Program sv. omší a aktualít je stále priebežne aktualizovaný na tejto stránke.
V prípade spovede, zaopatrenia chorých, pohrebu volajte na číslo 0903592818
Program 40. týždeň
Rozpis čítaní týždňový
Rozpis nedeľných čítaní
Ružencový spolok
Rozvedení k Bohu
Biblické exkurzy – Dvadsiata šiesta nedeľa – „Skutky milosrdenstva pred Bohom znamenajú oveľa viac ako správnosť našich politických názorov nepodporená činmi lásky„.
Mt 21, 28-32
Po tom ako Ježiš slávne vstúpil do Jeruzalema (Mt 21, 1-11), sa v Matúšovom evanjeliu začína opis udalostí Veľkého týždňa. Čas medzi týmto vstupom a pašiami zväčša vypĺňajú Ježišove kázania a jeho kontroverzie s predstaviteľmi oficiálneho judaizmu. Priestorovo sa odohrávajú na nádvorí chrámu, alebo v jeho blízkom okolí. V tomto úseku sa nachádza aj podobenstvo o dvoch synoch (21, 28-32), ktoré máme dnes na zreteli. Ono síce má výpovednú hodnotu aj samé o sebe, ale jeho sila sa prejavuje omnoho viac ak sa pozrieme na jeho kontext. Dôležité tu vidím dve skutočnosti. Po prvé: medzi Ježišovými poslucháčmi sa objavuje nový typ postáv. Farizejov a zákonníkov z obdobia pred vstupom do Jeruzalema nahrádzajú veľkňazi a starší ľudu. A to je už iná káva. Kým prví boli horlivými chudobnými teológmi, druhí disponovali reálnou politickou mocou. A rovnako, kým prví sa pri rozhovoroch s Ježišom mohli maximálne pohoršiť a uraziť, druhí ho mohli dať fyzicky odstrániť (čo aj urobili). Druhou dôležitou vecou je text priamo predchádzajúci podobenstvu. V ňom (21, 23-27) náboženská elita reaguje na Ježišov vstup a vyčistenie chrámu (21, 12-17) a domáha sa odpovede na zdroj jeho autority: „Akou mocou toto robíš? A kto ti dal túto moc?“ Ježiš sa v odpovedi vyhne nimi nastraženej pasci a obracia pozornosť na autoritu Jána Krstiteľa: „Aj ja sa vás na niečo spýtam. Ak mi odpoviete, i ja vám poviem, akou mocou toto robím. Odkiaľ bol Jánov krst? Z neba, či od ľudí?“ A tým dostáva do pasce naopak veľkňazov. Vedia že nemôžu odpovedať, pretože by si proti sebe postavili buď verejnú mienku alebo by museli prijať Jánovo hlásanie o pokání a Ježišovi. A tak sa podobajú druhému synovi z podobenstva, ktorý formálne prijíma všetky Otcove (Božie) nariadenia, ale tým len zakrýva svoje skorumpované vnútro. Napríklad v zmysle toho, že boli úzkymi spojencami s okupačnou mocou, neboli o nič lepší ako „mýtnici a neviestky“, ktorých obviňovali najmä zo spolupráce s Rimanmi. Veľkňazi, hoci robili to isté, navonok pôsobili pravoverne, necítili potrebu zmeniť sa. Colníci a prostitútky si o sebe nič nenamýšľali. No podobne ako prvý syn z podobenstva si mnohí z nich na základe uverenia v Jánovo hlásanie vstúpili do svedomia a snažili sa obrátiť. Hlavným bodom podobenstva o dvoch synoch v jeho kontexte je teda odpoveď na pôsobenie Jána Krstiteľa. Na jednej strane máme mocných oficiálnych vodcov ľudu, ktorí si cestu do neba chcú vydláždiť svojou šikovnosťou a „verejnou bezúhonnosťou“ a na druhej „verejných hriešnikov“, ktorí ich tam cestou kajúcnosti predbehnú.
Milé deti, rodičia, priatelia, bezpečnou cestou je usilovať sa viac o vlastnú zmenu ako zmenu sveta
Biblické exkurzy – Pätnásta nedeľa – „Ako tomu rozumieť?„.
Mt 13,1-23
Podobenstvo o rozsievačovi je jedno z najznámejších; nájdeme ho dokonca u každého synoptika. Každý z nich toto podobenstvo prezentuje vlastným spôsobom, a tak stretávame odlišnosti, ktoré charakterizujú rozprávanie jednotlivých evanjelistov. Zameriame sa dnes na jednu z nich, ktorá sa nachádza až v samom závere rozprávania. Na úvod je dobré poznamenať, že podobenstvo o rozsievačovi hovorí o tých, ktorí slovo počúvajú; tých, ktorí slovo nepočúvajú sa ono netýka. Keď Ježiš objasňuje kto je to tá dobrá zem, všetci traja evanjelisti sa zhodujú, že nie je to ten, kto slovo len počúva. U Marka čítame, že dobrou zemou sú tí, „čo počúvajú slovo, prijímajú ho a prinášajú úrodu“ (Mk 4,20). Pritom aj u tých, čo sú pripodobnení skalnatej pôde sa hovorí, že slovo prijímajú, ba dokonca, že ho prijímajú s radosťou – ale úrodu neprinášajú. Podľa Marka teda nestačí len počúvať, treba slovo prijať a treba prinášať úrodu; až potom sa dá hovoriť o dobrej zemi. U Lukáša sa v prípade dobrej pôdy k počúvaniu pridružuje zachovávanie, alebo, dalo by sa preložiť aj ako „pevné pridržiavanie sa“ slova v dobrom a šľachetnom srdci a prinášanie úrody (porov. Lk 8,15). Teda u oboch spomenutých evanjelistov sa k počúvaniu pridružujú ešte dve kvality: isté prijatie, či osvojenie si slova a prinášanie úrody. U Matúša sa však ten, kto je dobrou pôdou charakterizuje ako ten, kto slovo počúva a chápe ho – ten potom prináša úrodu, či už sto, alebo šesťdesiat, alebo tridsaťnásobnú. Aj u Matúša sa o tom, kto je pripodobnený ku skalnatej pôde hovorí ako o tom, kto prijíma slovo s radosťou, avšak nemá koreňa. Navyše, Ježiš u Matúša otvára vysvetľovanie podobenstva slovami: „Keď niekto počúva slovo o kráľovstve a nechápe ho, prichádza Zlý a uchytí, čo bolo zasiate do jeho srdca. To je ten, u koho bolo zasiate na kraji cesty“ (Mt 13,19). Teda preto, že ten, kto slovo počúva ho nechápe, Zlý môže prísť a o slovo ho okradnúť. A naopak, ak človek chápe slovo, ktoré počúva, až vtedy môže skutočne prinášať úrodu. Rozhodujúce sa teda zdá chápanie počutého slova. Človek musí slovu rozumieť, aby sa mohol stať úrodnou pôdou pre slovo; nestačí len slovo prijímať s radosťou. Všimnime si, že zatiaľ čo u Marka sa hovorí jednoducho o slove, ktoré sa seje (porov. Mk 4,14), u Lukáša sa bližšie špecifikuje ako Božie slovo (porov. Lk 8,11) a Matúš hovorí o slove o kráľovstve, teda o Božom projekte života v plnosti pre človeka. Pochopenie tohto slova o kráľovstve si samozrejme vyžaduje počúvanie. Vyžaduje si však aj toho, kto vysvetľuje a vyžaduje si, aby poslucháčovo počúvanie bolo pozorné a otvorené. Navyše, pochopenie väčšinou vyžaduje aj čas. Tak ako sa úroda nezbiera hneď na druhý deň po sejbe, tak prinášanie úrody z počutého slova chce svoj čas, v ktorom sa realizuje proces jeho vysvetľovania a porozumenia. Ako človek slovo pochopí, taká bude aj úroda.
Aj v túto nedeľu pokračujeme a zároveň završujeme Ježišovu inštruktážnu reč dvanástim, ktorých vysiela, pretože mu bolo ľúto zástupov, lebo boli ako ovce bez pastiera (porov. Mt 9,36). Liturgický výber sa rozhodol z čítania tejto reči vynechať vv. 34-36, v ktorých Ježiš odhaľuje, že jeho nasledovanie spôsobí rozdelenia aj v najužších ľudských putách, tých rodinných – syn sa postaví proti otcovi, dcéra proti matke atď. Slová, ktoré otvárajú dnešnú časť evanjelia pokračujú v tejto tematike vzťahu medzi rodinou a učeníctvom. Lukášova verzia na rovnakú tému vyznieva tvrdšie: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk 14,26). Hovorí sa tu až o nenávisti, čo je však semitizmus, ktorý vyjadruje to isté čo hovorí Matúšovská verzia z dnešného evanjelia – „kto miluje viac…“. To čo sa chce vyjadriť nie je nabádaním k nenávisti voči vlastným rodičom, alebo deťom, ale prichádza sa k jednej z radikálnych otázok učeníctva: byť Ježišovým učeníkom je viac ako rodinné zväzky. Tieto zväzky nesmú prekážať učeníctvu. Takýmto spôsobom sa vyjadruje veľkosť hodnoty učeníctva. To, že tu ide naozaj o náročnú požiadavku je potvrdené vo v. 38: „Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden“. Kríž je pre evanjelium symbolom sebazáporu, ktorý však v konečnom dôsledku prináša pravý život ako to hovorí aj v. 39, a aj Ježišov samotný život. V súvislosti s predchádzajúcimi veršami sa dá vidieť, že týmto krížom, ktorý treba niesť, ale ktorý nakoniec prinesie pravý život je toto nadradenie učeníctva nad rodinnými putami. Ježiš vie, že takéto nadradenie nie ľahké, preto ho prirovnáva k neseniu kríža. V nesení tohto kríža sa učeník podobá samotnému Ježišovi (porov. Mt 12,46-50). Vyjadrenie o kríži má svoju špecifickú dynamiku. Zatiaľ čo sa tu dá vnímať v metaforickom zmysle slova, pre verného Ježišovho učeníka môže nabrať význam až doslovný, v úplnom darovaní svojho života, tak ako sa to stalo aj v Ježišovom prípade. Nasledujúce verše, ktoré sa zaoberajú témou odmeny za prijatie Ježišových učeníkov, pokračujú zároveň aj v téme zdôraznenia veľkosti učeníctva. Kto prijíma učeníka, prijíma samého Krista (v. 41). Je možné, že Ježiš tak nadväzuje na rabínsky princíp šaliach (v hebrejčine „poslaný“, t.j. „apoštol“) známy z jeho doby, podľa ktorého poslaný bol chápaný ako plný reprezentant toho, kto ho poslal – postoj voči poslanému sa rovnal postoju voči tomu, kto ho poslal (môžeme to vidieť aj u Pavla; porov. 1 Sol 3,1-7). Ježišov učeník je teda reprezentantom samého Ježiša. Toto povedomie by malo učeníka stále hnať vpred. Zároveň je toto poverenie výsadou, ale aj veľkým záväzkom. Učeník sa musí starať, aby bol naozaj verný Ježišovi, aby tak tí, čo ho prijímajú mohli skutočne prijať Krista samého, v ktorom nájdu život. Veď učeník, ktorý je Ježišovi verný až natoľko, že je pripravený postaviť nasledovanie Ježiša nad svoje rodinné putá, nielenže nájde skutočný život pre seba, ale zároveň ho získava pre tých, ktorí ho prijímajú. Veď „kto prijme proroka ako proroka, dostane odmenu proroka“ (v. 41a) a teda, kto prijme učeníka ako učeníka, dostane odmenu učeníka (porov. v. 42) a odmena učeníka je, že nájde svoj život.
Milé deti, rodičia, priatelia, byť Kristovým učeníkom je veľmi náročne. Je potrebná Božia milosť.
Biblické exkurzy – Jedenásta nedeľa – „Pokoj patrí medzi tradičné dary, ktoré naznačujú Božiu blízkosť“.
Mt 9,36-13
Nasledovať Ježiša nie je ľahká úloha. Jeho cesta vedie do Jeruzalema. Počuli sme to pred týždňom. Avšak nasledovanie je súčasťou prípravy. Učeník sa následne dostáva do fázy, kedy je od svojho učiteľa poslaný. Ako sa taký vyslanec má správať vidíme v opise rozoslania a návratu sedemdesiatich dvoch učeníkov. Všetky synoptické evanjelia obsahujú pasáž, kedy Ježiš ešte za svojho pozemského pôsobenia, vysiela dvanástich apoštolov na akúsi misijnú prax. Iba Lukáš podáva druhý takýto počin. Tentoraz poverenie dostávajú iní sedemdesiati dvaja učeníci. Ich počet, ktorý má verziu aj s číslom sedemdesiat, pravdepodobne odkazuje na Mojžišovo konanie (Ex 24,1), tradičný počet všetkých národov, alebo na inú číselnú symboliku. Vo všeobecnosti je však považovaný za náznak rozšírenia hlásania evanjelia aj mimo Izraelský národ. Počet a jeho význam však teraz nechajme bokom. Pozrime sa na poslanie a správanie takého učeníka. Ich výslovnou úlohou pri kontakte s ostatnými ľuďmi je ohlásenie príchodu Božieho kráľovstva (v. 9) a prinášanie pokoja (v. 5). Pokoj patrí medzi tradičné dary, ktoré naznačujú Božiu blízkosť. Stretávame sa s tým na mnohých miestach Nového a Starého Zákona. Ježiš s božskou autoritou, robí z učeníkov jeho nositeľov. Je preto zjavné, že to čo majú odovzdať, v prvom rade musia sami mať. Taký učeník by mal byť na míle vzdialený tomu, čo predstavuje jeho opak, ako je násilie, roztržka, túžba po moci, prehnané nároky atď. Zbadať to môžeme aj v detailoch ostatných inštrukcii. Je dôveryhodný. Ide totiž v páre (v. 1). Musí vedieť spolupracovať a akceptovať svojho kolegu. Ak sa výpoveď slov a života nezhodujú s tým druhým, alebo by dokonca išli proti nemu, len ťažko prinesú pokoj ostatným. Poslaný učeník sa má spoliehať na Boha. Vie že nevystupuje vo svojom mene a tak ide o človeka modlitby (v. 2). Má si uvedomovať, že celá jeho misijná činnosť je v moci a súčasťou plánu najvyššieho. Učeník ma počítať sa odmietnutím, ba priam až s násilím. Ježiš z neho chce mať ovcu a nie vlka (v.3). Misia nie je lov, ani boj o moc. Preto sa jej vymyká aj klasické ľudské hodnotenie úspešnosti. Dôležité je ohlasovanie a nie získavanie počtov a trofejí. Misionár nesmie byť naviazaný na hmotné veci (v. 4). Spolieha sa iba na Boha a ľudskú dobrosrdečnosť. Nepozdravuje, teda nezakecáva sa zbytočne na ceste. Aj keď je chudobný, vždy na neho striehne nebezpečenstvo nezdravej popularity. Presviedča pokojom v srdci a mocou Božieho slova. Ak bude aj tak odmietnutý, nemá váhať posunúť sa ďalej (v. 6) Po prípadnom prijatí má právo na prejav aj materiálnej podpory zo strany tých čo mu otvoria svoje domovy. Pritom však nesmie porovnávať, ani si elitársky vyberať. Nemá prechádzať z domu do domu (v. 7). Nehľadá si totiž základňu na budovanie svojho kráľovstva. Jeho úlohou nie je založiť novú bunku akejsi sekty. Nevyberá si, lebo jeho pokojom naplnené vnútro je otvorené všetkým. Takýto učeník nedáva druhým pociťovať svoju moc. Iba Božiu. A tá sa prejavuje uzdravovaním každého druhu a porážaním satana. Moc a autorita, ktorú má od Ježiša sa prejavuje iba v prospech ľudí. A takto môže byť hoci aj zbitý, zabitý, chudobný a navonok neúspešný učeník skutočne šťastný. Vediac, že nie plnenie ľudských, ale Božích predstáv je jeho poslaním.
Milé deti, rodičia, priatelia, Ježiš z nás chce mať ovcu a nie vlka.
Biblické exkurzy – Desiata nedeľa – „Mechanizmus“ obrátenia nie je: „najprv zmena, potom Ježiš“, ale „najprv Ježiš, potom zmena“.
Mt 9,9-13
Matúš sa vždy nachádza v zoznamoch dvanástich, ktorých si zvolil Ježiš (por. Mt 10,3; Mk 3,18; Lk 6,15; Sk 1,13). Jeho hebrejské meno znamená „dar Jahveho“. Prvé kanonické evanjelium, ktoré nesie jeho meno, nám ho predstavuje veľmi presným označením: „mýtnik“ (Mt 10,3). Týmto spôsobom je stotožnený s človekom, ktorý sedí na mýtnici a ktorého Ježiš pozýva, aby ho nasledoval: „Keď odtiaľ Ježiš odišiel, videl na mýtnici sedieť človeka menom Matúša a povedal mu: „Poď za mnou!“ On vstal a išiel za ním“ (Mt 9,9). Aj Marek (por. 2,13-17) a Lukáš (por. 5, 27-30) spomínajú povolanie mýtnika, ale nazývajú ho „Levi“. Z tejto spomienky sa zrodila istá pochybnosť pri stotožnení apoštola Matúša s mýtnikom Levim. V každom prípade pre prvé evanjelium je táto identifikácia istá, pretože pripája meno „Matúš“ k určeniu „mýtnik“. Aby sme si dokázali predstaviť scénu, ktorú opisuje deviata kapitola a deviaty verš Matúšovho evanjelia, stačí pripomenúť nádherný Caravaggiov obraz, ktorý je uchovávaný tu v Ríme v kostole svätého Ľudovíta francúzskeho. V evanjeliách nachádzame ďalšiu životopisnú črtu: rozprávaniu o povolaní Matúša predchádza scéna o zázraku Ježiša, ktorý vykonal v Kafarnaume (por. Mt 9,1-8; Mk 2,1-12) a spomína sa blízkosť Galilejského mora, teda Tiberiadského jazera (por. Mk 2,13-14). Môžeme z toho usudzovať, že Matúš bol vyberačom daní v Kafarnaume, ktoré sa nachádza „pri pobreží“ (Mt 4,13), kde bol Ježiš stálym hosťom v Petrovom dome.Ďalšia myšlienka, ktorá pochádza z evanjeliového rozprávania je, že na Ježišovo volanie Matúš okamžite odpovedal: „vstal a nasledoval ho“. Krátkosť frázy jasne zvýrazňuje Matúšovu pripravenosť odpovedať na volanie. Pre neho to znamená, opustiť všetko, predovšetkým to, čo mu zaručovalo bezpečný zárobok, aj keď bol často nezaslúžený a nečestný. Matúš jasne pochopil, že dôvernosť s Ježišom mu neumožňovala udržať si aktivitu, s ktorou Boh nesúhlasil. Je veľmi ľahké aplikovať tento uzáver na súčasnosť. Aj dnes nie je prípustné lipnutie na veciach, ktoré sa nezlučujú s nasledovaním Ježiša, ako je to v prípade nečestného bohatstva. On raz bez okolkov povedal: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19,21) To je práve to, čo urobil Matúš: vstal a nasledoval ho! Slovo „vstal“ môžeme pochopiť ako vzdialenie sa od hriechu a zároveň vedomé priľnutie k novej existencii. Nie náhodou použil evanjelista grécke sloveso anastás. Ide o rovnaké sloveso, ktoré na inom mieste Nového zákona slúži na vyjadrenie Ježišovho zmŕtvychvstania!V osobe Matúša nám teda evanjeliá ponúkajú skutočný paradox: kto je navonok ďaleko od svätosti, môže sa stať dokonca vzorom prijatia Božieho milosrdenstva a ukázať tak jeho účinok na vlastnom živote. V tejto súvislosti svätý Ján Chryzostom upozorňuje na jeden významný fakt: poznamenáva, že v rozprávaniach o povolaní apoštolov sa iba u niektorých spomína práca, ktorú dotyční vykonávali. Peter, Ondrej, Jakub a Ján sú povolaní, keď sú na love rýb, Matúš keď vyberá dane. Ide o práce, ktoré nemajú veľkú váhu – uvádza Chryzostóm – „pretože niet odpornejšej práce ako vyberanie mýta a nič tak obyčajné ako chytanie rýb“ (In Matth. Hom.: PL 57, 363). Ježišovo volanie je preto určené aj ľuďom, ktorí sú v spoločenskom rebríčku na jeho dolných priečkach, zatiaľ čo čakajú na každodennú prácu.
Milé deti, rodičia, priatelia, povolanie a obrátenie je každeodenná práca.
Biblické exkurzy – Najsvätejšej Trojice – „Kráčať po Božích cestách znamená učiť sa pravde„.
