Program sv. omší a aktualít je stále priebežne aktualizovaný na tejto stránke.
V prípade spovede, zaopatrenia chorých, pohrebu volajte na číslo 0903592818
Bohoslužby
Štvrtá veľkonočná nedeľa má v latinskej liturgii tému Ježiša ako „Dobrého pastiera“. Evanjeliový úryvok nás tohto roku dostáva do opisu toho, ako sa Ježiš zúčastnil v Jeruzaleme na sviatku výročia posvätenia chrámu (Jn 10,22-39). Hneď v úvode je v Šalamúnovom stĺporadí konfrontovaný židovskými predstaviteľmi, ktorí sa pýtajú na jeho mesianitu (v.22-24). Ježiš reaguje tak, že pripomína obraz (podobenstvo) o pastierovi. Ten pred tým použil počas sviatkov Stánkov v diskusii (Jn 10,1-21), ktorá reagovala na uzdravenie slepého od narodenia (Jn 9). Liturgia nám však ponúka iba krátku časť Ježišovej odpovede „Židom“. Preto sa zameriam iba na týchto zopár veršov. Dajú sa z nich vyvodiť aspoň tieto tri výpovede. „Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou.“ Ježiš sa už nemieni baviť so „Židmi“. Tí nie sú schopní prijať jeho posolstvom. Dôvodom je že nepatria medzi „jeho ovce“. Kontrast medzi „Židmi“ a svojimi ovcami stavia na schopnosti počúvať. Oponenti síce počujú, ale nechcú počúvať. Správnou reakciou na Ježišov (pastierov) hlas je nasledovanie. Tomu samozrejme predchádza viera. Tej „Židia“ nie sú otvorení. Ovce, ktoré patria do Ježišovho stáda, však neostávajú na mieste. U pastiera nachádzajú to, čo si nemôžu dať sami, a nenájdu to ani u nikoho iného. „Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky.“ Pastier zabezpečuje ovciam pokrm a ochranu. Pod prvým sa myslí večný život. Ide o skutočné naplnenie toho, po čom človek túži. Kvalita takého bytia už nepodlieha pomíňavosti pozemskej existencie. Poráža všetku bolesť, smútok, ba aj samotnú smrť. Druhá výhoda, ktorú Ježišove ovce majú spočíva v pastierovej moci. Ten je jednak zodpovedný, takže na nikoho zo stáda nezabudne, a jednak sa mu nevyrovná žiaden protivník, ktorý by mal na ovcu zálusk. Ježiš to štylizuje tak, že ovcu/ovce drží svojimi rukami. Ruka už v Starom Zákone predstavovala Božiu moc a silu. Ak teda chráni Ježiš, nemôže ho poraziť žiadna moc, či už pozemská, alebo duchovná. Odkiaľ však Ježiš takú moc má? „Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých a nik ich nemôže Otcovi vytrhnúť z ruky. Ja a Otec sme jedno.“ Zdrojom Ježišovej moci je Otec. To on mu ju s ovcami dal. Pretože je s ním v jednote. Táto jednota teda spôsobuje u obidvoch nemožnosť vytrhnutia oviec z ich rúk. Pastierska starostlivosť má teda charakter konania Boha. Obraz Boha ako pastiera bol pritom židovskému svetu veľmi dobre známy. Ježišovi poslucháči si tak majú uvedomiť, že v jeho konaní koná Boh Otec. Pre odporcov na to, aby ho uznali, pre ovce na útechu.
