pochopeniu tajomstva života.

Biblické exkurzy – Štvrtá pôstna nedeľa – Cesta viery je často plná zápasov, nedorozumení, trápenia, podozrievaní a neistôt!

Jn 9,1-41
Forma príbehu je často rovnako poučná ako jeho obsah. Určite to platí aj o dnešnom evanjeliovom príbeh, v ktorom Ježiš uzdravuje slepého od narodenia (Jn 4, 5-42). Text príbehu prekypuje dôležitými myšlienkami. Napríklad, učeníci sa pýtajú, aký je vzťah medzi utrpením a hriechom. Alebo, Ježiš koná na základe vlastnej iniciatívy a nie na základe viery slepca. Ďalej, viera slepca je dôsledkom uzdravenia a nie jeho podmienkou. Taktiež zisťujeme, že slepý vidí a vidiaci sú slepí, čo je dôležité zistenie pre život i pre teológiu. A počujeme tu aj dve veľmi dôležité vyhlásenia Ježiša Krista o sebe: „Kým som na svete, som svetlo sveta“ (v. 5) a „súdiť som prišiel na tento svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli“ (v. 39). Tieto a ešte mnohé iné myšlienky v texte by nás mali do hĺbky zamestnávať. Popri bohatstve obsahu je na tomto príbehu jedinečná aj jeho výstavba. Spočíva v tomto: Ježiš je prítomný v príbehu iba na začiatku a potom až na konci. Medzitým v príbehu nie je. Niečo podobné je možné nájsť napríklad aj v rozprávaní o putovaní Mudrcov od východu (Mt 2, 1-12). Mudrci sa vybrali na cestu na základe hviezdy. Hviezda ich inšpirovala a potom aj pohla na cestu. Potom hviezda zmizla. Objavila sa znova až na konci ich púte: keď boli takmer pred cieľom pri Betleheme. V čase medzitým, t.j. keď ich hviezda neviedla, lebo jej nebolo, si museli pravdepodobne odtrpieť svoje: určite blúdili, museli sa pýtať, pochybovali, tápali. No napredovali. A na konci boli odmenení vierou v Krista, ktorého našli a ktorého naplno spoznali až keď doputovali. So slepcom to vyzerá podobne. Ježiš je v jeho príbehu na začiatku. Potom zmizne. A príde znova až na konci. Príde preto, aby slepca obhájil a hlavne, aby dokončil jeho uzdravenie. Až teraz slepec dostane vieru, t.j. plné videnie. Medzitým, keď ho vyšetrovali susedia i autority nevedel celkom, kto to bol ten, kto ho uzdravil. Dozvedel sa to až na konci, keď sa Ježiš znova zjavil a keď mu daroval plné videnie prostredníctvom viery. Toto je zaujímavý fenomén. Hovorí o tom, že k plnému videniu je niekedy, ak nie vždy, potrebná púť, proces, neprítomnosť Krista, neistota, zápas. Preto je tento príbeh pre každého hľadača plného zraku viery v Krista veľmi dôležitým. Pozrime sa na príbeh a na jeho drámu zblízka. Ježiš na začiatku príbehu vykoná skutok: uzdraví slepého od narodenia. Tento skutok vykoná symbolickým aktom. Po tomto skutku, nasleduje séria veľmi dramatických skutočností. Ježiš sa v nich už nenachádza. Slepcova dráma slepcova – alebo nebola to vlastne dráma tých okolo? – sa odvíja v štyroch dejstvách. V dejstve prvom sa uzdravený človek snaží vrátiť naspäť domov, no nejde to. Jeho zmena je taká radikálna, že keď sa objaví medzi svojimi susedmi, namiesto radosti, oslavy či vítania ho čakajú len otázky a pochybnosti. Keď trvá na tom, že on je tým istým človekom, ktorého poznali, vyvolá len zmiešané reakcie. Jeho neistý a váhavý krok, jeho závislosť, jeho chudoba boli známkami vtedajšej identity. Tieto veci určovali jeho miesto v spoločenstve. Teraz kráča vzpriamene, istý svojím miestom a smerom, je nezávislý. To všetko ho však vedie k hroznému poznaniu: nemá už miesto, kam by patril. „Kto si ty? Kto je ten Ježiš?“ Neviem. V druhom dejstve je uzdravený slepec zavlečený pred náboženských vodcov. Títo sa vždy živo zaujímajú o všetky zázraky, ktoré sa stanú v ich okolí. Hlavne však o tie, ktoré vykonajú ľudia, ktorí na to nemajú od nich oprávnenie. A úplne špeciálne sa zaujímajú o tie, pri ktorých je prestúpený nejaký zákon. Presne toto je prípad uzdravenia slepca. Uzdravenie sa totiž stalo v sobotu. A to je zložitá situácia: ak je tento človek naozaj uzdravený, potom to musel vykonať niekto, kto vlastní moc Božiu. No ak sa uzdravenie uskutočnilo v sobotu, potom to musel byť iba niekto, kto stojí proti Božiemu zákonu. „Si si istý, že vidíš? Bol si naozaj slepý? Kto to urobil?“ Je potrebné ďalšie vyšetrovanie. V treťom dejstve sa ocitajú slepcovi rodičia. Sú moržovaní náboženskými predstaviteľmi. „Áno, je to náš syn! Áno, narodil sa slepý! Nie, nevieme, čo sa stalo! Nie, nevieme, kto to urobil!