Jn 16,12-15
Ježišova reč pri poslednej večeri je plná vecí, ktorým učeníci ešte celkom nerozumejú. Tento úryvok z Ježišovej rozlúčkovej reči nadväzuje na predchádzajúce slová o tom, že pre učeníkov je lepšie keď od nich odíde: „Lenže hovorím vám pravdu: Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám.“ (Jn 16,7). Práve táto súvislosť nám môže pomôcť vstúpiť do zmyslu Ježišových slov. Učeníci počúvajú svojho majstra hovoriaceho o veciach, ktorým nerozumejú, ale vykladajú si ich ako vedia. Nerozumejú ešte celkom ani Ježišovým slovám o chlebe a víne ako jeho tele a krvi, nerozumejú jeho slovám o blížiacom sa odchode a možno povedať, že samotný Ježiš stojaci resp. sediaci pred nimi je paradoxne prekážkou, aby vstúpili do plnej pravdy. Ježiš ešte pre nich nie je Bohom a Pánom, ešte nie je oslávený a preto si ho stále vykladajú príliš židovsky, príliš pozemsky a príliš politicky. Až po Ježišovej smrti, ktorá zbúra akékoľvek politické interpretácie Ježiša, po jeho zmŕtvychvstaní, ktoré nanovo vybuduje a potvrdí identitu Ježiša ako Božieho Mesiáša – Otcovho milovaného Syna a po nanebovstúpení a následnom poslaní Ducha Svätého, učeníci porozumejú Ježišovi. Ježiš je teda bránou k zeleným pastvinám Božieho života. Skrze svojho Ducha sa Ježiš stáva dobrým pastierom a vyvádza svojich – tých, čo v neho uverili – k prameňom života, do spoločenstva s Otcom, k účasti na večnej láske Otca a Syna v Duchu Svätom. To je to uvedenie do plnej pravdy. Pozemský Ježiš by ešte mal o tom veľa hovoriť, ale pred jeho oslávením by to bola stále len abstraktná teória, preto necháva svojim učeníkom pootvorené dvere, aby sa neskôr sami presvedčili o živote, ktorý ich čaká za nimi. Zaujímavé je, že na konci nášho úryvku v Jánovom evanjeliu sa nachádza tajomný verš, v ktorom Ježiš akoby v hádanke pripravuje svojich učeníkov na to, že sa majú nechať prekvapiť: „Ešte chvíľku a už ma neuvidíte a zasa chvíľku a uvidíte ma.“ (Jn 16,16) A určite nie je nič prekvapujúcejšie pre človeka ako účasť na živote Otca Syna a Ducha Svätého. Apoštol Pavol to nevedel rozdýchať a tak len s úžasom konštatuje: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (1 Kor 2,9)
Milé deti, rodičia, priatelia, naplno zjavujme pravdu vo svete.
Biblické exkurzy – Zoslanie Ducha Svätého – „Pozor! Turíce nie sú jednorázová udalosť„.
Jn 20,19-23
Prechod Vzkrieseného Pána cez zatvorené dvere večeradla je úžasne hlboký opis zoslania Ducha Svätého. Nie nadarmo je evanjelista Ján označovaný ako „Teológ“. Kristom poslaný Tešiteľ vstupuje do sŕdc učeníkov na sviatok Turíc – päťdesiaty deň po židovskej Veľkej noci – podobne ako predtým vzkriesený Pán doprostred zhromaždenia ustráchaných učeníkov. Kým pri stretnutí s učeníkmi za zatvorenými dverami sa zjavuje Kristus vo svojom oslávenom vzkriesenom tele so znakmi umučenia, pri zoslaní Ducha Svätého sú už dvere večeradla otvorené a na učeníkoch sa zjavuje, resp. stáva sa z nich Kristovo tajomné telo, na ktorom nechýbajú ani znaky jeho oslávenia resp. vzkriesenia, ani znaky jeho utrpenia. Na jednom a tom istom mieste – vo večeradle – sa odohralo otvorenie zatvorených dverí vzkrieseným Ježišom i premena učeníkov na Kristovo tajomné telo, ktoré z dverí večeradla vychádza pokračovať v Ježišovom poslaní od Otca t.j. ohlasovať a sprítomňovať svetu pravdu o tom ako Boh miluje človeka. Nie náhodou v tom istom večeradle Ježiš pred svojim umučením učí svojich učeníkov sláviť Eucharistiu, ktorá sa potom stáva permanentnými Turícami.
Sánka dole…
Milé deti, rodičia, priatelia, jedno také malé večeradlo s neobmedzenou kapacitou na radosť máme aj vo svojom srdci…
V úryvku z takzvanej Ježišovej veľkňazskej modlitby, ktorá nachádza svoj kontext v poslednej večeri Ježiša so svojimi učeníkmi môžeme sledovať silný reťazec pojmov a myšlienok. V úvode s dôrazom počúvame o Otcovom mene, ktoré on dal Ježišovi. Sila tohto dôrazu sa trošku stráca v našom súčasnom preklade. Grécky text v oboch veršoch zachováva úplne rovnaký výraz: ἐν τῷ ὀνόματί σου ᾧ δέδωκάς μοι (en to onómati su ho dédokás moi). Upravený text by vyzeral asi takto:„Svätý Otče, zachovaj ich v tvojom mene, ktoré si mi dal, aby boli jedno ako my.Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal.“ (Jn 17,11b-12a) Toto opakovanie nám prezrádza dve veci: zdôraznenie Otcovho mena a to, že ho on dal Synovi. Opakovaním aj toto istého slovesa vnímame, že Syn robí to isté čo Otec: zachováva v mene. Tento grécky datív však môže mať aj inštrumentálny význam, čo by sa teda dalo preložiť ako: zachovať ich svojím menom. Čitateľ Sv. písma sa pri tomto zdôrazňovaní mena len ťažko ubráni tomu, aby tu nevidel spojenie s udalosťou Exodu a konkrétnejšie s udalosťou zjavenia Božieho mena Mojžišovi. Toto Božie meno, ktoré je v židovskej tradícii sväté a preto nevysloviteľné a ktoré reprezentuje Boha samého, toto meno bolo dané Synovi. Štrnásty verš znova nadväzuje na tieto myšlienky, keď hovorí: „Dal som im tvoje slovo.“Otec dal Synovi svoje meno a Syn im dal jeho slovo. V tejto reťazi sa zdá, akoby meno a slovo sa dali zameniť. Otcovo meno je jeho slovo. Aj z hľadiska jazykového môžeme povedať, že meno je vlastne slovo avšak toto slovo nesie v sebe celú osobu. Nasledujúci verš sa tiež vracia k myšlienke zo samého začiatku nášho úryvku. Ježiš tu vyslovuje svoju prosbu: „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil(τηρέω (teréo)) pred Zlým,“ (Jn 17,15). Použité sloveso je tu pritom to isté ako v prípade prosby z jedenásteho a dvanásteho verša: „Zachovaj (τηρέω) ich vo svojom mene/svojím menom,“ (Jn 17,11). Aby sme to prepojenie mohli vnímať lepšie, použime to isté sloveso a Ježišovu prosbu zo štrnásteho verša parafrázujme: „Zachovaj (τηρέω) ich pre Zlým.“Byť zachovaný od Zlého znamená byť zachovaný v Otcovom mene alebo Otcovým menom. Evanjelium pokračuje ďalej: „Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda,“ (Jn 17,17). Po spojení mena a slova, prichádza spojenie slova a pravdy. Ak je slovo pravda mohli by sme znova parafrázovať: „Posväť ich slovom.“ Vzniká nám tak reťaz: meno – slovo – pravda. Uprostred stojí slovo. Pri toľkonásobnom opakovaní slova slovo sa čitateľ znova ťažko ubráni, tentoraz, aby si nespomenul na prológ Jánovho Evanjelia: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh,“ (Jn 1,1). Toto Slovo je Ježiš sám. V tomto Slove, ktoré je pravdou majú byť učeníci posvätení. A v už spomenutom štrnástom verši sme sa dozvedeli, že Syn dal toto Slovo učeníkom – dal im teda seba samého. Myšlienkovo tu zapadá záver dnešného úryvku. Ježiš, tým, že sa dáva sa posväcuje: „Za/pre nich sa ja sám posväcujem“ (Jn 17,19). Používa sa tu predložka ὑπέρ (hyper), ktorá je dôležitá v kontexte Eucharistie. V Lukášovom Evanjeliu Ježiš pri poslednej večeri hovorí: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za (ὑπέρ) vás … Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za (ὑπέρ) vás,“ (Lk 22,19.20). Ježiš sa dáva celý, dáva svoj život a tak sa posväcuje. Tak sú posvätení aj učeníci, lebo v nezištnom dávaní svojho života za/pre druhých človek nachádza pravdu o svojom živote. Ježiš sa s touto pravdou dokonca stotožňuje. Hovorí: „Ja som cesta, pravda a život,“ (Jn 14,6). Ježiš je touto pravdou, lebo jeho celé bytie je darovaním sa a to darovaním sa úplným.
Milé deti, rodičia, priatelia, máme v sebe chrám, v ktorom sa klaňajme v Duchu a v Pravde.
Biblické exkurzy – Piata veľkonočná nedeľa – „Láska vyžaduje celé odovzdanie„.
Jn 14,15-21
Pri čítaní Jánovho evanjelia zvlášť pri tomto úryvku sa dá veľmi ľahko prísť k nedorozumeniu ohľadom lásky. Ježišovi učeníci sú vyzvaní milovať Ježiša a to znamená zachovávať jeho prikázania. Inými slovami ak milujem Ježiša, už som zachoval jeho prikázania. Ježiš tu však nehovorí o láske ako emócii, ani o nadšenom citovom vzplanutí, ktoré má s nádchou jedno spoločné, že po čase prejde. Ide tu naopak o lásku, ktorá nie je zakorenená v cítení, ale v skutku dávania sa, čo vyjadruje aj použité gr. sloveso agapaó. Ježiš teda nehovorí „ak cítite, že ma milujete“, ale skôr „ak sa mi odovzdáte celí“, budete zachovávať moje prikázania. Je dobré si všimnúť, že na konci úryvku je to vysvetlené práve v tomto význame: ten miluje Ježiša, kto má jeho prikázania a zachováva ich. Možno tu hovoriť o láske k Ježišovi ako „živej poslušnosti“, alebo aj ako o „poslušnosti plnej života“. Táto poslušnosť je nasmerovaná k Ježišovým prikázaniam, ktoré sú o niekoľko veršov ďalej vysvetlené ako Ježišove slová: „Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová. A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, toho, ktorý ma poslal.“Ozrejmuje to aj postava Tešiteľa, Ducha pravdy, ktorý je v učeníkoch a ostáva v nich. Ak si prečítame aj ďalšie verše v 14. kapitole, zistíme, že jeho úlohou je naučiť všetko a pripomenúť všetko, čo im Ježiš povedal, teda jeho slovo: „Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Jn 14,26). Ak by sme to mali zhrnúť dokopy, tak zachovávanie Ježišových prikázaní je prítomnosť Ducha Svätého v živote Ježišových učeníkov, ktorá sa neredukuje na emócie, ale zahŕňa celého človeka, jeho rozum i vôľu. Preto sa Otcovo Slovo stáva v živote učeníka telom a „prúdy živej vody“ robia z neho Boží príbytok. Svet nedisponuje týmto „produktom“, ale naopak má pôsobením Ducha pravdy prijať Slovo života, ktoré svieti vo tmách. A tu je ukryté aj povolanie kresťana, ktorý je ešte vo „svete“, ale už nie je zo „sveta“.
Biblické exkurzy – Štvrtá veľkonočná nedeľa – „Hlas, ktorý dáva odvahu žiť v istote„.
Jn 10,1-10
Na prvé počutie veľmi jednoduché Ježišovo podobenstvo o dobrom pastierovi, o ktorom si takmer každý kresťan myslí, že mu rozumie a vypína pozornosť, keď sa začína čítať, paradoxne nebolo učeníkmi pochopené. V prípade nás moderných kresťanov vypínaním pozornosti pri počúvaní Božieho slova dochádza k vzniku zaujímavého fenoménu, ktorý dostal pracovný názov „svätá hmla“. A tak pri rozprávaní o dobrom pastierovi sa všetko sústreďuje na niekoľko okruhov o tom, aký dobrý pastier je Pán Ježiš, ako máme byť dobré ovečky a ako sú (alebo aspoň by mali byť) kňazi dobrými pastiermi. Takto dookola omieľané frázy sú dokonalým uspávacím prostriedkom pre všetky generácie prítomné v kostole. Evanjelium je však radostnou zvesťou – správou, ktorá burcuje k životu a nie tou, ktorá ho berie. O čom teda je podobenstvo o dobrom pastierovi? V prvom rade o ovčinci, z ktorého je potrebné vyjsť, aby ovečka našla pastvu. Je zaujímavé, že pastva je mimo ovčinca. Do neho vchádza zvonku Dobrý pastier. Nie je v ovčinci, lež vchádza doň zvonku. V kontexte Jánovho evanjelia je to obraz vtelenia vykreslený už v úvodnom prológu: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14). Dôvod, pre ktorý do ovčinca vstupuje Dobrý pastier, je dvojaký: ten, že sú to jeho ovce a záleží mu na nich; a druhý, aby im priniesol plnosť života. Opäť to ladí s úvodom Jánovho evanjelia: „V ňom bol život a život bol svetlom ľudí“. Ovčinec je teda svet, do ktorého vstupuje Božské Slovo – Ježiš Kristus – Dobrý pastier. Tento ovčinec je však oplotený, resp. ohradený. A preto podobenstvo je v druhom rade o bráne ovčinca. Ježiš, ktorý sa identifikuje s postavou dobrého pastiera, vchádza do ovčinca cez bránu, nie cez plot. Cezeň totiž vchádzajú zlodeji a zbojníci. Otázkou namieste je určite povaha onoho oplotenia. Prechod cezeň nemusí byť smrteľný pre zlodeja alebo zbojníka či vlka. Pre ovcu však určite smrteľným je. Cez plot sa prenáša resp. prehadzuje už len zabitá ovca. Živá vychádza z ovčinca len cez bránu, cez ktorú je prevádza pastier vďaka svojmu hlasu. Pastierov hlas je hlasom života, ktorý rezonuje v každej ovečke ovčinca. Je to hlas, ktorý vonia „zelenou pastvou“ – životom. Túto Ježišovu obraznú reč učeníci nepochopili. Preto im hovorí, že on je tou bránou do ovčinca. On ako dobrý pastier prichádza „cez seba“. Slovami Origena – On je Božím kráľovstvom – iba v ňom a cez neho má človek prístup k zelenej pastve večného života. Iba v ňom a cez neho má človek prechod cez oplotenie „ovčinca“, ktorým je smrť zvierajúca svet ľudí svojou obručou. Kristu Vykupiteľ človeka je bránou pre človeka, Božou odpoveďou na jeho volanie po živote. Najkrajšou časťou podobenstva je prisľúbenie Ježiša Dobrého pastiera, že kto vojde cez neho, bude spasený, lebo bude vchádzať i vychádzať k zelenej pastve. Bude vo svete, ale nebude zo sveta. To je prisľúbenie života Cirkvi ako nového ovčinca s otvorenou bránou a stále znejúcim pastierovým hlasom. Tu majú miesto sviatosti Cirkvi počnúc krstom a končiac sviatosťou Kristovho kňazstva. Pozývam vás všetkých vyjsť z onej „svätej hmly“ a znovu sa započúvať v podobenstve o dobrom pastierovi do slova života.
Milé deti, rodičia, priatelia, započúvajme sa dobre dore do hlasu a slov Krista.
Biblické exkurzy – Štvrtá veľkonočná nedeľa – „Hlas, ktorý dáva odvahu žiť v istote„.
Jn 10,1-10
Na prvé počutie veľmi jednoduché Ježišovo podobenstvo o dobrom pastierovi, o ktorom si takmer každý kresťan myslí, že mu rozumie a vypína pozornosť, keď sa začína čítať, paradoxne nebolo učeníkmi pochopené. V prípade nás moderných kresťanov vypínaním pozornosti pri počúvaní Božieho slova dochádza k vzniku zaujímavého fenoménu, ktorý dostal pracovný názov „svätá hmla“. A tak pri rozprávaní o dobrom pastierovi sa všetko sústreďuje na niekoľko okruhov o tom, aký dobrý pastier je Pán Ježiš, ako máme byť dobré ovečky a ako sú (alebo aspoň by mali byť) kňazi dobrými pastiermi. Takto dookola omieľané frázy sú dokonalým uspávacím prostriedkom pre všetky generácie prítomné v kostole. Evanjelium je však radostnou zvesťou – správou, ktorá burcuje k životu a nie tou, ktorá ho berie. O čom teda je podobenstvo o dobrom pastierovi? V prvom rade o ovčinci, z ktorého je potrebné vyjsť, aby ovečka našla pastvu. Je zaujímavé, že pastva je mimo ovčinca. Do neho vchádza zvonku Dobrý pastier. Nie je v ovčinci, lež vchádza doň zvonku. V kontexte Jánovho evanjelia je to obraz vtelenia vykreslený už v úvodnom prológu: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14). Dôvod, pre ktorý do ovčinca vstupuje Dobrý pastier, je dvojaký: ten, že sú to jeho ovce a záleží mu na nich; a druhý, aby im priniesol plnosť života. Opäť to ladí s úvodom Jánovho evanjelia: „V ňom bol život a život bol svetlom ľudí“. Ovčinec je teda svet, do ktorého vstupuje Božské Slovo – Ježiš Kristus – Dobrý pastier. Tento ovčinec je však oplotený, resp. ohradený. A preto podobenstvo je v druhom rade o bráne ovčinca. Ježiš, ktorý sa identifikuje s postavou dobrého pastiera, vchádza do ovčinca cez bránu, nie cez plot. Cezeň totiž vchádzajú zlodeji a zbojníci. Otázkou namieste je určite povaha onoho oplotenia. Prechod cezeň nemusí byť smrteľný pre zlodeja alebo zbojníka či vlka. Pre ovcu však určite smrteľným je. Cez plot sa prenáša resp. prehadzuje už len zabitá ovca. Živá vychádza z ovčinca len cez bránu, cez ktorú je prevádza pastier vďaka svojmu hlasu. Pastierov hlas je hlasom života, ktorý rezonuje v každej ovečke ovčinca. Je to hlas, ktorý vonia „zelenou pastvou“ – životom. Túto Ježišovu obraznú reč učeníci nepochopili. Preto im hovorí, že on je tou bránou do ovčinca. On ako dobrý pastier prichádza „cez seba“. Slovami Origena – On je Božím kráľovstvom – iba v ňom a cez neho má človek prístup k zelenej pastve večného života. Iba v ňom a cez neho má človek prechod cez oplotenie „ovčinca“, ktorým je smrť zvierajúca svet ľudí svojou obručou. Kristu Vykupiteľ človeka je bránou pre človeka, Božou odpoveďou na jeho volanie po živote. Najkrajšou časťou podobenstva je prisľúbenie Ježiša Dobrého pastiera, že kto vojde cez neho, bude spasený, lebo bude vchádzať i vychádzať k zelenej pastve. Bude vo svete, ale nebude zo sveta. To je prisľúbenie života Cirkvi ako nového ovčinca s otvorenou bránou a stále znejúcim pastierovým hlasom. Tu majú miesto sviatosti Cirkvi počnúc krstom a končiac sviatosťou Kristovho kňazstva. Pozývam vás všetkých vyjsť z onej „svätej hmly“ a znovu sa započúvať v podobenstve o dobrom pastierovi do slova života.
Milé deti, rodičia, priatelia, započúvajme sa dobre dore do hlasu a slov Krista.
Biblické exkurzy – Štvrtá veľkonočná nedeľa – „Hlas, ktorý dáva odvahu žiť v istote„.
Jn 10,1-10
Na prvé počutie veľmi jednoduché Ježišovo podobenstvo o dobrom pastierovi, o ktorom si takmer každý kresťan myslí, že mu rozumie a vypína pozornosť, keď sa začína čítať, paradoxne nebolo učeníkmi pochopené. V prípade nás moderných kresťanov vypínaním pozornosti pri počúvaní Božieho slova dochádza k vzniku zaujímavého fenoménu, ktorý dostal pracovný názov „svätá hmla“. A tak pri rozprávaní o dobrom pastierovi sa všetko sústreďuje na niekoľko okruhov o tom, aký dobrý pastier je Pán Ježiš, ako máme byť dobré ovečky a ako sú (alebo aspoň by mali byť) kňazi dobrými pastiermi. Takto dookola omieľané frázy sú dokonalým uspávacím prostriedkom pre všetky generácie prítomné v kostole. Evanjelium je však radostnou zvesťou – správou, ktorá burcuje k životu a nie tou, ktorá ho berie. O čom teda je podobenstvo o dobrom pastierovi? V prvom rade o ovčinci, z ktorého je potrebné vyjsť, aby ovečka našla pastvu. Je zaujímavé, že pastva je mimo ovčinca. Do neho vchádza zvonku Dobrý pastier. Nie je v ovčinci, lež vchádza doň zvonku. V kontexte Jánovho evanjelia je to obraz vtelenia vykreslený už v úvodnom prológu: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14). Dôvod, pre ktorý do ovčinca vstupuje Dobrý pastier, je dvojaký: ten, že sú to jeho ovce a záleží mu na nich; a druhý, aby im priniesol plnosť života. Opäť to ladí s úvodom Jánovho evanjelia: „V ňom bol život a život bol svetlom ľudí“. Ovčinec je teda svet, do ktorého vstupuje Božské Slovo – Ježiš Kristus – Dobrý pastier. Tento ovčinec je však oplotený, resp. ohradený. A preto podobenstvo je v druhom rade o bráne ovčinca. Ježiš, ktorý sa identifikuje s postavou dobrého pastiera, vchádza do ovčinca cez bránu, nie cez plot. Cezeň totiž vchádzajú zlodeji a zbojníci. Otázkou namieste je určite povaha onoho oplotenia. Prechod cezeň nemusí byť smrteľný pre zlodeja alebo zbojníka či vlka. Pre ovcu však určite smrteľným je. Cez plot sa prenáša resp. prehadzuje už len zabitá ovca. Živá vychádza z ovčinca len cez bránu, cez ktorú je prevádza pastier vďaka svojmu hlasu. Pastierov hlas je hlasom života, ktorý rezonuje v každej ovečke ovčinca. Je to hlas, ktorý vonia „zelenou pastvou“ – životom. Túto Ježišovu obraznú reč učeníci nepochopili. Preto im hovorí, že on je tou bránou do ovčinca. On ako dobrý pastier prichádza „cez seba“. Slovami Origena – On je Božím kráľovstvom – iba v ňom a cez neho má človek prístup k zelenej pastve večného života. Iba v ňom a cez neho má človek prechod cez oplotenie „ovčinca“, ktorým je smrť zvierajúca svet ľudí svojou obručou. Kristu Vykupiteľ človeka je bránou pre človeka, Božou odpoveďou na jeho volanie po živote. Najkrajšou časťou podobenstva je prisľúbenie Ježiša Dobrého pastiera, že kto vojde cez neho, bude spasený, lebo bude vchádzať i vychádzať k zelenej pastve. Bude vo svete, ale nebude zo sveta. To je prisľúbenie života Cirkvi ako nového ovčinca s otvorenou bránou a stále znejúcim pastierovým hlasom. Tu majú miesto sviatosti Cirkvi počnúc krstom a končiac sviatosťou Kristovho kňazstva. Pozývam vás všetkých vyjsť z onej „svätej hmly“ a znovu sa započúvať v podobenstve o dobrom pastierovi do slova života.