Dve scény zjavenia Ježiša učeníkom v dome za zatvorenými dverami nadväzujú na stretnutie Márie Magdalény so vzkrieseným Ježišom. Jej skúsenosť je vyjadrená vetou: „Videla som Pána“ (Jn 20,18). V tomto výroku, ktorý na konci prvej scény zjavenia Zmŕtvychvstalého učeníci svorne zopakujú, sa slovesu „vidieť“ pridáva nový, hlbší význam. Vidieť Ježiša ako Pána, znamená uveriť v neho. S touto skúsenosťou viery je spojená radosť. Mária Magdaléna vchádza do spoločenstva učeníkov s touto radostnou skúsenosťou viery ako lúč svetla do tmy. Učeníci sú poznačení strachom a ukrývajú sa v zamknutej miestnosti. Sú v situácii, ktorá sa veľmi podobá smútku Márie Magdalény pri hrobe, keď nerozumela zvesti anjelov a pomýlila si Ježiša so záhradníkom. Dá sa povedať, že večeradlo je v istom zmysle ako hrob zapečatený kameňom a preto je miestom temnoty, kde vládne strach. Do tohto rozpoloženia vstupuje večer v deň svojho zmŕtvychvstania Ježiš, ktorý prekonáva prekážku zatvorených dverí a zjavuje sa v tele nesúcom znaky ukrižovania. Evanjelista Ján neopisuje podrobne reakciu učeníkov, ani to, či sa ho dotkli, len stručne konštatuje, že sa „zaradovali keď videli Pána“. Bol to pre nich okamih uverenia nielen v Ježišovo zmŕtvychvstanie, ale aj v jeho oslávenie vyjadrené titulom „Pán“. A Ježiš sa skutočne správa ako Pán. Koná ako Otec. Posiela svojich učeníkov tak ako Otec jeho poslal. Dáva im k tomu Ducha Svätého a posiela ich so sudcovskou mocou odpúšťať resp. zadržiavať hriechy. Táto moc je účasťou na Ježišovom poslaní krstiť Duchom Svätým a snímať hriechy sveta. Ježiš je na začiatku evanjelia označený Ján Krstiteľom ako ten, ktorý bude ponárať, očisťovať Duchom Svätým (Jn 1,33) a definovaný ako „Baránok, ktorý sníma hriechy sveta“ (Jn 1,28). Zaujímavé je, že toto vtedy na začiatku vzbudilo záujem budúcich učeníkov a postupne jeden po druhom si odovzdávali posolstvo o neznámom Učiteľovi, ktorý by mohol byť Mesiášom, až plní nadšenia ústami Filipa konštatujú: „Našli sme toho o ktorom písal Mojžiš v Zákone a Proroci“ (Jn 1,45). Tomuto všeobecnému nadšeniu protirečí Natanael a nekompromisne zruší Filipovo nadšenie. Na oplátku je pozvaný do spoločenstva osobne sa stretnúť s Ježišom a presvedčiť sa na vlastné oči: „Poď a uvidíš“ (Jn 1,46) a končí to Natanaelovým nadšeným vyznaním: „Rabbi ty si Boží Syn, ty si Kráľ Izraela!“ (1,49).
Ježišove veľkonočné udalosti sú opradené prekvapujúcimi prvkami. Aby sme na Veľkonočné ráno mohli o prázdnom hrobe vôbec hovoriť, muselo sa do hrobu Ježišovo mŕtve telo nejako dostať. Ak zoberieme do úvahy akou smrťou a za akých okolností Ježiš zomrel, už len samotný fakt, že Ježiš vôbec pochovaný bol, je prekvapujúci. Telá odsúdencov, ktorí zomierali na kríži, v drvivej väčšine prípadov končili v spoločnom hrobe. Tu už samotné slovo „hrob“ je eufemizmom, keďže išlo skôr o nejakú dieru či priepasť v zemi, do ktorej ich telá, spolu s krížmi, vojaci pohádzali. Filón Alexandrijský, židovský učenec 1. stor. po Kr., spomína prípady, kedy v predvečer sviatkov, rímske autority odovzdali príbuzným telá odsúdencov na pochovanie. Teda aj keď Ježišovo pochovanie raritou je, nie je však úplne ojedinelým prípadom. Ak sa teda niekto o Ježišov pohreb postarať mal, mali to byť v prvom rade jeho príbuzní. O ich prítomnosti (ani o jeho matke) sa však v posledných Ježišových dňoch v Lukášovom evanjeliu vôbec nič nehovorí. O Ježišov pohreb sa teda nepostarali jeho príbuzní, ani najbližší priatelia, či učeníci, ale člen Veľrady, tej istej Veľrady, ktorá bola strojcom jeho