Bohoslužby


Program sv. omší a aktualít je stále priebežne aktualizovaný na tejto stránke.

V prípade spovede, zaopatrenia chorých, pohrebu volajte na číslo 0903592818



Biblické exkurzy – Dvadsiata šiesta nedeľa cez rok – Bohatstvo nenaplní človeka po smrti!

Lk 16, 19-31
Ježišovo podobenstvo je podobenstvom o dvoch hostinách. Na tej prvej hoduje bohatý človek bez mena. Je zaodiaty v plášti vysokopostaveného človeka, pre ktorého je každý deň slávnosťou. Dostáva sa mu uznania, pohodlia i dobrého jedla. Pri svojej bráne pravidelne „nevidí“ Lazára plného vredov a túžiaceho po odrobinkách z jeho stola. Chorý Lazár je pre svoju chorobu nečistý a pre svoju chudobu považovaný za Bohom potrestaného. Na rebríčku boháčových hodnôt je niekde na úrovni pouličných psov. Tí si na rozdiel od boháča Lazára všímajú a poskytujú mu prvú pomoc. Druhá hostina je po smrti a zúčastňuje sa jej len Lazár v tej najprominentnejšej spoločnosti – hneď vedľa Abraháma ( v jeho lone znamená najbližšie k nemu – ako syn). Bezmenný boháč spoza brány – neprekonateľnej priepasti – pozerá a túži po kvapke vody z Lazárovho prsta. Podobenstvo o dvoch hostinách je zároveň podobenstvom o nenaplnených túžbach. Tak ako sa Lazárovi jeho túžba po odrobinkách nesplnila, neplní sa ani boháčova túžba po Lazárovom prste namočenom vo vode. Opis smrti, ktorá spája obidve hostiny a mení roly, je veľmi zaujímavý. Lazár nie je pochovaný do hrobu, ale anjelmi prenesený do Abrahámovho lona (na hostinu, ktorú si nechystal ani nepredplatil). Boháč je pochovaný do hrobu, ktorý si predplatil a nachystal. Inými slovami Lazára po smrti nečakal nijaký hrob, lebo nijaký nemal, chudákov hádzali do tzv. „jamy skazy“ – spoločného hrobu, kým boháči mali zväčša dobre situované hroby vytesané do skaly, ktoré mali garantovať privilegované postavenie aj v posmrtnom živote. Lazár zdieľa osud Mojžiša, ktorého pochoval Boh, i osud Eliáša, ktorý bol uchvátený ohnivým vozom. Mojžiš a Eliáš to je „Zákon a proroci“, na ktorých boháč v praxi kašlal. Zákon a proroci to je príprava na zmŕtvychvstanie Krista. Zaujímavé je tiež ako boháč komunikuje s Abrahámom – považuje sa za Abrahámovho syna (my sme Abrahámovo potomstvo), oslovuje ho „otec Abrahám“. Pričom na synovskom poste sa nachádza Lazár, ktorého boháč úplne prehliada. Lazár je pre Abraháma synom, boháč v ňom vidí Abrahámovho psa. Lazár je pre neho len posol, ktorý mu má poslúžiť. Na Abrahámovo slovo, má mu zvlažiť jazyk, a keď nie, tak aspoň varovať dom jeho otca, kde má päť bratov. Skrátka Lazár neprestal byť nulou pre boháča ani po smrti. Veľmi dojímavé je sklamanie a bolesť Abraháma. Nepopiera, že boháč je jeho synom. Oslovuje ho „synu“. Veľmi to pripomína slovo otca k staršiemu synovi v podobenstve o márnotratnom synovi. Boháč mal všetko a predsa ako Abrahámovo potomstvo zlyhal, pretože nevidel biedu svojho blížneho, ktorý je tiež Abrahámovým synom.
Milé deti, rodičia, priatelia, boháčovi z podobenstva čas na pokánie vypršal. Nám ešte beží …

Biblické exkurzy – Dvadsiata piata nedeľa cez rok – Okradnúť sám seba je to najťažšie!

Lk 16, 1-13
Obžalovaný správca bol vytrénovaný v okrádaní svojho pána.Ten mu zveril svoje pozemky a dal právomoci. Správca prenajímal a vyberal poplatky pravdepodobne v naturáliách, pričom si nezabudol prihodiť nejaké to percento pre seba. Robili tak všetci a bolo to do istej miery akceptované. Nepoctivý správca, však zarábal na majetku svojho pána tak veľké percento až to nebolo únosné a prasklo to. V tejto situácii mu neostávalo nič iné, len „okradnúť“ sám seba. Po obžalobe, ktorá na neho padla a následnej výzve od pána vyúčtovať správu majetku, mu neostala nijaká iná možnosť, než zrieknuť sa 50 meríc pšenice a 20 kadí oleja. To boli jeho percentá. Jeho pôvodný plán padol ale nepoctivý správca bol natoľko šikovný, že rýchlym konaním zachránil kožu sám sebe, potešil dlžníkov svojho pána a hlavne ustál kontrolu účtovníctva s pochvalou. Pán ho pochválil, že si múdro počínal a dobre spravoval majetok. Nepoctivého správcu to stálo 50 meríc pšenice a 20 kadí oleja. Pán Ježiš týmto podobenstvom neučí svojich poslucháčov, aby boli nepoctiví správcovia, ale vyzýva k ich múdrosti, že menej je niekedy viac, že zrieknutie sa 50 meríc pšenice a 20 kadí oleja môže zachrániť život človeka. Inými slovami, že nepoctivý správca sa vrátil do hry vtedy, keď prestal slúžiť mamone svojho zisku a začal slúžiť svojmu pánovi. Nik nemôže slúžiť dvom pánom, lebo buď jedného alebo druhého okradne. A okamih pravdy, ktorý ukáže kto komu slúži, je neodvratný a istý. Treba si múdro počínať. Ježišovo podobenstvo je preto naliehavým pozvaním k pokániu a v istom zmysle opakuje podobenstvo o márnotratnom synovi, ktorý po tom, čo premrhal majetok svojho otca, zmúdrel a vrátil sa k otcovi.
Milé deti, rodičia, priatelia, buďme opatrní vo svojich rozhodnutiach.

Biblické exkurzy – Dvadsiata štvrtá nedeľa cez rok – Utvoriť sa na Boží obraz!

Ex 32,7–11.13–14
Celá Biblia je svedectvo, ktoré nás chce priviesť k Bohu. Na dnešnom rozprávaní z Knihy Exodus je zarážajúca najprv slovná výmena medzi Bohom a Mojžišom, v ktorej ide o to, čí je ľud a kto ho vyviedol z Egypta. Boh najprv zvaľuje všetko na Mojžiša a hovorí mu“ „je to tvoj ľud a ty si ho vyviedol“ (v. 7). A Mojžiš bez rozpakov hovorí vzápätí Bohu to isté: „je to tvoj ľud a ty si ho vyviedol“ (v. 11). Hádžu si Izrael ako horúci zemiak a čitateľ je pozvaný zastaviť sa a zamyslieť, prečo sa Boh stavia k Izraelitom tak tvrdo. Hnevá sa na ľud kvôli zhotoveniu a uctievaniu zlatého teľaťa. Môže byť vytvorenie kovového teľaťa také problematické? Veď išlo vlastne „len“ o zobrazenie a priblíženie si Boha. My vieme, že prvý príkaz Desatora zakazuje uctievania cudzích božstiev (Ex 20,5; Dt 5,8–9). No je tu aj zákaz spodobovania samotného Boha (Dt 4,12n). Boha Izraela nie je možné správne zobraziť ľudskými schopnosťami. Nie je uchopiteľný a preto sa ním nedá „vďaka Bohu“ ani ľubovoľne manipulovať. Je veľký rozdiel medzi tým, či si Boh utvára človeka na svoj obraz, alebo či si človek vytvára boha na svoj obraz. Izraeliti mali zobrazovať Boha svojím myslením, slovami a postojmi, teda celým svojím životom. Namiesto toho si pre seba vytvorili predmet, ktorý nijako nemôže nahradiť živého Boha. Ježiš Kristus je verným obrazom Boha pre nás. V ňom najlepšie spoznávame, aký je Boh a čo chce – že je láska, miluje nás a pozýva nás k tomu istému. Boh sám urobil svoj obraz pre nás v osobe Ježiša. Ale aj my kresťania sa máme stať obrazom neviditeľného Boha. Tak napĺňame svoje povolanie a osvedčujeme sa ako ľudia, ku ktorým sa Boh hlási ako ku svojim vlastným.
Milé deti, rodičia, priatelia, prežime v tejto radosti a nádeji dnešnú nedeľu a celý nasledujúci týždeň.