“ Ich radosť bola utopená v strachu. Vylúčenie zo synagógy a spoločenské znemožnenie je príliš vysoká cena za to, aby boli na hrdí na syna, ktorého Boh požehnal výnimočným požehnaním. Neboli ochotní túto cenu zaplatiť. V poslednom dejstve je bývalý slepec moržovaný už po druhýkrát. Tento raz ešte intenzívnejšie. Autority, ktoré stoja pred nespochybniteľnými dôkazmi, že naozaj išlo o uzdravenie, sa snažia donútiť bývalého slepca, aby Ježiša označil za hriešnika. Aby ho jednoducho poprel, zriekol sa ho, zradil ho. Úbohý chlap, jediné, čo má je len jeho osobná skúsenosť a zdravá logika. Tieto dve mu akosi nedovolia uveriť, že by hriešnik bol schopný mať Božiu moc. Hnev a frustrácia autorít sa dostávajú do bodu varu: bývalého slepca vyhodia a spolu s Ježišom ho označia za hriešnika. Aké zvláštne. Ježiš požehnal život tohto človeka a jeho starí priatelia sú voči nemu ľahostajní, jeho rodičia ho odmietnu a už nie je vítaný ani na tom starom dobrom mieste, kde sa zvykol modliť. Ťažká situácia. Alebo nie? Nevieme. V každom prípade je to paradigma, model cesty viery. Cesta uzdravenia, nadobudnutia (alebo lepšie nadobúdania) zraku nie je prechádzka ružovým sadom. Niektorí evanjelizátori sa nás snažia o tom presvedčiť: „Keď uveríš, budeš sa mať dobre. Boh ťa bude neustále žehnať tak, že sa ti nikdy nič zlého už nestane, trápenia ti nadobro skončia!“ To je však nepochopenie príbehov mužov a žien viery z Písma a z kresťanskej tradície. Cesta viery je často plná zápasov, nedorozumení, trápenia, podozrievaní, neistôt. No je to zároveň aj cesta odvahy a rastu. Tí, ktorí sa nevzdávajú, nakoniec skrze toto všetko prídu k plnej viere, ktorá je pre nich „nezaplatiteľným zrakom“.
V Jánových evanjeliách často, aj keď v miernych obmenách, nachádzame vetu: „Teraz už viem!“ Nachádzala sa napríklad aj minulú nedeľu v príbehu o Samaritánke a bude sa nachádzať aj v príbehu budúcej nedele o vzkriesení Lazára. Jánovo evanjelium je práve o postupnom spoznávaní, no nakoniec definitívnom spoznaní Ježišovej identity.
Je naša cesta k videniu takáto? Nachádzame v príbehu slepca svoj príbeh? Sme vytrvalí v hľadaní?

Biblické exkurzy – Tretia pôstna nedeľa – Žijeme v časoch znamení a podivností. Samaritánka začala vidieť a pochopila svoj zápas v duši!

Mt 4,5-42
Tak ako sa vo vesmíre ovplyvňujú planéty, tak ako mesiac pôsobí na morské prúdy na zemi, tak aj my ľudia sme pod neustálym pôsobením nadpozemského sveta a Božieho vplyvu. Teraz Vám poviem príbeh o veľkom zápase v duši. Je to jeden z najkrajších príbehov, aké kedy boli napísané. Je to príbeh o Samaritánke, hriešnej žene pri Jakubovej studni.Najskôr si priblížime miesto, kde sa príbeh odohráva. Samária sa nachádzala medzi Judeou a Galileou. Je dobré, aby sme si uvedomili, čo znamenalo pre židov byť samaritánom. V roku 722 pred Kristom Asýrčania obsadili dnešnú Palestínu a územie Samárie. Základnou snahou ich politiky bolo premiešať oba národy, aby vznikol národ z polovice asýrsky a z polovice židovský. Toto premiešanie sa následne prejavilo aj vo vytvorení zmiešaného náboženstva, ktoré nieslo vo veľa veciach spoločné prvky so židmi, ale neakceptovalo všetky knihy Starého zákona. Akceptovali Mojžišove knihy, ale neprijali napríklad knihu Prorokov. Medzi židmi a Samaritánci panovala veľká nevraživosť.
Samaritánci mali dokonca vlastný chrám a nielen, že sa nechodili klaňať Bohu do Jeruzalema, ale naopak snažili sa chrám v Jeruzaleme zneuctiť počas náboženských obradov. V náboženskej oblasti Samaritánci častokrát kopírovali židovské sviatky, ale oslavovali ich s niekoľko dňovým predstihom, aby zmiatli samotných židov. Z týchto dôvodov sa snažili Samárii židia vyhnúť. Práve skutočnosť, že Samaritánci sa nestavali negatívne k celému Starému zákonu, pôsobilo na židov horšie ako keby boli vyznávačmi inej viery. Židia sa na ceste do Galilei snažili preto Samárii vyhnúť.
Jedného dňa sa Ježiš vybral z Judey do Galilei, ale na rozdiel od dobových zvyklostí, Samárii sa nevyhol a prechádzal cez ňu. Prichádza do mesta Sychar a posadí sa pri studni, o ktorej Sväté písmo hovorí ako o „Jakubovej studni.“ Je unavený. Bolo poludnie a vtom prichádza k studni žena. Prečo žena prichádza počas obeda? Pretože bola hriešnica a chcela sa vyhnúť iným ženám. Pravidlom je, že ženy pre vodu chodili buď skoro ráno alebo pri západe Slnka.
Ježiš sa žene prihovoril: „Daj sa mi napiť!“ (Jn 4, 6). Ak Pán žiada niekedy v evanjeliu o láskavosť, vždy žiada o vodu. Je to stretnutie medzi Božou čistotou a ženou, ktorá sa ukáže byť veľkou hriešnicou. Konverzácia sa vždy ľahšie nadviaže, keď vzbudíme záujem druhého človeka. Ľudská potreba je vždy dobrým spoločným menovateľom pre jej nadviazanie. Láska k studenej vode bola tým jediným, čo Ježiš a hriešna žena mali spoločné. Ježiš nám všetkým misionárom dáva príklad, že príslušnosť k inému náboženstvu nie je prekážkou, ale dobrou príležitosťou pre diskusiu. Keď Ježiš ženu požiadal, aby mu dala napiť sa, tá mu odpovedala: “Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?” (Jn 4,9).