ukrižovania. Je teda veľmi zaujímavé, že za to, že na Veľkonočné ráno, už takmer 2000 rokov, môžeme hovoriť o prázdnom hrobe, vďačíme práve zbožnému členovi Veľrady. Ten svoj nesúhlas s rozhodnutím jeho kolegov a so súdom ohľadom Ježiša, vyjadril práve tým, že doprial Ježišovi dôstojné pochovanie. Ono bolo v rímskom svete odsúdencom odopierané v súlade s ich celkovým osudom a vo svete židovskom, ak bolo umožnené, bolo zvyčajne len veľmi strohé. Nebyť toho člena Veľrady, Ježišovo telo by s najväčšou pravdepodobnosťou skončilo v už spomínanej priekope spolu s telami ostatných odsúdencov. Zároveň prípad Jozefa z Arimatey umne varuje pred zovšeobecňovaním a predsudkami. Práve v kruhoch najviac znepriatelených voči Ježišovi, sa predsa len nájde niekto, kto nie je ako ostatní, nedá sa strhnúť väčšinovým názorom, premýšľa sám za seba a hľadá pravdu až natoľko, že riskuje svoje postavenie a svoju rituálnu čistotu pred slávením najväčšieho sviatku v roku. Tiež je zaujímavé, že tento Jozef pripravuje telo na pochovanie. Úloha pripravovať telá zosnulých na pochovanie v židovskej spoločnosti tých časov patrila predovšetkým ženám. Tie, v Ježišovom prípade, príležitosť uskutočniť svoju úlohu nedostali, a tak jediným, kto sa o samotnú prípravu na uloženie Ježišovho tela postaral, bol znova samotný Jozef z Arimatey, muž. V horúcom prostredí Palestíny sa voňavé oleje pri pochovávaní používali predovšetkým na potlačenie nepríjemného zápachu počas rozkladu tela, keďže boli ukladané do hrobiek, do ktorých sa dalo vstupovať. A tak to, že Ježišovo telo, podľa synoptikov, nebolo takto pripravené, môže mať už istý prorocký charakter. V Jánovom evanjeliu, ktorého text čítame na Veľký piatok, je Ježišovo telo pomazané pred pochovaním, ale ani v tomto prípade to nie sú ženy, čo tak urobia, ale Jozef z Arimatey spolu s ďalším mužom, Nikodémom, ktorý oleje na pomazanie aj zabezpečí. Aj samotný fakt, že Ježiš bol uložený do hrobu, v ktorom ešte nik neležal má podobný charakter. Pri židovskom spôsobe pochovávania boli telá najprv uložené do priestranného hrobu, kde sa čakalo na ich rozklad. Po dvanástich mesiacoch boli kosti pozbierané a uložené buď do osobitnej, kamennej schránky, alebo zhromaždené na miesto v hrobe, kde sa spoločne kosti odkladali. V tomto druhom prípade doslovne platilo vyjadrenie: „byť zhromaždený k svojmu ľudu“, ktoré sa používalo na vyjadrenie smrti, a ktoré často nájdeme v Starom zákone (pozri napr. Gn 25,8.17; 35,29; Dt 32,50). Ježiš, aj keď zomrel ako každý človek a bol pochovaný, predsa len skutočnosť, že bol uložený do hrobu, v ktorom ešte nik neležal a teda, že jeho telesné ostatky nemali byť ku komu zhromaždené, predpovedá jeho zmŕtvychvstanie. Ježiš sa neodoberá k svojmu ľudu, ktorým je celé ľudstvo, naveky, ale naveky ho vyvádza zo smrti, z hrobu von. A keď hovoríme dnes viac o prekvapivých elementoch Ježišovho pochovania a zmŕtvychvstania, nemôžeme nespomenúť to, že tým, kto si na Ježišovo slovo, ktoré predpovedalo jeho zmŕtvychvstanie spomenie a kto ako prvý svedčí o prázdnom hrobe je skupina žien. Svedectvo žien nemalo vo vtedajšej spoločnosti váhu. Pánu Bohu to zdá sa nevadí. Apoštoli, od ktorých by sme očakávali, že sa postarajú o to, aby bolo Ježišovo telo dôstojne pochované, a že to budú práve oni, ktorí si budú navzájom pripomínať Ježišove slová, ktoré by ich mohli priviesť k pochopeniu prázdneho hrobu, sú v strachu kdesi ukrytí. Čím viac prekvapení okolo Ježišovho zmŕtvychvstania, tým viac sa správa o tej udalosti javí ako dôveryhodná.
