Bohoslužby


Program sv. omší a aktualít je stále priebežne aktualizovaný na tejto stránke.

V prípade spovede, zaopatrenia chorých, pohrebu volajte na číslo 0903592818



Biblické exkurzy – Piata nedeľa cez rok – „Slanosť, ktorá je nepoužiteľná“.

Mt 5, 13-16
V prvom rade si pri dnešnom čítaní treba najprv odmyslieť vetu: „Ježiš povedal svojim učeníkom“. Ona je totiž len doplnok v lekcionári, aby sa vedelo kto komu hovorí. Vo verši 5,13 ju v texte Svätého Písma nenájdete. Na druhej strane si ju treba hneď domyslieť, pretože odkazuje na začiatok piatej kapitoly, kde sa opisuje ako Ježiš vidiac veľké zástupy vystúpil na vrch a adresoval svojim učeníkom tzv. reč na hore: „Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich… “ (Mt 5,1-2). Zaujímavé je, že medzi týmto úvodom a našou staťou sa nachádzajú známe blahoslavenstvá, ktoré hovoria o šťastí a blaženosti Ježišových učeníkov, pretože im patrí Božie kráľovstvo. Hneď po skončení posledného blahoslavenstva pridáva Pán Ježiš dve prirovnania, ktoré majú pomôcť učeníkom uvedomiť si kto sú. Prvým prirovnaním je soľ, ktorá bola potrebná nielen k bežným pokrmom, ale aj pri obetovaní v jeruzalemskom chráme: „Každý obetný dar potravinovej obety posolíš soľou a nikdy nesmie chybovať soľ zmluvy s tvojím Bohom pri tvojich potravinových obetách. Každú svoju obetu budeš prinášať so soľou.“  (Lv 2,13) Na rozdiel od skutočnej soli, ktorá dáva chuť pokrmom v domácnostiach a úplnosť obetám v chráme, majú byť Ježišovi učeníci soľou v univerzálnejšom rozmere: majú byť soľou zeme a starať sa o svoju „slanosť“, ktorou je Božie kráľovstvo v nich. Slanosť soli sa nedá stratiť, ale môže sa znehodnotiť zmiešaním sa s pieskom a hlinou až do tej miery, že je nepoužiteľná. Podobne sa Božie kráľovstvo v Ježišových učeníkoch môže zmiešať s balastom a stane sa pre zem – myslí sa svet ľudí – dôvodom aby vyhodili a pošliapali túto zmes a s ňou aj zvesť o Božom kráľovstve. Druhé prirovnanie hovorí inými slovami o tom istom. Mesto na návrší, ktoré má byť svetlom sveta je odkazom na prorockú víziu Jeruzalema, ktorý pritiahne všetky národy ku klaňaniu sa jedinému pravému Bohu (Iz 2,2-5). Ježišovi učeníci majú byť takýmto novým Jeruzalemom. Božie kráľovstvo v nich (inými slovami Duch Svätý) bude vydávať prostredníctvom ich skutkov príťažlivé svetlo a privádzať ľudí k oslave Boha. Zodpovednosťou učeníkov je, aby si túto soľ Božieho kráľovstva nenechali zo srdca a mysle vymyť balastom a svetlo zakryť mericou strachu či pohodlnou posteľou.
Milé deti, rodičia, priatelia, staňme sa pre túto zem svedkami dobrých skutkov. Prajem požehnaný týždeň

Biblické exkurzy – Štvrtá nedeľa cez rok – „Nešťastníci, ktorí môžu chváliť Pána“.

Žalm 146, 6c-10​
Boh si vyvolil to, čo je svetu slabé. To je priama téma druhého čítania z Prvého listu Korinťanom v túto nedeľu (1, 26-31). A nezvyčajne, keďže si väčšinou cyklus čítaní epištol žije v nedele vlastným životom, pekne zapadá do témy celej bohoslužby slova. Tá vrcholí v evanjeliu, ktoré nám podáva začiatok 5. kapitoly (vv. 1-12a) z Matúša a teda aj začiatok slávnej „reči na vrchu“, ktorej úvod tvoria ešte známejšie blahoslavenstvá. Tie predstavujú rôzne skupiny ľudí, ktorí sú pre svoju povahu a okolnosti na okraji záujmu sveta. Ježiš však práve takých považuje za šťastných – blahoslavených. Podobný pohľad nám podáva Boh aj v Starom Zákone prostredníctvom proroka Sofoniáša (2, 3; 3, 12-13), ktorý vidí budúcnosť vyvoleného národa u tých, ktorí sú pokorní a chudobní. To všetko poeticky podporujú verše Žalmu 146 spolu s responzom, ktorý obsahuje prvé z evanjeliových blahoslavenstiev. Žalmom 146 sa začína posledná časť celého žaltára, ktorú tvorí zbierka posledných piatich žalmov celej knihy. V judaizme sú známe pod menom „Malý Hallel“. Dôvodom je, že všetky tieto žalmy začínajú a končia zvolaním הַֽלְלוּ־יָ֡הּ (Chváľte Pána), ktoré sa v priebehu dejín neprekladalo a my ho dnes poznáme vo forme Aleluja. Malým je preto, aby sa odlíšil od oficiálneho Hallelu, kde patria Žalmy 113-118. Už cez to možno Žalm 146 vnímať ako chválospev. Jeho silnou témou je však okrem oslavy aj vďaka a blahorečenie človeka, ktorý sa spolieha na Boha. Odborníci sa domnievajú, že vznikol v čase až po babylonskom zajatí a teda po stáročiach skúseností so slávou a hlavne pádom a uponížením. V prvej polovici sa preto konštatuje, že oporu nemožno získať v dôvere v ľudských vládcoch a režimoch (porov. v. 3. 4.). To jedine dokáže garantovať iba Boh. Ako na to žalmista prišiel? Zo životnej skúsenosti. To rad radom vymenúva od verša 6. Začína tým, že to odvodzuje od viery, že Pán kontroluje celý svet. To prepája s jeho činnosťou a zásahmi v prospech tých najbiednejších. Tu sa dostávame už k veršom, ktoré zaznejú už priamo v liturgii (vv. 6c-10). Poďme teda na to. Pán (יהוה) je verný. Nemení sa. Je dôveryhodný. Ide až za hranicu toho, ak je niekto neverný k nemu. Dokáže sa zastať tých, ktorých „akože právny systém“ melie vo svoj prospech. Kto sa nedovolá u sudcov, dovolá sa u toho, kto jediný vie kde je pravda. Ba viac je jej autorom a podstatou. Tí, ktorí sú na tom existenčne zle, prežívajú vďaka tomu, že ich napriek všetkým okolnostiam udrží pri živote ten, do koho dôveru zložili. Tí, ktorých spútava moc ľudí, moc ideológií, závislostí či iných mocností, majú nádej na rozbitie dverí svojich žalárov a pút. Tí, ktorí nevidia fyzicky, či duchovne, môžu svedčiť, že už vďaka svojmu Bohu vidia lúče svetla. Pán dvíha tých, ktorí sú zhrbení pre útlak, šikanu, strach, či hanbu. Takí sa už nemusia dívať iba do zeme, ale sa môžu znova zahľadieť do neba. Tí, čo sa snažia kráčať Pánovou cestou cítia Pánovu blízkosť a podporu. Pretože vedia, že ich niekto isto miluje. Pán je na strane cudzincov – mimo domova -, sirôt – bez rodičov -, a vdov – bez milovaného partnera. Ale… Ak im chce niekto ublížiť, tak takému zahatí možnosti. Pán teda podľa žalmistu jediný kraľuje. Dokázal to tým, ktorí sa na neho spoľahli vo chvíľach najhlbšej tmy. Robí tak priamo, či cez svojich služobníkov. Otázka smerom ku nám, ktorí sme čitatelia a poslucháči týchto veršov teda je.. Obrátil som sa už niekedy v zlých časoch dôverne a úplne na Pána? A ak áno, ako to dopadlo? Nemal by som aj ja patriť medzi tých, čo by mali vydať podobné svedectvo?
Milé deti, rodičia, priatelia, nezabudni me, že Boh je verný. Nemení sa.