Žena ako typický človek, žije vo svojich zdedených a tradovaných predsudkoch a práve jeden predostrela Ježišovi. Ako často predsudky, tak ako tejto Samaritánke, dokážu ľuďom zaslepiť oči pred svetlom. Ježiš jej odpovedal: “Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: “Daj sa mi napiť,” ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.” (Jn 4, 10). „Keby si vedela.“ Poznanie je základom túžby. Tam, kde poznanie nie je, absentuje aj túžba. Túžiť po niečom, čo človek nevie, či vôbec existuje je ťažké. Žena z Ježišových slov pochopila, že jej Ježiš niečo ponúkol, čo by mohla dostať. Vzbudil v nej túžbu. O to väčšmi, že žena pochopila, že ide o dar. Podstatou daru je, že človek dostáva niečo, na čo nemá inak nárok.
Ježiš vie, že človek reaguje na vnemy z dôvodu svojej naturalistickej povahy. Preto Ježiš pred ženou spomína vodu ako niečo, po čom priahne, čo každý deň potrebuje, za čím každý deň musí chodiť. Žena doposiaľ nič duchovné v Ježišových slovách nezaznamenal. Ak je človek materialistom, keď žije telesnými túžbami, duchovný rozmer je pre neho tým, čo sú farby pre slepca. Je preto pochopiteľné, že Samaritánka Ježišovi neporozumela. “Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu?“ (Jn 4, 11). Robila si z neho vlastne srandu. V akom kontraste je ľudská múdrosť s Božou svätosťou. Potom ho začala obviňovať. „Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?” (Jn 4, 12). Ježiš jej odvetil: “Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.” (Jn 4, 13 – 14). Náš Pán tu robí rozdiel medzi telesným a duchovným zdrojom pôžitku. Každý pôžitok teľa, prichádza z vonku.
Je dočasný a preto musí byť neustále opakovaný. Duchovná slasť je človeku daná z neba do duše a preto vychádza z vnútra a neprestajne. Žena vycítila, že môže niečo získať, aj keď veľmi hmlisto: Žena mu vravela: “Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!” (Jn 4, 15) V tomto momente pán v debate s ňou v nej dokázal vzbudiť túžbu a posúva debatu do inej roviny. „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!” (Jn 4, 16). Pán vie, že na to, aby prameň tejto duchovnej vody mohol v jej srdci prúdiť, musí zmeniť jej srdce. Musí z neho odstrániť všetky nánosy, hlinu, bahno, kamene, ktoré by prúd čerstvej vody zadúšal. Pán po vzbudení túžby u nej vie, že môže vzniesť požiadavku zmeny jej správania. „Žena mu odpovedala: “Nemám muža.” Ježiš jej vravel: “Správne si povedala: “Nemám muža,” lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.” (Jn 4, 17 – 18). Žena sa práve vyspovedala pred Bohom, aj keď to ani netušila. Ježiš jej umožnil a pomohol sa vyspovedať.
Žena vie presne, na čo hriešne v jej živote Ježiš poukazuje. Zareagovala tak, ako hriešny človek má tendenciu v konfrontácii s vlastnou hriešnosťou reagovať a v tejto veci sú osobne obdarované ženy – zmenila tému. “Pane, vidím, že si prorok. Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.” (Jn 4, 19 – 20). Ježiša nazýva prorokom, ale netrápi ju veľmi to, čo sa týka jej manželov, ale zaujíma sa o miesto, kde máme uctievať Boha. Ježiš v odpovedi jasne poukazuje na to, že Boh je spirituálna bytosť a blíži sa chvíľa, kedy ľudia pochopia, že Boha bude uctievať v Duchu a v pravde. “Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme.“ (Jn 4, 21). Miesto, kde sa modlíte nie je dôležité, ak sa nemodlíte v Duchu a v pravde.
Náboženstvo nie je o moci a vplyve, ale o uctievaní Boha, ktorý je otcom. Ak je naším otcom, potom my sme jeho synmi a dcérami. Ľudia nie sú bratmi, ak nemajú spoločného otca a tým je Boh, ktorého uctievajú v Duchu a v pravde. Ježiš o chvíľu odhalí, že on je tou pravdou. Všetci, ktorí túžia po zjednotení náboženstiev preto nech nezačínajú vysvetľovaním dogiem, ale nech začínajú vysvetlením, kto je to Boh. „Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.” Žena mu vravela: “Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.” Ježiš jej povedal: “To som ja, čo sa rozprávam s tebou.” (Jn 4, 24 – 26). Tisíce rokov predpovedali tento moment, koľko generácií ľudí túžilo počuť slová “To som ja.” Som učiteľ, som Pravda a som syn Otca na nebesiach.
Žena zanechala džbán a bežala do dediny porozprávať čo zažila. Nešla za ženami, ale išla za svojimi frajermi. “Povedala mi všetko, čo porobila.” Ježiša poprosili, aby zostal medzi nimi dva dni. Počuli a videli na vlastné oči toho dosť na to, aby z tejto malej dedinky, vzdialenej od pravej židovskej viery, vzišlo prvýkrát najhonosnejšie označenie pre Ježiša na zemi – Spasiteľ sveta. “Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.” (Jn 4, 42).
Milé deti, priatelia, vyprosujem Vám veľa vnútornej sily k obráteniu. Nájdime v sebe Boží pohľad na život.

Biblické exkurzy – Druhá pôstna nedeľa – Urobme aby sme voňali láskou! Láska nie je hra!