Milé deti, rodičia, priatelia, započúvajme sa dobre dore do hlasu a slov Krista.
Biblické exkurzy – Tretia veľkonočná nedeľa – „Nejde iba o dobu zmien, ale o zmenu doby„.
Jn 20,19-31
Celá stať je pokračovaním príbehu dvoch tzv. emauzských učeníkov. Kleopas a niekto ďalší. Po mimoriadnej skúsenosti s Ježišom v Emauzoch, kde ho spoznali pri lámaní chleba, hneď v neskorú hodinu vstávajú a utekajú späť do Jeruzalema, kde vo večeradle hovoria ostatným čo videli a zažili. A práve doprostred tohto rozprávania vstupuje vzkriesený Ježiš. „Zmätení a naľakaní si mysleli že vidia ducha.“ Prečo to takto prežívajú, keď v Emauzoch ho už videli? Nevideli tohto istého Ježiša už predtým, nespoznali ho pri lámaní chleba? Vari prišiel iný Ježiš medzi nich? Považovali ho za mátohu, ducha zomrelého? Odpoveď na ich situáciu môžeme nájsť v Ježišovej otázke, ktorú im adresuje: „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky?“ Dvaja učeníci, ktorí dobehli z Emauz, hovorili o stretnutí s Ježišom ako o nadprirodzenom úkaze, ktorý si mohli vysvetliť a možno aj vysvetľovali ako stretnutie s duchom zomrelého. Preto sa ich Ježiš vyčítavo pýta, prečo im srdcia zachvacujú také myšlienky a vyzýva ich presvedčiť sa a dotknúť sa jeho osláveného tela i sadnúť si s ním k stolu. Ide už o druhé stolovanie emauzských učeníkov spolu s Ježišom. Od prvého stolovania ich dvihol tým, že sa im stratil z očí v Emauzoch a k druhému stolovaniu ich posadil tým, že sa im zjavil v Jeruzaleme uprostred ostatných učeníkov. Okrem toho, že ich solídne vycvičil po telesnej i duchovnej stránke (večerný beh do kopca späť do Jeruzalema a následná skúsenosť pri zjavení), vrátil ich do spoločenstva učeníkov za zatvorenými dverami ako svedkov svojho zmŕtvychvstania. Ani nevedeli ako a stali sa svedkami Ježišovho vzkriesenia pre ostatných učeníkov. Evanjelista Lukáš ešte poznamenáva, že sa im otvorila myseľ pre porozumenie Písmu. Stalo sa tak na základe toho, že oni sami si vyplnenie predpovedí Starého zákona prečítali vo vlastnom príbehu.
Milé deti, rodičia, priatelia, tým druhým učeníkom, ktorý kráča s Kleopasom a Ježišom, si ty sám!
Biblické exkurzy – Druhá veľkonočná nedeľa – „Rozkopnite dvere svojho srdca Kristovi!“
Jn 20,19-31
Dve scény zjavenia Ježiša učeníkom v dome za zatvorenými dverami nadväzujú na stretnutie Márie Magdalény so vzkrieseným Ježišom. Jej skúsenosť je vyjadrená vetou: „Videla som Pána“ (Jn 20,18). V tomto výroku, ktorý na konci prvej scény zjavenia Zmŕtvychvstalého učeníci svorne zopakujú, sa slovesu „vidieť“ pridáva nový, hlbší význam. Vidieť Ježiša ako Pána, znamená uveriť v neho. S touto skúsenosťou viery je spojená radosť. Mária Magdaléna vchádza do spoločenstva učeníkov s touto radostnou skúsenosťou viery ako lúč svetla do tmy. Učeníci sú poznačení strachom a ukrývajú sa v zamknutej miestnosti. Sú v situácii, ktorá sa veľmi podobá smútku Márie Magdalény pri hrobe, keď nerozumela zvesti anjelov a pomýlila si Ježiša so záhradníkom. Dá sa povedať, že večeradlo je v istom zmysle ako hrob zapečatený kameňom a preto je miestom temnoty, kde vládne strach. Do tohto rozpoloženia vstupuje večer v deň svojho zmŕtvychvstania Ježiš, ktorý prekonáva prekážku zatvorených dverí a zjavuje sa v tele nesúcom znaky ukrižovania. Evanjelista Ján neopisuje podrobne reakciu učeníkov, ani to, či sa ho dotkli, len stručne konštatuje, že sa „zaradovali keď videli Pána“. Bol to pre nich okamih uverenia nielen v Ježišovo zmŕtvychvstanie, ale aj v jeho oslávenie vyjadrené titulom „Pán“. A Ježiš sa skutočne správa ako Pán. Koná ako Otec. Posiela svojich učeníkov tak ako Otec jeho poslal. Dáva im k tomu Ducha Svätého a posiela ich so sudcovskou mocou odpúšťať resp. zadržiavať hriechy. Táto moc je účasťou na Ježišovom poslaní krstiť Duchom Svätým a snímať hriechy sveta. Ježiš je na začiatku evanjelia označený Ján Krstiteľom ako ten, ktorý bude ponárať, očisťovať Duchom Svätým (Jn 1,33) a definovaný ako „Baránok, ktorý sníma hriechy sveta“ (Jn 1,28). Zaujímavé je, že toto vtedy na začiatku vzbudilo záujem budúcich učeníkov a postupne jeden po druhom si odovzdávali posolstvo o neznámom Učiteľovi, ktorý by mohol byť Mesiášom, až plní nadšenia ústami Filipa konštatujú: „Našli sme toho o ktorom písal Mojžiš v Zákone a Proroci“ (Jn 1,45). Tomuto všeobecnému nadšeniu protirečí Natanael a nekompromisne zruší Filipovo nadšenie. Na oplátku je pozvaný do spoločenstva osobne sa stretnúť s Ježišom a presvedčiť sa na vlastné oči: „Poď a uvidíš“ (Jn 1,46) a končí to Natanaelovým nadšeným vyznaním: „Rabbi ty si Boží Syn, ty si Kráľ Izraela!“ (1,49). Apoštol Tomáš je v závere evanjelia v podobnej pozícii, nezdieľa nadšenie ostatných učeníkov, podobne ako oni predtým nezdieľali nadšenie Márie Magdalény. Je však pozvaný do spoločenstva aby presne na siedmy deň od Ježišovho zmŕtvychvstania sa mohol presvedčiť na vlastné oči resp. ruky. Stanovuje si spôsob a chce sa dotknúť Ježišových rán a boku, chce sa dotknúť jeho tela. Nakoniec mu stačí pohľad, hoci mu Ježiš ponúka možnosť dotyku, aby sa presvedčil. V prípade pochybností a skepticizmu Natanaela nasleduje nadšené vyznanie a po ňom Ježišove schladenie: „Uvidíš väčšie veci“ (Jn 1,50). Ježiš tak otvára Natanaelovi novú perspektívu. V prípade Tomáša Ježiš podobne prijíma, ale zároveň schladzuje nadšené Tomášovo vyznanie: „Pán môj a Boh môj!“. Pridáva blahoslavenstvo tých, ktorí v budúcnosti na základe svedectva apoštolov uveria v Ježišovo meno, bez toho, žeby videli vzkrieseného Ježiša a na základe toho budú mať „život v jeho mene“. Na tomto mieste evanjelista Ján vpúšťa na scénu čitateľa, aby zaujal postoj. Dvere do večeradla sú otvorené.
Milé deti, rodičia, priatelia, možno niekedy tým „dvojčaťom“ k Tomášovi sme my sami.
Biblické exkurzy – Veľkonočná nedeľa – „Aká je moja skúsenosť prázdneho hrobu?“
Jn 20,1-9
Dnešné evanjelium nám ponúka tri roviny skúsenosti prázdneho Ježišovho hrobu. Je možné ich rozlíšiť, keď si všimneme sloveso vidieť resp. subjekty, ktoré vidia.Prvým takým subjektom je Mária Magdaléna, ktorá videla odvalený kameň. Pravdepodobne nebola sama, pretože svoju zvesť učeníkom o tom, čo videla podáva v množnom čísle: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme kde ho položili“. V jej skúsenosti je neistota, ale aj intuícia, že tu niečo nehrá. Nazdáva sa, že nejakí zlodeji vykradli hrob, zobrali plachty a cennosti, ako to bolo zvykom – pamätajme, že išlo o hrob zámožného Jozefa z Arimatey – a telo len tak niekde pohodili pri hrobe. A ona sa išla spolu so ženami postarať práve o Ježišovo telo, ktoré teraz nevidela nikde v okolí hrobu. Druhým a pomalším subjektom ako ženy, ktorý sa pohol k hrobu až po ich správe, je tzv. iný učeník, o ktorom vieme, že to bol Ján apoštol. On sa nezastavuje už pri odvalenom kameni a v podstate si ho nevšíma, ale ide ďalej a nahne sa do hrobu, aby videl, čo sa vlastne stalo a hľadal stopy. Pri svojom nahliadnutí do skalného hrobu vidí položené plachty, čo posúva jeho otázniky ďalej. Tak toto asi nebola normálna krádež. Tretím a najmenej dynamickým subjektom je Šimon Peter, ktorý síce beží pomalšie ako Ján, ale jeho pohyb smerom k Ježišovmu hrobu sa nezastavuje pri odvalenom kameni, ani pri vchode do hrobu, ale až na mieste, kde ležalo Ježišovo telo. Vidí tam to isté, čo zvonku zbadal Ján, ale vidí tam ešte niečo, čo je odmenou za jeho odvahu a „ťah na bránku“ pri vyšetrovaní prázdneho hrobu – vidí tam šatku, ktorú mal Ježiš na hlave, ktorá je osobitne zvinutá na inom mieste. To je začiatok Petrovej skúsenosti so Zmŕtvychvstalým Ježišom. Vidí nie stopy po krádeži – pretože kradli sa zvyčajne práve rúcha a cennosti nie telá, ako sa už povedalo – ale stopy po niečom, na čo ešte nemá svoju pracovnú hypotézu. Každopádne plachty a osobitne zvinutá šatka mu nestačí na dostatočnú odpoveď, pretože chýba Ježišovo telo. Po svojom odchode z hrobu sa ho v podstate vyberá hľadať, až kým sa mu Vzkriesený Pán uprostred spoločenstva učeníkov nezjaví sám vo svojom vzkriesenom tele. Poznámka, že po Petrovi tam vošiel aj Ján a videl i uveril, hovorí o tom, že Ján bol prvý, ktorý si spomenul na Ježišove predpovede vzkriesenia. Ale bez Petrovej priamosti a odvahy pri hľadaní Ježišovho tela, by ani Ján neprišiel k svojej skúsenosti. Otázka pre nás by sa mohla dotknúť nášho hľadania Kristovho tela a zvlášť jeho tváre. Možno, že nájdeme len odvalený kameň ako Mária Magdaléna – ktorú si neskôr sám Pán našiel; alebo len plachty a šatku ako Peter, ktorého podobne živý Ježiš prekvapil; ale ak máme pamäť ako Ján, i to nám postačí na radosť z viery v živého Pána.
Milé deti, rodičia, priatelia, otázka pre nás by sa mohla dotknúť nášho hľadania Kristovho tela a zvlášť jeho tváre. prajem Vám hlboké prežitie Veľkonočného času.
Biblické exkurzy – Kvetná nedeľa – „Život sa meria na základe lásky.“
Mt 26, 14-66
Putovanie do Jeruzalema na veľkonočné sviatky malo pre každého pútnika svoju poslednú a najkrajšiu etapu z Olivovej hory do jeruzalemského chrámu. Kým cesta z Jericha vystupovala strmými údoliami v púšti z nadmorskej výšky približne 400 m pod úrovňou mora, na Olivovej hore sa pútnici dostali o 1200 metrov vyššie na 800 metrov nad morom. Z Olivovej hory sa potom do Jeruzalema už len zostupovalo s veľkým jasotom a radosťou, pretože chrám bol ako na dlani a pútnikov delila už len chvíľka od vstupu doň. V takomto ovzduší radostného očakávania okoloidúcich pútnikov vystupoval aj Ježiš na Olivovú horu. Keď bol na úpätí hory z východnej strany, neďaleko Betánie poslal dvoch z učeníkov dopredu na pod vrchol do osady Betfage pripraviť osliatko. Vzhľadom k tomu, že Betánia sa neskôr spomína ako Ježišovo miesto pobytu i vzhľadom k tomu, že Ježiš bol podľa Jánovho evanjelia viackrát v Jeruzaleme, dá sa predpokladať, že Ježiš dobre poznal cestu do Jeruzalema i obyvateľov blízkej osady Betfage. Presný opis situácie odviazania osliatka preto neprekvapuje učeníkov. Ježiš sa vyzná a niektorí poukazujú aj na to, že Ježiš pravdepodobne poznal vlastníka osliatka, bol s ním dohodnutý a preto odporúčal učeníkom odvolať sa na neho. Táto odvolávka má však v sebe aj druhý význam: všade v gréckom preklade Starého zákona (tzv. Septuaginta) sa slovom Pán (kyrios) prekladalo Božie meno. Takto by Ježiš prorocky naznačil svoju úlohu toho, kto prichádza v mene Pánovom ako to neskôr prevolávajú učeníci a po nich ostatní putujúci do Jeruzalema. Významným prvkom je charakteristika osliatka ako toho, na ktorom ešte nik nesedel. Poukazuje sa tým na zasvätenie osliatka. Mesiáš ako kráľ Izraela nemohol vstúpiť do Jeruzalema na už jazdenom osliatku, pretože by sa mohol znečistiť, ak by ho predtým používali rituálne nečisté osoby. V tejto súvislosti je dobré pripomenúť, že nejde tu o obraz chudoby, pretože ale pokory a pokoja. Ak by totiž Mesiáš prichádzal na koni bol by symbolom príchodu vojenskej moci. Mesiáš na osliatku je naplnením Zachariášovho proroctva o príchode kráľa do Jeruzalema: „Plesaj hlasno, dcéra Siona, jasaj, dcéra Jeruzalema, hľa, tvoj kráľ ti prichádza, spravodlivý je a prináša spásu, ponížený je a nesie sa na oslovi, na osliatku, mláďati oslice.“ (Zach 9,9). Jeruzalem teda Ježiš uvidel sediac na osliatku. V tejto pozícii sa dostával do popredia záujmu okoloidúcich pútnikov. Prvý impulz tomu dali učeníci, ktorí prestreli svoje plášte na osliatko. Podobné miesto pri opise uctenia si kráľa sa nachádza pri korunovácii Jehúa: „Nato každý vzal svoj plášť, položili mu ich pod nohy na holé schody, zatrúbili na trúbe a volali: „Jehu je kráľom!“ (2 Kr 9,13) Z pohľadu stratégie to bol vhodný okamih na vyhlásenie sa za Mesiáša. Ľudia putujúci do Jeruzalema, plní radostného nadšenia a očakávania blížiacich sa sviatkov, dávali voľný priechod svojim emóciám a boli pripravení „nakaziť sa“ nadšením. Na druhej strane je potrebné si uvedomiť, že skupina zďaleka nebola obrovským davom, ako sa to niekedy prezentuje. Zvolanie Hosanna („Pane zachráň, spas ma“) sa v Ježišovej dobe používalo pri oslave Boha. Toto zvolanie sa nachádza v Žalme 118 spolu so zmienkou o tom, kto prichádza v mene Pánovom a túžbou vystrojiť sprievod s ozdobnými vetvami: „Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho. Pane, spas ma; Pane, daj mi úspech. Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom. Požehnávame vás z domu Pánovho. Boh, Pán, je naším svetlom. Vystrojte sprievod s ozdobnými vetvami až k rohom oltára.“ (Ž 118,24-27)
Milé deti, rodičia, priatelia, dráma, ktorou prechádzame v tomto čase nás nabáda brať vážne to, čo je vážne, a nestratiť sa v banálnych veciach; znovuobjaviť, že život neslúži na nič, ak neslúžime.
Biblické exkurzy – Piata pôstna nedeľa – „Nie všetko v živote chápeme a v tom sa skrýva nástraha!“
Jn 11, 1-45
Na tajomstvo Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania nás takmer bezprostredne pred Veľkou nocou pripravuje udalosť vzkriesenia Lazára z 11. kapitoly štvrtého evanjelia. Rozprávanie má z Ježišovho pohľadu veľmi osobný a citlivý ráz. V ňom totiž smrť zasiahla rodinu súrodencov Lazára, Márie a Marty, pre ktorých bol Ježiš zjavne blízky rodinný priateľ. Vidno to najme vo chvíľach, keď prejavuje emócie smútku nad smrťou brata dvoch sestier. (Jn 11, 33-35) Asi najaktívnejšou postavou po Kristovi je v rozprávaní Marta. V Novom zákone ju spomína ešte Lukáš v známej scéne (Lk 10, 38-42), kde „žaluje“ na svoju sestru, ktorá jej nepomáhala, ale „ktorá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo.“ Tam následne dostane „pokarhanie“, ktoré ju má z jej ustarosteného spôsobu života vytrhnúť a upriamiť na vzácnosť hosťa v jej dome. Podobné črty možno u nej badať aj v evanjeliu 5. pôstnej nedele. Na rozdiel od svojej sestry, ktorá ostáva v dome, sa Marta vybrala prichádzajúcemu Ježišovi naproti. Už v jej prvých slovách cítiť jej svojský temperament. Po akejsi výčitke „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel,“ nasleduje seba uistenie v Ježišove schopnosti „Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“ Ježiš ju chce nasledujúcimi slovami priviesť k nádeji zmŕtvychvstania. S Martou je to však ťažké, pretože tá sa akoby stále točila vo vlastných predstavách („Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“), kde nepúšťa veľmi Ježiša k slovu. Ježiš musí energickej Marte následne odobrať iniciatívu a priamo jej ukazuje na pointu celého príbehu. „Ja som vzkriesenie a život.“ Martino nasledovné vyznanie: „Ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet,“ navodzuje dojem, že dospela k pravej viere. Scéna pri hrobe však naznačuje opak. Tam namieta proti otvoreniu hrobu s tým, že Lazár bude po štyroch dňoch v hrobe už zapáchať (v. 39). To dosvedčuje že tým predošlým „ja som uverila“ [gr. ἐγὼ πεπίστευκα, tvar perfekta] vlastne len prehlbila svoju domýšľavosť. Myslí si, že všetko správne chápe i verí. Stále pritom pod tlakom udalosti smrti a pohrebu ostáva roztržito len pri pozemských záležitostiach. Príprava na blížiace sa veľkonočné sviatky v sebe skrývajú nástrahu. Prílišná zamestnanosť nás môže dostať do stavu Martinho zmýšľania. Je ňou istota že všetko dávno chápeme, a že sa to vlastne bude opakovať tak ako každý rok. Pritom nám môže uniknúť podstatná vec. A to napriek tomu, že ju budeme mať priamo pred očami, a že nám to bude opakovane ohlásené. Tajomstvo Ježiša, ktorý jediný je „vzkriesenie a život.“
Milé deti, rodičia, priatelia, Boh nám dá v živote vždy to, čo v prvej chvíli potrebujeme.