Môže sa nám zdať zvláštne, že v túto nedeľu čítame stať z Jánovho evanjelia, keď v roku C sme zvyknutí na Evanjelium podľa Lukáša. Ak sa pozrieme na dejiny tohto textu bližšie, zistíme, že to nakoniec až také zvláštne nie je. Táto stať má totiž svoj vlastný, zaujímavý príbeh. Ježiš tu nedáva povolenie k tomuto hriechu, ale vyzdvihuje milosrdenstvo. Skutočne, tento príbeh je skvostom v tom, ako nezľahčovať vážnosť hriechu na jednej strane, a ako zohľadniť situáciu hriešnika a preukazovať milosrdenstvo na strane druhej. Žena zhrešila, ale jej žalobcov vôbec nezaujíma ona a jej situácia, či motivácia – použili ju len ako nástroj na to, aby mohli získať body v súperení s Ježišom. Je možné, že ho chceli dostať do podobnej situácie ako pri otázke o dani cisárovi (Mk 12,13-17/Mt 22,15-22/Lk 20,20-26). Pravdepodobne v tom čase už Rimania odobrali Veľrade kompetenciu rozhodovať o trestoch smrti, a tak, ak by bol Ježiš povedal, že ju treba ukameňovať, dostal by sa do konfliktu s vládnucou mocou. Ak by bol povedal, že ju kameňovať netreba, protirečil by svojmu vlastnému postoju ohľadom závažnosti manželskej vernosti, ktorý nám zachytávajú synoptici (Mk 10,1-12/Mt 19,1-9). Tak či onak, víťazmi by boli jeho protivníci. Pasca je nastavená dobre. Ježiš, tak ako v onom prípade aj teraz, sa zo slučky dostane brilantným spôsobom. Nepristúpi na slizké hry svojich protivníkov, ale ostáva v pravej pozornosti na zmysel Zákona. Norma, na ktorú sa odvolávajú žalobcovia, má svoj základ v knihe Levitikus (20,10) a Deuteronómium (22,22-24). Niektorí komentátori chcú určiť bližšiu situáciu ženy na základe toho, že Dt 22,23 hovorí vyslovene o ukameňovaní, ak sa hriech odohrá v období zasnúbenia. Takáto možnosť sa nedá úplne vylúčiť, ale ani potvrdiť, keďže ukameňovanie bolo bežným spôsobom vykonávania trestu aj v prípadoch, keď sa konkrétny typ popravy nepredpisuje. Dôležitejšie však je, že obidve spomínané knihy, ale Deuteronómium zvlášť, pripomínajú, že nariadenia, ktoré Boh dáva cez Mojžiša sú tu preto, aby dávali život, ako napr. v Dt 30,15-16: „Hľa, dnes som predložil pred teba život i šťastie a smrť i nešťastie a prikazujem ti, aby si miloval Pána, svojho Boha, kráčal po jeho cestách a zachovával jeho príkazy, ustanovenia a nariadenia. Potom budeš žiť a rozmnožíš sa – a Pán, tvoj Boh, ťa bude žehnať v krajine, do ktorej sa uberáš, aby si ju prevzal do vlastníctva.“ Na to, že Ježiš ide k podstate prikázaní môže odkazovať aj jeho tajomné gesto písania prstom po zemi, alebo doslovnejšie „do zeme“. Ak si uvedomíme, že scéna sa odohráva v chráme, ktorý má na podlahe kameň, potom Ježiš píše prstom do kameňa – robí gesto, ktoré každému čitateľovi Biblie pripomína písanie Desatora do kamenných tabúľ Božím prstom. Ježiš teda svojím konaním nejde proti Mojžišovmu nariadeniu, ale práve naopak, k jeho podstate. Keď ostane so ženou sám, môže dôjsť k skutočnému „súdnemu procesu“ bez nekalých záujmov zúčastnených strán. Ježiš prihliada na jej situáciu zneužitia na mocenské hry, ale nezľahčuje ani hriech, netvári sa, akoby sa skutok nebol stal. Slovami: „Ani ja ťa neodsudzujem“ rešpektuje a vyzdvihuje jej osobu a dôstojnosť. Záverečnou výzvou: „Choď a viac nehreš“ poukazuje, na jednej strane, na vážnosť hriechu, pričom sa nepozerá späť, neukladá pokuty a zadosťučinenia, a na strane druhej sa díva, spolu so ženou, dopredu a pozýva ju k plnšiemu životu. Preto Ježiš nad ňom nevyslovuje rozsudok smrti, ale rozsudok života.