Mt 5,43-4
Medzi zvláštne chvíle v našom živote patria udalosti, ktoré nazývame zážitky. Zážitky sú okamihy v našom živote, ktoré sa natoľko dotknú našej duše, že ani po rokoch na ne nezabúdame. Dokazujeme to tým, že sa k niektorým zážitkom radi vraciame, opakujeme si danú chvíľu a niekedy o zážitkoch aj iným rozprávame. Každý človek túži po zážitkoch, ktoré napĺňajú všednosť jeho života. Chceli by sme, aby niektoré zážitky boli večné. „Postoj, chvíľa, si taká krásna!” zvolal Goetheho Faust hľadajúci šťastie. Čo spôsobuje, že človek prahne po zážitkoch? Čo to je vlastne zážitok? Kedy povieme: „Bol to zážitok!”? Od čoho to závisí? V prvom rade je to intenzívne prežívanie prítomnej chvíle. Človek pri zážitku zabúda na čas. Je ponorený do prítomnosti. Zážitky sú takým plnším prežívaním života. Preto sa tieto chvíle volajú „zážitky”. Je to odvodené od slova „žije“, „žiť”, „život”. Zážitok prináša skúsenosť šťastia. Po nejakom zážitku túžime po ďalšom zážitku, pretože ľudská túžba po šťastí je neuhasiteľná. Keď sme niekde zažili silný zážitok, radi sa tam vraciame, lebo nám to pripomína chvíle šťastia. Aj apoštoli zažili niečo podobné na hore Tábor spolu s Ježišom. „Dobre je nám tu!”, zvolal Peter. Peter ešte aj po rokoch vo svojom apoštolskom liste spomína na tento zážitok: „Nesledovali sme vymyslené bájky, keď sme vás oboznámili s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale sami sme boli očitými svedkami jeho veleby.“ Práve pred najväčšou skúškou, ktorá na nich čakala, skúškou Ježišovho utrpenia a smrti, sa Ježiš rozhodol pripraviť svojim apoštolom zážitok, na ktorý nezabudli do smrti. Odhalil im svoju slávu. Čo to znamená? Ukázal im krásu svojho života, ktorý Sv. Písmo nazýva večným životom. Ježišov Boží život je skrytý v Ježišovej osobe a jeho duši. Na okamih prežiaril tento život celé jeho telo i jeho oblečenie. Život Boží je je v prvom rade veľkým zážitkom, plnosťou života, životom večného a plného teraz. Je to najväčší zážitok, aký si môžeme predstaviť. Je to ten zážitok, po ktorom vlastne túžime celý život. Kristovo Premenenie bola chvíľka neba na zemi, bol to záblesk toho, čo Boží Syn žije od večnosti v Bohu. Aby sme lepšie porozumeli celému tajomstvu Kristovho Premenenia (transfigurácie), použil by som symbol veľmi drahý biblickému zjaveniu a kresťanskej spirituality, symbol zvádzania. Peter povedal: „Dobre je nám tu“ (doslova: krásne je nám tu). Slovo „krása“, „krásny“, po gr. kallos/kallon, sa často prekladá do moderných rečí ako „dobro“. Ale v Písme sa používa výraz krása. Boh videl, že je to „dobré“, doslova „krásne“! Dobrý pastier, je v origináli „krásny pastier“. Aj v dnešnom evanjeliu: Dobre je nám tu, nájdeme v origináli ako „krásne je nám tu“. Grécka filozofia a potom i otcovia Cirkvi sa hrali v gréčtine s týmto slovom, pretože sloveso kaloumai znamená volať, ťahať, zvádzať, priťahovať. Toto slovo je použité aj vtedy, keď Ježiš povolal (ekalesen) dvanástich apoštolov. Boh povoláva človeka, ale v podstate to môžme spokojne vidieť aj ako určité „zvádzanie“ v najlepšom slova zmysle, v kontexte lásky. U proroka Jeremiáša je to výslovne povedané, keď prorok vyznáva: „Zvádzal si ma, Pane, nuž dal som sa zviesť, uchopil si ma a premohol.“ Boh zvádza svoje stvorenie svojou krásou, ktorú vložil do stvorenia, preto vždy Božie Slovo zvolá: „A Boh videl, že je to krásne.“ Ježiš nadväzuje na toto stvorenie, keď hovorí v podobenstvách: čomu pripodobníme Božie kráľovstvo? Pokračuje v tomto zvádzaní svojho stvorenia. K čomu zvádza človeka? K Láske. Jedným s obľúbených obrazov takéhoto Božieho povolania, Božieho zvádzania je ľudská láska a zamilovanosť. Svätí obľubovali starozákonnú knihu Veľpieseň, kde sa hovorí o takomto zvádzaní. Hneď v úvode čítame: „Dobrá je vôňa tvojich olejkov; jak olej rozliaty je tvoje meno. Zato ťa dievčence majú tak rady.“ Svätá Terézia z Lisieux milovala túto knihu a videla v nej svoj vzťah s Ježišom. Spolu s Veľpiesňou sa modlila: „Tiahni ma za sebou! Pobežme! Zaveď ma, kráľ, do svojej komnaty! Tam jasať budeme a z teba tešiť sa a ľúbosť tvoju vynášať viac ako víno. Ozaj, právom ťa milujú.“ Boh je prameňom každej krásy, on je krása sama. V Žalmoch sa hovorí o Kristovi: „Ty si najkrajší s ľudských synov!