Biblické exkurzy – Tretia nedeľa cez rok – „Raz svitne aj tomu, kto má vlčiu tmu“.

Mt 4, 12-23
Prvou otázkou, ktorá nám môže skrsnúť v mysli pri čítaní tohto evanjeliového úryvku môže byť: Odkiaľ sa Ježiš odobral do Galiley? Hneď naporúdzi je odpoveď, že veď predsa z Nazareta, lebo hneď ďalší verš pripomína, že opustil Nazaret a prišiel bývať do Kafarnauma. Ak však vieme, že Nazaret bol takmer v srdci Galiley – hlavné mesto tejto provincie Seforis ležalo približne 7 km severne od Nazaretu –  tak stojíme pred zaujímavou záhadou. Máme pred sebou viaceré Ježišové pohyby. Vzhľadom k tomu, že v predchádzajúcej kapitole sa hovorí o Ježišovom krste v Judsku, je pravdepodobné, že prvým pohybom je Ježišov presun z Judska od Jordánu do Galiley do Nazareta. Hneď nato však evanjelista pripomína, že Ježiš sa v rámci Galiley neusadzuje v meste Nazaret, ktoré poznal a ktoré poznalo jeho, ale sme svedkami druhého Ježišovho pohybu, ktorým je presun z centrálneho Nazareta ku Genezaretskému jazeru do Kafarnauma na severovýchodnú hranicu Galiley. Tu sa v Matúšovej správe Ježišov pohyb zastavuje z dvoch dôvodov. Prvým je charakter „krajiny v temnotách“ ako je opísaný Kafarnaum a jeho okolie. Je to odkaz na splnenie starozákonného proroctva o veľkom svetle v temnom kraji pohanov na bývalom území izraelských kmeňov Zabulon a Neftali, ktoré je predovšetkým starozákonným programom Ježišovej činnosti. Zmysel je asi tento: Ježiš prichádza vrátiť spohanštený národ späť k Bohu. V tomto nadväzuje na službu Jána Krstiteľa. Vystihuje to aj Ježišovo ohlasovanie: „Robte pokánie, priblížilo sa nebeské kráľovstvo!“ Druhým dôvodom Ježišovho zastavenia je povolávanie učeníkov v Kafarnaume. Im a na nich Ježiš ukazuje čo to znamená vstúpiť do nebeského kráľovstva. To je už niečo nové, čo u Jána Krstiteľa nemá paralelu a čo sa začína šíriť Galileou. Znova sa teda Ježiš dáva do pohybu, tentoraz spolu s učeníkmi. Opúšťa Kafarnaum a chodí po celej Galilei ako to čítame v tomto úryvku. Keď si však pozrieme aj ďalšie verše, nájdeme tam aj iný pohyb a tým je pohyb zástupov za Ježišom: „Povesť o ňom sa rozniesla po celej Sýrii. Prinášali k nemu všetkých chorých, postihnutých rozličnými neduhmi a trápením, posadnutých zlými duchmi, námesačníkov a ochrnutých, a on ich uzdravoval. A šli za ním veľké zástupy z Galiley a Dekapola, z Jeruzalema, Judey a Zajordánska.“ (Mt 3,24-25). Ježiš dal zvesťou o prichádzajúcom nebeskom kráľovstve do pohybu nielen svojich učeníkov, ale spolu s nimi aj Galileu a ďalšie regióny vtedajšieho Izraela. Je to elegantný kontrast s obrazom ľudu, ktorý sedí vo tmách. Po stretnutí s Ježišom sa mení na ľud, ktorý vstáva a dáva sa do pohybu. Veľké svetlo – Ježiš – chce zažiariť aj do našich tmavých izieb, zdvihnúť nás zo stoličiek a dať nás do pohybu.
Milé deti, rodičia, priatelia, Božie slovo stále dáva všetko do pohybu.

Biblické exkurzy – Druhá nedeľa cez rok – „Všetci sme krstom naplnení Duchom svätým“.