Podobenstvá nie sú Ježišovou novinkou. Používali ich už židovskí rabíni pred ním. Ježiš tejto zaužívanej forme príbehov však dal nový rozmer. Za ich pomoci viedol svojich poslucháčov do sveta, o ktorom mal to najhlbšie poznanie. Je to svet Božieho kráľovstva s vlastnými pravidlami a logikou, ktorá sa mnohokrát odlišuje od našich predstáv a očakávaní. Hoci sa udomácnil názov O márnotratnom synovi, v skutočnosti hlavnou postavou je otec. Podobenstvo nasleduje po dvoch podobenstvách o stratách ovce a drachmy. Predsa však toto podobenstvo nie je len o strate a znovunájdení syna, lebo je tam ešte ďalší – starší syn. Podobenstvá sa nerozprávali na skrátenie dlhej chvíle. Ich vyrozprávanie bolo najčastejšie reakciou na nejaký problém, správanie alebo postoj, ktorý si žiadal zdôvodnenie alebo vysvetlenie. V nedeľnom úryvku sa uvádza: „K Ježišovi sa približovali všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ Preto im povedal toto podobenstvo…“ (Lk 15, 1 – 3) Nasledujú tri podobenstvá O stratenej ovci, O stratenej drachme a O márnotratnom synovi. Jeho vyrozprávaním Ježiš názorným príkladom zdôvodňuje svoj postoj k hriešnikom, ktorý vyvoláva pohoršenie. Ježiš je otcom, mýtnici a hriešnici sú mladším synom, farizeji a zákonníci sú starším synom. Grécke slovo označujúce podobenstvo je „parabolé“ a doslova znamená „postaviť vedľa seba.“ Ide teda o porovnanie dvoch skutočností, ktoré sú postavené vedľa seba. Prvou je Ježišovo správanie k hriešnikom, ktoré je porovnané s vymysleným príbehom o dvoch bratoch a ich otcovi. Úlohou podobenstva je na základe tohto porovnania vtiahnuť poslucháča do deja tak, aby v ňom spoznal seba samého a urobil životné rozhodnutie na základe duchovnej pravdy, ktorá mu v nich bola sprostredkovaná. Väčšina Ježišových podobenstiev má jedno ústredné posolstvo. V našom prípade je to bezpodmienčná láska otca. V tomto smere, žiaľ, niekedy dávame až veľký priestor fantázii a nachádzame v podobenstvách aj to, čo vôbec neuvádzajú. Býva to pokušenie vnášať a nachádzať nové netradičné prvky. V podobenstve o márnotratnom synovi sa niekedy zamotáme nad obrazom svíň, významom strukov, alebo chceme vidieť ešte aj tretieho syna, ktorý verne plnil vôľu svojho otca, hoci biblický text žiadneho ďalšieho syna nespomína. Vždy je potrebné usilovať sa porozumieť biblický text tak, ako je napísaný. Väčšina Ježišových podobenstiev obsahuje nejaký nezvyčajný prvok. Bez neho by podobenstvo znelo ako obyčajné rozprávanie, ale práve tento „rušivý“ prvok upriamuje našu pozornosť na podstatu posolstva. V našom podobenstve by celý príbeh mohol skončiť šťastným návratom mladšieho syna. Už to by bol nádherný obraz a príklad. Správanie staršieho syna prináša do celého príbehu rušivý moment, ktorý podobenstvu dáva nielen novú dynamiku, ale stanovuje aj hlavné posolstvo. Ďalším vodítkom pre správne pochopenie podobenstva je všímať si, ktoré slová sú uvedené v priamej reči. Tie sú totižneraz odkazom pre reálneho poslucháča. V podobenstve O márnotratnom synovi kľúčové slová zaznievajú v priamej reči zo strany otca: „Patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy a ožil, bol startený a našiel sa.