“ Ježiš neskôr hovorí, že prišiel všetko pritiahnuť k sebe: „Ja až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ Premenenie je jedným z týchto zážitkov Ježišovho povolania, zvádzania: ukázal im celú krásu svojho osláveného života, ktorý je skrytý v jeho smrteľnom tele. Boli očarení, hoci tomu celkom nerozumeli. Vedeli, že to je to, po čom túži ich srdce. Lenže Ježiš to urobil iba na okamih, pretože jeho kráľovská cesta lásky je cestou kríža. O pár dní práve títo traja apoštoli budú s Ježišom v getsemanskej záhrade prežívať jeho hodinu temna. Iba jeden z nich je pri Ježišovi aj na Kalvárii. Ako hovorieval svätý Filip Néri: „Každý by chcel stáť na hore Tábor a vidieť premeneného Krista: sprevádzať však Krista na Kalvárii by chcelo iba málo ľudí.” Je to ako pri zaľúbenosti. Keď sa mladí ľudia zaľúbia, majú chuť povedať: „Krásne je nám spolu.“ Boh vložil túto biochemickú reakciu do nás ako reklamu na lásku, ako zvádzanie, aby sme sa dali zviesť na cestu veľkej lásky manželstva. Lenže mnohí by chceli zostať iba v sladkom opojení reklamy. Žijú nezáväzne, len kým im bude spolu dobre. Je to egoizmus, nie láska. Hľadám, aby mne bolo dobre. Sú to dva egoizmy, ktoré si na chvíľu vyhovujú. Nie sebadarovanie v láske. Láska však je ťažká. To zistia tí, čo vstúpili do manželstva. To už nie je hra. To je zomieranie sebaláske. Ježiš nás tiež zvádza zážitkami, aby sme uverili v jeho ťažkú cestu lásky, pri ktorej musíme aj zomrieť. Ak chceme mať odvahu kráčať s Ježišom po ceste kríža, musíme vyhľadávať aj premenenie na hore Tábor. Kresťania majú často pocit, že Boh stále od nich niečo chce. Kresťanstvo vnímajú ako záťaž. Dnešný sviatok nás chce naučiť opaku. Ak pozeráme na naše náboženstvo ako na záťaž, ako na láskavosť, ktorú musíme Bohu stále prejavovať, tak sme ho ešte vôbec nepochopili. Musíme sa dať zviesť nášmu Bohu jeho krásou. V námahách pre Krista v prvom rade veľa dostávame. Krásne to vyjadril francúzsky jezuitský kňaz Pierre Teilhard de Chardin: „Nie, kresťanstvo nie je – ako sa to niekedy vykladá a praktizuje – dodatočná záťaž úkonov a povinností, záťaž, ktorá robí ešte ťažším a náročnejším bremeno už aj tak dosť ťažké… Kresťanstvo je v skutočnosti mocnou dušou, ktorá dáva význam, pôvab a novú ľahkosť tomu, čo už robíme.” Ježišovo utrpenie nebola prechádzka ružovým sadom, ale predsa sa neubránime dojmu, že Ježiš bol nad vecou. Jeho Premenenie je iba odrazom toho, že aj v utrpení je nad vecou, vidí v láske Otca, a aj keby mal ísť tmavou dolinou, nebude sa báť zlého. Naša nábožnosť by mala viesť k takémuto premeneniu – objaviť mocnú dušu nášho života v Bohu.  Cirkev sa odpradávna snažila pripraviť človeku zážitky z prítomnosti Boha. Koľko krásy vytvorili kresťania počas dejín! Nádherné chrámy, plné farieb a svetla, nádherné spevy, ktoré privádzajú do vytrženia, veľkolepé slávnosti, ktoré uchvacujú dušu, vôňa tymianu, napĺňajúca chrám, architektonické, sochárske a maliarske umenie, ktoré oblažuje ľudské zmysly! Toto všetko má ustavične kresťanovi pripomínať, že jeho náboženstvo je náboženstvom, ktoré sprostredkúva človeku večné šťastie. Na toto nesmieme nikdy zabudnúť. Musíme aj vyjsť na horu Tábor v každodennej dôvernej modlitbe. Musíme sa utiekať do samoty s Bohom. Iba tam zažijeme našej Premenenia.
Zakončím nádhernými slovami sv. Jána M. Vianneya o modlitbe. Iba v modlitbe môžme zažiť premenenie nášho vnútra, ktoré nám dáva silu kráčať s Kristom na Kalváriu a zomrieť sami sebe. Ján Vianney sa tiež nechal zviesť: „Uvedomte si, deti moje: Poklad kresťana nie je na zemi, ale v nebi. Preto má byť naša pozornosť upriamená tam, kde je náš poklad. Toto je krásna úloha a povinnosť človeka: modliť sa a milovať. Ak sa modlíte a milujete, to je blaženosť človeka na zemi. Modlitba nie je nič iné ako spojenie s Bohom. Keď má niekto čisté srdce, spojené s Bohom, zaplavuje ho akási rozkoš a slasť, ktorá opája, svetlo, ktoré obdivuhodne ožaruje. Toto spojenie Boha s jeho nepatrným tvorom je tá najkrajšia vec, je to šťastie, ktoré nemožno pochopiť. Modlitba nám dáva predchuť neba, akoby k nám zostupovalo niečo z raja. Ona nás nikdy nenechá bez sladkosti; ona je med, ktorý vteká do duše a robí všetko sladkým. V správnej modlitbe sa bolesti rozpúšťajú ako sneh na slnku.“
Milí priatelia, majme tento týždeň na pamäti : „Náhlivosť chcieť mať všetko a hneď nepochádza od Boha. Ak sa pachtíme po tom, čo je hneď a zaraz, zabúdame na to, čo zostáva navždy: ženieme sa za letiacimi oblakmi a strácame z očí nebo.“

Biblické exkurzy – Prvá pôstna nedeľa – Vráťme poriadok tam, kde má byť!