Jn 1, 29-34
V Jánovom evanjeliu je veľmi dôležité vydávanie svedectva. Svedectvo Jána Krstiteľa sa dvakrát spomína už v prológu na začiatku evanjelia (Jn 1,6-8; 15) a potom podrobnejšie v tejto stati. Evanjelista ho uvádza ako následok toho, čo Ján Krstiteľ videl. Možno sa pýtať, čo teda Ján Krstiteľ videl? Odpoveď je uvedená v stati a to veľmi krátko a stručne: Ján Krstiteľ videl Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a spočinul na Ježišovi. Táto skúsenosť Jána Krstiteľa nemusela byť celkom súkromná, keďže zo správ ostatných evanjelistov sa dá usudzovať, že to mohli vidieť viacerí. Ale len Ján Krstiteľ vydal svedectvo, lebo len on mal Božiu nápovedu na začiatku svojej služby: „Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým“. Opäť sa možno pýtať: prečo Ján Krstiteľ nepovedal o Ježišovi, že je Krstiteľom v Duchu, ale trochu nečakane vydáva svedectvo, že Ježiš je Boží Syn? Odpoveď možno nájsť jednak v zámere evanjelistu postupne, ako po schodoch, predstavovať kto je Ježiš, a preto v Jánovom svedectve to ide od Božieho Baránka, cez toho, ktorý bol prv a ktorý sa má stať známym Izraelu, až po toho, ktorý krstí Duchom Svätým a vyvrcholením je titul Boží Syn. Ale odpoveď na položenú otázku možno hľadať aj v potrebe vyznačiť cestu pre vieru učeníkov. Ján vo svojom svedectve naplnený Duchom Svätým hovorí o Kristovej obete na kríži („Baránok Boží“) o jeho zmŕtvychvstaní („je predo mnou“) a o dare Ducha Svätého („ten, čo krstí Duchom Svätým“), vďaka ktorému môže človek, ktorý verí (v Jánovom slovníku „vidí“) vydať svedectvo, že Ježiš je Božím Synom. Máme tak pred sebou Jánovo svedectvo ako prototyp svedectva učeníkov. Okrem toho sa môžme domnievať, že po Panne Márii je Ján Krstiteľ druhým človekom, ktorého Ježiš pokrstil Duchom Svätým. A tak ako predchádzajúca nedeľa nesie názov „Nedeľa Pánovho krstu“, túto nedeľu môžme nazvať nedeľou Jánovho krstu. A pri všetkej našej skromnosti hodno dodať, že by sme nemali mať ďaleko od Jánovho svedectva.
Milé deti, rodičia, priatelia, tento deň môžeme nazvať aj deň môjho krstu.

Biblické exkurzy – Krst Ježiša Krista – „Boh plný nežností“.

Iz 42, 1-4, 6-7
Biblickým miestam sa často prisudzuje teologický význam. A tak more, vrch, púšť, Galilea pohanov, Samária, rieka Jordán, územie za Genezaretským jazerom sú viac než len nejaké zemepisné miesta. Evanjelista Marek a Matúš nehovoria o presnom mieste, na ktorom došlo k Ježišovmu krstu, správu o tom nám však poskytuje evanjelista Ján: „To sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil“ (Jn 1,28). Tradícia od samého počiatku kresťanstva umiestnila Ježišov krst na miesto, ktoré sa volá Betabara, tam, kde Izraeliti, vedení Jozuem, prekročili rieku Jordán, aby vošli do Zasľúbenej zeme. V obrade Ježišovho krstu teda nachádzame výslovné poukazy na prechod z otroctva na slobodu a počiatok nového Exodu do pravej Zasľúbenej zeme. Betabara má ešte aj iný veľmi dôležitý význam, pretože podľa tvrdenia geológov, je to najnižšie položené miesto na suchej zemi (400 m pod úrovňou mora). To, že Ježiš si vybral toto miesto za počiatok svojej verejnej činnosti, nemôže byť náhodné. Náš Pán, ktorý zišiel z výšin neba, aby oslobodil človeka, zostupil až do najhlbšej priepasti, aby ukázal, že che spasiť každého človeka, aj toho najopustenejšieho, aj toho, ktorého vina a hriech zavliekli do hlbín, z ktorých je nemysliteľné vyslobodiť sa. Boh nezabúda na svoje deti a neopúšťa ani jedno z nich. A tak je zrejmé, že dnešný sviatok krstu Pána nám pripomína, že v Ježišovi Kristovi sa zjavila Božia milosť, ktorá priniesla spásu všetkým ľuďom. Dnešný sviatok Pánovho krstu má byť preto príležitosťou k tomu, aby sme si uvedomili  skutočný význam nášho krstu. V ňom sme ponorení v Kristovi, ktorý je Božím „služobníkom“ a „Synom“. A tak vo chvíli nášho krstu aj my sme stali „Božími služobníkmi“, lebo máme slúžiť Bohu a blížnym, najmä chubobným a tým, čo sú na okraji spoločnosti, aby sme im pomohli zachrániť sa po materiálnej i duchovnej stránke. Krstom sme sa však stali aj „Božími synmi a dcérami“ v milovanom Synovi, s ktorého smrťou a zmrtvýchvstaním sme nerozlučiteľne spätí. Naša viera v osobu Ježiša Krista je živená nádejou a uživotňuje sa v konkrétnych skutkoch milosrdnej lásky. A tak nech krst, ktorý sme prijali, inšpiruje naše každodenné úmysly, rozhodnutia a skutky. Veľmi jasne nám to pripomína apoštol Pavol: „Veď sme zomreli hriechu! Ako by sme v ňom ešte mohli žiť? Nech teda nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele, žeby ste sa poddávali jeho žiadostiam“ (Rim 6,2.12).
Milé deti, rodičia, priatelia, vyslobodený z otroctva z každej formy zla, má každý pokrstený žiť ako slobodný človek.

Biblické exkurzy – Narodenie Pána  – „Poďme do Betlehema a aby sme videli, čo sa stalo“.

Iz 62, 11-12
Prorok Izaiáš nás sprevádzal celým Adventným obdobím a prihovára sa nám aj na začiatku Vianoc. V dnešnom úryvku oznamuje príchod spasiteľa (v. 11). Výraz spasiteľ/záchranca nájdeme v gréckom preklade Septuaginty (gr. sōtēr) aj v latinskej Vulgate (lat. Salvator). Pôvodný hebrejský text však doslovne uvádza, že prichádza spása/záchrana. Môžeme to chápať ako odpoveď na vrúcnu túžbu z Izaiáša, ktorá sa neskôr pretavila do známeho adventného spevu: „Roste, nebesá, zhora… Otvor sa, zem, nech urodí sa spása (porov. Iz 45,8). Spása/záchrana, ktorá prichádza, však nie je len nejaká neosobná sila. Prekladatelia správne vyjadrili to, čo chápal Izaiáš už od začiatku, že skutočným záchrancom/spasiteľom Izraela je Boh (porov. Iz 17,10). Záchrana nie je zo strany Božieho ľudu ničím zaslúžená; prichádza ako dar. Prorokovi veľmi záleží na tom, aby tento dar nebol zo strany Izraela prehliadnutý, preto opakovane pomocou citoslovca hľa vyzýva k pozeraniu (vv. 11.12). Vianočné sviatky nás pozývajú vidieť. Zrakom viery môžeme v betlehemskom Dieťati spoznať záchrancu celého sveta. Nechajme sa ním obdarovať a pestujme si osobný vzťah s naším Bohom.
Milé deti, rodičia, priatelia, všetkým prajem milostiplné a pokojné sviatky Ježišovho narodenia. Prežime ich v pokoji, radosti a zdraví.

Biblické exkurzy – Štvrtá adventná nedeľa  – „Naučme sa prijať dieťa“.