Biblické exkurzy – Štvrtá pôstna nedeľa – „Nie je v našich silách odstrániť všetko zlo, ale môžeme stáť na strane dobra.“
Jn 9, 1-41
Téma svetla/tmy, dňa/noci, slepoty/„videnia“ prepletá celú stať o uzdravení slepého od narodenia v 9. kapitole Jánovho evanjelia. Východiskom posolstva evanjelia je vrodená fyzická slepota jedného človeka. Ježišovi učeníci (v. 2) aj farizeji (v. 34) ju interpretujú ako Boží trest za hriechy, či už hriechy toho človeka alebo jeho rodičov. Ježiš odmieta takýto pohľad na pôvod jeho postihnutia a odhaľuje, že je to preto, aby v ňom boli zjavené Božie skutky (v. 3). Na záver Ježišovho počiatočného znamenia v Káne Galilejskej evanjelista hovorí, že Ježiš tým zjavil svoju slávu a jeho učeníci uverili v neho (Jn 2,11). V úvode k oživeniu Lazára, Ježiš spája chorobu svojho priateľa tiež so slávou: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn“ (Jn 11,4), a s vierou učeníkov, keď im hovorí: „Lazár zomrel. Pre vás sa radujem, že som tam nebol, aby ste uverili“ (11,14b-15a). V zmysle týchto veršov môžeme povedať, že Božie skutky, o ktorých sa hovorí v dnešnom evanjeliu sú zjavením Božej slávy, ktorá sa prejavuje vo viere. Koniec koncov, Ježiš to sám povedal v 6. kapitole takto: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal“ (6,29). Ježiš v dnešnom evanjeliu pokračuje: „Musíme konať skutky, toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň. Prichádza noc, keď nik nemôže pracovať. Kým som na svete som svetlo sveta“ (vv. 4-5). Privádzať k viere v Ježiša znamená konať skutky, o ktorých Ježiš hovorí a zároveň to znamená zabezpečovať tomuto svetu deň, lebo Ježiš je jeho pravým svetlom. To sa stane ešte viac zjavným v priebehu celej state. Pri pokračovaní čítania nášho evanjelia je dôležité si uvedomiť, že keď Ježiš urobí blato a pošle toho človeka umyť sa (v. 7), on samozrejme Ježiša nevidel. Vie, že mu to urobil „človek menom Ježiš“ ako to sám hovorí (v. 11), ale nevidel ho. V priebehu celého vyšetrovania môžeme sledovať ako sám prichádza k viere v Ježiša. Nevidel ho, nevie kde je (v. 12), najprv o ňom hovorí ako o človeku (v. 11), neskôr ho nazve prorokom (v. 17). Všetko graduje v jeho konfrontácii s farizejmi, a keď je zoči-voči vystavený ich slepote (vv. 30-32) sám prichádza k skutočnému videniu. Jeho cesta viery vrcholí, keď ho vyhľadá Ježiš. Ježišove slová najlepšie vystihujú pravý zmysel celej epizódy. Keď sa ho totiž uzdravený pýta, kto je to Syn človeka, aby v neho mohol uveriť, Ježiš mu odpovie: „Už si ho videl, a je to ten čo sa rozpráva s tebou.“ Napriek tomu, že ho ten muž teraz vidí prvý krát svojimi fyzickými očami, Ježiš potvrdzuje, že už ho videl – uvidel ho očami viery na základe toho, čo mu Ježiš urobil, keď uveril jeho slovu. Ježiš sa stal jeho svetlom a on mohol konať Božie skutky – uveril v Ježiša. Jeho cesta viery sa završuje, keď hovorí: „Verím, Pane“ (v. 38) a jeho „klaňanie sa“ naznačuje komu je adresované jeho vyznanie. Na ceste človeka uzdraveného z fyzickej slepoty vidíme zmysel posolstva celého príbehu. Od fyzickej slepoty, prechádza tento človek k videniu viery. Boží skutok, ktorý sa podľa Ježišových úvodných slov mal na tomto človeku zjaviť tak nebolo jeho uzdravenie z fyzickej slepoty, ale to, že uveril v Ježiša ako v toho, ktorý je od Boha (v. 33). Uveriť v Ježiša ako v toho, kto o Bohu prináša pravú zvesť (1,18) znamená vidieť a mať svetlo, a tak môcť kráčať vodne a nepotknúť sa (11,9). Keď človek túto vieru nemá prichádza noc a nemôže konať Božie skutky. Farizeji, ktorí si uzurpovali právo súdiť čo je Boží skutok (vv. 16. 24. 28-29), a tak tvrdili, že vidia (v. 41), na rozdiel od uzdraveného slepého, nerozpoznali odkiaľ Ježiš je. Preto skutočnými slepými zostali oni. Slepý zostáva každý, kto v Ježišovi nerozpozná Božiu tvár.
Milé deti, rodičia, priatelia, treba sa naučiť pozerať na ťažké životné otázky Kristovými očami.
Biblické exkurzy – Tretia pôstna nedeľa – „Ježišova lekcia? Dialóg!“
Jn 4, 1-43
Zaujímavý pohľad na život a vzťahy. Latentná neznášanlivosť vystupuje na povrch v mnohých sférach. Ak by sme tento postoj preniesli na Ježišovu dobu, potom by sa očakávalo, že Samaritáni budú prví, ktorých treba odstrániť. Veď je to zberba miešancov, čo zanechali pravú vieru a ustavične nám robia problémy. Samaritáni sa totiž so Židmi nestýkajú. Po babylonskom návrate robili Židom problémy s obnovou chrámu a Jeruzalema. V II. storočí pred Kristom sa postavili na stranu Sýrčanov, ktorí viedli vojnu proti Jeruzalemu. V roku 128 pred Kristom na oplátku Židia vypálili a zničili samaritánsky chrám na hore Garizim. Ideálne predpoklady na „legálnu“ vendettu… a to je len jedna skupina, ktorá by mala „zomrieť, aby mne bolo fajn“! Aký neslýchaný je Ježišov postoj zoči voči staronovej mentalite. On musel prejsť Samáriou (v. 4). Musel, ale nie geograficky. Existovala aj iná cesta, cez Jericho a údolie rieky Jordán. Grécke dei – musieť je v Jánovom evanjeliu spojené s nutnosťou vyplniť Božiu vôľu (3:7, 3:14, 3:30, 4:4, 4:20, 4:24, 9:4, 10:16, 12:34, 20:9). Ježiš musí, lebo chce splniť vôľu Otca: mojím pokrmom je plniť vôľu toho, kto ma poslal (v.34). A čo je vôľa Otca???? A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“ Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. (Jn 3, 14-18a) Ježiš sa teda náhli, aby sa mohol stretnúť s nenávidenými oponentmi, náboženskými diletantmi a neustálymi ohrozovateľmi židovského národa. Ježišovo „musí“ smeruje k stretnutiu so Samaritánkou. Čaká na ženu, aby s ňou viedol dialóg a nie polemiku, aby jej rozširoval horizonty a nie aby ju ponížil dokazovaním svojej pravdy. Dialóg a svedectvo je to, čím Ježiš priťahuje ženu k sebe! Riešenie problému nespočíva v eliminácii! Izrael počas 40 ročného putovania púšťou sa mal naučiť jednu podstatnú vec. 1 Každé prikázanie, ktoré vám ja dnes dávam, máte náležite plniť, aby ste žili a rozmnožovali sa, vošli a vlastnili krajinu, ktorú Pán odprisahal vašim otcom. 2 A rozpamätúvaj sa na celú cestu, po ktorej ťa Pán, tvoj Boh, vodil štyridsať rokov na púšti, aby ťa pokoril, vyskúšal a zvedel, čo je v tvojom srdci, či budeš zachovávať jeho príkazy, alebo nie. 3 Pokoril ťa a dal ti zakúsiť hlad; potom ťa kŕmil mannou, ktorú si nepoznal ani ty, ani tvoji otcovia, aby ti ukázal, že človek nežije len z chleba, ale že človek žije zo všetkého, čo vychádza z Božích úst. (Dt 8,1-3) K tomu, aby som žil, a žil naplno, nestačí materiálne zabezpečenie ani moje vlastné predstavy! K tomu je nutné prijímať to, „čo vychádza z Božích úst“! V hebrejčine je zaujímavá slovná hra. Prikázania, ktoré dáva Boh micwah, je to, čo vychádza moca´ z Božích úst. A presne toto dáva život, toto sýti človeka. Je to Božie slovo, príkaz, vychádzajúci z Božích úst, ktorý sýti srdce človeka a napĺňa ho všetkým, čo potrebuje. Hlad na púšti mal otvoriť oči, aby hľadali ozajstné naplnenie. Je to základná skúsenosť Izraela a každého veriaceho. Táto realita sa opakuje aj v Ježišovom osobnom živote. Pri pokúšaní mu ponúkne diabol, aby využil svoj vlastný potenciál a podľa vlastných predstáv. Premeň kamene! (Mt 4,3). V podstate: uskutočni svoje šťastie, svoje potreby podľa seba! A Ježiš odmietne citovaním práve spomínanej časti z Deutoronómia. On pravý človek a pravý Boh ide, aby pomáhal ostatným v ich hlade a smäde objaviť, čo sýti naozaj človeka.Prináša dar – dorean tou Theou. Tento grécky výraz sa nachádza iba raz u Jána a práve na tomto mieste. Zdôrazňuje tak dar, ktorý sa dáva skrze Ježiša nielen Samaritánke ale všetkým!!!! Voda, ktorú dáva sám Ježiš! Takto sa nám uzatvára dynamika celej udalosti. Ježiš musí ísť skrze nečisté a nepravoverné územie Samaritánov, musí sa zastaviť medzi nimi, aby ponúkol nečistým živú vodu, dar samotného Stvoriteľa. A je evidentné, že nejde o tečúcu vodu, ale o vzťah, ktorý uhasí každý existenciálny smäd či hlad: už veríme nie pre tvoje slovo, ale sami sme sa presvedčili (porov. vv. 39.42) Je na mieste osvojiť si lekciu, ktorú nám dáva Ježiš. Hlad, ktorý zakúšajú naši súčasníci – nespokojnosť, hľadanie riešení, vzbury, zvláštne pohľady na vzťahy, na iné osoby, iné kultúry – je príležitosťou pre nás Ježišových učeníkov musieť ísť k nim a skrze dialóg a svedectvo ponúkať živú vodu: Ježiša! Ukázať, že nie eliminácie, ale vzájomné poznanie a prijatie Ježišovho postoja rieši všetko!
Milé deti, rodičia, priatelia, nie je možné vieru odžiť za druhého, ale oststní ju môžu vidieť v našich vzťahoch.
Biblické exkurzy – Druhá pôstna nedeľa – „Kto sa modlí, ten sa mení“!
Mt 17, 1-9
Ježišovo premenenie na vysokom vrchu nápadne pripomína udalosť Božieho zjavenia na hore Sinaj. Aj keď je veľmi ťažko porozumieť detailom tohto zjavenia ako sa opisuje v kapitolách 19 a 24 knihy Exodus (napr. koľko kráť Mojžiš vystupuje; kto, kedy a po akú hranicu sa môže priblížiť k vrchu a pod.), paralely k evanjeliovému rozprávaniu nachádzame najmä v 24. kapitole. Ježiš vystupuje s troma učeníkmi Petrom, Jakubom a Jánom, tak ako podľa Ex 24,1 Mojžiš vystúpil s Áronom, Nadabom a Abihuom. Je pravda, že s nimi podľa toho istého verša vystupujú aj sedemdesiati starší, menovite sa však spomínajú len títo traja. Sprievodným znamením Božieho zjavenia je oblak: „Keď Mojžiš vystúpil na vrch, oblak zahalil vrch. Pánova sláva zostúpila na vrch Sinaj a šesť dní ho zakrývala oblakom“ (Ex 24,15-16a). Oblak zahalí vrch aj pri Ježišovom premenení. Mojžiš je povolaný vstúpiť do oblaku na siedmi deň: „Na siedmy deň Pán zavolal Mojžiša do stredu oblaku“ (Ex 24,16b). Ježiš berie učeníkov na vrch po šiestich dňoch, teda na siedmy deň (liturgia tento časový údaj na začiatku epizódy vynecháva a jeho správny preklad by mal byť skôr „po šiestich dňoch“ a nie „o šesť dní“). Opis Ježišovho vzhľadu pri premenení pripomína premenu vzhľadu Mojžiša po stretnutí s Bohom po obnovení zmluvy po udalosti so zlatým teľaťom: „Mojžiš nevedel, že mu po rozhovore s Pánom pokožka tváre žiarila. […] Keď Izraeliti pozreli na Mojžišovu tvár, videli, že mu pokožka na tvári žiari“ (Ex 34,29b.35a). Vidíme tu však aj rozdiely. Mojžišovi sa rozžiari pokožka na tvári po stretnutí s Bohom – Ježiš sa takpovediac „rozžiari sám od seba“. V Ježišovom prípade sa hovorí o žiariacej tvári a odeve – v prípade Mojžiša o pokožke tváre a odev sa nespomína. Ježiš však nie je ako Mojžiš, veď samotný Mojžiš sa objaví vedľa neho. Ten zásadný rozdiel však vnímame práve, keď celú scénu zahalí oblak. Je to zvláštny oblak. Oblak sám o sebe totiž navodzuje predstavu zahalenia, zatemnenia. Ten zo Sinaja je až hrôzostrašný: „Na úsvite tretieho dňa začalo hrmieť a blýskať sa, vrch zahalil hustý oblak, znel silný zvuk rohu a všetok ľud v tábore sa chvel strachom. […] Celý vrch bol v dyme, lebo Pán zostúpil naň v ohni. Dym z neho vystupoval ako z taviacej pece a celý vrch sa prudko zachvieval. Zvuk rohu mohutnel. Mojžiš hovoril a Boh mu odpovedal v hrmení“ (Ex 19,16.18-19). Oblak pri Ježišovom premenení je však „jasný“, alebo „plný svetla“ (φωτεινός [foteinos], od slova φῶς [fos] „svetlo“; Mt 17,5a). A aj keď učeníci majú predsa len strach, Ježiš sa ich dotkne a hovorí im: „Vstaňte a nebojte sa!“ (Mt 17,7b) Evanjelista nám Božiu prítomnosť predstavuje ináč než kniha Exodus. Na horu Sinaj Boh povoláva Mojžiša, aby mu dal svoj Zákon: „Vystúp ku mne na vrch a zostaň tam. Dám ti kamenné tabule, zákon a prikázania, ktoré som napísal, aby si podľa nich učil“ (Ex 24,12) a ešte pred tým celý ľud volal: „Budeme plniť všetko, čo Pán povedal“ (Ex 24,3c). Hlas na hore Ježišovho premenenia, ktorý je hlasom Boha, Otca, však hovorí: „Toto je môj milovaný Syn, ktorého som si obľúbil. Jeho počúvajte“ (Mt 17,5b). Ježišova autorita tak ďaleko prevyšuje Mojžišovu. Nemusí to však nevyhnutne znamenať, že Ježiš je v opozícii voči „zákonom a prikázaniam“ darovaným na hore Sinaj, ale o to, že Ježiš je ich autentickým vykladačom, a zjavuje ich pravý zmysel, v zmysle Ježišových slov z toho istého evanjelia: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo prorokov. Neprišiel som zrušiť, ale naplniť“ (Mt 5,17). Navyše, s Mojžišom sa objavuje aj Eliáš, predstaviteľ prorokov. Autorita Ježišovho výkladu a uskutočňovania Zákona a prorokov je tak potvrdená Otcovým hlasom.
Milé deti, rodičia, priatelia, nezaspime v pôste pri modlitbe.
Biblické exkurzy – Prvá pôstna nedeľa – „Nedajme sa oblafnúť pozlátkom“!
Mt 4, 1-11
Už tradične sa krátko po začiatku 40-dňového pôstneho obdobia konfrontujeme so štyridsiatimi dňami Ježišovho pôstu a pokúšania na púšti. Túto epizódu zo začiatku Kristovho verejného pôsobenia nám zachytili synoptickí evanjelisti. Matúšova a Lukášova verzia pritom rozširuje Markovo stručné podanie o tri konkrétne diablove pokušenia. Číslo 40 v časovom zmysle patrí v Starom zákone medzi časté vyjadrenie obdobia skúšky a prípravy na niečo výnimočné. Medzi najznámejšie príklady patrí 40 rokov putovania Izraelitov po púšti, 40-dňový pobyt Mojžiša na vrchu Sion a rovnaký čas putovania Eliáša na rovnomennú horu. Práve tieto tri udalosti by som tu chcel použiť ako prirovnanie k jednotlivým pokušeniam, ktorými bol vystavený Kristus. Najprv je však dôležité vysvetliť termín pokúšanie (gr. πειρασμός), ktoré v Biblii nemá iba démonické zafarbenie. Diablova (satanova) úloha ako toho, ktorý pokúša, sa objavila až v poexilovej dobe. Dovtedy bol tým, kto pokúšal/skúšal, Boh. Na takéto „dopustenie“ pokušenia sa teda dá pozerať nie ako na snahu o niečí pád, ale ako na test osobnosti. Koniec koncov, ako to možno vidieť u Jóba, pokušiteľ nemá neobmedzenú moc, ale musí sa podriadiť Božej vôli. Nehostinnosť púšte tvorí prostredie pre prvé Ježišovo pokušenie „nasýtiť sa“ (Mt 4, 2-4), ktoré opakovane zakúšali aj putujúci Izraeliti. Na rozdiel od „Božieho Syna“ (v. 3) však Izrael (tiež často predstavovaný ako Boží syn; viď Dt 8,5) zlyháva. Aj napriek tomu, že na reptanie ľudu Boh odpovedá darom manny (Ex 16), sťažnosti neprestávajú a ústia dokonca do otvoreného prejavu nevďačnosti (Nm 21,5). Túžba po chlebe tak zatienila potrebnejšiu túžbu po Božom slove (Dt 8, 3). Druhé Kristovo pokušenie mení scénu a obaja diskutujúci protagonisti sa nachádzajú „na vrchole chrámu“ (Mt 4, 5-7). Doslova sa hovorí o „krídelku“ (gr. πτερύγιον) chrámu, čo môže poukazovať na nám dnes neznámy architektonicky prvok budovy, alebo tiež na citovaný Žalm 91 a Božie ochranné krídla (v. 4). Obsah diablovej provokácie je prinútiť Ježiša pozerať sa úzko na svoje postavenie bez vzťahu a dôvery voči nebeskému Otcovi. Ide o pokušenie „pokúšať Boha“. Vzbudzujú ho pochybnosti, či sa o nás naozaj niekto stará, či je nás Boh schopný zachrániť z nebezpečenstiev. To možno v istom zmysle badať u Eliáša. Na sklonku svojho pôsobenie, kedy už stráca sily a dokonca si žiada zomrieť (1 Kr 19, 4), je posilnený anjelom a pozvaný putovať 40 dní k vrchu Horeb (Sinaj). Tam na Božiu otázku: „Čo tu robíš, Eliáš?“ (v. 9) odpovedá vyčítavým a trpkým tónom: „Plný som horlivosti za Pána, Boha zástupov! Veď synovia Izraela opustili tvoju zmluvu, tvoje oltáre zborili a tvojich prorokov pobili mečom! Ja sám som ostal, za mojím životom však sliedia, chcú mi ho vziať.“ (v. 10) Boh na to priamo nereaguje a poveruje ho novými úlohami. Tým Eliášovi pripomína, že úspešnosť poslania nestojí na prorokovi, ale na Ňom. Aj napriek zdanlivým nezdarom niet dôvodu na pochybovanie alebo pokúšanie Boha. Posledná diablova ponuka pre Krista sa týka svetovlády (Mt 4, 8-10). Na oplátku od neho chce, aby sa mu poklonil. Pokušeniu modloslužby, resp. nesprávneho uctievania Boha, Izraeliti podľahli na záver 40-dňového „pôstneho“ pobytu Mojžiša na vrchu Sinaj, keď od Pána prijímal Zákon. Poznáme ho ako rozprávanie o zlatom teľati (Ex 32). Po opise morálneho pádu ľudu sa prekvapivo stáva predmetom následného „pokušenia moci“ samotný Mojžiš. Od rozhorčeného Boha dostáva ponuku, aby jeho potomstvo nahradilo vyvolený národ, ktorý mal byť za trest vyhladený. Na rozdiel od svojho brata Árona a súkmeňovcov sa Mojžiš prejaví ako muž plný pokory a rozvahy. Začne za vinníkov prosiť a odvtedy sa považuje za „nebeského“ zástancu Hebrejov pred Bohom. (porov. Jn 5, 45) Tak v čase pred Kristom, ako aj po ňom, mnohí zakúšajú pokušenia rôzneho druhu. Tam, kde viacerí padli, Kristus ostáva stáť a istým spôsobom napráva to, čo sme v našej slabosti pokazili. To nás povzbudzuje, že v kráčaní životom (nielen počas 40-tich dní pôstnej doby) sa v pokušeniach môžeme spoľahnúť na toho, ktorého neoblafol ani diabol citujúci Sväté písmo.
Milé deti, rodičia, priatelia, majme túžbu po chlebe – tom PRAVOM CHLEBE.
Biblické exkurzy – Siedma nedeľa cez rok – „Spáliť v sebe pomstu“.
Mt 5, 38-48
Aby človek mohol reálne odpovedať na zlo, musí ho dať pocítiť tomu, kto mu ublížil. Takto vyzerala spravodlivosť príkazu oko za oko a zub za zub. Komentátori poznamenávajú, že prvotným cieľom tohto príkazu bolo nepreháňať pomstu a udržať ju v prijateľnom rozsahu. Ježišovo prehĺbenie a zvnútornenie tohto nariadenia Mojžišovho zákona spočíva vo vylúčení pomsty. „Neodporujte zlému“ neznamená tolerovať zlo a už vôbec nie tolerovať Zlého v zmysle nadprirodzenej bytosti. Znamená to pri vysluhovaní spravodlivosti vylúčiť pomstu. Ježiš požaduje neliečiť zlo pomstou, ale nápravou. Preto v ďalšej ilustrácii je uvedená výzva nastaviť druhé líce a nechať plášť. Netreba zabudnúť, že reč je adresovaná učeníkom, ktorí majú mať väčšiu spravodlivosť ako experti na Mojžišov Zákon a podstata tejto novej a kvalitatívnej vyššej spravodlivosti spočíva v podobaní sa Otcovi, ktorý je na nebesiach. Druhá „antitéza“ interpretuje v tomto duchu prikázanie o láske k blížnemu, ktoré bolo vysvetľované tak, že k nemu niektorí učitelia dodávali nenávisť k nepriateľom, medzi ktorých vo všeobecnosti patrili ľudia z pohanských národov a tí domáci, ktorí im prisluhovali. Pán Ježiš obracia výklad prikázania o láske k blížnemu práve zmienkou o pohanoch a mýtnikoch, ktorí profitovali na kolaborácii s pohanským daňovým systémom. Chváli ich, že aj oni dobre robia vo vzťahu k svojim priateľom. Požiadavka „väčšej spravodlivosti“ a podobnosti s Bohom však v sebe obsahuje aj lásku k nepriateľom, od ktorých nemožno nič dobré dostať. Ježiš však zároveň pripomína aj to, že táto „väčšia spravodlivosť“ môže čakať odmenu a učeníkom, ktorí by sa v porovnaní s pohanmi a mýtnikmi mohli nádejať, že sú na tom lepšie dáva Božiu dokonalosť ako mierku ich spravodlivosti.
Milé deti, rodičia, priatelia, nedávajme pocítiť ešte väčšie zlo tým, ktorí nám ublížili.
Biblické exkurzy – Šiesta nedeľa cez rok – „Odložme starého človeka v nás“.