Mk 2,12-15
Na jednom seminári na teologickej fakulte prekladáme a študujeme s bohoslovcami niektoré pasáže z Teologickej Sumy sv. Tomáša Akvinského. Naposledy sme narazili pri preklade na jedno slovo, ktoré máme veľký problém preložiť do slovenčiny. A predsa je to slovo, ktoré vyjadruje jeden zo základných pojmov myslenia tohto svätca a Učiteľa Cirkvi. Tým slovom je slovo ordo. Do slovenčiny ho môžeme voľne preložiť ako poriadok. Ale v iných slovách, ktoré obsahujú koreň tohto slova, nachádzame v slovenčine veľký problém. Keď som uvažoval o možnostiach preložiť tieto slová a vety do slovenčiny, uvedomil som si jednu vec: problém nie je len jazykový. Dnešný človek má vo všeobecnosti problém s týmto slovom. A keď som sa pripravoval na dnešný príhovor, uvedomil som si, že vlastne celé duchovné snaženie charakteristické pre pôstne obdobie, ktoré poznáme ako pokánie sa týka práve tohto slova ordo.Mnohí dnešní ľudia nemajú problém so snažením, so sebazaprením, so zriekaním. Koľko dnes ľudia vedia čakať v obchodoch, koľko vedia obetovať práci, vedia sa zriekať jedla i spánku, vedia pracovať dlho do noci… Už len nároky na dnešné deti vo vzdelávacom procese sú oveľa vyššie než boli pred pár rokmi. Na dnešného človeka často doliehajú rozličné nároky zo všetkých strán. Ustavične čosi robí, vybavuje, pracuje, počúva množstvo informácií, vplýva naň množstvo zážitkov, predkladá sa mu množstvo ponúk. Hlavným problémom nie je ani tak snaženie. Hlavným problémom je vedieť sa v tom všetkom orientovať, nachádzať v tom všetkom jednotu, cieľ, zmysel. Človek má dnes často problém rozlíšiť, čo je dôležitejšie a čo menej.
Práve slovo ordo vyjadruje všetko to, čo mnohým dnešným ľuďom tak veľmi chýba: smer, usporiadanosť, cieľ, zmysel, poriadok. Jedného čínskeho vedca pozvali na univerzitu d Berlína. Na letisku ho čakal jeho nemecký kolega. Spolu sa pobrali na autobusovú stanicu. Autobus tam stál pripravený na odchod. Nemecký profesor chytil Číňana za ruku: „Poďme, rýchlo!“ Rozbehli sa k autobusu. Naskočili v poslednej chvíli. Dvere sa zatvorili a autobus sa rozbehol. Nemec si vydýchol a pozrel na hodinky. „Vďaka Bohu,“ vydýchol si, „získali sme desať minút.“ Číňan naň zvedavo pozrel, usmial sa a povedal: „A čo spravíme s tými desiatimi minútami.“ … Nejde o to, čo všetko človek robí, ale o to, prečo to robí. Včely všetci chvália a komáre zabíjajú. Polovicu života hľadáme, čo by sme mali robiť s časom, ktorý sme ušetrili…
Túto zmätenosť súčasného človeka som si uvedomil aj pri rozhovore s mojím bývalým spolužiakom z gymnázia na stretávke triedy po viacerých rokoch. Ak by som mal pochybovať o snažení súčasného človeka, tak by som pochyboval v prvom rade o mojich spolužiakoch. Takmer všetci sú dnes úspešnými ľuďmi. Spomínaný spolužiak, ktorý sa nikdy netajil svojím agnosticizmom, teda odmietaním nejakého vyššieho bytia, vyššieho zmyslu a svojím neverectvom, mi po pár minútach rozhovoru povedal: „Vieš, že nevyznávam hodnoty, pre ktoré si ty zasvätil svoj život, ale musím ti povedať jednu vec: závidím ti to, že tvoj život má poriadok, pevný bod, zmysel, cieľ.“ V živote mám všetko, ale toto mi skutočne chýba. ORDO! Práve toto slovo vyjadruje, čo mu vlastne chýba.
To, že kresťanstvo hovorí o hriechu, znamená, že existuje určité ORDO, určitý poriadok vo veciach, v hodnotách, v snahách. Sv. Tomáš hriech nazýva actus disordinatus, teda skutok, ktorému chýba ordo, poriadok. Je to skutok, ktorý nemá to miesto, ktoré by mal mať. Človek, ktorého nezväzuje hriech, lebo ho jednoducho neuznáva, bojuje napokon s absurditou a nezmyselnosťou, chýba mu identita, pevný bod. 
Pre kresťana je obdobie pôstu hľadaním onoho ordo, poriadku a zmyslu, ktorý nachádza v Božej múdrosti. Tu nejde o to, či sa postím, alebo jem veľa. Ide tu o to, prečo to robím! Ježišovi vytýkali jedno i druhé. Prišiel Ján, nejedol a nepil, a hovoria: „Je posadnutý zlým duchom.“ Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoria: „Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!“ No múdrosť ospravedlňujú jej skutky. Božia múdrosť dáva totiž človeku a jeho životu vnútorný poriadok, ordo. Tento poriadok je vyjadrený v morálnom zákone a v zákone lásky. Prikázania a zákon je poriadok lásky, pravidlo lásky. Pokánie, obrátenie znamená hľadať tento poriadok, dať veciam miesto, ktoré im patrí. Naše pôstne snaženie by malo viesť týmto smerom. Ježišove slová: Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, ale potrebné je len jedno, poukazujú na túto potrebu poriadku, cieľa, zmyslu. Aj v dnešnom evanjeliu Ježiš vysvetľuje, že samotné pôstne snaženie nestačí, musí mať vnútorný poriadok. Ježišovo pokúšanie na púšti nám predstavuje Ježiša, ktorý nastoľuje stratený poriadok. Spomeňme si na rozprávanie o prvých ľuďoch v rajskej záhrade – diabol ich pokúša k hriechu a privádza k neporiadku, k narušeniu harmónie raja. Ježiš všetko napráva už nie v rajskej záhrade, ale na púšti. Vnáša do všetkého poriadok Božieho zákona. 