Mt 1, 18-24
Jozef mal dve možnosti riešenia problému „Mária v požehnanom stave“. Prvým bol „súdny proces“, ktorý by zdevastoval povesť Márie a svedčil by o Jozefovej snahe pomstiť sa a nechať Máriu vypiť kalich horkosti až do dna. Druhou možnosťou bolo niečo ako „mimosúdna dohoda o vine a treste“, kedy by bolo manželstvo vyriešené administratívne medzi dvoma stranami bez veľmi bolestných vedľajších účinkov. Táto možnosť predstavovala to najoptimálnejšie riešenie. Jozef ako muž spravodlivý a možno povedať človek dobrej vôle, rozhodol sa práve pre toto spravodlivé a prijateľné riešenie. Boh mu však prostredníctvom anjela ukazuje tretiu možnosť. Vyzýva ho prijať Máriu aj s počatým dieťaťom. Je to výzva k nie malému skutku milosrdenstva. Jozefova spravodlivosť je pozvaná byť milosrdenstvom. V jadre anjelovej argumentácie je citát z Izaiáša o Emanuelovi a tvrdenie, že počaté dieťa je Mesiášom, ktorý vyslobodí ľud z hriechov, teda urobí ľudí spravodlivými pred Bohom. Jozef prijíma túto výzvu a povýši svoju spravodlivosť na milosrdenstvo, ktoré povedie k ešte väčšej spravodlivosti. Spravodlivosť sa týmto skutkom milosrdenstva rozmnoží. Možno povedať, že Jozef nakoniec prijal Máriu nie napriek tomu, že počala, ale práve preto, že počala, lebo Dieťa pod jej srdcom vyslobodí svoj ľud z hriechov. Jozef sa dostal k Mesiášovi len cez Máriu a preto je vzorom par excellence každej mariánskej úcty a príkladom spravodlivého a milosrdného človeka. Svätý Jozef nauč nás spravodlivosti a milosrdenstvu a oroduj za nás, aby sme tak aj my prijali Máriu s Božským Dieťaťom.
Milé deti, rodičia, priatelia, naučme sa hľadať odpovede na komplikovaný život.

Biblické exkurzy – Tretia adventná nedeľa  – „Treba sa učiť nanovo veriť“.

Mt 11,2-11
V Ježišovej odpovedi Jánovi do väzenia možno nájsť desiate blahoslavenstvo Matúšovho evanjelia: „Blahoslavený, kto sa na mne nepohorší“. Ján Krstiteľ je prekvapený, že Ježiš ako Mesiáš nečistí ohňom vyvolený národ a nenastoľuje Božie kráľovstvo. Možno čakal, že príchod Mesiáša bude sprevádzaný prejavom Božieho hnevu, ktorý odrovná bezbožníkov a na prvom mieste štvrťvladára Herodesa Antipasa, ktorý dal Jána uväzniť, pretože mu vyčítal bezbožný spôsob života. Ježiš ako Mesiáš však neposiela do väzenia Jánovi uistenie, že ho čoskoro vyslobodí a porazí Herodesa Antipasa. Namiesto toho mu posiela blahoslavenstvo, ktoré pozýva Jána Krstiteľa prijať Božieho Mesiáša, ktorý sa líši od prorokovho očakávania. Inými slovami Ján je vo väzení pozvaný nanovo uveriť a tak vstúpiť do Božieho kráľovstva. Napriek tomu, čo všetko cez neho Boh povedal, musí aj Ján prejsť skúškou viery. Pred ňou je najväčším z tých čo sa narodili zo ženy, lebo pripravil cestu Pánovi. Po nej však bude ešte väčším, lebo aj sám po tej ceste prejde. Blahoslavenstvo nepohoršenia sa na Ježišovi, keď nekoná podľa našich predstáv je aktuálne aj dnes. Sme pozvaní vstúpiť na cestu viery spolu s Jánom Krstiteľom.
Milé deti, rodičia, priatelia, všetci sme pozvaní na cestu viery.

Biblické exkurzy – Druhá adventná nedeľa  – „Pokánie rozlišuje medzi pšenicou a plevami“.

Mt 3,1-12
Evanjelista Matúš na dramatickom púštnom príbehu Jána Krstiteľa vysvetľuje podstatu nebeského kráľovstva. Na prvom mieste v Jánovom ohlasovaní je informácia o blízkosti nebeského kráľovstva. Božie kráľovstvo je teda to, čo je blízko. Blízkosť Božieho kráľovstva znamená blízkosť jeho moci, čo v ušiach Jánových poslucháčov mohlo znieť ako blízkosť kráľa a jeho vojska, ktoré už je na hraniciach a prichádza nastoliť nový poriadok. Svedčí o tom aj výčitka saducejom a farizejom, ktorým Ján pripomína, že nie sú úprimní a chcú sa len šikovne vyhnúť „budúcemu hnevu“ prichádzajúceho Mesiáša. Práve opis budúceho hnevu odhaľuje ďalšiu črtu nebeského kráľovstva. Jeho príchod spôsobí oddelenie úrodných stromov od neúrodných, ako to naznačuje obraz sekery priloženej ku koreňom stromov i oddelenie zrna od pliev naznačené v symbole vejačky. Tvrdosť Krstiteľových slov môže modernému čitateľovi spôsobovať nepríjemné pocity, pretože sa akosi podvedome pri čítaní zastavuje pri obrazoch vyťatých stromov a odfúknutých pliev. Patrí to možno k negatívnemu nastaveniu moderného človeka reagovať a všímať si najmä to zlé a potrestané. Pritom slová Jána Krstiteľa pozývajú k veľmi pozitívnej budúcnosti. Ján ohlasuje príchod Božieho kráľovstva a krstí v Jordáne len preto, aby pripravil cestu Pánovi. Lebo ten, ktorý prichádza je Boh sám. A treba povedať, že prichádza ako hospodár do svojho sadu a na svoje hospodárstvo, aby sa tešil z úrody. Prichádza nájsť úrodné stromy a umiestniť kvalitnú pšenicu do svojej sýpky. Oddelenie pliev a vyťatie neúrodných stromov má jediný zmysel v oslave toho, čo žije a dáva život. Ukazuje sa tak eminentný záujem nebeského kráľovstva o život, ktorý je vyjadrený v obraze ovocia a zrna zhromaždeného do sýpky. Blízkosť nebeského kráľovstva teda znamená priblíženie moci života. Len pšenica a dobré ovocie sú s prichádzajúcou mocou života kompatibilné. Preto Ján Krstiteľ hovorí o krste Duchom Svätým a ohňom. Úroda bude ponorená do života a neúrodné stromy s plevami do ohňa. Možno povedať, že Jánovo volanie na púšti je volaním po živote; a keďže Ján Krstiteľ to volanie po živote ohlasoval ako volanie po pokání – zmene zmýšľania (z gréckeho metanoia) – bolo by dobre vnímať pokánie nie ako smrť, ale naskrze pozitívne: ako oživenie. Ak by sme chceli moderný titul pre Jána Krstiteľa, možno by obstál titul „záchranár“.
Milé deti, rodičia, priatelia, začujme to Jánovo volanie po obrátení.