Mt 5, 17-37
Celá táto dlhšia pasáž z Ježišovej reči na hore hovorí o splnení požiadaviek Mojžišovho zákona (Tóry). Pán Ježiš sa tu štylizuje do úlohy vykladača Tóry. Ale ešte predtým, než sa do toho pustí, nezabudne uistiť svojich učeníkov, že jeho výklad nechce zo Zákona odlomiť ani najmenší kúsok. Je v pozícii učiteľa, ktorý odovzdáva svojim žiakom to najcennejšie čo vie – jadro svojho učenia. A Ježišovo učenie – ako to čítame na iných miestach – malo veľkú moc a príťažlivosť. Vo svetle poslednej vety Matúšovho evanjelia (Mt 28,19-20): „Choďte teda, učte /robte učeníkov/ všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“, ide tu o veľmi dôležitý okamih pre učeníkov. Pán Ježiš v tomto úryvku vyťahuje z Tóry piate, šieste a ôsme prikázanie a interpretuje ich. Najprv povie to, čo všetci vedia a vidia, aby potom prekvapil a na niektorých miestach až šokoval svojich učeníkov tým, že im ukáže to čo nevedia, ani nevidia. Tento prvý krok vyjadrený slovami: „Počuli ste, že bolo povedané“ je niečo ako ukázanie špičky ľadovca plávajúceho v oceáne. V druhom kroku Ježiš berie učeníkov pod hladinu, aby im ukázal celý ľadovec – podstatu Mojžišovho zákona, radikálne nový rozmer pohľadu na človeka – antropológiu srdca, kde rozhoduje to, čo je pod hladinou. Preto niektorí vykladači Písma hovoria, že Ježiš tu radikalizuje Mojžišov Zákon. Iní oveľa výstižnejšie pripomínajú, že tu ide o interiorizáciu – zvnútornenie požiadaviek Tóry. Pre úplnejší výklad je vhodné všimnúť si v týchto tzv. antitézach nenápadnú, ale opakujúcu sa zmienku o pekelnom ohni, pekle a pôsobení Zlého. Tak pri piatom, šiestom ako aj pri ôsmom prikázaní tento „pekelný“ moment nachádza. Ježiš svojim vysvetlením prikázaní ide dovnútra človeka – obrazne povedané do jeho srdca – kde sa odohráva zápas o Božie kráľovstvo a o zachovanie Zákona. Ak je v reči učeníkov áno-áno a nie-nie, vtedy v nich funguje niečo čo nepochádza od Zlého, ale od „Otca, ktorý je na nebesiach“ ako to potom krásne vyjadruje nasledujúca stať o almužne, pôste a modlitbe. Možno teda povedať, že srdce človeka sa stáva týmto spôsobom „Božím trónom, podnožkou jeho nôh (je to narážka na archu zmluvy) a mestom veľkého Kráľa“. V našom texte je nebo označené ako Boží trón, zem ako podnožka jeho nôh. Dokonale zachovanie Zákona je spojením neba so zemou a to sa odohrávalo v Ježišovej dobe viditeľne v jeruzalemskom chráme, kde sa ľud očisťoval od nespravodlivosti. Ježiš to posúva na srdce človeka. Tam sa spája nebo so zemou a takéto srdce má potenciál byť pod oblakom Božej slávy, Božej prítomnosti, aby v ňom bolo Božie kráľovstvo, ktorého moc robí človeka spravodlivým zvnútra. Preto Ježiš svojim učeníkom zdôrazňuje, že ich spravodlivosť, musí byť väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov ak chcú vojsť do Božieho kráľovstva.Vo svetle toho je možné pochopiť Ježišove „antitézy“ nielen ako prehĺbenie požiadaviek Zákona, alebo ich zvnútornenie, ale najmä ako ohlásenie a ukázanie veľkosti celého „ľadovca“ Božieho Zákona lásky, z ktorého Tóra bola len malou špičkou.
Milé deti, rodičia, priatelia, nasledovníci Krista si majú hovoriť navzájom pravdu
Biblické exkurzy – Piata nedeľa cez rok – „Slanosť, ktorá je nepoužiteľná“.
Mt 5, 13-16
V prvom rade si pri dnešnom čítaní treba najprv odmyslieť vetu: „Ježiš povedal svojim učeníkom“. Ona je totiž len doplnok v lekcionári, aby sa vedelo kto komu hovorí. Vo verši 5,13 ju v texte Svätého Písma nenájdete. Na druhej strane si ju treba hneď domyslieť, pretože odkazuje na začiatok piatej kapitoly, kde sa opisuje ako Ježiš vidiac veľké zástupy vystúpil na vrch a adresoval svojim učeníkom tzv. reč na hore: „Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich… “ (Mt 5,1-2). Zaujímavé je, že medzi týmto úvodom a našou staťou sa nachádzajú známe blahoslavenstvá, ktoré hovoria o šťastí a blaženosti Ježišových učeníkov, pretože im patrí Božie kráľovstvo. Hneď po skončení posledného blahoslavenstva pridáva Pán Ježiš dve prirovnania, ktoré majú pomôcť učeníkom uvedomiť si kto sú. Prvým prirovnaním je soľ, ktorá bola potrebná nielen k bežným pokrmom, ale aj pri obetovaní v jeruzalemskom chráme: „Každý obetný dar potravinovej obety posolíš soľou a nikdy nesmie chybovať soľ zmluvy s tvojím Bohom pri tvojich potravinových obetách. Každú svoju obetu budeš prinášať so soľou.“ (Lv 2,13) Na rozdiel od skutočnej soli, ktorá dáva chuť pokrmom v domácnostiach a úplnosť obetám v chráme, majú byť Ježišovi učeníci soľou v univerzálnejšom rozmere: majú byť soľou zeme a starať sa o svoju „slanosť“, ktorou je Božie kráľovstvo v nich. Slanosť soli sa nedá stratiť, ale môže sa znehodnotiť zmiešaním sa s pieskom a hlinou až do tej miery, že je nepoužiteľná. Podobne sa Božie kráľovstvo v Ježišových učeníkoch môže zmiešať s balastom a stane sa pre zem – myslí sa svet ľudí – dôvodom aby vyhodili a pošliapali túto zmes a s ňou aj zvesť o Božom kráľovstve. Druhé prirovnanie hovorí inými slovami o tom istom. Mesto na návrší, ktoré má byť svetlom sveta je odkazom na prorockú víziu Jeruzalema, ktorý pritiahne všetky národy ku klaňaniu sa jedinému pravému Bohu (Iz 2,2-5). Ježišovi učeníci majú byť takýmto novým Jeruzalemom. Božie kráľovstvo v nich (inými slovami Duch Svätý) bude vydávať prostredníctvom ich skutkov príťažlivé svetlo a privádzať ľudí k oslave Boha. Zodpovednosťou učeníkov je, aby si túto soľ Božieho kráľovstva nenechali zo srdca a mysle vymyť balastom a svetlo zakryť mericou strachu či pohodlnou posteľou.
Milé deti, rodičia, priatelia, staňme sa pre túto zem svedkami dobrých skutkov. Prajem požehnaný týždeň
Biblické exkurzy – Štvrtá nedeľa cez rok – „Nešťastníci, ktorí môžu chváliť Pána“.
Žalm 146, 6c-10
Boh si vyvolil to, čo je svetu slabé. To je priama téma druhého čítania z Prvého listu Korinťanom v túto nedeľu (1, 26-31). A nezvyčajne, keďže si väčšinou cyklus čítaní epištol žije v nedele vlastným životom, pekne zapadá do témy celej bohoslužby slova. Tá vrcholí v evanjeliu, ktoré nám podáva začiatok 5. kapitoly (vv. 1-12a) z Matúša a teda aj začiatok slávnej „reči na vrchu“, ktorej úvod tvoria ešte známejšie blahoslavenstvá. Tie predstavujú rôzne skupiny ľudí, ktorí sú pre svoju povahu a okolnosti na okraji záujmu sveta. Ježiš však práve takých považuje za šťastných – blahoslavených. Podobný pohľad nám podáva Boh aj v Starom Zákone prostredníctvom proroka Sofoniáša (2, 3; 3, 12-13), ktorý vidí budúcnosť vyvoleného národa u tých, ktorí sú pokorní a chudobní. To všetko poeticky podporujú verše Žalmu 146 spolu s responzom, ktorý obsahuje prvé z evanjeliových blahoslavenstiev. Žalmom 146 sa začína posledná časť celého žaltára, ktorú tvorí zbierka posledných piatich žalmov celej knihy. V judaizme sú známe pod menom „Malý Hallel“. Dôvodom je, že všetky tieto žalmy začínajú a končia zvolaním הַֽלְלוּ־יָ֡הּ (Chváľte Pána), ktoré sa v priebehu dejín neprekladalo a my ho dnes poznáme vo forme Aleluja. Malým je preto, aby sa odlíšil od oficiálneho Hallelu, kde patria Žalmy 113-118. Už cez to možno Žalm 146 vnímať ako chválospev. Jeho silnou témou je však okrem oslavy aj vďaka a blahorečenie človeka, ktorý sa spolieha na Boha. Odborníci sa domnievajú, že vznikol v čase až po babylonskom zajatí a teda po stáročiach skúseností so slávou a hlavne pádom a uponížením. V prvej polovici sa preto konštatuje, že oporu nemožno získať v dôvere v ľudských vládcoch a režimoch (porov. v. 3. 4.). To jedine dokáže garantovať iba Boh. Ako na to žalmista prišiel? Zo životnej skúsenosti. To rad radom vymenúva od verša 6. Začína tým, že to odvodzuje od viery, že Pán kontroluje celý svet. To prepája s jeho činnosťou a zásahmi v prospech tých najbiednejších. Tu sa dostávame už k veršom, ktoré zaznejú už priamo v liturgii (vv. 6c-10). Poďme teda na to. Pán (יהוה) je verný. Nemení sa. Je dôveryhodný. Ide až za hranicu toho, ak je niekto neverný k nemu. Dokáže sa zastať tých, ktorých „akože právny systém“ melie vo svoj prospech. Kto sa nedovolá u sudcov, dovolá sa u toho, kto jediný vie kde je pravda. Ba viac je jej autorom a podstatou. Tí, ktorí sú na tom existenčne zle, prežívajú vďaka tomu, že ich napriek všetkým okolnostiam udrží pri živote ten, do koho dôveru zložili. Tí, ktorých spútava moc ľudí, moc ideológií, závislostí či iných mocností, majú nádej na rozbitie dverí svojich žalárov a pút. Tí, ktorí nevidia fyzicky, či duchovne, môžu svedčiť, že už vďaka svojmu Bohu vidia lúče svetla. Pán dvíha tých, ktorí sú zhrbení pre útlak, šikanu, strach, či hanbu. Takí sa už nemusia dívať iba do zeme, ale sa môžu znova zahľadieť do neba. Tí, čo sa snažia kráčať Pánovou cestou cítia Pánovu blízkosť a podporu. Pretože vedia, že ich niekto isto miluje. Pán je na strane cudzincov – mimo domova -, sirôt – bez rodičov -, a vdov – bez milovaného partnera. Ale… Ak im chce niekto ublížiť, tak takému zahatí možnosti. Pán teda podľa žalmistu jediný kraľuje. Dokázal to tým, ktorí sa na neho spoľahli vo chvíľach najhlbšej tmy. Robí tak priamo, či cez svojich služobníkov. Otázka smerom ku nám, ktorí sme čitatelia a poslucháči týchto veršov teda je.. Obrátil som sa už niekedy v zlých časoch dôverne a úplne na Pána? A ak áno, ako to dopadlo? Nemal by som aj ja patriť medzi tých, čo by mali vydať podobné svedectvo?
Milé deti, rodičia, priatelia, nezabudni me, že Boh je verný. Nemení sa.
Biblické exkurzy – Tretia nedeľa cez rok – „Raz svitne aj tomu, kto má vlčiu tmu“.
Mt 4, 12-23
Prvou otázkou, ktorá nám môže skrsnúť v mysli pri čítaní tohto evanjeliového úryvku môže byť: Odkiaľ sa Ježiš odobral do Galiley? Hneď naporúdzi je odpoveď, že veď predsa z Nazareta, lebo hneď ďalší verš pripomína, že opustil Nazaret a prišiel bývať do Kafarnauma. Ak však vieme, že Nazaret bol takmer v srdci Galiley – hlavné mesto tejto provincie Seforis ležalo približne 7 km severne od Nazaretu – tak stojíme pred zaujímavou záhadou. Máme pred sebou viaceré Ježišové pohyby. Vzhľadom k tomu, že v predchádzajúcej kapitole sa hovorí o Ježišovom krste v Judsku, je pravdepodobné, že prvým pohybom je Ježišov presun z Judska od Jordánu do Galiley do Nazareta. Hneď nato však evanjelista pripomína, že Ježiš sa v rámci Galiley neusadzuje v meste Nazaret, ktoré poznal a ktoré poznalo jeho, ale sme svedkami druhého Ježišovho pohybu, ktorým je presun z centrálneho Nazareta ku Genezaretskému jazeru do Kafarnauma na severovýchodnú hranicu Galiley. Tu sa v Matúšovej správe Ježišov pohyb zastavuje z dvoch dôvodov. Prvým je charakter „krajiny v temnotách“ ako je opísaný Kafarnaum a jeho okolie. Je to odkaz na splnenie starozákonného proroctva o veľkom svetle v temnom kraji pohanov na bývalom území izraelských kmeňov Zabulon a Neftali, ktoré je predovšetkým starozákonným programom Ježišovej činnosti. Zmysel je asi tento: Ježiš prichádza vrátiť spohanštený národ späť k Bohu. V tomto nadväzuje na službu Jána Krstiteľa. Vystihuje to aj Ježišovo ohlasovanie: „Robte pokánie, priblížilo sa nebeské kráľovstvo!“ Druhým dôvodom Ježišovho zastavenia je povolávanie učeníkov v Kafarnaume. Im a na nich Ježiš ukazuje čo to znamená vstúpiť do nebeského kráľovstva. To je už niečo nové, čo u Jána Krstiteľa nemá paralelu a čo sa začína šíriť Galileou. Znova sa teda Ježiš dáva do pohybu, tentoraz spolu s učeníkmi. Opúšťa Kafarnaum a chodí po celej Galilei ako to čítame v tomto úryvku. Keď si však pozrieme aj ďalšie verše, nájdeme tam aj iný pohyb a tým je pohyb zástupov za Ježišom: „Povesť o ňom sa rozniesla po celej Sýrii. Prinášali k nemu všetkých chorých, postihnutých rozličnými neduhmi a trápením, posadnutých zlými duchmi, námesačníkov a ochrnutých, a on ich uzdravoval. A šli za ním veľké zástupy z Galiley a Dekapola, z Jeruzalema, Judey a Zajordánska.“ (Mt 3,24-25). Ježiš dal zvesťou o prichádzajúcom nebeskom kráľovstve do pohybu nielen svojich učeníkov, ale spolu s nimi aj Galileu a ďalšie regióny vtedajšieho Izraela. Je to elegantný kontrast s obrazom ľudu, ktorý sedí vo tmách. Po stretnutí s Ježišom sa mení na ľud, ktorý vstáva a dáva sa do pohybu. Veľké svetlo – Ježiš – chce zažiariť aj do našich tmavých izieb, zdvihnúť nás zo stoličiek a dať nás do pohybu.
Milé deti, rodičia, priatelia, Božie slovo stále dáva všetko do pohybu.
Biblické exkurzy – Druhá nedeľa cez rok – „Všetci sme krstom naplnení Duchom svätým“.
Jn 1, 29-34
V Jánovom evanjeliu je veľmi dôležité vydávanie svedectva. Svedectvo Jána Krstiteľa sa dvakrát spomína už v prológu na začiatku evanjelia (Jn 1,6-8; 15) a potom podrobnejšie v tejto stati. Evanjelista ho uvádza ako následok toho, čo Ján Krstiteľ videl. Možno sa pýtať, čo teda Ján Krstiteľ videl? Odpoveď je uvedená v stati a to veľmi krátko a stručne: Ján Krstiteľ videl Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a spočinul na Ježišovi. Táto skúsenosť Jána Krstiteľa nemusela byť celkom súkromná, keďže zo správ ostatných evanjelistov sa dá usudzovať, že to mohli vidieť viacerí. Ale len Ján Krstiteľ vydal svedectvo, lebo len on mal Božiu nápovedu na začiatku svojej služby: „Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým“. Opäť sa možno pýtať: prečo Ján Krstiteľ nepovedal o Ježišovi, že je Krstiteľom v Duchu, ale trochu nečakane vydáva svedectvo, že Ježiš je Boží Syn? Odpoveď možno nájsť jednak v zámere evanjelistu postupne, ako po schodoch, predstavovať kto je Ježiš, a preto v Jánovom svedectve to ide od Božieho Baránka, cez toho, ktorý bol prv a ktorý sa má stať známym Izraelu, až po toho, ktorý krstí Duchom Svätým a vyvrcholením je titul Boží Syn. Ale odpoveď na položenú otázku možno hľadať aj v potrebe vyznačiť cestu pre vieru učeníkov. Ján vo svojom svedectve naplnený Duchom Svätým hovorí o Kristovej obete na kríži („Baránok Boží“) o jeho zmŕtvychvstaní („je predo mnou“) a o dare Ducha Svätého („ten, čo krstí Duchom Svätým“), vďaka ktorému môže človek, ktorý verí (v Jánovom slovníku „vidí“) vydať svedectvo, že Ježiš je Božím Synom. Máme tak pred sebou Jánovo svedectvo ako prototyp svedectva učeníkov. Okrem toho sa môžme domnievať, že po Panne Márii je Ján Krstiteľ druhým človekom, ktorého Ježiš pokrstil Duchom Svätým. A tak ako predchádzajúca nedeľa nesie názov „Nedeľa Pánovho krstu“, túto nedeľu môžme nazvať nedeľou Jánovho krstu. A pri všetkej našej skromnosti hodno dodať, že by sme nemali mať ďaleko od Jánovho svedectva.
Milé deti, rodičia, priatelia, tento deň môžeme nazvať aj deň môjho krstu.
Po tom ako Ježiš slávne vstúpil do Jeruzalema (Mt 21, 1-11), sa v Matúšovom evanjeliu začína opis udalostí Veľkého týždňa. Čas medzi týmto vstupom a pašiami zväčša vypĺňajú Ježišove kázania a jeho kontroverzie s predstaviteľmi oficiálneho judaizmu. Priestorovo sa odohrávajú na nádvorí chrámu, alebo v jeho blízkom okolí. V tomto úseku sa nachádza aj podobenstvo o dvoch synoch (21, 28-32), ktoré máme dnes na zreteli. Ono síce má výpovednú hodnotu aj samé o sebe, ale jeho sila sa prejavuje omnoho viac ak sa pozrieme na jeho kontext. Dôležité tu vidím dve skutočnosti. Po prvé: medzi Ježišovými poslucháčmi sa objavuje nový typ postáv. Farizejov a zákonníkov z obdobia pred vstupom do Jeruzalema nahrádzajú veľkňazi a starší ľudu. A to je už iná káva. Kým prví boli horlivými chudobnými teológmi, druhí disponovali reálnou politickou mocou. A rovnako, kým prví sa pri rozhovoroch s Ježišom mohli maximálne pohoršiť a uraziť, druhí ho mohli dať fyzicky odstrániť (čo aj urobili). Druhou dôležitou vecou je text priamo predchádzajúci podobenstvu. V ňom (21, 23-27) náboženská elita reaguje na Ježišov vstup a vyčistenie chrámu (21, 12-17) a domáha sa odpovede na zdroj jeho autority: „Akou mocou toto robíš? A kto ti dal túto moc?“ Ježiš sa v odpovedi vyhne nimi nastraženej pasci a obracia pozornosť na autoritu Jána Krstiteľa: „Aj ja sa vás na niečo spýtam. Ak mi odpoviete, i ja vám poviem, akou mocou toto robím. Odkiaľ bol Jánov krst? Z neba, či od ľudí?“ A tým dostáva do pasce naopak veľkňazov. Vedia že nemôžu odpovedať, pretože by si proti sebe postavili buď verejnú mienku alebo by museli prijať Jánovo hlásanie o pokání a Ježišovi. A tak sa podobajú druhému synovi z podobenstva, ktorý formálne prijíma všetky Otcove (Božie) nariadenia, ale tým len zakrýva svoje skorumpované vnútro. Napríklad v zmysle toho, že boli úzkymi spojencami s okupačnou mocou, neboli o nič lepší ako „mýtnici a neviestky“, ktorých obviňovali najmä zo spolupráce s Rimanmi. Veľkňazi, hoci robili to isté, navonok pôsobili pravoverne, necítili potrebu zmeniť sa. Colníci a prostitútky si o sebe nič nenamýšľali. No podobne ako prvý syn z podobenstva si mnohí z nich na základe uverenia v Jánovo hlásanie vstúpili do svedomia a snažili sa obrátiť. Hlavným bodom podobenstva o dvoch synoch v jeho kontexte je teda odpoveď na pôsobenie Jána Krstiteľa. Na jednej strane máme mocných oficiálnych vodcov ľudu, ktorí si cestu do neba chcú vydláždiť svojou šikovnosťou a „verejnou bezúhonnosťou“ a na druhej „verejných hriešnikov“, ktorí ich tam cestou kajúcnosti predbehnú.