Pán Ježiš nám v dnešnom evanjeliu naznačuje rozličné formy pokánia: almužna, modlitba, pôst. Mnohí sa pripravujete na sv. spoveď podľa užitočnej schémy: môj vzťah k Bohu, k ľuďom a k veciam. A práve tri formy pokánia sa snažia napravovať tieto tri vzťahy, dávať im svoje miesto, poriadok, zmysel a cieľ. Prvé pokušenie vnáša poriadok do našej zmyslovosti a emocionality. „Prvý zápas, ktorý musí duchovný človek zakúsiť je hriech obžerstva, pretože keď prekonáme a porazíme tento hriech, zvíťazíme aj nad pýchou a zničíme zmyselnosť, zmiernime hnev, a s veľkou ľahkosťou zvíťazíme v akomkoľvek pokušení. A naopak, ak sa necháme poraziť týmto hriechom, bude pre nás ťažké, ba nemožné, aby sme sa zmenili v iných, ktoré závisia od obžerstva.Hovorieval: Nikdy nebudeš mať ducha, ak sa tohto nezbavíš.” Živočíšny človek nemá zmysel pre Boží poriadok. “Oveľa viac prospieva umŕtvovať vlastnú vášeň či emóciu viac ako mnohé zriekania, pôsty a disciplíny.” Druhé pokušenie sa týka vzťahu s Bohom, obnovuje poriadok vo vzťahu s Bohom. Modlitba je pestovanie vzťahu s Bohom, ktorý je narušený hriechom. Život sa nám usporaduje, nadobúda správny poriadok, ak je Boh opäť na prvom mieste. Bezbožnosť, aj tá praktická bezbožnosť, povrchná modlitba alebo jej absencia, je koreňom všetkého neporiadku v našom živote. A napokon pokušenie k domýšľavosti je stavanie vzdušných zámkov, utiekanie sa k snom, kedy nám uniká realita. Je to samoľúbosť a sebestrednosť, kedy si myslíme, že sme centrom sveta. Zhoď sa a anjeli ťa ponesú. Liekom je služba lásky – almužna. Sú to konkrétne skutky služby. Služba lásky vnáša poriadok do nášho vzťahu s blížnym. Služba lásky nás vedie z našej pýchy našich snov, našich sebestredností, späť na zem, do reality.  
A všimnime si, že aj diabol cituje Sväté Písmo! Vnáša neporiadok aj do Božieho Slova, do obsahu viery. Aj pravdy viery, aj morálne príkazy majú svoju hierarchiu, svoj poriadok, rozličnú dôležitosť. Aj v tomto majú kresťania často veľký neporiadok, lebo strácajú zmysel pre vnútornú súdržnosť toho, v čo veria a toho, ako majú konať. „Moderný svet je plný starých kresťanských čností, ktoré sa zbláznili. Čnosti sa zbláznili, pretože sa oddelili jedna od druhej a len tak sa samy potulujú.” Pápež František: “Náuky, jednak dogmatické ako aj morálne, nie sú všetky rovnocenné. Musíme teda znovu nájsť rovnováhu, inak aj morálna stavba Cirkvi riskuje zrútenie ako dom z karát, riskuje stratu čerstvosti a vône Evanjelia.” Aj do toho, čo veríme a vyznávame, treba vnášať poriadok. Dnes mnohí ledabolo a halabala citujú Sväté Písmo či niektoré časti učenia Cirkvi, bez toho, aby rozumeli jeho vnútornej súdržnosti a logike viery. Liekom na zmätok a neporiadok vo viere a v morálke je kresťanská formácia, systematická katechéza. V pôste by bolo výborným predsavzatím vypočuť si nejakú tú katechézu a vniesť trochu poriadku do nášho vnímania viery a spoznávať jej vnútornú logiku podľa učenia Cirkvi. 
Dajme všetkému to pravé miesto, náš život nech v pôste nadobúda smer, cieľ, zmysel, poriadok. Nech je pre nás pôstne obdobie hľadaním tohto vnútorného poriadku, nech je duchovným upratovaním nášho života.

Biblické exkurzy – Popolcová streda – Nabrať kurz k trvalým hodnotám!