Biblické exkurzy – Prvá adventná nedeľa  – „Tento čas, je časom príležitosti!“.

Rim 13,11-14
Vedieť aký je čas znamená poznať jeho kvalitu a vlastnosti. Čas, o ktorom tu Pavol píše, je časom veľkej príležitosti. Grécke slovo kairos znamená príhodný čas. Advent, ktorý sa touto nedeľou začína, je príležitosťou k prebudeniu sa v mesiaci, v ktorom je deň najkratší a noc najdlhšia. Práve v advente sa však do života ľudí nenápadne vkráda hýrenie a opilstvo na rôznych posedeniach pri príležitosti končiaceho sa pracovného roka. Navyše okrem nepokoja predvianočného zhonu sa dá predpokladať, že kvôli predvolebnej kampani, bude adventný čas pre mnohých aj časom svárov a žiarlivosti. Napriek tomu neprestáva byť príhodným časom k prebudeniu, príležitosťou otvoriť nielen knihu Božieho slova, ale aj knihu svojho života, aby v nej človek nanovo čítal svoj vlastný príbeh vo svetle Božej lásky. Sv. Augustín bol podobne v príhodnom čase v Miláne neznámym detským hlasom vyzvaný: Tolle et lege! Vezmi a čítaj! Keď potom otvoril knihu Písma práve na dnešnom úryvku z Listu Rimanom, našiel tam nielen svoju minulosť, ale aj prítomnosť a budúcnosť. Našiel sa v príbehu Božej lásky a prebudil sa do nového rána plného Kristovho svetla. „Uchopil som knihu, otvoril a začal som potichu čítať kapitolu, na ktorú najprv padli moje oči: „Nie v hodovaniach a v opilstvách, nie v smilstvách a nehanebnostiach, nie v rozbroji a nenávisti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista a o telo nemajte starosti, aby zbujnelo“ (Rim. 13, 13—14). Ďalej som nečítal, a nebolo ani treba, lebo keď som dočítal posledné slová vety, vtedy akoby zo žriedla vyrazilo v mojom srdci svetlo istoty a zahnalo všetky tône pochybností.“ Sv. Augustín, Vyznania. V advente Boh pozýva aj nás k objaveniu duchovného rána so všetkou jeho krásou. Nevyužiť čas adventu znamená pohrdnúť šancou obliecť si Krista a byť nanovo človekom. Práve teraz v advente je príhodný čas zmeniť hýrenie na solidaritu, opilstvo na zdieľanie radosti, smilstvo a necudnosť na čistú nesebeckú lásku a úctu k druhému človekovi, sváry a žiarlivosť na konštruktívnu a láskavú debatu o hľadaní pravdy a spoločného dobra.
Milé deti, rodičia, priatelia, využime príležitosť adventu k prebudeniu sa.

Biblické exkurzy – Tridsiata štvrtá nedeľa  – Krista Kráľa – „Aj na kríži. Aj v tých najbolestnejších chvíľach. Aj tam budú od nás pýtať odpoveď „.

Lk 23,35-43
Ježiš sa na kríži stretáva s troma typmi posmievačov. Prvými sú poprední muži, ktorí sa Ježišovi vysmievajú kvôli pocitu svojej náboženskej nadradenosti. Ježiš je pre nich stratený prípad. Hral sa na Mesiáša a ukazuje sa, že je len obyčajný človek a navyše rúhač, lebo sa pokladal za Božieho Mesiáša. Veľrada ho neprijala, odsúdila a právom teraz končí ako každý, kto sa protiví popredným mužom v Jeruzaleme. Druhý typ reprezentujú rímski vojaci. Ježiš je pre nich neúspešný burič, ktorý sa chcel hrať na kráľa a skončí tak ako každý, kto sa vzbúri proti rímskej moci – a tá je neúprosná. Tretí typ posmievača predstavuje zločinec na kríži, ktorý je naučený brať a starať sa len o svoj prospech. Zoči – voči neodvratnému koncu jeho sebectvo vrcholí v zúfalstve, ktoré sa prejavuje posmechom. Niekto potrebuje byť na vine za jeho zlý osud, a preto si to má odniesť neznámy Ježiš, ktorému sa všetci aj tak vysmievajú. Zločinec si ventiluje svoju frustráciu na posmievanom Ježišovi. Kontrastom k trom typom posmievačov je druhý lotor. Je zaujímavé, že úplne ignoruje ľudí pod krížom. Nezaujíma ho nábožensky ani mocenský posmech. Vie, že mu je zbytočné diskutovať s jeho protagonistami pod krížom. Sú zaslepení svojou mocou. Sústredí sa len na svojho kolegu, ktorému nastavuje zrkadlo: „Ani ty sa nebojíš Boha?!“. A pripomína mu, že za svoj zúfalý koniec si môže zločinec sám, že nikto, okrem neho samého, nie je na vine za jeho situáciu. Druhý lotor je jediný Ježišov obranca, pretože jediný z tejto scény si priznáva vinu. Zároveň je jediný z účastníkov, s ktorým Ježiš komunikuje. Je jediný, ktorý dostáva od Ježiša spätnú väzbu v podobe neskutočne nádejného prísľubu: „Ešte dnes budeš so mnou v raji“. Niet spoločenstva s Kristom pre človeka zaslepeného vlastnou mocou a sebectvom. Naopak pre kajúcich lotrov je vždy pripravená Ježišova láskavá a milosrdná odpoveď.
Milé deti, rodičia, priatelia, to Ježišovo slovo „dnes“ je pozvaním vystúpiť z tieňa vlastného zrkadla. A uveriť Kristovým slovám: „ešte dnes budeš so mnou v raji“. 

Biblické exkurzy – Tridsiata tretia nedeľa cez rok – „Rastieme iba vtedy, keď sa zriekame, keď vychádzame zo seba a berieme ohľad na druhých“.