Biblické exkurzy – Dvadsiata tretia nedeľa cez rok – Treba si priznať, koľko nám chýba!

Ex 32,7–11.13–14
Mohli by sme povedať, že z úst Pána Ježiša tu zaznievajú neuveriteľné požiadavky. „Mať v nenávisti“ (miseó) je presný opak slovesa „milovať“ (agapaó). Ježišove slová tu protirečia štvrtému prikázaniu o láske a úcte k rodičom a nepriamo aj proti piatemu prikázaniu o ochrane ľudského života. Vlastný život a rodina sú najvyššie prirodzené hodnoty, ktoré človek má. Treba však povedať, že Ježišove slová nie sú namierené proti týmto hodnotám ale nad ne. Mieria na nadprirodzené hodnoty nového života a novej rodiny, ktoré však nevisia vo vzduchu, ale vyrastajú z daru vlastného života a vlastnej rodiny – inými slovami zo sebadarovania podľa Ježišovho príkladu. Pán Ježiš pozýva k investícii týchto hodnôt do Božieho kráľovstva. Dve podobenstvá, ktoré majú túto investíciu objasniť hovoria o sadnutí si, premýšľaní a jej prepočítaní. „Mať v nenávisti“ svoje peniaze znamená platiť nimi. Zástupy ľudí, ktorí nasledujú Ježiša priťahovaní jeho slovom života, sú vyzvaní zastaviť sa a popremýšľať, či majú odvahu a ochotu zaplatiť za Božie kráľovstvo tým najvzácnejším. Nejde tu o nenávisť voči svojej rodine, alebo voči sebe, ale o ochotu dať prednosť Božiemu kráľovstvu pred rodinou i vlastným životom. Tento šokujúci a ťažko stráviteľný záver kladie otázku o hodnote Božieho kráľovstva.  V ňom človek nanovo nájde nielen sám seba ale i svoju rodinu a vzťahy v novej kvalite a večnom rozmere.
Milé deti, rodičia, priatelia, nájdime v sebe nový rozmer.

Biblické exkurzy – Dvadsiata druhá nedeľa cez rok – Boh strháva naše ilúzie!

Lk 14,1.7-14
Pán Ježiš pozoroval stolovanie v dome popredného farizeja a bolo by dobré pridať sa k nemu a pozorovať nie stolovanie ale podobenstvo, ktoré z toho vzišlo. Prvá vec čo udrie do očí čitateľovi je dôraz položený na slovo „pozvať“. V prvej časti podobenstva pozýva svadobný otec a on bude kompetentný zadeliť miesto – každému také, ktoré mu patrí. Vyberať si iné znamená nerešpektovať pozývajúceho a teda riskovať poníženie a v najhoršom prípade vyhodenie.
V druhej časti podobenstva Pán Ježiš sa obracia s jemnou kritikou na pozývateľa, ktorý sa mohol cítiť veľmi príjemne, keďže Ježiš predchádzajúcimi slovami potvrdil jeho status a podržal jeho autoritu. Teraz sa mu však dostáva veľkej výzvy – keď si taký „grand“ pozývaj tak, aby sa ti dostalo pozvanie (a samozrejme cti) nie od pozvaných hostí, ale aby si bol pozvaný Bohom na najväčšiu hostinu – do Božieho kráľovstva pri vzkriesení mŕtvych.
Najkrajšie na tom je, že aj prvej časti podobenstva aj v druhej Pán Ježiš svojim spolustolujúcim neberie nič, len ilúzie o hodnote ich myšlienok, činov a postojov. Ale dáva im perspektívu i motiváciu. On je už raz taký.
Milé deti, rodičia, priatelia, prajem požehnanú prázdninovú nedeľu a žiakom, učiteľom, rodičom i všetkým zainteresovaným dobrý štart a veľa síl do nového školského roka. Nech nás v dnešnú nedeľu a po celý týždeň sprevádza sila Ježišovho kríža a vzkriesenia.

Biblické exkurzy – Dvadsiata prvá nedeľa cez rok – Len láska prenáša hory!

Iz 66,18–21
Každému veľmi dobre padne srdečné prijatie. Nemusí to byť nič veľkolepé, ani strojené. Stačí, keď k nám iní pristupujú normálne, zdvorilo, taktne. Vo vzťahu s Bohom ani neuvažujeme, žeby nás on bral ináč. Otázka, ktorú rieši náš dnešný úryvok z proroka Izaiáša, sa zaoberá tým, ako Boh pristupuje k tým, čo sú mimo Izraela, teda ku všetkým ostatným národom. Izrael paradoxne vďaka bolestnej skúsenosti babylonského zajatia spoznáva, že Pán Jahve nie je len bôžik nejakého malého územia, ale má moc aj za hranicami zasľúbenej krajiny, pretože je stvoriteľ a vládca celého sveta. Izrael je Božím vyvoleným ľuďom, ale Izaiáš už na začiatku svojho spisu kreslí obraz putovania „všetkých národov“ a „mnohých kmeňov“ do Jeruzalema (Iz 2,2.3). V našej perikope z poslednej kapitoly Izaiáša je táto myšlienka ešte viac rozvinutá a je tu opísaná veľká otvorenosť Boha Izraela voči národom sveta, ktoré putujú do Božieho mesta. Boh im chce ukázať svoju slávu (v. 18). Teda dôležitým rozmerom je videnie Božej slávy, ktoré nie je rezervované len pre nejakú elitnú skupinku. Boh má svoje tajomstvá, ale odhaľuje ich, komu chce. Je skrytý ľudským očiam a zároveň sa dáva spoznať. Ďalším zaujímavým prvkom je to, že Tí, ktorí ho poznajú, sa stanú Božími vyslancancami pre iných.
Milé deti, rodičia, priatelia, tešme sa z Božej srdečnosti a otvorenosti voči nám, ďakujme za ňu a inšpirujme sa, aby jeho dobrotu a lásku zakúsili cez nás iní.

Biblické exkurzy – Dvadsiata nedeľa cez rok – Kompromis bude nemožný!