“ (Lk 15, 32) Slová otca nie sú len odpoveďou staršiemu synovi, ale cez jeho ústa Ježiš odpovedá na šomranie svojich súčasníkov a zároveň dáva aj nám návod na to, správanie ktorej osoby si máme v živote osvojiť. Ísť do ďalekej krajiny zahŕňa nielen geografické, ale aj psychologické vzdialenie – odcudzenie sa. Kŕmiť svine bolo ponížením najvyššieho stupňa, keďže podľa židovských zákonov svine sú nečisté zvieratá. Toto poníženie je ešte znásobené túžbou kŕmiť sa tým, čo žerú svine. Išlo o struky rohovníka obyčajného, ktorý sa volá aj „svätojánsky chlieb“. Syn ľutuje nie kvôli tomu, že sa nesprávne zachoval, ale preto, že sa dostal do biedy. Otcovi sluhovia sa majú lepšie ako on. Jeho ľútosť ešte potrebuje vyzrieť, i keď v slovách už zaznieva slovo „zhrešil som“. Otec prekračuje ako prvý hranicu, lebo nečaká na neho doma, ale beží mu v ústrety. Ešte skôr ako syn niečo povie, ho vybozkáva a vyobjíma, čo sú znaky odpustenia. Oblečenie šiat je prinavrátenie predchádzajúceho postavenia syna. Otcov prsteň patril najstaršiemu synovi. Znamená to, že mladší syn v prvorodenstve nahrádza staršieho brata, i keď tomu ostáva dedičstvo. Medzitým je starší syn na poli, tzn. ťažko pracuje na majetku otca. Obviňuje ho z hlúposti, keď prijal syna, ktorý mu všetko premárnil. Jeho vzťah k otcovi je založený na zákone, zásluhovosti a odmene. Starší syn ani raz neosloví otca „otec“ a mladšieho brata neosloví „brat“, ale „tento tvoj syn“. Prežíva psychologické odcudzenie napriek geografickej blízkosti. Otec mu pripomína rodinné puto oslovením „syn môj“ a označením mladšieho „tento tvoj brat“. Podobenstvo končí slovami otca bez zmienky o reakciách synov. Podobenstvo má pre nás posolstvo z niekoľkých strán – ponúka správanie otca, správanie mladšieho syna a správanie staršieho syna. Hovorí o ničím nepodmienenej láske otca, ktorá predchádza pokánie. Sme si vedomí tejto lásky zo strany Boha k nám napr. vo sv. zmierenia, ale aj prostredníctvom ľudského odpustenia?
Boh sa raduje z návratu márnotratných synov a dcér k nemu. Tešíme sa, keď ľudia nájdu cestu naspäť k Bohu?
Bežíme im v ústrety? Snážíme sa napodobňovať Boha v tom, že sa usilujeme znova obnoviť naštrbené vzťahy? Boh nám neustále prinavracia dôstojnosť synov a dcér. Žijeme v tomto svete ako Boží synovia a dcéry?
Pokánie je vždy darom od Pána. Sme v službe Bohu, aby sa druhý človek pre tento dar otvoril? Sme my sami otvorení pre pokánie?