Lk 21,5-19
Pán Ježiš v tomto úryvku prorokuje. Vyslovuje hrozné proroctvo o zničenom jeruzalemskom chráme. Prekvapení učeníci sa so strachom v očiach pýtajú, kedy sa to stane a aké bude znamenie. Ježišova odpoveď neprináša učeníkom informáciu ani o čase ani o znamení, ale varovanie, aby sa nevystrašili, nedali sa zviesť a v strachu nenaleteli falošným ohlasovateľom konca sveta. Pridáva zmienku o vojnách, zemetraseniach, hlade, nákazách a všelijakých hrôzach. Keď im Ježiš pred očami búra nádherný jeruzalemský chrám, zároveň začína stavať nový. Proroctvo o páde chrámu a rozličných kataklizmách obsahuje v sebe ešte jedno proroctvo – proroctvo o prenasledovaní učeníkov, v ktorom sa ukáže moc Ježišovho mena. Prenasledovanie učeníkov postaví chrám Ježišovmu menu, zjaví múdrosť, ktorej nebudú môcť protivníci odolať ani protirečiť. Ježiš tu prorokuje o novom chráme, ktorým je jeho Cirkev: učeníci a generácie po nich, ktorí sa cez moc jeho mena – Ducha Svätého – stanú živým chrámom na Otcovu slávu. Budú Kristovým tajomným telom, ktoré on sám očisťuje, buduje, chráni a ktorému dáva život. Budú jeho milovanou nevestou, ktorá nesie meno milovaného ženícha. Tento nový chrám – nevesta je viac ako krásnymi kameňmi a pamätnými darmi vyzdobený jeruzalemský chrám. Táto Ježišova nevesta má na rozdiel od jeruzalemského chrámu budúcnosť. A je oveľa viac vyzdobená. Všetky Ježišove proroctvá sa naplnili. O páde jeruzalemského chrámu máme archeologické i písomné dôkazy. Večnej a živej Kristovej nevesty sa môžeme dotknúť a v nej chváliť Ženíchovo meno. Radosť nevesty zo Ženícha je väčšia než prenasledovanie kvôli Ženíchovmu menu. On sám jej sľúbil, že sa naveky nemusí starať a báť o účes. Vzorový príbeh Panny Márie, jej bolestí pre Ježišovo meno i jej oslávenia, je v tomto veľmi poučný a povzbudivý pre nás všetkých.
Milé deti, rodičia, priatelia, každý jeden deň môžeme brať ako tréning na veľký Pánov súdny deň a darovanú príležitosť rozhodnúť sa pre život v lúčoch Božej dobroty.

Biblické exkurzy – Tridsiata druhá nedeľa cez rok – „Ježiš odpovedá tiež Mojžišovým zákonom, ale úplne ináč ako to čakali“.

Lk 20,27-38
Spor o vzkriesení, ktorý sa nachádza aj v Markovom a Matúšovom evanjeliu (Mk 12,18-27; Mt 22,23-33), je sporom dvoch  argumentov a dvoch skupín, ktoré stáli v Ježišovej dobe proti sebe vo veci zmŕtvychvstania. Prvá skupina – saduceji – patrili k k vtedajšej židovskej „aristokracii“ a mali veľký vplyv na prevádzku chrámu v Jeruzaleme, z ktorého čerpali zdroje na svoje živobytie. Uznávali len päť Mojžišových kníh a boli toho názoru, že Boh trestá i odmieňa len na tomto svete. Ľudovo povedané: kto je dobrý, má sa dobre a kto je hriešnik, ten je chudobný. Farizeji druhá skupina (do ktorej zaradili saduceji aj Ježiša) to popierali a poukazovali, že napriek svojej vernosti v zachovávaní Mojžišovho zákona človek sa nemusí mať na tomto svete dobre, a preto ho Boh určite odmení pri „vzkriesení spravodlivých“. Práve do tohto bodu smeroval útok saducejov voči Ježišovi. Chceli ho znemožniť svojím argumentom, že „vzkriesenie spravodlivých“ by muselo byť veľmi nespravodlivé, lebo by nevedelo spravodlivo vyriešiť otázku tzv. levirátneho (švagrovského) manželstva, kedy sa brat mal postarať o potomstvo svojho brata. Takéto manželstvo bolo podľa Mojžišovho zákona prípustné za určitých podmienok (Dt 25,5). Zdá sa na prvý pohľad, že ich argument je nepriestrelný. Argumentujú Mojžišovým zákonom. Pán Ježiš odpovedá tiež Mojžišovým zákonom, ale úplne ináč ako to čakali. Nerieši podrobnosti levirátneho manželstva, ale odkazuje na iné miesto v Mojžišovom zákone – samozrejme nie v piatej knihe, ale skoršie už na začiatku druhej knihy – na stať o kríku, kde sa Mojžišovi zjavuje živý Boh a predstavuje sa mu ako Boh jeho otcov – Abraháma, Izáka a Jakuba (Ex 3,6.15). Týmto Ježiš vyráža svojim oponentom zbraň z ruky. Mojžiša pretromfuje Mojžišom. Mojžiša, ktorý hovorí o zachovaní rodu prostredníctvom brata, resp. najbližšieho príbuzného, tromfne Mojžiš, ktorý hovorí, že živý Boh sa ujíma svojho ľudu a keď je on živý, musia byť živí aj jeho ctitelia  Abrahám, Izák a Jakub. Inými slovami, Boh je v Ježišovom argumente nový ženích (niečo na spôsob „brata“ zosnulého z príkladu farizejov), ktorý premáha smrť a dáva život. A keďže nie je len nejaký šlendrián, dáva pri vzkriesení kvalitatívne nový život, nad ktorým už smrť nemá moc. Boh nezomiera, a preto už človek nikdy nestratí život, lebo Boh i ľudí zasnúbil. Najkrajšie pre nás na tomto texte evanjelia je to, že úplne geniálne je využitá sila námietky saducejov. Zhadzujú hodnotu resp. možnosť zmŕtvychvstania na príklade manželstva a Ježiš im práve cez manželstvo ukáže hodnotu i možnosť vzkriesenia a nového života. Vďaka tomu sa i my môžeme pozerať na manželstvo ako na veľkú sviatosť, ktorá nás pripravuje pre večný život.
Milé deti, rodičia, priatelia, všetky vzťahy sa dajú vzkriesiť.

Biblické exkurzy – Tridsiata prvá nedeľa cez rok – „Mechanizmus“ obrátenia nie je: „najprv zmena, potom Ježiš“, ale „najprv Ježiš, potom zmena“!