Podobenstvo o rozsievačovi je jedno z najznámejších; nájdeme ho dokonca u každého synoptika. Každý z nich toto podobenstvo prezentuje vlastným spôsobom, a tak stretávame odlišnosti, ktoré charakterizujú rozprávanie jednotlivých evanjelistov. Zameriame sa dnes na jednu z nich, ktorá sa nachádza až v samom závere rozprávania. Na úvod je dobré poznamenať, že podobenstvo o rozsievačovi hovorí o tých, ktorí slovo počúvajú; tých, ktorí slovo nepočúvajú sa ono netýka. Keď Ježiš objasňuje kto je to tá dobrá zem, všetci traja evanjelisti sa zhodujú, že nie je to ten, kto slovo len počúva. U Marka čítame, že dobrou zemou sú tí, „čo počúvajú slovo, prijímajú ho a prinášajú úrodu“ (Mk 4,20). Pritom aj u tých, čo sú pripodobnení skalnatej pôde sa hovorí, že slovo prijímajú, ba dokonca, že ho prijímajú s radosťou – ale úrodu neprinášajú. Podľa Marka teda nestačí len počúvať, treba slovo prijať a treba prinášať úrodu; až potom sa dá hovoriť o dobrej zemi. U Lukáša sa v prípade dobrej pôdy k počúvaniu pridružuje zachovávanie, alebo, dalo by sa preložiť aj ako „pevné pridržiavanie sa“ slova v dobrom a šľachetnom srdci a prinášanie úrody (porov. Lk 8,15). Teda u oboch spomenutých evanjelistov sa k počúvaniu pridružujú ešte dve kvality: isté prijatie, či osvojenie si slova a prinášanie úrody. U Matúša sa však ten, kto je dobrou pôdou charakterizuje ako ten, kto slovo počúva a chápe ho – ten potom prináša úrodu, či už sto, alebo šesťdesiat, alebo tridsaťnásobnú. Aj u Matúša sa o tom, kto je pripodobnený ku skalnatej pôde hovorí ako o tom, kto prijíma slovo s radosťou, avšak nemá koreňa. Navyše, Ježiš u Matúša otvára vysvetľovanie podobenstva slovami: „Keď niekto počúva slovo o kráľovstve a nechápe ho, prichádza Zlý a uchytí, čo bolo zasiate do jeho srdca. To je ten, u koho bolo zasiate na kraji cesty“ (Mt 13,19). Teda preto, že ten, kto slovo počúva ho nechápe, Zlý môže prísť a o slovo ho okradnúť. A naopak, ak človek chápe slovo, ktoré počúva, až vtedy môže skutočne prinášať úrodu. Rozhodujúce sa teda zdá chápanie počutého slova. Človek musí slovu rozumieť, aby sa mohol stať úrodnou pôdou pre slovo; nestačí len slovo prijímať s radosťou. Všimnime si, že zatiaľ čo u Marka sa hovorí jednoducho o slove, ktoré sa seje (porov. Mk 4,14), u Lukáša sa bližšie špecifikuje ako Božie slovo (porov. Lk 8,11) a Matúš hovorí o slove o kráľovstve, teda o Božom projekte života v plnosti pre človeka. Pochopenie tohto slova o kráľovstve si samozrejme vyžaduje počúvanie. Vyžaduje si však aj toho, kto vysvetľuje a vyžaduje si, aby poslucháčovo počúvanie bolo pozorné a otvorené. Navyše, pochopenie väčšinou vyžaduje aj čas. Tak ako sa úroda nezbiera hneď na druhý deň po sejbe, tak prinášanie úrody z počutého slova chce svoj čas, v ktorom sa realizuje proces jeho vysvetľovania a porozumenia. Ako človek slovo pochopí, taká bude aj úroda.
Aj v túto nedeľu pokračujeme a zároveň završujeme Ježišovu inštruktážnu reč dvanástim, ktorých vysiela, pretože mu bolo ľúto zástupov, lebo boli ako ovce bez pastiera (porov. Mt 9,36). Liturgický výber sa rozhodol z čítania tejto reči vynechať vv. 34-36, v ktorých Ježiš odhaľuje, že jeho nasledovanie spôsobí rozdelenia aj v najužších ľudských putách, tých rodinných – syn sa postaví proti otcovi, dcéra proti matke atď. Slová, ktoré otvárajú dnešnú časť evanjelia pokračujú v tejto tematike vzťahu medzi rodinou a učeníctvom. Lukášova verzia na rovnakú tému vyznieva tvrdšie: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk 14,26). Hovorí sa tu až o nenávisti, čo je však semitizmus, ktorý vyjadruje to isté čo hovorí Matúšovská verzia z dnešného evanjelia – „kto miluje viac…“. To čo sa chce vyjadriť nie je nabádaním k nenávisti voči vlastným rodičom, alebo deťom, ale prichádza sa k jednej z radikálnych otázok učeníctva: byť Ježišovým učeníkom je viac ako rodinné zväzky. Tieto zväzky nesmú prekážať učeníctvu. Takýmto spôsobom sa vyjadruje veľkosť hodnoty učeníctva. To, že tu ide naozaj o náročnú požiadavku je potvrdené vo v. 38: „Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden“. Kríž je pre evanjelium symbolom sebazáporu, ktorý však v konečnom dôsledku prináša pravý život ako to hovorí aj v. 39, a aj Ježišov samotný život. V súvislosti s predchádzajúcimi veršami sa dá vidieť, že týmto krížom, ktorý treba niesť, ale ktorý nakoniec prinesie pravý život je toto nadradenie učeníctva nad rodinnými putami. Ježiš vie, že takéto nadradenie nie ľahké, preto ho prirovnáva k neseniu kríža. V nesení tohto kríža sa učeník podobá samotnému Ježišovi (porov. Mt 12,46-50). Vyjadrenie o kríži má svoju špecifickú dynamiku. Zatiaľ čo sa tu dá vnímať v metaforickom zmysle slova, pre verného Ježišovho učeníka môže nabrať význam až doslovný, v úplnom darovaní svojho života, tak ako sa to stalo aj v Ježišovom prípade. Nasledujúce verše, ktoré sa zaoberajú témou odmeny za prijatie Ježišových učeníkov, pokračujú zároveň aj v téme zdôraznenia veľkosti učeníctva. Kto prijíma učeníka, prijíma samého Krista (v. 41). Je možné, že Ježiš tak nadväzuje na rabínsky princíp šaliach (v hebrejčine „poslaný“, t.j. „apoštol“) známy z jeho doby, podľa ktorého poslaný bol chápaný ako plný reprezentant toho, kto ho poslal – postoj voči poslanému sa rovnal postoju voči tomu, kto ho poslal (môžeme to vidieť aj u Pavla; porov. 1 Sol 3,1-7). Ježišov učeník je teda reprezentantom samého Ježiša. Toto povedomie by malo učeníka stále hnať vpred. Zároveň je toto poverenie výsadou, ale aj veľkým záväzkom. Učeník sa musí starať, aby bol naozaj verný Ježišovi, aby tak tí, čo ho prijímajú mohli skutočne prijať Krista samého, v ktorom nájdu život. Veď učeník, ktorý je Ježišovi verný až natoľko, že je pripravený postaviť nasledovanie Ježiša nad svoje rodinné putá, nielenže nájde skutočný život pre seba, ale zároveň ho získava pre tých, ktorí ho prijímajú. Veď „kto prijme proroka ako proroka, dostane odmenu proroka“ (v. 41a) a teda, kto prijme učeníka ako učeníka, dostane odmenu učeníka (porov. v. 42) a odmena učeníka je, že nájde svoj život.
Nasledovať Ježiša nie je ľahká úloha. Jeho cesta vedie do Jeruzalema. Počuli sme to pred týždňom. Avšak nasledovanie je súčasťou prípravy. Učeník sa následne dostáva do fázy, kedy je od svojho učiteľa poslaný. Ako sa taký vyslanec má správať vidíme v opise rozoslania a návratu sedemdesiatich dvoch učeníkov. Všetky synoptické evanjelia obsahujú pasáž, kedy Ježiš ešte za svojho pozemského pôsobenia, vysiela dvanástich apoštolov na akúsi misijnú prax. Iba Lukáš podáva druhý takýto počin. Tentoraz poverenie dostávajú iní sedemdesiati dvaja učeníci. Ich počet, ktorý má verziu aj s číslom sedemdesiat, pravdepodobne odkazuje na Mojžišovo konanie (Ex 24,1), tradičný počet všetkých národov, alebo na inú číselnú symboliku. Vo všeobecnosti je však považovaný za náznak rozšírenia hlásania evanjelia aj mimo Izraelský národ. Počet a jeho význam však teraz nechajme bokom. Pozrime sa na poslanie a správanie takého učeníka. Ich výslovnou úlohou pri kontakte s ostatnými ľuďmi je ohlásenie príchodu Božieho kráľovstva (v. 9) a prinášanie pokoja (v. 5). Pokoj patrí medzi tradičné dary, ktoré naznačujú Božiu blízkosť. Stretávame sa s tým na mnohých miestach Nového a Starého Zákona. Ježiš s božskou autoritou, robí z učeníkov jeho nositeľov. Je preto zjavné, že to čo majú odovzdať, v prvom rade musia sami mať. Taký učeník by mal byť na míle vzdialený tomu, čo predstavuje jeho opak, ako je násilie, roztržka, túžba po moci, prehnané nároky atď. Zbadať to môžeme aj v detailoch ostatných inštrukcii. Je dôveryhodný. Ide totiž v páre (v. 1). Musí vedieť spolupracovať a akceptovať svojho kolegu. Ak sa výpoveď slov a života nezhodujú s tým druhým, alebo by dokonca išli proti nemu, len ťažko prinesú pokoj ostatným. Poslaný učeník sa má spoliehať na Boha. Vie že nevystupuje vo svojom mene a tak ide o človeka modlitby (v. 2). Má si uvedomovať, že celá jeho misijná činnosť je v moci a súčasťou plánu najvyššieho. Učeník ma počítať sa odmietnutím, ba priam až s násilím. Ježiš z neho chce mať ovcu a nie vlka (v.3). Misia nie je lov, ani boj o moc. Preto sa jej vymyká aj klasické ľudské hodnotenie úspešnosti. Dôležité je ohlasovanie a nie získavanie počtov a trofejí. Misionár nesmie byť naviazaný na hmotné veci (v. 4). Spolieha sa iba na Boha a ľudskú dobrosrdečnosť. Nepozdravuje, teda nezakecáva sa zbytočne na ceste. Aj keď je chudobný, vždy na neho striehne nebezpečenstvo nezdravej popularity. Presviedča pokojom v srdci a mocou Božieho slova. Ak bude aj tak odmietnutý, nemá váhať posunúť sa ďalej (v. 6) Po prípadnom prijatí má právo na prejav aj materiálnej podpory zo strany tých čo mu otvoria svoje domovy. Pritom však nesmie porovnávať, ani si elitársky vyberať. Nemá prechádzať z domu do domu (v. 7). Nehľadá si totiž základňu na budovanie svojho kráľovstva. Jeho úlohou nie je založiť novú bunku akejsi sekty. Nevyberá si, lebo jeho pokojom naplnené vnútro je otvorené všetkým. Takýto učeník nedáva druhým pociťovať svoju moc. Iba Božiu. A tá sa prejavuje uzdravovaním každého druhu a porážaním satana. Moc a autorita, ktorú má od Ježiša sa prejavuje iba v prospech ľudí. A takto môže byť hoci aj zbitý, zabitý, chudobný a navonok neúspešný učeník skutočne šťastný. Vediac, že nie plnenie ľudských, ale Božích predstáv je jeho poslaním.
Matúš sa vždy nachádza v zoznamoch dvanástich, ktorých si zvolil Ježiš (por. Mt 10,3; Mk 3,18; Lk 6,15; Sk 1,13). Jeho hebrejské meno znamená „dar Jahveho“. Prvé kanonické evanjelium, ktoré nesie jeho meno, nám ho predstavuje veľmi presným označením: „mýtnik“ (Mt 10,3). Týmto spôsobom je stotožnený s človekom, ktorý sedí na mýtnici a ktorého Ježiš pozýva, aby ho nasledoval: „Keď odtiaľ Ježiš odišiel, videl na mýtnici sedieť človeka menom Matúša a povedal mu: „Poď za mnou!“ On vstal a išiel za ním“ (Mt 9,9). Aj Marek (por. 2,13-17) a Lukáš (por. 5, 27-30) spomínajú povolanie mýtnika, ale nazývajú ho „Levi“. Z tejto spomienky sa zrodila istá pochybnosť pri stotožnení apoštola Matúša s mýtnikom Levim. V každom prípade pre prvé evanjelium je táto identifikácia istá, pretože pripája meno „Matúš“ k určeniu „mýtnik“. Aby sme si dokázali predstaviť scénu, ktorú opisuje deviata kapitola a deviaty verš Matúšovho evanjelia, stačí pripomenúť nádherný Caravaggiov obraz, ktorý je uchovávaný tu v Ríme v kostole svätého Ľudovíta francúzskeho. V evanjeliách nachádzame ďalšiu životopisnú črtu: rozprávaniu o povolaní Matúša predchádza scéna o zázraku Ježiša, ktorý vykonal v Kafarnaume (por. Mt 9,1-8; Mk 2,1-12) a spomína sa blízkosť Galilejského mora, teda Tiberiadského jazera (por. Mk 2,13-14). Môžeme z toho usudzovať, že Matúš bol vyberačom daní v Kafarnaume, ktoré sa nachádza „pri pobreží“ (Mt 4,13), kde bol Ježiš stálym hosťom v Petrovom dome.Ďalšia myšlienka, ktorá pochádza z evanjeliového rozprávania je, že na Ježišovo volanie Matúš okamžite odpovedal: „vstal a nasledoval ho“. Krátkosť frázy jasne zvýrazňuje Matúšovu pripravenosť odpovedať na volanie. Pre neho to znamená, opustiť všetko, predovšetkým to, čo mu zaručovalo bezpečný zárobok, aj keď bol často nezaslúžený a nečestný. Matúš jasne pochopil, že dôvernosť s Ježišom mu neumožňovala udržať si aktivitu, s ktorou Boh nesúhlasil. Je veľmi ľahké aplikovať tento uzáver na súčasnosť. Aj dnes nie je prípustné lipnutie na veciach, ktoré sa nezlučujú s nasledovaním Ježiša, ako je to v prípade nečestného bohatstva. On raz bez okolkov povedal: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19,21) To je práve to, čo urobil Matúš: vstal a nasledoval ho! Slovo „vstal“ môžeme pochopiť ako vzdialenie sa od hriechu a zároveň vedomé priľnutie k novej existencii. Nie náhodou použil evanjelista grécke sloveso anastás. Ide o rovnaké sloveso, ktoré na inom mieste Nového zákona slúži na vyjadrenie Ježišovho zmŕtvychvstania!V osobe Matúša nám teda evanjeliá ponúkajú skutočný paradox: kto je navonok ďaleko od svätosti, môže sa stať dokonca vzorom prijatia Božieho milosrdenstva a ukázať tak jeho účinok na vlastnom živote. V tejto súvislosti svätý Ján Chryzostom upozorňuje na jeden významný fakt: poznamenáva, že v rozprávaniach o povolaní apoštolov sa iba u niektorých spomína práca, ktorú dotyční vykonávali. Peter, Ondrej, Jakub a Ján sú povolaní, keď sú na love rýb, Matúš keď vyberá dane. Ide o práce, ktoré nemajú veľkú váhu – uvádza Chryzostóm – „pretože niet odpornejšej práce ako vyberanie mýta a nič tak obyčajné ako chytanie rýb“ (In Matth. Hom.: PL 57, 363). Ježišovo volanie je preto určené aj ľuďom, ktorí sú v spoločenskom rebríčku na jeho dolných priečkach, zatiaľ čo čakajú na každodennú prácu.
Ježišova reč pri poslednej večeri je plná vecí, ktorým učeníci ešte celkom nerozumejú. Tento úryvok z Ježišovej rozlúčkovej reči nadväzuje na predchádzajúce slová o tom, že pre učeníkov je lepšie keď od nich odíde: „Lenže hovorím vám pravdu: Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám.“ (Jn 16,7). Práve táto súvislosť nám môže pomôcť vstúpiť do zmyslu Ježišových slov. Učeníci počúvajú svojho majstra hovoriaceho o veciach, ktorým nerozumejú, ale vykladajú si ich ako vedia. Nerozumejú ešte celkom ani Ježišovým slovám o chlebe a víne ako jeho tele a krvi, nerozumejú jeho slovám o blížiacom sa odchode a možno povedať, že samotný Ježiš stojaci resp. sediaci pred nimi je paradoxne prekážkou, aby vstúpili do plnej pravdy. Ježiš ešte pre nich nie je Bohom a Pánom, ešte nie je oslávený a preto si ho stále vykladajú príliš židovsky, príliš pozemsky a príliš politicky. Až po Ježišovej smrti, ktorá zbúra akékoľvek politické interpretácie Ježiša, po jeho zmŕtvychvstaní, ktoré nanovo vybuduje a potvrdí identitu Ježiša ako Božieho Mesiáša – Otcovho milovaného Syna a po nanebovstúpení a následnom poslaní Ducha Svätého, učeníci porozumejú Ježišovi. Ježiš je teda bránou k zeleným pastvinám Božieho života. Skrze svojho Ducha sa Ježiš stáva dobrým pastierom a vyvádza svojich – tých, čo v neho uverili – k prameňom života, do spoločenstva s Otcom, k účasti na večnej láske Otca a Syna v Duchu Svätom. To je to uvedenie do plnej pravdy. Pozemský Ježiš by ešte mal o tom veľa hovoriť, ale pred jeho oslávením by to bola stále len abstraktná teória, preto necháva svojim učeníkom pootvorené dvere, aby sa neskôr sami presvedčili o živote, ktorý ich čaká za nimi. Zaujímavé je, že na konci nášho úryvku v Jánovom evanjeliu sa nachádza tajomný verš, v ktorom Ježiš akoby v hádanke pripravuje svojich učeníkov na to, že sa majú nechať prekvapiť: „Ešte chvíľku a už ma neuvidíte a zasa chvíľku a uvidíte ma.“ (Jn 16,16) A určite nie je nič prekvapujúcejšie pre človeka ako účasť na živote Otca Syna a Ducha Svätého. Apoštol Pavol to nevedel rozdýchať a tak len s úžasom konštatuje: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (1 Kor 2,9)
Prechod Vzkrieseného Pána cez zatvorené dvere večeradla je úžasne hlboký opis zoslania Ducha Svätého. Nie nadarmo je evanjelista Ján označovaný ako „Teológ“. Kristom poslaný Tešiteľ vstupuje do sŕdc učeníkov na sviatok Turíc – päťdesiaty deň po židovskej Veľkej noci – podobne ako predtým vzkriesený Pán doprostred zhromaždenia ustráchaných učeníkov. Kým pri stretnutí s učeníkmi za zatvorenými dverami sa zjavuje Kristus vo svojom oslávenom vzkriesenom tele so znakmi umučenia, pri zoslaní Ducha Svätého sú už dvere večeradla otvorené a na učeníkoch sa zjavuje, resp. stáva sa z nich Kristovo tajomné telo, na ktorom nechýbajú ani znaky jeho oslávenia resp. vzkriesenia, ani znaky jeho utrpenia.
V úryvku z takzvanej Ježišovej veľkňazskej modlitby, ktorá nachádza svoj kontext v poslednej večeri Ježiša so svojimi učeníkmi môžeme sledovať silný reťazec pojmov a myšlienok. V úvode s dôrazom počúvame o Otcovom mene, ktoré on dal Ježišovi. Sila tohto dôrazu sa trošku stráca v našom súčasnom preklade. Grécky text v oboch veršoch zachováva úplne rovnaký výraz: ἐν τῷ ὀνόματί σου ᾧ δέδωκάς μοι (en to onómati su ho dédokás moi). Upravený text by vyzeral asi takto: „Svätý Otče, zachovaj ich v tvojom mene, ktoré si mi dal, aby boli jedno ako my. Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal.“ (Jn 17,11b-12a) Toto opakovanie nám prezrádza dve veci: zdôraznenie Otcovho mena a to, že ho on dal Synovi. Opakovaním aj toto istého slovesa vnímame, že Syn robí to isté čo Otec: zachováva v mene. Tento grécky datív však môže mať aj inštrumentálny význam, čo by sa teda dalo preložiť ako: zachovať ich svojím menom. Čitateľ Sv. písma sa pri tomto zdôrazňovaní mena len ťažko ubráni tomu, aby tu nevidel spojenie s udalosťou Exodu a konkrétnejšie s udalosťou zjavenia Božieho mena Mojžišovi. Toto Božie meno, ktoré je v židovskej tradícii sväté a preto nevysloviteľné a ktoré reprezentuje Boha samého, toto meno bolo dané Synovi. Štrnásty verš znova nadväzuje na tieto myšlienky, keď hovorí: „Dal som im tvoje slovo.“Otec dal Synovi svoje meno a Syn im dal jeho slovo. V tejto reťazi sa zdá, akoby meno a slovo sa dali zameniť. Otcovo meno je jeho slovo. Aj z hľadiska jazykového môžeme povedať, že meno je vlastne slovo avšak toto slovo nesie v sebe celú osobu. Nasledujúci verš sa tiež vracia k myšlienke zo samého začiatku nášho úryvku. Ježiš tu vyslovuje svoju prosbu: „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil(τηρέω (teréo)) pred Zlým,“ (Jn 17,15). Použité sloveso je tu pritom to isté ako v prípade prosby z jedenásteho a dvanásteho verša: „Zachovaj (τηρέω) ich vo svojom mene/svojím menom,“ (Jn 17,11). Aby sme to prepojenie mohli vnímať lepšie, použime to isté sloveso a Ježišovu prosbu zo štrnásteho verša parafrázujme: „Zachovaj (τηρέω) ich pre Zlým.“Byť zachovaný od Zlého znamená byť zachovaný v Otcovom mene alebo Otcovým menom. Evanjelium pokračuje ďalej: „Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda,“ (Jn 17,17). Po spojení mena a slova, prichádza spojenie slova a pravdy. Ak je slovo pravda mohli by sme znova parafrázovať: „Posväť ich slovom.“ Vzniká nám tak reťaz: meno – slovo – pravda. Uprostred stojí slovo. Pri toľkonásobnom opakovaní slova slovo sa čitateľ znova ťažko ubráni, tentoraz, aby si nespomenul na prológ Jánovho Evanjelia: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh,“ (Jn 1,1). Toto Slovo je Ježiš sám. V tomto Slove, ktoré je pravdou majú byť učeníci posvätení. A v už spomenutom štrnástom verši sme sa dozvedeli, že Syn dal toto Slovo učeníkom – dal im teda seba samého. Myšlienkovo tu zapadá záver dnešného úryvku. Ježiš, tým, že sa dáva sa posväcuje: „Za/pre nich sa ja sám posväcujem“ (Jn 17,19). Používa sa tu predložka ὑπέρ (hyper), ktorá je dôležitá v kontexte Eucharistie. V Lukášovom Evanjeliu Ježiš pri poslednej večeri hovorí: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za (ὑπέρ) vás … Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za (ὑπέρ) vás,“ (Lk 22,19.20). Ježiš sa dáva celý, dáva svoj život a tak sa posväcuje. Tak sú posvätení aj učeníci, lebo v nezištnom dávaní svojho života za/pre druhých človek nachádza pravdu o svojom živote. Ježiš sa s touto pravdou dokonca stotožňuje. Hovorí: „Ja som cesta, pravda a život,“ (Jn 14,6). Ježiš je touto pravdou, lebo jeho celé bytie je darovaním sa a to darovaním sa úplným.