Ježiš, v pasážach predchádzajúcich tej dnešnej, hovoril o čítaní znamení čias (12,54-56). Svojich poslucháčov povzbudzoval k tomu, aby tak ako vedia prečítať znamenia prírody a vedia predpovedať, čo príde, vedeli interpretovať aj znamenia, ktoré sa v ich čase dejú. Zároveň, hneď potom sa čudoval, že nevedia sami posúdiť, čo je správne (12,57). V oboch prípadoch adresoval svoje slová priamo svojim poslucháčom, ktorými sú v tomto prípade zástupy. Takéto slová sa počúvajú ťažko, a tak sa slová tých niektorých, ktorí povedali Ježišovi o tých nešťastných Galilejčanoch dajú čítať aj ako odvádzanie pozornosti a jej zameranie na tých druhých. Zároveň však úvodné slová spojené s časom: „niektorí z tých, čo tam boli v tom čase…“ (v. 1) nás, zdá sa, chcú spojiť s už spomínaným Ježišovým výrokom o znamení čias. Ježišovi poslucháči môžu takto reagovať na jeho slová a chcieť ukázať, že znamenia čias čítať vedia: keďže sa tým Galilejčanom prihodila taká vec, museli spáchať niečo strašné. Jedná sa tu pravdepodobne o pútnikov z Galiley, ktorí prinášali svoje obety v Jeruzalemskom chráme. Keďže v mentalite Izraelitov krv bola považovaná za nositeľku života, zmiešať ľudskú krv s krvou zvierat bolo obrovským pohoršením a nešťastím. Také niečo sa predsa nemôže prihodiť len tak, je to jasné znamenie. Odzrkadľuje sa tu všeobecné presvedčenie, že nešťastie postretá toho, kto si to zaslúži (a možno by sme aj chceli, aby to tak naozaj aj bolo; samozrejme, kým sa to netýka nás). Dobre sa poukazuje na tých druhých. Tiež sa dobre a často s chuťou hovorí aj o tých druhých z nejakej skupiny alebo geografickej oblasti, ktorú kdesi v kútiku duše považujeme za menej zbožnú prípadne viac hlúpu. Je ľahké poukázať na Galilejčanov, ktorí boli považovaní za menej zbožných – oni sú takí, a tak sa niet čo čudovať, že ich niečo také postretlo. Ježišovi je vzdialená takáto interpretácia toho, čo sa stalo. K prípadu Galilejčanov pripája prípad zbožných Jeruzalemčanov: aj ich postihlo nešťastie. Takto sa Ježiš snaží domnelú logiku jeho poslucháčov ešte viac vystupňovať. Kým Galilejčania zahynuli rukou iného, tí Jeruzalemčania zahynuli pod ruinami veže. Malo by to znamenať, že títo boli ešte horší, a tak ich zastihol Boží súd? Takéto kalkulácie sú veľmi ľahké, zjednodušené a najmä pohodlné, predovšetkým ak sa netýkajú nás a môžeme ich aplikovať na tých druhých, bez tváre. Aby sme povedali aj „B“, Ježišove slová samozrejme nehovoria, že hriechy nemajú svoje následky v živote človeka – preto aj vyzýva k obráteniu – ale odmieta veľmi zjednodušenú predstavu, že nešťastie postretá len tých horších a postretá ich práve kvôli tomu. Každý si nesie v živote dôsledky svojich rozhodnutí, ale mali by sme byť opatrní vo vynášaní súdov ohľadom životnej situácie tých druhých; bezpečnejšie je pozrieť sa do vlastného života. Príklad tých druhých nemá viesť k vynášaniu súdov nad ich životom, ale k uvedomeniu si potreby osobného obrátenia, pretože život každého môže skončiť náhle a neočakávane ako v prípade tých Galilejčanov alebo Jeruzalemčanov, a teda niet dôvodu ho odkladať. Ježiš tak týmito slovami a následným podobenstvom vracia pozornosť na svojich poslucháčov a zároveň ju upriamuje na veľkosť Božej priazne voči každému človeku a na jeho túžbu, aby každý mohol prinášať dobré ovocie. O figovníku z podobenstva neplatí to, čo platí o figovníku z iného miesta v evanjeliách (Mt 21,18-19; Mk 11,12-14), na ktorom Ježiš sám hľadá ovocie mimo obdobia, v ktorom bežne ovocie prináša. Figovník z dnešného podobenstva je skutočne neplodným; pán vinice na ňom nenašiel ovocie ani v jeho čase a navyše už mal s ním trpezlivosť niekoľko rokov. Takýto strom by si teda právom zaslúžil byť vyťatý. Božia priazeň voči človeku sa však skôr podobá správaniu vinohradníka, ktorý chce dať neplodnému stromu nie len čas, ale aj pomoc, aby žiadúce ovocie priniesť mohol. Boží pohľad teda nielenže nerobí jednoduché kalkulácie ohľadom osudu toho druhého, ale chce dať veľkorysú príležitosť a pomoc dokonca aj tomu, kto je v tomto momente skutočne neužitočný a možno dokonca aj parazituje, aby sa jeho existencia mohla stať plodnou a životodarnou.