Lk 12, 49-53
Ježiš nás ostatné týždne nešetrí. Je na svojej ceste do Jeruzalema a 12. kapitola Lukášovho evanjelia je plná zásadných výziev. Pred dvoma týždňami nás Kristus varoval pred lakomstvom a o týždeň na to, aby sme nezaháľali a bdeli. Dnes sú jeho slová vystupňované natoľko, že otvorene hovorí o ohni, krste a rozdelení. A to by dnešný človek od láskavého Ježiša asi nečakal. Výroky, ktoré túto nedeľu počujeme majú jasne apokalyptický nádych. S blížiacimi sa rozhodujúcimi chvíľami, ktoré majú nastať vo Svätom meste, Ježiš nalieha na svojich učeníkov. Chce ich vyburcovať k jasnému a pevnému rozhodnutiu. Ide o naozaj tvrdú reč. Úryvok by sa dal rozdeliť na časť s opisom blížiaceho sa súdu (v.49-50) a rozdelenia pre Ježiša (v.51-53). Ježiš najprv vyjadruje túžbu po ohni a krste. Ide o symboly, ktoré majú viacero významov. Oheň môžeme spojiť s Eliášom, súdnym dňom či udalosťou zoslania Ducha Svätého na Turíce. Krst (ponorenie) vyjadruje smrť a Ježiš tu myslí na tú svoju v Jeruzaleme. Už veľmi skoro sa teda očakávajú zlomové udalosti. Po Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní už nebude môcť ostať človek ľahostajný. Učiteľ varuje vopred, že je treba sa rozhodnúť. A s rozhodnutím treba počítať aj s vážnymi následkami. Tie sa ale nebudú prejavovať iba v kozmickom meradle. Zasiahnu aj najdôvernejšie vzťahy. To je jasne opísané v druhej časti textu. Učeník musí počítať s tým, že rozhodnutie prijať, alebo odmietnuť Ježiša môže veľmi pravdepodobne narušiť aj vnútornú harmóniu v jeho rodine. Delenie traja proti dvom a naopak naznačuje nemožnosť neutrality. Učeník bude buď súčasťou tesnej menšiny, alebo väčšiny.Opis rozdelenie v rodine ma však vedie k tejto trochu cynickej otázke. Je Ježiš dnes potrebný na to aby vyvolal spor v rodine? Veď na to máme dostatok hodnotových a politických názorov a hŕbu iných medzigeneračných problémov. Dokáže byť ale centrom diskusie uprostred rodiny Ježiš a jeho posolstvo? V súčasnosti to tak veľmi nebadám. Opravte ma ak sa mýlim. Lebo z toho mi vyplývajú iba dve možnosti. Buď sme v rodinách v tejto otázke zajedno, alebo nie je pre nás táto vec až tak, či vôbec dôležitá.
Milé deti, rodičia, priatelia, ďakujme Pánu Bohu za ľudí, ktorí sú nám blízko a pomáhajú nám v ťažkých časoch a učia nerobiť kompromisy.

Biblické exkurzy – Devätnásta nedeľa cez rok

Boh dáva vždy viac, ako sa na prvý pohľad zdá!

Hebr 11,1-2.19
Komunita, na ktorú sa autor listu obracia, zažívala isté sklamania v prežívaní svojej viery. Niektorí jej členovia ochabovali v prvotnej horlivosti a začali opúšťať spoločné zhromaždenia (10,25). Zdá sa, že toto ochabovanie bolo spôsobené aj ich sklamaním, že Kristov príchod nenastával hneď. Autor im teda pripomína, čo všetko boli schopní vytrpieť, čoho všetkého boli schopní sa vzdať vo svojej prvotnej horlivosti. Bolo by škoda, aby toto všetko vyšlo navnivoč. Zároveň ich aj potvrdzuje, že „ten, ktorý má prísť, príde, nebude meškať.“ (10,37) A tak ešte predtým, ako poukáže na príklad viery celého radu postáv z biblických dejín, povzbudí ich týmito slovami: „My však nepatríme k tým, čo cúvajú na záhubu, ale k tým, čo veria, aby získali život,“ (10,39). Tento verš na jednej strane uzatvára predošlé napomenutia a povzbudenia a na strane druhej pripravuje na to, čo bude nasledovať. Na povzbudenie k zachovaniu vernosti, teda k vytrvalosti vo viere, autor vymenuje množstvo príkladov osôb, ktoré jeho poslucháči dobre poznajú z textov, ktoré dnes poznáme ako Starý zákon. Avšak autor spomína aj Henocha, o ktorom existuje samostatný, rozsiahly spis, ale ten sa pri formovaní kánonu Biblie doň nedostal. Pri jednotlivých osobách sa vyzdvihuje to, že uverili Bohu a jeho prísľubu, ktorého naplnenie v danom momente ešte nemohli vidieť ani predpokladať. Z tohto rozsiahleho zoznamu postáv si dnešná liturgia vyberá predovšetkým Abraháma. Najprv, sa vyzdvihuje, že Abrahám uveril, že dostane dedičstvo, teda zasľúbenú zem. Autor poukazuje na to, že jeho viera sa prejavila v konkrétnom konaní: pohnutý Bohom sa vydal na cestu bez toho, aby vedel kam ide. Podľa všetkých slovenských prekladov sa zdá, že ďalej sa vyzdvihuje aj viera Sáry: „Vierou aj neplodná Sára dostala napriek pokročilému veku silu počať potomka, lebo verila, že je verný ten, ktorý dal prisľúbenie.“ (11,11) Grécky text tu nie je úplne jasný a spôsoboval ťažkosti prekladateľom a vykladačom textu od najstarších čias. Najpravdepodobnejšie však by sa verš mal rozumieť v nasledujúcom zmysle: „Vierou,  tiež spolu so Sárou, dostal napriek pokročilému veku silu počať potomka (doslova „zasiať semeno“), lebo veril, že je verný ten, ktorý dal prisľúbenie.“ Takéto chápanie zodpovedá kontextu, ktorý hovorí o viere Abraháma. Takéto chápanie tiež lepšie zodpovedá biblickému príbehu, v ktorom je oznámenie narodenia Izáka Sáre na smiech a nezdá sa, že by sa v ňom vyzdvihovala jej viera. Verš tak pokračuje v poukazovaní na vieru Abraháma, zároveň sa však dáva do pozornosti aj Sárina spoluúčasť. Aj v ďalších veršoch sa dáva do popredia Abrahámova viera, tentoraz pri obetovaní jeho syna Izáka. Autor zdôrazňuje to, že napriek tomu, že bol Izák Abrahámov jednorodený, Abrahám bol schopný pristúpiť k jeho obete a zároveň stále veriť v Boží prísľub veľkého potomstva. Prekvapujúce je to, že autor vysvetľuje túto Abrahámovu vieru tým, že veril v Božiu moc kriesiť mŕtvych, a že prinavrátenie Izáka Abrahámovi bolo toho predobrazom. Podobne už v duchu kresťanského pohľadu na večný život autor interpretuje aj už spomínanú vieru Abraháma a jeho potomstva v to, že dostanú prisľúbenú zem: „Všetci títo umierali vo viere, aj keď nedosiahli to, čo bolo prisľúbené, ale z diaľky to videli a pozdravovali; a vyznávali, že sú na zemi iba cudzincami a pútnikmi. A keď takto hovoria, naznačujú, že hľadajú vlasť. Veď keby boli mali na mysli tú, z ktorej vyšli, mali dosť času vrátiť sa. Ale oni túžia po lepšej, to jest po nebeskej.“ (11,13-16) Tieto verše prezrádzajú, že autor listu bol presvedčený, že Božie prisľúbenia Abrahámovi a jeho potomstvu boli v skutočnosti oveľa väčšie, než by sa na prvý pohľad zdalo: prísľub zeme, bol v skutočnosti prísľub nebeskej vlasti, prísľub potomstva nebol prísľubom veľkej biologickej rodiny, ale rodiny veriacich a prinavrátenie Izáka pri jeho obetovaní, bol predobrazom Kristovho a nášho vzkriesenia. A k takejto viere chce autor povzbudiť aj svojich adresátov, aby odolali pokušeniam zanechať  vernosť evanjeliu a spoločenstvo, a aby naďalej dôverovali Pánovým prisľúbeniam, ktoré sú väčšie, než sa na prvý pohľad môže zdať, a ktoré nájdu svoje konečné naplnenie v živote v nebeskej vlasti.
Milé deti, rodičia, priatelia, naučme sa dôverať Božím prisľúbeniam.