Pri čítaní Jánovho evanjelia zvlášť pri tomto úryvku sa dá veľmi ľahko prísť k nedorozumeniu ohľadom lásky. Ježišovi učeníci sú vyzvaní milovať Ježiša a to znamená zachovávať jeho prikázania. Inými slovami ak milujem Ježiša, už som zachoval jeho prikázania. Ježiš tu však nehovorí o láske ako emócii, ani o nadšenom citovom vzplanutí, ktoré má s nádchou jedno spoločné, že po čase prejde. Ide tu naopak o lásku, ktorá nie je zakorenená v cítení, ale v skutku dávania sa, čo vyjadruje aj použité gr. sloveso agapaó. Ježiš teda nehovorí „ak cítite, že ma milujete“, ale skôr „ak sa mi odovzdáte celí“, budete zachovávať moje prikázania.
Na prvé počutie veľmi jednoduché Ježišovo podobenstvo o dobrom pastierovi, o ktorom si takmer každý kresťan myslí, že mu rozumie a vypína pozornosť, keď sa začína čítať, paradoxne nebolo učeníkmi pochopené. V prípade nás moderných kresťanov vypínaním pozornosti pri počúvaní Božieho slova dochádza k vzniku zaujímavého fenoménu, ktorý dostal pracovný názov „svätá hmla“. A tak pri rozprávaní o dobrom pastierovi sa všetko sústreďuje na niekoľko okruhov o tom, aký dobrý pastier je Pán Ježiš, ako máme byť dobré ovečky a ako sú (alebo aspoň by mali byť) kňazi dobrými pastiermi. Takto dookola omieľané frázy sú dokonalým uspávacím prostriedkom pre všetky generácie prítomné v kostole. Evanjelium je však radostnou zvesťou – správou, ktorá burcuje k životu a nie tou, ktorá ho berie. O čom teda je podobenstvo o dobrom pastierovi? V prvom rade o ovčinci, z ktorého je potrebné vyjsť, aby ovečka našla pastvu. Je zaujímavé, že pastva je mimo ovčinca. Do neho vchádza zvonku Dobrý pastier. Nie je v ovčinci, lež vchádza doň zvonku. V kontexte Jánovho evanjelia je to obraz vtelenia vykreslený už v úvodnom prológu: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14). Dôvod, pre ktorý do ovčinca vstupuje Dobrý pastier, je dvojaký: ten, že sú to jeho ovce a záleží mu na nich; a druhý, aby im priniesol plnosť života. Opäť to ladí s úvodom Jánovho evanjelia: „V ňom bol život a život bol svetlom ľudí“. Ovčinec je teda svet, do ktorého vstupuje Božské Slovo – Ježiš Kristus – Dobrý pastier. Tento ovčinec je však oplotený, resp. ohradený. A preto podobenstvo je v druhom rade o bráne ovčinca. Ježiš, ktorý sa identifikuje s postavou dobrého pastiera, vchádza do ovčinca cez bránu, nie cez plot. Cezeň totiž vchádzajú zlodeji a zbojníci. Otázkou namieste je určite povaha onoho oplotenia. Prechod cezeň nemusí byť smrteľný pre zlodeja alebo zbojníka či vlka. Pre ovcu však určite smrteľným je. Cez plot sa prenáša resp. prehadzuje už len zabitá ovca. Živá vychádza z ovčinca len cez bránu, cez ktorú je prevádza pastier vďaka svojmu hlasu. Pastierov hlas je hlasom života, ktorý rezonuje v každej ovečke ovčinca. Je to hlas, ktorý vonia „zelenou pastvou“ – životom. Túto Ježišovu obraznú reč učeníci nepochopili. Preto im hovorí, že on je tou bránou do ovčinca. On ako dobrý pastier prichádza „cez seba“. Slovami Origena – On je Božím kráľovstvom – iba v ňom a cez neho má človek prístup k zelenej pastve večného života. Iba v ňom a cez neho má človek prechod cez oplotenie „ovčinca“, ktorým je smrť zvierajúca svet ľudí svojou obručou. Kristu Vykupiteľ človeka je bránou pre človeka, Božou odpoveďou na jeho volanie po živote. Najkrajšou časťou podobenstva je prisľúbenie Ježiša Dobrého pastiera, že kto vojde cez neho, bude spasený, lebo bude vchádzať i vychádzať k zelenej pastve. Bude vo svete, ale nebude zo sveta. To je prisľúbenie života Cirkvi ako nového ovčinca s otvorenou bránou a stále znejúcim pastierovým hlasom. Tu majú miesto sviatosti Cirkvi počnúc krstom a končiac sviatosťou Kristovho kňazstva. Pozývam vás všetkých vyjsť z onej „svätej hmly“ a znovu sa započúvať v podobenstve o dobrom pastierovi do slova života.
Celá stať je pokračovaním príbehu dvoch tzv. emauzských učeníkov. Kleopas a niekto ďalší. Po mimoriadnej skúsenosti s Ježišom v Emauzoch, kde ho spoznali pri lámaní chleba, hneď v neskorú hodinu vstávajú a utekajú späť do Jeruzalema, kde vo večeradle hovoria ostatným čo videli a zažili. A práve doprostred tohto rozprávania vstupuje vzkriesený Ježiš. „Zmätení a naľakaní si mysleli že vidia ducha.“ Prečo to takto prežívajú, keď v Emauzoch ho už videli? Nevideli tohto istého Ježiša už predtým, nespoznali ho pri lámaní chleba? Vari prišiel iný Ježiš medzi nich? Považovali ho za mátohu, ducha zomrelého? Odpoveď na ich situáciu môžeme nájsť v Ježišovej otázke, ktorú im adresuje: „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky?“ Dvaja učeníci, ktorí dobehli z Emauz, hovorili o stretnutí s Ježišom ako o nadprirodzenom úkaze, ktorý si mohli vysvetliť a možno aj vysvetľovali ako stretnutie s duchom zomrelého. Preto sa ich Ježiš vyčítavo pýta, prečo im srdcia zachvacujú také myšlienky a vyzýva ich presvedčiť sa a dotknúť sa jeho osláveného tela i sadnúť si s ním k stolu. Ide už o druhé stolovanie emauzských učeníkov spolu s Ježišom. Od prvého stolovania ich dvihol tým, že sa im stratil z očí v Emauzoch a k druhému stolovaniu ich posadil tým, že sa im zjavil v Jeruzaleme uprostred ostatných učeníkov. Okrem toho, že ich solídne vycvičil po telesnej i duchovnej stránke (večerný beh do kopca späť do Jeruzalema a následná skúsenosť pri zjavení), vrátil ich do spoločenstva učeníkov za zatvorenými dverami ako svedkov svojho zmŕtvychvstania. Ani nevedeli ako a stali sa svedkami Ježišovho vzkriesenia pre ostatných učeníkov. Evanjelista Lukáš ešte poznamenáva, že sa im otvorila myseľ pre porozumenie Písmu. Stalo sa tak na základe toho, že oni sami si vyplnenie predpovedí Starého zákona prečítali vo vlastnom príbehu.
Dve scény zjavenia Ježiša učeníkom v dome za zatvorenými dverami nadväzujú na stretnutie Márie Magdalény so vzkrieseným Ježišom. Jej skúsenosť je vyjadrená vetou: „Videla som Pána“ (Jn 20,18). V tomto výroku, ktorý na konci prvej scény zjavenia Zmŕtvychvstalého učeníci svorne zopakujú, sa slovesu „vidieť“ pridáva nový, hlbší význam. Vidieť Ježiša ako Pána, znamená uveriť v neho. S touto skúsenosťou viery je spojená radosť. Mária Magdaléna vchádza do spoločenstva učeníkov s touto radostnou skúsenosťou viery ako lúč svetla do tmy. Učeníci sú poznačení strachom a ukrývajú sa v zamknutej miestnosti. Sú v situácii, ktorá sa veľmi podobá smútku Márie Magdalény pri hrobe, keď nerozumela zvesti anjelov a pomýlila si Ježiša so záhradníkom. Dá sa povedať, že večeradlo je v istom zmysle ako hrob zapečatený kameňom a preto je miestom temnoty, kde vládne strach. Do tohto rozpoloženia vstupuje večer v deň svojho zmŕtvychvstania Ježiš, ktorý prekonáva prekážku zatvorených dverí a zjavuje sa v tele nesúcom znaky ukrižovania. Evanjelista Ján neopisuje podrobne reakciu učeníkov, ani to, či sa ho dotkli, len stručne konštatuje, že sa „zaradovali keď videli Pána“. Bol to pre nich okamih uverenia nielen v Ježišovo zmŕtvychvstanie, ale aj v jeho oslávenie vyjadrené titulom „Pán“. A Ježiš sa skutočne správa ako Pán. Koná ako Otec. Posiela svojich učeníkov tak ako Otec jeho poslal. Dáva im k tomu Ducha Svätého a posiela ich so sudcovskou mocou odpúšťať resp. zadržiavať hriechy. Táto moc je účasťou na Ježišovom poslaní krstiť Duchom Svätým a snímať hriechy sveta. Ježiš je na začiatku evanjelia označený Ján Krstiteľom ako ten, ktorý bude ponárať, očisťovať Duchom Svätým (Jn 1,33) a definovaný ako „Baránok, ktorý sníma hriechy sveta“ (Jn 1,28). Zaujímavé je, že toto vtedy na začiatku vzbudilo záujem budúcich učeníkov a postupne jeden po druhom si odovzdávali posolstvo o neznámom Učiteľovi, ktorý by mohol byť Mesiášom, až plní nadšenia ústami Filipa konštatujú: „Našli sme toho o ktorom písal Mojžiš v Zákone a Proroci“ (Jn 1,45). Tomuto všeobecnému nadšeniu protirečí Natanael a nekompromisne zruší Filipovo nadšenie. Na oplátku je pozvaný do spoločenstva osobne sa stretnúť s Ježišom a presvedčiť sa na vlastné oči: „Poď a uvidíš“ (Jn 1,46) a končí to Natanaelovým nadšeným vyznaním: „Rabbi ty si Boží Syn, ty si Kráľ Izraela!“ (1,49). Apoštol Tomáš je v závere evanjelia v podobnej pozícii, nezdieľa nadšenie ostatných učeníkov, podobne ako oni predtým nezdieľali nadšenie Márie Magdalény. Je však pozvaný do spoločenstva aby presne na siedmy deň od Ježišovho zmŕtvychvstania sa mohol presvedčiť na vlastné oči resp. ruky. Stanovuje si spôsob a chce sa dotknúť Ježišových rán a boku, chce sa dotknúť jeho tela. Nakoniec mu stačí pohľad, hoci mu Ježiš ponúka možnosť dotyku, aby sa presvedčil. V prípade pochybností a skepticizmu Natanaela nasleduje nadšené vyznanie a po ňom Ježišove schladenie: „Uvidíš väčšie veci“ (Jn 1,50). Ježiš tak otvára Natanaelovi novú perspektívu. V prípade Tomáša Ježiš podobne prijíma, ale zároveň schladzuje nadšené Tomášovo vyznanie: „Pán môj a Boh môj!“. Pridáva blahoslavenstvo tých, ktorí v budúcnosti na základe svedectva apoštolov uveria v Ježišovo meno, bez toho, žeby videli vzkrieseného Ježiša a na základe toho budú mať „život v jeho mene“. Na tomto mieste evanjelista Ján vpúšťa na scénu čitateľa, aby zaujal postoj. Dvere do večeradla sú otvorené.
Dnešné evanjelium nám ponúka tri roviny skúsenosti prázdneho Ježišovho hrobu. Je možné ich rozlíšiť, keď si všimneme sloveso vidieť resp. subjekty, ktoré vidia.Prvým takým subjektom je Mária Magdaléna, ktorá videla odvalený kameň. Pravdepodobne nebola sama, pretože svoju zvesť učeníkom o tom, čo videla podáva v množnom čísle: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme kde ho položili“. V jej skúsenosti je neistota, ale aj intuícia, že tu niečo nehrá. Nazdáva sa, že nejakí zlodeji vykradli hrob, zobrali plachty a cennosti, ako to bolo zvykom – pamätajme, že išlo o hrob zámožného Jozefa z Arimatey – a telo len tak niekde pohodili pri hrobe. A ona sa išla spolu so ženami postarať práve o Ježišovo telo, ktoré teraz nevidela nikde v okolí hrobu. Druhým a pomalším subjektom ako ženy, ktorý sa pohol k hrobu až po ich správe, je tzv. iný učeník, o ktorom vieme, že to bol Ján apoštol. On sa nezastavuje už pri odvalenom kameni a v podstate si ho nevšíma, ale ide ďalej a nahne sa do hrobu, aby videl, čo sa vlastne stalo a hľadal stopy. Pri svojom nahliadnutí do skalného hrobu vidí položené plachty, čo posúva jeho otázniky ďalej. Tak toto asi nebola normálna krádež. Tretím a najmenej dynamickým subjektom je Šimon Peter, ktorý síce beží pomalšie ako Ján, ale jeho pohyb smerom k Ježišovmu hrobu sa nezastavuje pri odvalenom kameni, ani pri vchode do hrobu, ale až na mieste, kde ležalo Ježišovo telo. Vidí tam to isté, čo zvonku zbadal Ján, ale vidí tam ešte niečo, čo je odmenou za jeho odvahu a „ťah na bránku“ pri vyšetrovaní prázdneho hrobu – vidí tam šatku, ktorú mal Ježiš na hlave, ktorá je osobitne zvinutá na inom mieste. To je začiatok Petrovej skúsenosti so Zmŕtvychvstalým Ježišom. Vidí nie stopy po krádeži – pretože kradli sa zvyčajne práve rúcha a cennosti nie telá, ako sa už povedalo – ale stopy po niečom, na čo ešte nemá svoju pracovnú hypotézu. Každopádne plachty a osobitne zvinutá šatka mu nestačí na dostatočnú odpoveď, pretože chýba Ježišovo telo. Po svojom odchode z hrobu sa ho v podstate vyberá hľadať, až kým sa mu Vzkriesený Pán uprostred spoločenstva učeníkov nezjaví sám vo svojom vzkriesenom tele. Poznámka, že po Petrovi tam vošiel aj Ján a videl i uveril, hovorí o tom, že Ján bol prvý, ktorý si spomenul na Ježišove predpovede vzkriesenia. Ale bez Petrovej priamosti a odvahy pri hľadaní Ježišovho tela, by ani Ján neprišiel k svojej skúsenosti. Otázka pre nás by sa mohla dotknúť nášho hľadania Kristovho tela a zvlášť jeho tváre. Možno, že nájdeme len odvalený kameň ako Mária Magdaléna – ktorú si neskôr sám Pán našiel; alebo len plachty a šatku ako Peter, ktorého podobne živý Ježiš prekvapil; ale ak máme pamäť ako Ján, i to nám postačí na radosť z viery v živého Pána.
Putovanie do Jeruzalema na veľkonočné sviatky malo pre každého pútnika svoju poslednú a najkrajšiu etapu z Olivovej hory do jeruzalemského chrámu. Kým cesta z Jericha vystupovala strmými údoliami v púšti z nadmorskej výšky približne 400 m pod úrovňou mora, na Olivovej hore sa pútnici dostali o 1200 metrov vyššie na 800 metrov nad morom. Z Olivovej hory sa potom do Jeruzalema už len zostupovalo s veľkým jasotom a radosťou, pretože chrám bol ako na dlani a pútnikov delila už len chvíľka od vstupu doň. V takomto ovzduší radostného očakávania okoloidúcich pútnikov vystupoval aj Ježiš na Olivovú horu. Keď bol na úpätí hory z východnej strany, neďaleko Betánie poslal dvoch z učeníkov dopredu na pod vrchol do osady Betfage pripraviť osliatko. Vzhľadom k tomu, že Betánia sa neskôr spomína ako Ježišovo miesto pobytu i vzhľadom k tomu, že Ježiš bol podľa Jánovho evanjelia viackrát v Jeruzaleme, dá sa predpokladať, že Ježiš dobre poznal cestu do Jeruzalema i obyvateľov blízkej osady Betfage. Presný opis situácie odviazania osliatka preto neprekvapuje učeníkov. Ježiš sa vyzná a niektorí poukazujú aj na to, že Ježiš pravdepodobne poznal vlastníka osliatka, bol s ním dohodnutý a preto odporúčal učeníkom odvolať sa na neho. Táto odvolávka má však v sebe aj druhý význam: všade v gréckom preklade Starého zákona (tzv. Septuaginta) sa slovom Pán (kyrios) prekladalo Božie meno. Takto by Ježiš prorocky naznačil svoju úlohu toho, kto prichádza v mene Pánovom ako to neskôr prevolávajú učeníci a po nich ostatní putujúci do Jeruzalema. Významným prvkom je charakteristika osliatka ako toho, na ktorom ešte nik nesedel. Poukazuje sa tým na zasvätenie osliatka. Mesiáš ako kráľ Izraela nemohol vstúpiť do Jeruzalema na už jazdenom osliatku, pretože by sa mohol znečistiť, ak by ho predtým používali rituálne nečisté osoby. V tejto súvislosti je dobré pripomenúť, že nejde tu o obraz chudoby, pretože ale pokory a pokoja. Ak by totiž Mesiáš prichádzal na koni bol by symbolom príchodu vojenskej moci. Mesiáš na osliatku je naplnením Zachariášovho proroctva o príchode kráľa do Jeruzalema: „Plesaj hlasno, dcéra Siona, jasaj, dcéra Jeruzalema, hľa, tvoj kráľ ti prichádza, spravodlivý je a prináša spásu, ponížený je a nesie sa na oslovi, na osliatku, mláďati oslice.“ (Zach 9,9). Jeruzalem teda Ježiš uvidel sediac na osliatku. V tejto pozícii sa dostával do popredia záujmu okoloidúcich pútnikov. Prvý impulz tomu dali učeníci, ktorí prestreli svoje plášte na osliatko. Podobné miesto pri opise uctenia si kráľa sa nachádza pri korunovácii Jehúa: „Nato každý vzal svoj plášť, položili mu ich pod nohy na holé schody, zatrúbili na trúbe a volali: „Jehu je kráľom!“ (2 Kr 9,13) Z pohľadu stratégie to bol vhodný okamih na vyhlásenie sa za Mesiáša. Ľudia putujúci do Jeruzalema, plní radostného nadšenia a očakávania blížiacich sa sviatkov, dávali voľný priechod svojim emóciám a boli pripravení „nakaziť sa“ nadšením. Na druhej strane je potrebné si uvedomiť, že skupina zďaleka nebola obrovským davom, ako sa to niekedy prezentuje. Zvolanie Hosanna („Pane zachráň, spas ma“) sa v Ježišovej dobe používalo pri oslave Boha. Toto zvolanie sa nachádza v Žalme 118 spolu so zmienkou o tom, kto prichádza v mene Pánovom a túžbou vystrojiť sprievod s ozdobnými vetvami: „Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho. Pane, spas ma; Pane, daj mi úspech. Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom. Požehnávame vás z domu Pánovho. Boh, Pán, je naším svetlom. Vystrojte sprievod s ozdobnými vetvami až k rohom oltára.“ (Ž 118,24-27)
Na tajomstvo Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania nás takmer bezprostredne pred Veľkou nocou pripravuje udalosť vzkriesenia Lazára z 11. kapitoly štvrtého evanjelia. Rozprávanie má z Ježišovho pohľadu veľmi osobný a citlivý ráz. V ňom totiž smrť zasiahla rodinu súrodencov Lazára, Márie a Marty, pre ktorých bol Ježiš zjavne blízky rodinný priateľ. Vidno to najme vo chvíľach, keď prejavuje emócie smútku nad smrťou brata dvoch sestier. (Jn 11, 33-35) Asi najaktívnejšou postavou po Kristovi je v rozprávaní Marta. V Novom zákone ju spomína ešte Lukáš v známej scéne (Lk 10, 38-42), kde „žaluje“ na svoju sestru, ktorá jej nepomáhala, ale „ktorá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo.“ Tam následne dostane „pokarhanie“, ktoré ju má z jej ustarosteného spôsobu života vytrhnúť a upriamiť na vzácnosť hosťa v jej dome. Podobné črty možno u nej badať aj v evanjeliu 5. pôstnej nedele. Na rozdiel od svojej sestry, ktorá ostáva v dome, sa Marta vybrala prichádzajúcemu Ježišovi naproti. Už v jej prvých slovách cítiť jej svojský temperament. Po akejsi výčitke „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel,“ nasleduje seba uistenie v Ježišove schopnosti „Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“ Ježiš ju chce nasledujúcimi slovami priviesť k nádeji zmŕtvychvstania. S Martou je to však ťažké, pretože tá sa akoby stále točila vo vlastných predstavách („Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“), kde nepúšťa veľmi Ježiša k slovu. Ježiš musí energickej Marte následne odobrať iniciatívu a priamo jej ukazuje na pointu celého príbehu. „Ja som vzkriesenie a život.“ Martino nasledovné vyznanie: „Ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet,“ navodzuje dojem, že dospela k pravej viere. Scéna pri hrobe však naznačuje opak. Tam namieta proti otvoreniu hrobu s tým, že Lazár bude po štyroch dňoch v hrobe už zapáchať (v. 39). To dosvedčuje že tým predošlým „ja som uverila“ [gr. ἐγὼ πεπίστευκα, tvar perfekta] vlastne len prehlbila svoju domýšľavosť. Myslí si, že všetko správne chápe i verí. Stále pritom pod tlakom udalosti smrti a pohrebu ostáva roztržito len pri pozemských záležitostiach. Príprava na blížiace sa veľkonočné sviatky v sebe skrývajú nástrahu. Prílišná zamestnanosť nás môže dostať do stavu Martinho zmýšľania. Je ňou istota že všetko dávno chápeme, a že sa to vlastne bude opakovať tak ako každý rok. Pritom nám môže uniknúť podstatná vec. A to napriek tomu, že ju budeme mať priamo pred očami, a že nám to bude opakovane ohlásené. Tajomstvo Ježiša, ktorý jediný je „vzkriesenie a život.“
Téma svetla/tmy, dňa/noci, slepoty/„videnia“ prepletá celú stať o uzdravení slepého od narodenia v 9. kapitole Jánovho evanjelia. Východiskom posolstva evanjelia je vrodená fyzická slepota jedného človeka. Ježišovi učeníci (v. 2) aj farizeji (v. 34) ju interpretujú ako Boží trest za hriechy, či už hriechy toho človeka alebo jeho rodičov. Ježiš odmieta takýto pohľad na pôvod jeho postihnutia a odhaľuje, že je to preto, aby v ňom boli zjavené Božie skutky (v. 3). Na záver Ježišovho počiatočného znamenia v Káne Galilejskej evanjelista hovorí, že Ježiš tým zjavil svoju slávu a jeho učeníci uverili v neho (Jn 2,11). V úvode k oživeniu Lazára, Ježiš spája chorobu svojho priateľa tiež so slávou: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn“ (Jn 11,4), a s vierou učeníkov, keď im hovorí: „Lazár zomrel. Pre vás sa radujem, že som tam nebol, aby ste uverili“ (11,14b-15a). V zmysle týchto veršov môžeme povedať, že Božie skutky, o ktorých sa hovorí v dnešnom evanjeliu sú zjavením Božej slávy, ktorá sa prejavuje vo viere. Koniec koncov, Ježiš to sám povedal v 6. kapitole takto: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal“ (6,29). Ježiš v dnešnom evanjeliu pokračuje: „Musíme konať skutky, toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň. Prichádza noc, keď nik nemôže pracovať. Kým som na svete som svetlo sveta“ (vv. 4-5). Privádzať k viere v Ježiša znamená konať skutky, o ktorých Ježiš hovorí a zároveň to znamená zabezpečovať tomuto svetu deň, lebo Ježiš je jeho pravým svetlom. To sa stane ešte viac zjavným v priebehu celej state. Pri pokračovaní čítania nášho evanjelia je dôležité si uvedomiť, že keď Ježiš urobí blato a pošle toho človeka umyť sa (v. 7), on samozrejme Ježiša nevidel. Vie, že mu to urobil „človek menom Ježiš“ ako to sám hovorí (v. 11), ale nevidel ho. V priebehu celého vyšetrovania môžeme sledovať ako sám prichádza k viere v Ježiša. Nevidel ho, nevie kde je (v. 12), najprv o ňom hovorí ako o človeku (v. 11), neskôr ho nazve prorokom (v. 17). Všetko graduje v jeho konfrontácii s farizejmi, a keď je zoči-voči vystavený ich slepote (vv. 30-32) sám prichádza k skutočnému videniu. Jeho cesta viery vrcholí, keď ho vyhľadá Ježiš. Ježišove slová najlepšie vystihujú pravý zmysel celej epizódy. Keď sa ho totiž uzdravený pýta, kto je to Syn človeka, aby v neho mohol uveriť, Ježiš mu odpovie: „Už si ho videl, a je to ten čo sa rozpráva s tebou.“ Napriek tomu, že ho ten muž teraz vidí prvý krát svojimi fyzickými očami, Ježiš potvrdzuje, že už ho videl – uvidel ho očami viery na základe toho, čo mu Ježiš urobil, keď uveril jeho slovu. Ježiš sa stal jeho svetlom a on mohol konať Božie skutky – uveril v Ježiša. Jeho cesta viery sa završuje, keď hovorí: „Verím, Pane“ (v. 38) a jeho „klaňanie sa“ naznačuje komu je adresované jeho vyznanie. Na ceste človeka uzdraveného z fyzickej slepoty vidíme zmysel posolstva celého príbehu. Od fyzickej slepoty, prechádza tento človek k videniu viery. Boží skutok, ktorý sa podľa Ježišových úvodných slov mal na tomto človeku zjaviť tak nebolo jeho uzdravenie z fyzickej slepoty, ale to, že uveril v Ježiša ako v toho, ktorý je od Boha (v. 33). Uveriť v Ježiša ako v toho, kto o Bohu prináša pravú zvesť (1,18) znamená vidieť a mať svetlo, a tak môcť kráčať vodne a nepotknúť sa (11,9). Keď človek túto vieru nemá prichádza noc a nemôže konať Božie skutky. Farizeji, ktorí si uzurpovali právo súdiť čo je Boží skutok (vv. 16. 24. 28-29), a tak tvrdili, že vidia (v. 41), na rozdiel od uzdraveného slepého, nerozpoznali odkiaľ Ježiš je. Preto skutočnými slepými zostali oni. Slepý zostáva každý, kto v Ježišovi nerozpozná Božiu tvár.