Lk 19,1-10
Od minulotýždňového úryvku v osemnástej kapitole Lukášovho evanjelia sme sa preniesli o niekoľko statí ďalej na začiatok kapitoly devätnástej (Lk 19,1-10). Znovu sme s Ježišom v pohybe smerom k Jeruzalemu a nachádzame sa v Jerichu. Jericho leží v blízkosti rieky Jordán a Mŕtveho mora, a teda niekoľko sto metrov pod úrovňou hladiny mora. Od Jericha smerom k Jeruzalemu sa už len prudko vystupuje, keďže treba prekonať prevýšenie vyše 1000 metrov. Navyše Jericho má v Biblii neslávny osud. Po tom, čo zázračne popadali jeho hradby, keď Izraeliti obsadzovali zasľúbenú zem, bolo znovuvybudovanie mesta Izraelitmi uvalené pod kliatbu skrze slová Jozueho: „Nech je zlorečený pred Pánom muž, ktorý by sa odvážil postaviť mesto Jericho! Za cenu prvorodeného syna bude klásť jeho základy a za cenu najmladšieho syna nasadzovať jeho brány!“ (Joz 6,26). A podľa biblického rozprávania sa tak aj stalo: „Za jeho [kráľa Achaba] čias postavil Betelčan Hiel Jericho. Za (cenu) svojho prvorodeného Abirama položil jeho základy a za (cenu) svojho najmladšieho Seguba pozakladal jeho brány podľa Pánovho slova, ktoré povedal prostredníctvom Nunovho syna Jozueho,“ (1 Kr 16,34). Jericho je tak symbolom rebélie voči Bohu. Zároveň je najnižšie položeným mestom na Zemi, a teda akoby symbolom úpadku človeka. Ježiš na svojej ceste do Jeruzalema za záchranou človeka, prechádza Jerichom. Tu sa však nestretáva len so Zachejom z dnešného úryvku. Toto označenie miesta – Jericho – nám spája dnešnú epizódu s tou predchádzajúcou o uzdravení slepého muža (Lk 18,35-43), ktorú evanjelista uvádza slovami: „Keď sa približoval [Ježiš] k Jerichu, pri ceste sedel akýsi slepec a žobral,“ (Lk 18,35). Táto skutočnosť, že evanjelista spája tieto dve epizódy skrze toto spoločné určenie miesta nás nabáda čítať dnešný text s prihliadnutím na ten predchádzajúci. A skutočne, pri detailnejšom pohľade si môžeme všimnúť veľmi zaujímavé zhody v použití slovnej zásoby. Keď Ježiš so zástupom prechádza okolo slepého, ten sa pýta, čo sa deje, doslovne: „čo je to?“ (Lk 18,35). Zachej túži vidieť Ježiša „kto (to) je?“ (Lk 19,3). Pre oboch sa dav sprevádzajúci Ježiša stáva prekážkou: Slepca okrikujú, aby mlčal, Zachej sa pre svoju malú postavu kvôli davu nemôže dostať k Ježišovi. Obidvaja nachádzajú spôsob, ako túto prekážku prekonať: Slepec kričí o to viac a Zachej vylezie na strom. Táto Zachejova pozícia vytvára veľmi zaujímavú situáciu, ktorá dovolí evanjelistovi hru so slovíčkami. Aby ho Ježiš uvidel, bude sa musieť pozrieť hore – po grécky sa to povie ἀναβλέπω [anablepo]. To isté slovo však znamená aj „nadobudnúť zrak“ a používa sa niekoľkokrát práve v príbehu o slepcovi. Keď sa ho Ježiš pýta: „Čo chceš, aby som ti urobil?“, on odpovedá „Pane, aby som videl“, teda „aby som nadobudol zrak“. Použité sloveso je ἀναβλέπω. Ono sa objavuje nneď následne, keď Ježiš povie slepcovi, aby videl („Ἀνάβλεψον“, v našom preklade: „Pozeraj!“; v. 42), a keď evanjelista skonštatuje, že slepec hneď nadobudol zrak („καὶ παραχρῆμα ἀνέβλεψεν“, v našom preklade: „A hneď videl, …; v. 43). Zároveň, keď Ježiš povie slepcovi, aby videl, či nadobudol zrak (teda doslovne, pozrel sa hore), konštatuje: „Tvoja viera ťa zachránila“, alebo aj „spasila“ (v. 42; preklad „uzdravila“, nevystihuje dobre podstatu veci). Tu použité slovo v gréčtine σῴζω [sozo] je základom slova σωτηρία [soteria], „spása“, ktoré používa Ježiš v Zachejovom dome: „Dnes prišla spása do tohto domu,“ (Lk 19,9). A Ježiš ešte dodáva s použitím rovnakého slovesa ako v prípade slepca: „Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť (σῴζω), čo sa stratilo,“ (Lk 19,10). Týmito evidentnými slovnými prepojeniami medzi obidvoma príbehmi, zdá sa, evanjelista chce povedať, v čom spočíva skutočná slepota a skutočná záchrana. Zachej je vlastne slepec. Je hlavným mýtnikom a je bohatý. Musel byť teda mýtnikom veľmi úspešným, v zmysle nie najčestnejším. Vyjadruje to aj pobúrenie zástupu z Ježišovho konania: „K hriešnemu človekovi vošiel si odpočinúť,“ (Lk 19,7). Napokon, aj sám Zachej vyznáva, že tým, ktorých oklamal, vráti štvornásobne.Slepec nadobudol zrak. Ježiš ho však neubezpečuje o jeho uzdravení, ale o záchrane, spáse. Skutočné nadobudnutie zraku, a teda záchrana, spása, sa tak deje v Zachejovom prípade. Zachej sa stáva vidiacim, keď príjme Ježiša a rozhodne sa pre zmenu v živote. Tu však dajme pozor. Na začiatku bola jeho túžba len vidieť Ježiša, nie zmeniť svoj život. Ježiš si ho všimol a nástojil na tom, že musí u neho zostať. Skúsenosť s Ježišom, jeho prítomnosť a túžba vojsť do jeho domu, teda do jeho života spôsobila to, že Zachej sa rozhodol pre zmenu. Teda „mechanizmus“ obrátenia nie je: „najprv zmena, potom Ježiš“, ale „najprv Ježiš, potom zmena“.
Milé deti, rodičia, priatelia, Zachej chcel vidieť Ježiša a nehanbil sa pre to niečo urobiť. 

Biblické exkurzy – Tridsiata nedeľa cez rok – Výkrik svedomia, robí človeka schopným pravdy a lásky! To robí s človekom boží dotyk!