Biblické exkurzy – Osemnásta nedeľa cez rok – Kde urobil boháč chybu?

Lk 12, 13-21
V čítaní Lukášovho evanjelia preskakujeme obsah veľkosti jednej kapitoly. Pred týždňom sme načali kapitulu 11 a dnes skáčeme do prvej polovici tej dvanástej. Dôvodom je, že nedeľná liturgia sa zameriava na to, aby z Lukáša ponúkla hlavne to, čo je pre neho špecifické. Platí tomu tak aj teraz, lebo pred sebou máme obsah, ktorý sa nenachádza v nijakej inej kánonickej knihe evanjelia. Predsa je však veľmi užitočné predstaviť si aj bezprostredný kontext. Prvých 12 veršov 12. kapitoly obsahuje zväčša Ježišovo učenie nasmerované k svojim učeníkom, ale za prítomnosti veľkého zástupu (porov. Lk 12, 1). Jeho obsahom je povzbudenie pre časy prenasledovania. Vyzdvihuje hodnotu vernosti Kristovi voči vlastnému pozemskému životu. Ak by aj veriaci svoju pozemskú existenciu pre Ježiša stratil, nestratí to dôležitejšie, čo Ježiš sľubuje. V silnom kontraste tak nastupuje naša perikopa. V jej úvode sa z okolostojaceho zástupu ozýva hlas. Ide o muža, ktorý žiada Ježiša, aby vyriešil majetko-právny spor s jeho bratom. Toho obviňuje, že sa nechce podeliť o dedičstvo. Tu si môžeme spomenúť na evanjelium z pred dvoch týždňov, kde Marta podobne od Ježiša žiadala rozsudok medzi ňou a jej sestrou Máriou. Ježiš je v obidvoch prípadoch kompetentný. No opakovane rolu sudcu odmieta. Využíva však príležitosť a ponúka ponaučenie. Pri Marte to bolo niekoľko láskavých a karhavých viet. Ani tu na muža neútočí ostro, ale pripája nadôvážok celé podobenstvo. V ňom sa dotyčný, ako aj všetci počúvajúci majú nájsť a poučiť sa. Poďme teda na to. Príklad hovorí o bohatom mužovi, ktorý rieši situáciu, keď mu jeho polia priniesli úrodu nad jeho kapacity uskladnenia. Rozhodne sa teda svoje sýpky rozšíriť. Krok je rozumný. Na jeho mieste by tak urobil asi každý z nás. Pozrime sa len na naše snahy zodpovedne si zabezpečiť život sporením. V čom teda urobil boháč chybu? Tak ako som to spravil pri Marte, podobne sa zameriam aj na túto fiktívnu postavu. Vytknúť by sa jej dali aj tieto dve veci.Prvá sa viaže na varovanie, ktoré podobenstvu predchádza. Ježiš kritizuje chamtivosť. Ide o neresť, kedy sa človek zháňa za nadbytkom. Vie že má dosť a predsa chce viac. Podobne je na tom aj boháč. V reči samého k sebe nám totiž odhaľuje svoje plány. Nadbytok úrody chce použiť na dlhodobé a bezstarostné užívanie. Jeho plány dokonca zahŕňajú budúcu reč samého k sebe: „Potom si poviem:“ (v.19). Niet zmienky o rodine, priateľoch, príbuzných, zamestnancoch, či chudobných. Nechce investovať. Všetko chce spotrebovať len pre seba. Do očí navyše bije fakt, že k bohatstvu prišiel cez úrodu, ktorú vie človek ovplyvniť len minimálne. Jeho prvou chybou je teda chamtivosť a neschopnosť naložiť správne s nadbytkom.Jeho druhý prešľap zjavuje v podobenstve samotný Boh. Poukazuje, že boháč si v skutočnosti cení majetok viac ako svoj život. A hoci bohatý muž hovorí o budúcom živote, myslí len na jeho materiálnu formu. Boh ho za to častuje titulom „hlupák“. Boháč vo svojich plánoch totiž prehliada nestálosť takejto formy. A potom, čo naopak zjavuje svoje plány Boh, sa čitateľ dozvedá, že z boháčovho života ostanú iba plány. V najbližšiu noc o svoj pozemský a materiálny život príde. Šťastie, ktoré naviazal na svoj majetok, nebude môcť už nikdy užívať. Ak si teda k tomu pripojíme aj verše predchádzajúce tento odsek, môžeme sa pýtať: Aký je život po ktorom máme túžiť? Ježiš hovorí, že sa neviaže na majetok a dokonca ani na našu pozemskú existenciu. Boháč všetko stavil na svoje materiálne zabezpečenie, podobne ako to mnohí robia so svojím zdravým, silou, krásou, mocou, vplyvom, či mladosťou. A to je chyba, pretože o to všetko môže človek ľahko prísť. A to aj v priebehu zopár sekúnd.Muž pýtajúci sa Ježiša sa mal zmyslieť, či náhodou nemá dosť, a či mu to dedičstvo stojí za to, aby si pokazil vzťahy s bratom a nakoniec možno stratil aj život, ktorý mu Ježiš sľubuje. Nevieme, či nakoniec poučil. V evanjeliu to nie je. Nie to totiž pre čitateľa podstatné. Podstatné je, že pre čitateľa ostáva z podobenstva neustále otvorená otázka.
Milé deti, rodičia, priatelia, dávajme pozor, čo chceme. lebo z boháčovho života zostali len plány a prázdno.

Biblické exkurzy – Sedemnásta nedeľa cez rok – Prečo by mal Boh vypočuť našu modlitbu?