Joel 2,15

«Trúbte na roh na Sione, nariaďte svätý pôst» (Joel 2,15), hovorí prorok v prvom čítaní. Pôst sa otvára prostredníctvom prenikavého zvuku rohu, ktorý nelahodí ušiam, ale ohlasuje pôst. Je to silný zvuk, ktorý chce spomaliť náš život, ktorý sa vždy náhli, uteká, avšak častokrát nevie dobre kam. Je to pozvanie k tomu, aby sme sa zastavili –„Zastav sa!“ – a išli k podstate, k posteniu sa od nadbytku, ktorý rozptyľuje. Je to akýsi budík pre dušu. K zvuku tohto budíka sa pripája aj posolstvo, ktoré Pán odovzdáva ústami proroka, posolstvo krátke a naliehavé: «Vráťte sa ku mne» (v. 12). Vrátiť sa. Ak sa máme vrátiť, znamená to, že sme šli inam. Pôst je časom na to, aby sme znovuobjavili kurz života. Pretože na ceste životom, tak ako pri každej ceste, to čo sa skutočne ráta, je nestratiť z očí cieľ. Naopak, keď tým, čo nás pri cestovaní zaujíma, je obzerať si krajinu či zastavovať sa na jedlo, nedôjdeme ďaleko. Každý z nás si môže položiť otázku: hľadám kurz na ceste života? Alebo sa uspokojím s tým, že prežívam deň mysliac jedine na to, aby mi bolo dobre, aby som vyriešil nejaký ten problém a aby som sa trochu zabavil? Aký je to kurz? Možno hľadanie zdravia, o ktorom dnes mnohí hovoria, že má prednosť pred všetkým, no skôr či neskôr sa vytratí? Možno hmotné dobrá a blaho? Nie sme na svete pre toto. Vráťte sa ku mne, hovorí Pán. Ku mne. Pán je cieľom našej púte svetom. Kurz treba nasmerovať na neho. K tomu, aby sme znovuobjavili kurz, sa nám dnes ponúka znamenie: popolec na hlave. Je to znamenie, ktoré nám dáva zamyslieť sa nad tým, čo máme v hlave. Naše myšlienky sa častokrát ženú za prechodnými vecami, ktoré prichádzajú a odchádzajú. Ľahká vrstva popola, ktorú prijímame, je na to, aby nám s jemnosťou a s pravdou povedala: z mnohých vecí, ktoré máš v hlave, za ktorými sa každý deň naháňaš a lopotíš, nezostane nič. Akokoľvek sa namáhaš, zo života si so sebou neodnesieš žiadne bohatstvo. Pozemské skutočnosti sa pominú, tak ako prach vo vetre. Majetky sú dočasné, moc sa pominie, úspech zájde. Dnes dominujúca kultúra vonkajškovosti, ktorá vedie k tomu, aby sme žili pre pomíňavé veci je jedným veľkým klamstvom. Pretože je to ako vatra: keď dohorí, zostáva len popol. Pôstne obdobie je časom na to, aby sme sa oslobodili od ilúzie žiť naháňajúc sa za prachom. Pôst znamená znovuobjaviť to, že sme stvorení pre oheň, ktorý stále horí, nie pre popol, ktorý rýchlo vyhasne; pre Boha, nie pre svet; pre večnosť Neba, nie pre klamstvo zeme; pre slobodu synov, nie pre otroctvo vecí. Môžeme si dnes položiť otázku: na ktorej strane som? Žijem pre oheň, a či pre popol? Na tejto ceste návratu k tomu podstatnému, ktorou je Pôstne obdobie, Evanjelium navrhuje tri etapy, ktorými nás Pán žiada prejsť bez pokrytectva, bez pretvárky: almužna, modlitba a pôst. Na čo slúžia? Almužna, modlitba a pôst nás vedú k jediným trom skutočnostiam, ktoré sa nepominú. Modlitba nás opätovne napája na Boha; dobročinná láska nás spája s blížnym; pôst so sebou samým. Boh, bratia a môj život: to sú skutočnosti, ktoré sa neskončia v ničote a do ktorých treba investovať. Hľa, kam nás pozýva hľadieť Pôstne obdobie: smerom k Výšinám prostredníctvom modlitby, ktorá oslobodzuje od plochého, horizontálneho života, kde nachádzame čas pre „ja“, no zabúdame na Boha. A potom smerom k druhému, prostredníctvom činnej lásky, ktorá oslobodzuje od márnivosti z vlastnenia, od myslenia, že všetko ide dobre, ak sa mám dobre ja. Nakoniec nás pozýva, aby sme sa zahľadeli dovnútra prostredníctvom pôstu, ktorý oslobodzuje od naviazanosti na veci, od svetskosti, ktorá umŕtvuje srdce. Modlitba, činná láska a pôst – to sú investície do pokladu, ktorý pretrvá. Ježiš povedal: «Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce» (Mt 6,21). Naše srdce mieri vždy istým smerom: je ako kompas hľadajúci smer. Môžeme ho tiež prirovnať k magnetke: potrebuje sa niečoho zachytiť. Ak sa zachytáva len pozemských vecí, skôr či neskôr sa stane ich otrokom: veci, ktoré nám majú slúžiť, sa stávajú vecami, ktorým slúžime my. Zovňajšok, peniaze, kariéra, zábava: ak žijeme pre ne, stávajú sa idolmi, ktoré nás využívajú, sirénami, ktoré nás vábia a potom nás odvádzajú preč. Naopak, ak sa srdce pripúta k tomu, čo nepominie, znovuobjavíme seba samých a stávame sa slobodnými. Obdobie pôstu je časom milosti na oslobodenie srdca od márností. Je to čas uzdravovania sa zo závislostí, ktoré nás zvádzajú. Je to čas uprieť zrak na to, čo je trvácne. Kam teda uprieť zrak počas cesty Pôstom? Je to jednoduché: na kríž. Ježiš na kríži je tým kompasom života, ktorý nás orientuje k Nebu. Chudoba dreva, mlčanie Pána, jeho zrieknutie sa z lásky nám ukazujú nevyhnutnosť života jednoduchšieho, slobodného od prílišného pachtenia sa za vecami. Ježiš nás z kríža učí mocnej odvahe zriekania sa. Pretože naložení zavadzajúcimi záťažami nikdy nepôjdeme vpred. Potrebujeme sa vyslobodiť z chápadiel konzumu a z pút egoizmu, z túžby mať čoraz viac, z ustavičnej neuspokojenosti, z uzavretosti srdca pred potrebami chudobného. Ježiš, ktorý na dreve kríža horí láskou, nás volá k životu, ktorý je rozpálený ním a ktorý sa nestratí uprostred popolu sveta; k životu, ktorý horí láskou k blížnemu a nevyhasne v priemernosti. Je ťažké žiť tak, ako to žiada on? Áno, je to náročné, ale vedie to k cieľu. Ukazuje nám to Pôstne obdobie. Začína sa s popolom, no nakoniec nás vedie k ohňu veľkonočnej noci; aby sme objavili, že v hrobe sa Ježišovo telo nestáva popolom, ale oslávené vstáva z mŕtvych. Platí to aj pre nás, ktorí sme popolom: ak sa s našimi krehkosťami vrátime k Pánovi, ak sa vydáme cestou lásky, objímeme život, ktorý nezapadá. A zaručene budeme v radosti.
Milí priatelia, vyprosujem Vám veľa vnútornej sily k obráteniu