Viaceré kresťanské tradície si sviatkom 6. augusta pripomínajú udalosť z Ježišovho života, známu ako Premenenie Pána. Jej opis sa nachádza vo všetkých troch synoptických evanjeliách. Hoci ide o veľmi známe rozprávanie, jej presný význam, historická autenticita a chronológia v rámci textu robí dodnes viacerým odborníkom ťažkosti. K pochopeniu nám môže pomôcť fakt, že „premenenie“ všetky opisy zaraďujú za inú známu scénu. V nej sa Ježiš pýta svojich učeníkov na svoju osobu. Najprv si od nich žiada informáciu o názore ľudí a potom o ich vlastnom. Iniciatívu v druhej odpovedi prevezme apoštol Peter, ktorý vyzná, že Ježiša pokladá za „ Božieho (Lk 9, 20) Mesiáša (Mk 8, 29), Syna živého Boha (Mt 16,16).“ Táto identifikácia sa však už čoskoro ukáže ako nedostatočná a nepochopená. Ježiš ju totiž dopĺňa predpoveďou o svojom budúcom utrpení a smrti. To sa však už Petrovi nepáči, a preto proti tomuto obrazu protestuje. Ježiš ho však „schladí“ tvrdým pokarhaním. Na základe toho sa dá na „premenenie“ pozerať ako na Ježišovu snahu bližšie ukázať a tým aj vysvetliť pravú podstatu toho, kým On je. Z povahy, ako udalosť „premenenia“ prebiehala, sa dá usúdiť, že ňou Ježiš odstránil prvky, ktoré sa týkali očakávania na príchod „ľudského mesiáša“, ktorý vyslobodí Izraelitov spod nadvlády cudzej mocnosti a nastolí definitívny nábožensko-politický „režim“ v krajine a na celom svete. Ježiš vyviedol „na vysoký vrch do samoty“ Petra, Jakuba a Jána. „Tam sa pred nimi premenil“ (Mt 17, 1-2). Opis tohto mystického zážitku obsahuje obrazy typické pre apokalyptickú literatúru. Vo Svätom Písme je tento literárny žáner zastúpený hlavne knihami Daniel a Zjavenie. Je pritom známe, že apokalyptika svojimi opismi nechce vyjadriť presnú skutočnosť. Posolstvo zakódované do fantastických a nadprirodzených obrazov nám naopak poukazuje na neschopnosť človeka ľudským jazykom do bodky vystihnúť niečo, čo ho presahuje. O to viac to platí pre evanjeliovú pasáž o premenení. Autor (svedok) si vypomáha obrazmi, ktoré poznal zo Starého zákona. Tvár žiariaca „sťa slnko“ poukazuje na bázeň pred Bohom. Ľudské oči nie sú uschopnené na priame hľadenie do slnka. Podobne musia „sklopiť zrak“ pred premeneným Ježišom aj apoštoli. Odev biely „ako svetlo“ (porov. Mt 17, 2) hovorí nielen o čistote, ale aj o Božej blízkosti. Podľa starozákonného myslenia sa k Bohu nemohlo priblížiť nič nečisté (obeta). Za takého sa spravidla pokladal každý človek. Za dôsledok priameho kontaktu s Bohom sa pokladala smrť. Ježiš je týmito obrazmi predstavený ako ten, komu sa má preukazovať božská úcta, a ktorý sa nachádza v Božej blízkosti. Oproti starozákonným opisom však badáme aj dva rozdiely. Svedkovia tohto zjavenie nehľadia na kohosi „ako Syna človeka“ (Dan 7, 13). Vedia, že pred nimi stojí ten istý Ježiš, ktorého poznajú. Toto „premenenie“ u nich ďalej nevzbudzuje hrôzu (porov. Dan 7, 28; 10, 7) ale pokoj a radosť vyjadrené zvolaním: „Pane, dobre je nám tu.“ (Mt 17, 4).