Lk 11, 1-13
Evanjeliový text dnešnej nedele je ďalšou lekciou o Božom otcovstve. Ježišov učeník pristupuje k nemu, ako by pristúpil každý iný učeník vtedajšej doby k svojmu majstrovi, veď sám hovorí: „Nauč nás ty, ako naučil Ján svojich učeníkov“. Možno je to aj žiadosť o istý rozlišujúci znak: my nie sme Jánovi učeníci, my sme Ježišovi, a tak sa musíme modliť inak, nie sme predsa tá istá partia. Ježiš ako prvé čo povie vo svojej odpovedi je: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče“. Tí, ktorí sa modlia podľa Ježišovej vôle, keď začínajú modlitbu, majú mať pred očami, že Boh je Otec, a že oni sa k nemu obracajú práve ako k otcovi. To, že Ježiš v tejto stati zdôrazňuje otcovský charakter Boha je aj záverečná časť dnešného čítania. Aby učeníci lepšie pochopili o čo v modlitbe ide a aký je Boží postoj k človeku, ktorý sa k nemu obracia a o niečo ho prosí, apeluje na skúsenosť ich vlastného otcovstva. Odpovede na Ježišove rečnícke otázky sú jasné: Nik, ako otec, by nedal vlastným deťom namiesto ryby hada, či namiesto vajca škorpióna. Silu posolstva tohto prirovnania zdôrazňuje kontrast. Tým, že Ježiš nepovie len napr. „namiesto ryby chleba“, alebo „namiesto vajca ovocie“, teda, že nenahradí len dobré dobrým, ale dobré, takým, ktoré by mohlo uškodiť, zdôrazňuje sa ešte viac, že čosi také sa už vonkoncom nemôže stať v Božom prípade. Ak človek, ktorý je zlý, nedá svojmu dieťaťu niečo zlé namiesto dobrého, o čo viac to platí v Božom prípade, ktorý jediný je dobrý, ako hovorí Ježiš aj v Lukášom evanjeliu na inom mieste (Lk 18,19)? Preto je tu aj človek nazvaný zlým, aby vystúpil do popredia už spomínaný kontrast. Ak je človek zlý, dalo by sa čakať, že aj dá niečo zlé. Ale ani človek, ktorý je tu nazvaný zlým, nedá svojim deťom niečo zlé namiesto dobrého, ako by sa to mohlo povedať o dobrom Bohu? Je to teda lekcia nie len o Bohu-Otcovi, ale o Bohu-dobrom Otcovi. Text nás teda učí, aby sme sa vystríhali pripisovať Bohu rozdávanie zlých darov, podozrievať ho z pomstychtivosti či zo zlomyseľnosti. Boh dáva dobré dary, a podľa Lukáša je jeho najlepším darom Duch Svätý. Tým, ktorí ho prosia, nemusí Boh vždy dať presne to, o čo ho prosia, ale nikdy namiesto toho nedá niečo zlé, a vždy dá svojho Ducha. Ten vystrojuje učeníka mocou zhora a on je potom schopný ostávať Bohu verný a byť mu svedkom, ako to Lukáš objasňuje ústami zmŕtvychvstalého Ježiša (Lk 24,48-49; Sk 1,8), a ako to potom podrobne opisuje v Skutkoch apoštolov. Prostredná časť dnešného úryvku v minipodobenstve o žiadosti priateľa k priateľovi, pripravuje záverečnú časť a tiež pomáha zdôrazniť Boží charakter otcovstva a spôsobu ako vypočúva ľudské modlitby. Mohli by sme aj povedať, že táto časť odpovedá na otázku: Prečo by mal Boh vypočuť modlitbu? Zámerne je použitý vzťah priateľ-priateľ. Už len na základe takého vzťahu by sa mohlo očakávať, že priateľ priateľovi v núdzi pomôže. Namiesto toho, jeden vypočuje toho druhého len kvôli jeho neodbytnosti. Čosi také sa môže stať medzi priateľmi, ale nie vo vzťahu otca a syna či dcéry, a o to viac nie v prípade Otca, ktorý je Boh. Teda tento text nehovorí to, že treba byť vytrvalý a Boha presvedčiť svojimi modlitbami, lebo inak by modlitby nevypočul. Práve naopak, Boha presviedčať netreba, lebo on počuje ľudské modlitby práve preto, že je Otec. Preto Ježiš pokračuje slovami: „Proste a bude vám dané, … , lebo každý, kto prosí dostane, …“ Ježišov učeník sa teda neučí zázračné formulky, ktoré najlepšie fungujú na naklonenie si k sebe Božej priazne. Ježišov učeník má pamätať, že keď sa modlí, modlí sa k dobrému Otcovi, ktorý počuje hlas svojich synov a dcér a oni, skrze jeho Ducha vedia, že im dáva dobré dary, aj keď by sa to tak niekedy na prvý pohľad nezdalo, lebo, ako hovorí sv. Pavol: „Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8,28).
Milé deti, rodičia, priatelia, každý, kto prosí dostane.

Biblické exkurzy – Šestnásta nedeľa cez rok – Kde urobila Marta chybu?

Lk 10, 38-42
Po podobenstve o Milosrdnom Samaritánovi máme pred sebou úryvok, ktorý sa opäť nachádza iba v Lukášovom evanjeliu. Ide o rozprávanie o tom, ako Ježiš na ceste do Jeruzalema našiel prijatie v dome dvoch sestier menom Marta a Mária. Ježišova prítomnosť v nich vyvolá rozdielne správanie. Mária sa správa ako učeníčka a pozorne počúva slová hosťa. Marta sa zameriava na to, aby nič nechýbalo príznačnej blízkovýchodnej pohostinnosti. Po prvom čítaní sa zdá, že Ježišom pokarhaná Marta obstála ako čisto negatívny príklad. To by sme jej ale krivdili. Jej zmysel pre potreby hostí totiž vytknutý nebol. Aj počas nasledujúcich dejín sa preto naopak predkladala ako vzor. Väčšina kresťanov si ju navyše dodnes uctieva ako svätú. No stať sa svätým neznamená neurobiť v živote žiadne chyby. Aby sme sa mohli poučiť aj my, našiel som tri.Situácia, keď sa žena v domácnosti namiesto obsluhovania zapojí do spoločnosti mužov, bola vo vtedajšej dobe naozaj nezvyčajná. Ešte väčší kontrast pritom vyvolávala rovnako postavená sestra, ktorá vo svojej role ostala. Na prvý pohľad nespravodlivá a nevyvážená situácia. Marta to nevie zniesť a vyberá si veľmi nepekný spôsob riešenia. Namiesto priameho oslovenia chce použiť Ježiša ako toho, kto má Máriu napomenúť a o to ju viac ponížiť. Podobne ku Kristovi pristupuje aj človek sporiaci sa s bratom o dedičstvo, či voči svojmu otcovi starší brat z podobenstva o márnotratnom synovi. Ježiš na to Marte neskočí. On tu nie je preto, aby rozsudzoval v záležitostiach vzťahov. Nechce z jedného urobiť víťaza a z druhého porazeného. Z jeho rečí skôr badať, že vždy apeloval na to, aby sa ľudia navzájom zmierili. Uzdravenie a nie rozseknutie vzťahov je riešenie.Marta totiž na svoju sestru pozerala len egoistickou optikou. A priznajme si, či by sme v takej situácii nekonali rovnako. Naoko sa tu proti sebe stavia pracovitosť a lenivosť. To čo Mária robila Marta považovala za neužitočné a menejcenné. Výčitkou voči nej sa chcela nepriamo pochváliť. Ja som tu tá, ktorá čaká pochvalu. Ja robím čo sa očakáva a čo sa patrí. Ja som nevyšla zo svojej tradičnej roly. Jej slovám už predchádzal vnútorný súd. Keďže bola žena chcela, aby rozsudok vyšiel z úst rešpektovaného mužského učiteľa.Namiesto očakávanej výčitky smerom k Márii sa prekvapivo Ježiš obracia proti Marte. Nie však tak ostro ako ona napadla svoju sestru. Láskavo poukazuje na to, v čom by mala zmeniť svoj prístup. Kritizuje jej prehnanú zaneprázdnenosť. Ňou si spôsobila, že sa zabudla venovať hosťom aj po inej než materiálnej stránke. A dôležitejšie je, že jej preto pomedzi prsty uniká slovo, pre ktoré Ježiš cestuje. Dôležitejšia ako česť hostiteľa je pozornosť voči samotnej osobe. A tak sa aj nám môže stať, že pri prehnanom aktivizme sa minieme cieľu. Nie vždy je lepšie to, čo mi práve považujeme za najdôležitejšie. K zdravému životu je potrebné sa z času na čas aj zastaviť.Snaha zneužiť Ježiša na svoje ciele, posudzovanie blížneho a nepozornosť voči osobe a Božiemu slovu. Tri prešľapy sv. Marty. Ponaučenie? Nezanedbať pohostinnosť a zároveň sa vyhnúť spomenutým chybám.
Milé deti, rodičia, priatelia, vidieť svoje chyby, znamená pomaličky dozrievať.