Lk 18,9-14
Na Sväté písmo môžeme pozerať ako na veľkú drámu, na dômyselne skomponovanú hru, so scénami, ktoré vytvoril Boží dramatik, aby nám cez ne ukázal, aký je zmysel spásy. Jedným z obľúbených nástrojov používaných v dráme sú dvojice proti sebe stojacich postáv. Keď autor uvedie na javisko dva úplne odlišné charaktery, tým vyvolá porovnávanie a rozpor. Scéna je nabitá energiou. Výsledkom potom môže byť nový pohľad, nové chápanie a nový impulz pre náš život. Keď sa pozrieme do Starého zákona, tieto kontrastné dvojice tam vidíme všade: Kain stojaci proti svojmu bratovi Ábelovi, Jakub a Ezau, Jakub a synovia Lábana, Jozef a jeho bratia, Mojžiš a Áron, Rút a Noemi, Dávid a Šaul, Dávid a jeho rebelujúci syn Absolón. Zoznam môže pokračovať do nekonečna, všetky tieto postavy nás pozývajú, aby sme na ich pozadí uvažovali nad podobnými situáciami v našom živote. Dnešné evanjelium je ďalším biblickým miestom, kde sa nachádza interakcia medzi dvoma úplne odlišnými charaktermi. Na javisko, vlastne do chrámu, vystupujú dvaja ľudia: farizej a mýtnik. Aké poučenie z tohto ich krátkeho vystúpenia v dráme spásy by sme si mohli odniesť pre svoj život? Veľkí dramatici používajú slová veľmi obozretne. Dnešná dráma nie je výnimkou. Ježiš vyberá slová veľmi cielene. Všimnime si, akú formu má päť slovies, ktoré farizej používa vo svojej krátkej reči. Je to forma JA: „Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: ,Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.“ Farizejovo JA sa pyšne povznáša nad všetky ostatné jeho slová a nemôže nevyvolať pozornosť. Ďalším slovom je, že sa modlil v sebe, teda nie k Bohu, ale k sebe samému. Nemusíme byť veľkými svätcami ani mystikmi aby sme akosi spontánne vycítili, že s týmto jeho jazykom nie je čosi v poriadku. Každý z nás zo svojej skúsenosti vie, že takáto modlitba určite nepochádza zo srdca obráteného k Bohu, ale zo srdca zahľadeného do svojho poblúdeného JA. Pochádza od človeka, ktorý si uvedomuje viac seba, ako Boha, ktorý Boha vlastne ani nepotrebuje. Ak počujeme niekoho takto sa vyjadrovať, obyčajne to v nás vyvolá silnú reakciu. Voči takýmto ľuďom máme odpor, pripadajú nám odpudiví a máme tendenciu ich vypískať. Za takéto reakcie v nás by sme mali byť vďační, pretože sú presne to, v čo Boží dramatik dúfal, že príbeh v nás vyvolá. No náš odpor nie je všetko. Dobrý dramatik čaká, že jeho diváci pôjdu ešte hlbšie. Každá hra má viac úrovní. Naše podobenstvo nie je výnimkou. Čo hlbšieho nám dramatik Ježiš chcel ešte týmto podobenstvom povedať? Mystik Thomas Merton hovorí, že láska k sebe a zahľadenosť do seba, ktoré pozorujeme u farizeja, nevyhnutne vedú k zúfalstvu. Keď si človek vystačí sám, keď nepotrebuje pomoc nikoho, dokonca ani Boha, výsledkom musí byť opustenosť, sebaľútosť ba až pocit ničoty. Zahľadenosť do seba alebo pýcha, hovorí Merton, majú korene v každom z nás a vedú k zúfalstvu preto, lebo vlastné zdroje u nikoho z nás nie sú nevyčerpateľné. Merton vysvetľuje aj dôvod, prečo modlitbu farizeja odmietame. Preto, hovorí, lebo každý vie, že takýto postoj vedie nie k radosti zo spásy, ale k smútku izolácie od Boha a od iných. Avšak druhá postava z dnešného evanjelia – mýtnik – nie je pre nás o nič menšou výzvou než farizej. Áno, je to postava pozitívna. Ježiš povedal, že domov sa vrátil ospravedlnený on a nie ten druhý. Mýtnik nám symbolizuje pokoru. Ani raz nepoužíva sloveso vo forme JA. Slová v jeho krátkej reči sú ponížené a pokorné: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Dokonca aj reč jeho tela hovorí o pokore: je schúlený vzadu, bije sa v prsia a svoje oči neodvažuje zdvihnúť k nebu. Akosi inštinktívne cítime, tento človek je pred Bohom v tom správnom postoji, že jeho vzťah k Bohu je pravý. Niečo, čo by sme si želali mať aj my. No mýtnik je pre nás aj výzvou. Jeho hriechy sú pravé a naozaj veľké. Od Boha dostal dar ospravedlnenia. Z chrámu odchádzal čistý. Veríme, že svoj život bol potom už naozaj iný. Tieto dve postavy z evanjelia, sú veľmi rozdielne a je dôležité, aby sme ich vedeli jasne popísať a jasne odlíšiť. A predsa, kdesi v hĺbke svojho srdca zaiste cítime, že by nebolo zle, keby sa tieto dve postavy nejako spolu zmierili. Táto naša túžba vychádza z pocitu, že ony nie sú len nejakými fiktívnymi charaktermi na javisku, na ktoré sme sa prišli pozrieť ako diváci. Nie. Ak sme úprimní, musíme priznať, že obe tieto postavy sa nachádzajú v každom z nás, že obe hrajú svoju rolu deň čo deň v našich životoch. Hodinu som farizej a potom zasa dve hodiny mýtnik, a potom znova farizej… Kto z nás by chcel povedať, že to tak nie je? Tento zápas nie je ľahký a bude trvať celý život. Ako by sme teda mohli týchto dvoch zmieriť? Kľúčovou vecou je uznať, že všetko čo máme, všetko čo robíme, všetko čo sme, je darom od Boha. Farizej, ktorý sa postil 104 dní v roku, hoci bol povinný sa postiť len raz a ktorý platil desiatky zo všetkého, hoci bol povinný ich dávať len z troch produktov, nerobil nič zlého. Čo mu však bránilo vychutnávať radosť zo spásy, bola jeho sebestačnosť. Všetko, čo máme pochádza od Boha. Ak máme dobrý hlas, je to dar Boží. Ak nám to dobre myslí a sme schopní sa jasne vyjadrovať, to je tiež dar od Boha. Ak sme schopní sa postiť a byť veľkorysí voči chudobným, aj to je od Boha. Dokonca ja naša túžba po raste, naše prahnutie po veľkých a duchovných veciach je od Boha. Všetko je teda dar. A mýtnik by zasa mal uznať, že by mu nezaškodilo dať sa tak trocha aj na cestu, ktorou kráčal farizej. Trocha sa viac sa trénovať v čnostiach a menej hrešiť a podvádzať. Akonáhle si toto uvedomíme, náš zápas medzi pýchou a pokorou sa skončí. A potom, farizej a mýtnik v našom vnútri sa objímu. Scéna sa uzavrie, herci sa nám uklonia, opona sa spustí, my odídeme z hľadiska a vojdeme trocha plnšie do Božieho kráľovstva, ktoré máme žiť deň čo deň.
Milé deti, rodičia, priatelia, dobré slzy nikdy niesú na škodu.