Biblické exkurzy – Pätnásta nedeľa cez rok – Kain, kde je tvoj brat?

Lk 10, 25-37
Úryvok, ktorý nám liturgia Rímskokatolíckej cirkvi ponúka na túto nedeľu (Lk 10,25-37), má dve, ľahko rozpoznateľné časti: verše 25-28 a 29-37. Obidve majú podobnú štruktúru: otázka znalca Zákona – Ježišova odpoveď s otázkou – znalcova odpoveď na Ježišovu otázku – Ježišova pozitívna reakcia na jeho odpoveď. Kým v prvej časti je znalec skôr v ofenzíve („…aby pokúšal Ježiša…“), v tej druhej prechádza do defenzívy. Preklad „on sa chcel ospravedlniť“ je trochu zavádzajúci. Vhodnejšie by bolo: „on sa chcel ospravedliviť“ (ak je toto ešte slovenčina). Znalec kladie druhú otázku nie preto, že mu je čohosi ľúto, a preto sa chce ospravedlniť, ale preto, že chce podať vysvetlenie, prečo on, znalec Zákona vôbec kladie takúto otázku, ktorá má zdanlivo jednoznačnú odpoveď. Zároveň v tejto druhej otázke môžeme vnímať aj podtón delenia ľudí na blížnych a neblížnych. To vychádza zo samotnej 19. kapitoly knihy Levitikus, z ktorej aj citácia o láske k blížnemu pochádza. Jej kontext navodzuje dojem, že blížnym sú len členovia vyvoleného národa, a hoci sa v tej istej kapitole hovorí aj o láske k cudzincom, ktorí žijú medzi Izraelitmi („budeš ho [cudzinca] milovať ako seba,“ Lv 19,34), títo nie sú označení ako „blížni“. V kontexte Ježišovej doby, rozdeľovanie na blížnych a neblížnych nabralo na dôležitosti, keďže sa Rimania a ostatní votrelci nevnímali ako jednoduchí cudzinci bývajúci medzi domácimi, ale ako nebezpečenstvo, okupanti, vykorisťovatelia a pod. Bolo teda treba nájsť si ospravedlnenie na nerovnaký meter: nie je predsa správne správať sa rovnako k cudzincovi ako k členovi vlastného národa, teda blížnemu. Otázka znalcu Zákona má teda silný podtón kreslenia deliacej čiary – kto je hodný mojej pomoci a kto nie. V slovách evanjelistu, ktorými uvádza Ježišovu odpoveď, sa nám v preklade stratilo jedno slovo. Ten totiž nevraví len: „Ježiš povedal…“, ale niečo v zmysle: „Ako reakciu na to, Ježiš povedal…“ (v. 30). Sloveso ὑπολαμβάνω (hypolambáno) použité v tomto prípade teda vyjadruje to, že Ježiš prijíma otázku a chápe, o čo v nej ide. Spôsobom ako na ňu odpovedá, obráti znalcovu logiku naruby a urobí to štipľavým spôsobom, ktorý vybičuje kontrast medzi mentalitou, ktorá je na pozadí otázky a Ježišovou ponukou. V centre pozornosti je človek, ktorý sa na svojej ceste známej nebezpečenstvami dostane do situácie, v ktorej si nie je schopný pomôcť sám a je blízko smrti. Navyše je ozbíjaný, a tak okrem svojej biedy nemá nič, čo by mohlo pritiahnuť pozornosť okoloidúcich. Nemá meno, je to „nejaký človek“, a tak sa stáva reprezentantom každého človeka v núdzi. Ježiš stupňuje dej tým, aké postavy postupne doň prinesie. Najprv sú to osoby úzko späté s chrámom v Jeruzaleme. Text špecifikuje, že kňaz zostupuje po ceste, teda ide smerom z Jeruzalema, inými slovami, práve vyšiel z kostola. Keď vidí človeka v núdzi doslova „prejde na druhú stranu“. Tie isté slová použije Ježiš aj pre levitu. Čerešničku na torte prinesie Ježiš tým, že uvedie na scénu Samaritána, heretika v očiach Ježišových súkmeňovcov. Zatiaľ čo sa Ježiš venoval opisu konania tých predchádzajúcich dvoch iba veľmi stroho, konaniu Samaritána venuje detailnú pozornosť. Jeho konanie je v kontraste s jeho predchodcami. Tí keď toho chudáka videli, prešli na druhú stranu. Samaritán najprv k nemu prišiel, a keď ho videl, „bolo mu ho ľúto“. Tu Ježiš na opis vnútorných pochodov Samaritána použije slovo, ktoré Lukáš uvádza len v ďalších dvoch prípadoch. Raz pre opis Ježišovho zľutovania nad hriešnicou, ktorá mu svojimi slzami zmáčala nohy (Lk 7,13) a potom v podobenstve O milosrdnom otcovi na vyjadrenie otcovho zľutovania sa nad vracajúcim sa synom (Lk 15,20). Otec tu samozrejme predstavuje Boha. A tak, v Evanjeliu podľa Lukáša, sa Samaritánove vnútorné pohnútky podobajú Ježišovým a zároveň tým Božím. Tento cudzinec, ktorý do Jeruzalemského chrámu nechodil, lebo sa klaňal Bohu na hore Garizim, bol bližšie k Božiemu srdcu ako tí, ktorí boli spojení so službou práve v Jeruzalemskom chráme. Takémuto kontrastu musel Ježišov partner v dialógu veľmi dobre rozumieť. Tento kontrast naberá na intenzite tým, koľko pozornosti sa venuje tomu, čo všetko pre toho chudáka ten Samaritán robí. Ježišova otázka na konci podobenstva je banálna. Svojou jednoduchosťou pritlačí znalca Zákona potvrdiť, že ten, kto bol najbližšie k naplneniu Zákona a ku konaniu, ktoré privádza k večnému životu, na ktorý sa sám na začiatku pýtal, je človek, ktorý je v jeho očiach „mimo“. A tak na konci podobenstva vidíme, ako Ježiš vyrozprávaním podobenstva a záverečnou otázkou obrátil logiku v pozadí znalcovej otázky hore nohami. O identite človeka, ktorý potreboval pomoc sa nehovorilo vôbec – je to nejaký človek v núdzi. Na pretrase bola identita človeka, ktorý môže potrebnú pomoc poskytnúť. Ukázalo sa, že bližšie k naplneniu Božieho slova neboli tí, od ktorých by sa to čakalo na prvom mieste. Ježiš tak priviedol znalca Zákona a evanjelista Lukáš všetkých čitateľov svojho evanjelia k tomu, aby nebolo ich starosťou pýtať sa „kto je môj blížny?“, ale „komu som blížny ja?“. Odpoveď je prekvapujúco jasná a snáď ešte prekvapujúcejšie je, že práve táto otázka: „komu som blížny ja?“, je odpoveďou na otázku: „Čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“.
Milé deti, rodičia, priatelia, akým spôsobom môžeme pomôcť dnes uzdraviť náš svet?

Biblické exkurzy – Štrnásta nedeľa cez rok – Ježiš chce zo svojich učeníkov mať ovcu a nie vlkov?

Lk 10, 1-20
Všetky synoptické evanjelia obsahujú pasáž, kedy Ježiš ešte za svojho pozemského pôsobenia, vysiela dvanástich apoštolov na akúsi misijnú prax. Iba Lukáš podáva druhý takýto počin. Tentoraz poverenie dostávajú iní sedemdesiati dvaja učeníci. Ich počet, ktorý má verziu aj s číslom sedemdesiat, pravdepodobne odkazuje na Mojžišovo konanie (Ex 24,1), tradičný počet všetkých národov, alebo na inú číselnú symboliku. Vo všeobecnosti je však považovaný za náznak rozšírenia hlásania evanjelia aj mimo Izraelský národ. Počet a jeho význam však teraz nechajme bokom. Pozrime sa na poslanie a správanie takého učeníka. Ich výslovnou úlohou pri kontakte s ostatnými ľuďmi je ohlásenie príchodu Božieho kráľovstva (v. 9) a prinášanie pokoja (v. 5). Pokoj patrí medzi tradičné dary, ktoré naznačujú Božiu blízkosť. Stretávame sa s tým na mnohých miestach Nového a Starého Zákona. Ježiš s božskou autoritou, robí z učeníkov jeho nositeľov. Je preto zjavné, že to čo majú odovzdať, v prvom rade musia sami mať. Taký učeník by mal byť na míle vzdialený tomu, čo predstavuje jeho opak, ako je násilie, roztržka, túžba po moci, prehnané nároky atď. Zbadať to môžeme aj v detailoch ostatných inštrukcii. Je dôveryhodný. Ide totiž v páre (v. 1). Musí vedieť spolupracovať a akceptovať svojho kolegu. Ak sa výpoveď slov a života nezhodujú s tým druhým, alebo by dokonca išli proti nemu, len ťažko prinesú pokoj ostatným. Poslaný učeník sa má spoliehať na Boha. Vie že nevystupuje vo svojom mene a tak ide o človeka modlitby (v. 2). Má si uvedomovať, že celá jeho misijná činnosť je v moci a súčasťou plánu najvyššieho. Učeník ma počítať sa odmietnutím, ba priam až s násilím. Ježiš z neho chce mať ovcu a nie vlka (v.3). Misia nie je lov, ani boj o moc. Preto sa jej vymyká aj klasické ľudské hodnotenie úspešnosti. Dôležité je ohlasovanie a nie získavanie počtov a trofejí. Misionár nesmie byť naviazaný na hmotné veci (v. 4). Spolieha sa iba na Boha a ľudskú dobrosrdečnosť. Nepozdravuje, teda nezakecáva sa zbytočne na ceste. Aj keď je chudobný, vždy na neho striehne nebezpečenstvo nezdravej popularity. Presviedča pokojom v srdci a mocou Božieho slova. Ak bude aj tak odmietnutý, nemá váhať posunúť sa ďalej (v. 6) Po prípadnom prijatí má právo na prejav aj materiálnej podpory zo strany tých čo mu otvoria svoje domovy. Pritom však nesmie porovnávať, ani si elitársky vyberať. Nemá prechádzať z domu do domu (v. 7).  Nehľadá si totiž základňu na budovanie svojho kráľovstva. Jeho úlohou nie je založiť novú bunku akejsi sekty. Nevyberá si, lebo jeho pokojom naplnené vnútro je otvorené všetkým. Takýto učeník nedáva druhým pociťovať svoju moc. Iba Božiu. A tá sa prejavuje uzdravovaním každého druhu a porážaním satana. Moc a autorita, ktorú má od Ježiša sa prejavuje iba v prospech ľudí. A takto môže byť hoci aj zbitý, zabitý, chudobný a navonok neúspešný učeník skutočne šťastný. Vediac, že nie plnenie ľudských, ale Božích predstáv je jeho poslaním.
Milé deti, rodičia, priatelia, pokoj patrí medzi tradičné dary, ktoré naznačujú Božiu blízkosť.

Biblické exkurzy – Trinásta nedeľa cez rok – Akým duchom sme naplnení?

Lk 9, 51-62
Čítanie dnešnej nedele, ktoré je vzaté z konca 9. kapitoly Lukášovho evanjelia, je možné rozdeliť na dve časti. Prvú tvoria verše 51-56 a predstavuje odmietnutie Ježiša Samaritánmi, reakciu učeníkov a Ježišov postoj k odmietnutiu aj k reakcii učeníkov. Druhú časť tvoria zvyšné verše 57-62 a hovoria o charaktere nasledovania Ježiša. My sa dnes pozrieme bližšie len na prvú časť. Verš 51 predstavuje dôležitý zlom v Lukášovom evanjeliu. Po svojej činnosti prevažne v Galilei medzi „svojimi“ sa Ježiš pevne rozhodne ísť do Jeruzalema. Grécky text doslovne hovorí: „upevnil (svoju) tvár ísť do Jeruzalema“. Je to spôsob vyjadrenia prevzatý z biblickej hebrejčiny, ktorý hovorí o jednoznačnom rozhodnutí sa. V udalosti Ježišovho premenenia na vrchu spred niekoľkých veršov (9,28-36) sa dozvedáme, že Ježiš hovorí s Mojžišom a Eliášom „o jeho odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme“ (9,31). Táto udalosť sa zároveň nachádza medzi dvoma Ježišovými predpoveďami jeho utrpenia (9,22. a 9,44). V tej prvej sa vyslovene spomínajú náboženské elity Izraela a tak tieto výroky tiež nepriamo odkazujú na Jeruzalem. Teraz vo v. 51 nastáva čas na Ježišovo rezolútne rozhodnutie nastúpiť na cestu, ktorá ho privedie na toto miesto. Preto sa zvyšná časť tohto evanjelia často označuje práve ako „Ježišova cesta do Jeruzalema“, hoci do posledných udalostí v Jeruzaleme ešte ostáva mnoho kapitol a sledovať v nich jasnú trajektóriu putovania k tomuto mestu nie je jednoduché. Každopádne táto poznámka evanjelistu chce upriamiť čitateľovu pozornosť na skutočnosť, že všetko, čo sa bude ďalej diať, bude poznačené týmto Ježišovým rozhodnutím. Zároveň táto časť evanjelia od tohto rozhodnutia až po samotnú Ježišovu smrť je poznačená odmietaním Ježiša ako skutočného proroka príslušníkmi jeho národa. Do tohto bodu sme mohli stretnúť skupiny, najmä v Galilei, ktoré rozpoznávali v Ježišovi Božie pôsobenie: napríklad, po oživení naimského mládenca zástupy hovoria: „Veľký prorok povstal medzi nami“ a „Boh navštívil svoj ľud“ (7,16). Avšak v tej druhej časti je to najmä Ježiš, ktorý odhaľuje nepriateľský postoj jeho súkmeňovcov voči nemu: „Toto pokolenie je zlé pokolenie,“ (11,29); „Beda vám, lebo staviate pomníky prorokom, ktorých zabili vaši otcovia…“ (11,47); „Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, ktorí boli k tebe poslaní…“ (13,34). To, že tieto výroky o prorokoch a Jeruzaleme sa týkajú aj Ježiša samotného potvrdzuje on sám, keď hovorí: „Ale dnes, zajtra a pozajtre musím ísť ďalej, lebo nie je možné, aby prorok zahynul mimo Jeruzalema“ (13,33). Ježiš robí jasné rozhodnutie nastúpiť cestu smerom k Jeruzalemu, aj keď, alebo práve vtedy, keď odpor voči nemu začína rásť až sa nakoniec v Jeruzaleme naozaj zavŕši. Evanjelista označuje tento čas ako „dni, v ktoré mal byť vzatý zo sveta“ (9,51). Vyskytuje sa tu ten istý koreň slova, ktorý sa používa v súvislosti s Ježišovým nanebovstúpením (pozri Mc 16,19; Sk 1,2.11). Teda Ježišovo rozhodnutie ísť do Jeruzalema vo vedomí rastúceho odporu voči nemu, nie je rozhodnutím ísť jednoducho na smrť, ale ísť k naplneniu jeho poslania, ktoré sa završuje v jeho vystúpení k Otcovi, a tak k jeho novej, permanentnej prítomnosti medzi ľuďmi skrze jeho Ducha (pozri Lk 24,49; Sk 1,8; 2,1nn). Hneď po tomto rozhodnutí Ježiš zakúša ďalšie neprijatie a tentoraz nie len zo strany vlastných, ale aj „cudzincov“, Samaritánov. Ježiš k nim najprv vysiela poslov, aby sa aj v prípade „neizraelitov“ naplnili slová proroka Malachiáša, ktoré sa tiež spájajú s misiou Jána Krstiteľa: „Hľa, ja pošlem svojho anjela a pripraví predo mnou cestu“ (Mal 3,1). Spojenie s týmto veršom môžeme vnímať lepšie, keď si uvedomíme, že slovo pre posla a anjela je v gréčtine rovnaké: ἄγγελος (ángelos). Zároveň, obidva verše zdieľajú myšlienku prípravy (slovíčko „nocľah“ v súvislosti s prípravou na konci v. 52 sa v gréckom texte nenachádza; je to doplnok prekladateľov pre lepší zmysel). Na neprijatie Samaritánov učeníci chcú reagovať tak, že oni sa stavajú do roly proroka Eliáša (v. 54). Ten dva krát zvolal oheň z neba na poslov kráľa Ochoziáša, ktorí ho prišli zajať (pozri 2 Kr 1,9-12). Ježiš, ktorý je síce Lukášom predstavovaný aj na pozadí osoby proroka Eliáša (napr. Ježiš, tak ako Eliáš vzkriesil syna vdovy – 1 Kr 17,17-24 vs. Lk 7,11-17; Ježišovo nanebovstúpenie má podobné črty ako Eliášovo nanebovzatie – 2 Kr 2,1-12 vs. Sk 1,9-11) silne odmieta túto „ponuku“ učeníkov zoslať oheň z neba na záhubu tých, ktorí ho neprijímajú; práve naopak, z desiatich malomocných, ktorých Ježiš očistí, vyzdvihne práve Samaritána (Lk 17,17-18), v jednom z jeho podobenstiev je hlavným hrdinom práve „milosrdný Samaritán“ (Lk 10,30-37) a pred svojím nanebovstúpením, keď sľubuje učeníkom svojho Ducha vyslovene hovorí, že mu budú svedkami aj v Samárii (Sk 1,8). V tom je „Lukášov Ježiš“ odlišný od toto „Matúšovho“, ktorý, keď vysiela dvanástich na misiu zakazuje im ísť k pohanom aj k Samaritánom (pozri Mt 10,5). Lukáš je jediný zo synoptikov, ktorý sa venuje Ježovým vzťahom so Samaritánmi a podčiarkuje tak univerzálnosť jeho poslania. Ježišova reakcia na nápad Jakuba a Jána pripomína jeho reakciu v Markovom evanjeliu na Petrovo dohováranie Ježišovi po tom, čo predpovedal svoje umučenie „On sa obrátil, pozrel sa na svojich učeníkov a Petra pokarhal: ‚Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!’“ (Mk 8,33). Lukáš tieto slová pri rovnakej udalosti vo svojom evanjeliu nespomenie. Niektoré neskoršie rukopisy však do v. 55 dopĺňajú obsah Ježišovho napomínania, keď mu do úst vkladajú tieto slová: „Neviete akého ste ducha. Lebo Syn človeka neprišiel zničiť životy ľudí, ale zachrániť ich.“ Hoci ide jasne o neskorší dodatok do evanjelia, tieto slová vhodne dopĺňajú obraz o Ježišovom postoji voči tým, ktorí ho neprijímajú. Skutočné polená pod nohy Ježišovi na ceste k naplneniu jeho poslania tak podkladajú skôr jeho učeníci než jeho protivníci.
Milé deti, rodičia, priatelia, ľudia nemajú byť naši protivníci.

Biblické exkurzy – Dvanásta nedeľa cez rok – Kristov kríž nám dovoľuje vidieť ďalej!

Lk 9, 18-24
Čo spája všetkých verných Kristových nasledovníkov je kríž – lepšie povedané láska ku krížu. To je ich neklamné rozpoznávacie znamenie. List apoštola Pavla Galaťanom možno nazvať obhajobou Kristovho kríža. Mojžišov zákon ľudí naučil iba rozoznávať dobro od zla, ale človeka nebol schopný oslobodiť od hriechu. Nad tým zvíťazil až Kristov kríž. Kto chce teda hriech premôcť, musí s láskou objať tento kríž a nasledovať Ukrižovaného. „Veď ja som skrze zákon zomrel zákonu, aby som žil Bohu. S Kristom som pribitý na kríž“ (Gal 2, 19). List končí chválou kríža: „Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet“ (Gal 6, 14). Kristov kríž teda dopĺňa Zákon, je potrebný židom, ale taktiež celému svetu. Svet, ktorý bol dovtedy – z hľadiska židovskej viery – rozdelený na dve časti, židov a pohanov, je skrze Kristov kríž zmierený; ten búra toto „rozdelenie“ (Ef 2, 14). Skrze Kristov kríž je celé ľudské pokolenie zmierené s Otcom. Aj keď vonkajšie prejavy rozdelenia ešte ani zďaleka nie sú dokonalé; predsa len máme možnosť vidieť ovocie kríža v Cirkvi, ktorej členmi sú jak „židia“, tak i „pohania“. Tak ako vonkajšie účinky kríža nie sú ihneď a stopercentne zjavné, tak podobne ani hodnota kríža nie je všetkým zrozumiteľná. I naďalej kríž zostáva „pre židov pohoršením a pre pohanov bláznovstvom“. Hodnota, múdrosť a moc kríža je pochopiteľná a zjavná iba tým, „čo sú na ceste spásy“ (1Kor 1, 18.23). Kresťanská dokonalosť je teda nemysliteľná bez kríža. Kristus sa stal novým Adamom svojou smrťou a zrodil nás pre nový život svojou krvou (porov. Rim 5). Krstom dostávame účasť na Kristovej smrti; jeho kríž sa „naštepuje“ do pokrsteného, aby začal nový život v Duchu. Niet sa čo čudovať, že tí, ktorí pochopili hodnotu kríža, ho začali milovať. Uvedomovali si, že bez lásky k nemu na ceste k dokonalosti nepokročia. Kríž milovali spôsobom, ktorý môže vyvolávať podozrenie zo sadomasochizmu. „Buď trpieť, alebo zomrieť!“ volala sv. Terezia z Avily. Nuž ale ak v zjednocovaní sa s ukrižovaným Kristom človek rastie v duchovnom živote, potom to môžeme pochopiť. Svätý František Assiský považoval napríklad za „dokonalú radosť“ práve tú, ktorá plynula zo spodobnenia sa s Ukrižovaným a odmietaným Kristom. Tí, ktorí skutočne milujú život, milujú i kríž. V Kristovi sa totiž každý kríž stal nielen znakom, ale i prostriedkom spásy.
Milé deti, rodičia, priatelia, mať vzťah s Kristovým krížom je ťažké, ale bez lásky v neho nepokročíme.