Zaujímavý pohľad na život a vzťahy. Latentná neznášanlivosť vystupuje na povrch v mnohých sférach. Ak by sme tento postoj preniesli na Ježišovu dobu, potom by sa očakávalo, že Samaritáni budú prví, ktorých treba odstrániť. Veď je to zberba miešancov, čo zanechali pravú vieru a ustavične nám robia problémy. Samaritáni sa totiž so Židmi nestýkajú. Po babylonskom návrate robili Židom problémy s obnovou chrámu a Jeruzalema. V II. storočí pred Kristom sa postavili na stranu Sýrčanov, ktorí viedli vojnu proti Jeruzalemu. V roku 128 pred Kristom na oplátku Židia vypálili a zničili samaritánsky chrám na hore Garizim. Ideálne predpoklady na „legálnu“ vendettu… a to je len jedna skupina, ktorá by mala „zomrieť, aby mne bolo fajn“! Aký neslýchaný je Ježišov postoj zoči voči staronovej mentalite. On musel prejsť Samáriou (v. 4). Musel, ale nie geograficky. Existovala aj iná cesta, cez Jericho a údolie rieky Jordán. Grécke dei – musieť je v Jánovom evanjeliu spojené s nutnosťou vyplniť Božiu vôľu (3:7, 3:14, 3:30, 4:4, 4:20, 4:24, 9:4, 10:16, 12:34, 20:9). Ježiš musí, lebo chce splniť vôľu Otca: mojím pokrmom je plniť vôľu toho, kto ma poslal (v.34). A čo je vôľa Otca???? A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“ Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. (Jn 3, 14-18a) Ježiš sa teda náhli, aby sa mohol stretnúť s nenávidenými oponentmi, náboženskými diletantmi a neustálymi ohrozovateľmi židovského národa. Ježišovo „musí“ smeruje k stretnutiu so Samaritánkou. Čaká na ženu, aby s ňou viedol dialóg a nie polemiku, aby jej rozširoval horizonty a nie aby ju ponížil dokazovaním svojej pravdy. Dialóg a svedectvo je to, čím Ježiš priťahuje ženu k sebe! Riešenie problému nespočíva v eliminácii! Izrael počas 40 ročného putovania púšťou sa mal naučiť jednu podstatnú vec. 1 Každé prikázanie, ktoré vám ja dnes dávam, máte náležite plniť, aby ste žili a rozmnožovali sa, vošli a vlastnili krajinu, ktorú Pán odprisahal vašim otcom. 2 A rozpamätúvaj sa na celú cestu, po ktorej ťa Pán, tvoj Boh, vodil štyridsať rokov na púšti, aby ťa pokoril, vyskúšal a zvedel, čo je v tvojom srdci, či budeš zachovávať jeho príkazy, alebo nie. 3 Pokoril ťa a dal ti zakúsiť hlad; potom ťa kŕmil mannou, ktorú si nepoznal ani ty, ani tvoji otcovia, aby ti ukázal, že človek nežije len z chleba, ale že človek žije zo všetkého, čo vychádza z Božích úst. (Dt 8,1-3) K tomu, aby som žil, a žil naplno, nestačí materiálne zabezpečenie ani moje vlastné predstavy! K tomu je nutné prijímať to, „čo vychádza z Božích úst“! V hebrejčine je zaujímavá slovná hra. Prikázania, ktoré dáva Boh micwah, je to, čo vychádza moca´ z Božích úst. A presne toto dáva život, toto sýti človeka. Je to Božie slovo, príkaz, vychádzajúci z Božích úst, ktorý sýti srdce človeka a napĺňa ho všetkým, čo potrebuje. Hlad na púšti mal otvoriť oči, aby hľadali ozajstné naplnenie. Je to základná skúsenosť Izraela a každého veriaceho. Táto realita sa opakuje aj v Ježišovom osobnom živote. Pri pokúšaní mu ponúkne diabol, aby využil svoj vlastný potenciál a podľa vlastných predstáv. Premeň kamene! (Mt 4,3). V podstate: uskutočni svoje šťastie, svoje potreby podľa seba! A Ježiš odmietne citovaním práve spomínanej časti z Deutoronómia. On pravý človek a pravý Boh ide, aby pomáhal ostatným v ich hlade a smäde objaviť, čo sýti naozaj človeka. Prináša dar – dorean tou Theou. Tento grécky výraz sa nachádza iba raz u Jána a práve na tomto mieste. Zdôrazňuje tak dar, ktorý sa dáva skrze Ježiša nielen Samaritánke ale všetkým!!!! Voda, ktorú dáva sám Ježiš! Takto sa nám uzatvára dynamika celej udalosti. Ježiš musí ísť skrze nečisté a nepravoverné územie Samaritánov, musí sa zastaviť medzi nimi, aby ponúkol nečistým živú vodu, dar samotného Stvoriteľa. A je evidentné, že nejde o tečúcu vodu, ale o vzťah, ktorý uhasí každý existenciálny smäd či hlad: už veríme nie pre tvoje slovo, ale sami sme sa presvedčili (porov. vv. 39.42) Je na mieste osvojiť si lekciu, ktorú nám dáva Ježiš. Hlad, ktorý zakúšajú naši súčasníci – nespokojnosť, hľadanie riešení, vzbury, zvláštne pohľady na vzťahy, na iné osoby, iné kultúry – je príležitosťou pre nás Ježišových učeníkov musieť ísť k nim a skrze dialóg a svedectvo ponúkať živú vodu: Ježiša! Ukázať, že nie eliminácie, ale vzájomné poznanie a prijatie Ježišovho postoja rieši všetko!
Ježišovo premenenie na vysokom vrchu nápadne pripomína udalosť Božieho zjavenia na hore Sinaj. Aj keď je veľmi ťažko porozumieť detailom tohto zjavenia ako sa opisuje v kapitolách 19 a 24 knihy Exodus (napr. koľko kráť Mojžiš vystupuje; kto, kedy a po akú hranicu sa môže priblížiť k vrchu a pod.), paralely k evanjeliovému rozprávaniu nachádzame najmä v 24. kapitole. Ježiš vystupuje s troma učeníkmi Petrom, Jakubom a Jánom, tak ako podľa Ex 24,1 Mojžiš vystúpil s Áronom, Nadabom a Abihuom. Je pravda, že s nimi podľa toho istého verša vystupujú aj sedemdesiati starší, menovite sa však spomínajú len títo traja. Sprievodným znamením Božieho zjavenia je oblak: „Keď Mojžiš vystúpil na vrch, oblak zahalil vrch. Pánova sláva zostúpila na vrch Sinaj a šesť dní ho zakrývala oblakom“ (Ex 24,15-16a). Oblak zahalí vrch aj pri Ježišovom premenení. Mojžiš je povolaný vstúpiť do oblaku na siedmi deň: „Na siedmy deň Pán zavolal Mojžiša do stredu oblaku“ (Ex 24,16b). Ježiš berie učeníkov na vrch po šiestich dňoch, teda na siedmy deň (liturgia tento časový údaj na začiatku epizódy vynecháva a jeho správny preklad by mal byť skôr „po šiestich dňoch“ a nie „o šesť dní“). Opis Ježišovho vzhľadu pri premenení pripomína premenu vzhľadu Mojžiša po stretnutí s Bohom po obnovení zmluvy po udalosti so zlatým teľaťom: „Mojžiš nevedel, že mu po rozhovore s Pánom pokožka tváre žiarila. […] Keď Izraeliti pozreli na Mojžišovu tvár, videli, že mu pokožka na tvári žiari“ (Ex 34,29b.35a). Vidíme tu však aj rozdiely. Mojžišovi sa rozžiari pokožka na tvári po stretnutí s Bohom – Ježiš sa takpovediac „rozžiari sám od seba“. V Ježišovom prípade sa hovorí o žiariacej tvári a odeve – v prípade Mojžiša o pokožke tváre a odev sa nespomína. Ježiš však nie je ako Mojžiš, veď samotný Mojžiš sa objaví vedľa neho. Ten zásadný rozdiel však vnímame práve, keď celú scénu zahalí oblak. Je to zvláštny oblak. Oblak sám o sebe totiž navodzuje predstavu zahalenia, zatemnenia. Ten zo Sinaja je až hrôzostrašný: „Na úsvite tretieho dňa začalo hrmieť a blýskať sa, vrch zahalil hustý oblak, znel silný zvuk rohu a všetok ľud v tábore sa chvel strachom. […] Celý vrch bol v dyme, lebo Pán zostúpil naň v ohni. Dym z neho vystupoval ako z taviacej pece a celý vrch sa prudko zachvieval. Zvuk rohu mohutnel. Mojžiš hovoril a Boh mu odpovedal v hrmení“ (Ex 19,16.18-19). Oblak pri Ježišovom premenení je však „jasný“, alebo „plný svetla“ (φωτεινός [foteinos], od slova φῶς [fos] „svetlo“; Mt 17,5a). A aj keď učeníci majú predsa len strach, Ježiš sa ich dotkne a hovorí im: „Vstaňte a nebojte sa!“ (Mt 17,7b) Evanjelista nám Božiu prítomnosť predstavuje ináč než kniha Exodus. Na horu Sinaj Boh povoláva Mojžiša, aby mu dal svoj Zákon: „Vystúp ku mne na vrch a zostaň tam. Dám ti kamenné tabule, zákon a prikázania, ktoré som napísal, aby si podľa nich učil“ (Ex 24,12) a ešte pred tým celý ľud volal: „Budeme plniť všetko, čo Pán povedal“ (Ex 24,3c). Hlas na hore Ježišovho premenenia, ktorý je hlasom Boha, Otca, však hovorí: „Toto je môj milovaný Syn, ktorého som si obľúbil. Jeho počúvajte“ (Mt 17,5b). Ježišova autorita tak ďaleko prevyšuje Mojžišovu. Nemusí to však nevyhnutne znamenať, že Ježiš je v opozícii voči „zákonom a prikázaniam“ darovaným na hore Sinaj, ale o to, že Ježiš je ich autentickým vykladačom, a zjavuje ich pravý zmysel, v zmysle Ježišových slov z toho istého evanjelia: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo prorokov. Neprišiel som zrušiť, ale naplniť“ (Mt 5,17). Navyše, s Mojžišom sa objavuje aj Eliáš, predstaviteľ prorokov. Autorita Ježišovho výkladu a uskutočňovania Zákona a prorokov je tak potvrdená Otcovým hlasom.
Už tradične sa krátko po začiatku 40-dňového pôstneho obdobia konfrontujeme so štyridsiatimi dňami Ježišovho pôstu a pokúšania na púšti. Túto epizódu zo začiatku Kristovho verejného pôsobenia nám zachytili synoptickí evanjelisti. Matúšova a Lukášova verzia pritom rozširuje Markovo stručné podanie o tri konkrétne diablove pokušenia. Číslo 40 v časovom zmysle patrí v Starom zákone medzi časté vyjadrenie obdobia skúšky a prípravy na niečo výnimočné. Medzi najznámejšie príklady patrí 40 rokov putovania Izraelitov po púšti, 40-dňový pobyt Mojžiša na vrchu Sion a rovnaký čas putovania Eliáša na rovnomennú horu. Práve tieto tri udalosti by som tu chcel použiť ako prirovnanie k jednotlivým pokušeniam, ktorými bol vystavený Kristus. Najprv je však dôležité vysvetliť termín pokúšanie (gr. πειρασμός), ktoré v Biblii nemá iba démonické zafarbenie. Diablova (satanova) úloha ako toho, ktorý pokúša, sa objavila až v poexilovej dobe. Dovtedy bol tým, kto pokúšal/skúšal, Boh. Na takéto „dopustenie“ pokušenia sa teda dá pozerať nie ako na snahu o niečí pád, ale ako na test osobnosti. Koniec koncov, ako to možno vidieť u Jóba, pokušiteľ nemá neobmedzenú moc, ale musí sa podriadiť Božej vôli. Nehostinnosť púšte tvorí prostredie pre prvé Ježišovo pokušenie „nasýtiť sa“ (Mt 4, 2-4), ktoré opakovane zakúšali aj putujúci Izraeliti. Na rozdiel od „Božieho Syna“ (v. 3) však Izrael (tiež často predstavovaný ako Boží syn; viď Dt 8,5) zlyháva. Aj napriek tomu, že na reptanie ľudu Boh odpovedá darom manny (Ex 16), sťažnosti neprestávajú a ústia dokonca do otvoreného prejavu nevďačnosti (Nm 21,5). Túžba po chlebe tak zatienila potrebnejšiu túžbu po Božom slove (Dt 8, 3). Druhé Kristovo pokušenie mení scénu a obaja diskutujúci protagonisti sa nachádzajú „na vrchole chrámu“ (Mt 4, 5-7). Doslova sa hovorí o „krídelku“ (gr. πτερύγιον) chrámu, čo môže poukazovať na nám dnes neznámy architektonicky prvok budovy, alebo tiež na citovaný Žalm 91 a Božie ochranné krídla (v. 4). Obsah diablovej provokácie je prinútiť Ježiša pozerať sa úzko na svoje postavenie bez vzťahu a dôvery voči nebeskému Otcovi. Ide o pokušenie „pokúšať Boha“. Vzbudzujú ho pochybnosti, či sa o nás naozaj niekto stará, či je nás Boh schopný zachrániť z nebezpečenstiev. To možno v istom zmysle badať u Eliáša. Na sklonku svojho pôsobenie, kedy už stráca sily a dokonca si žiada zomrieť (1 Kr 19, 4), je posilnený anjelom a pozvaný putovať 40 dní k vrchu Horeb (Sinaj). Tam na Božiu otázku: „Čo tu robíš, Eliáš?“ (v. 9) odpovedá vyčítavým a trpkým tónom: „Plný som horlivosti za Pána, Boha zástupov! Veď synovia Izraela opustili tvoju zmluvu, tvoje oltáre zborili a tvojich prorokov pobili mečom! Ja sám som ostal, za mojím životom však sliedia, chcú mi ho vziať.“ (v. 10) Boh na to priamo nereaguje a poveruje ho novými úlohami. Tým Eliášovi pripomína, že úspešnosť poslania nestojí na prorokovi, ale na Ňom. Aj napriek zdanlivým nezdarom niet dôvodu na pochybovanie alebo pokúšanie Boha. Posledná diablova ponuka pre Krista sa týka svetovlády (Mt 4, 8-10). Na oplátku od neho chce, aby sa mu poklonil. Pokušeniu modloslužby, resp. nesprávneho uctievania Boha, Izraeliti podľahli na záver 40-dňového „pôstneho“ pobytu Mojžiša na vrchu Sinaj, keď od Pána prijímal Zákon. Poznáme ho ako rozprávanie o zlatom teľati (Ex 32). Po opise morálneho pádu ľudu sa prekvapivo stáva predmetom následného „pokušenia moci“ samotný Mojžiš. Od rozhorčeného Boha dostáva ponuku, aby jeho potomstvo nahradilo vyvolený národ, ktorý mal byť za trest vyhladený. Na rozdiel od svojho brata Árona a súkmeňovcov sa Mojžiš prejaví ako muž plný pokory a rozvahy. Začne za vinníkov prosiť a odvtedy sa považuje za „nebeského“ zástancu Hebrejov pred Bohom. (porov. Jn 5, 45) Tak v čase pred Kristom, ako aj po ňom, mnohí zakúšajú pokušenia rôzneho druhu. Tam, kde viacerí padli, Kristus ostáva stáť a istým spôsobom napráva to, čo sme v našej slabosti pokazili. To nás povzbudzuje, že v kráčaní životom (nielen počas 40-tich dní pôstnej doby) sa v pokušeniach môžeme spoľahnúť na toho, ktorého neoblafol ani diabol citujúci Sväté písmo.
Aby človek mohol reálne odpovedať na zlo, musí ho dať pocítiť tomu, kto mu ublížil. Takto vyzerala spravodlivosť príkazu oko za oko a zub za zub. Komentátori poznamenávajú, že prvotným cieľom tohto príkazu bolo nepreháňať pomstu a udržať ju v prijateľnom rozsahu. Ježišovo prehĺbenie a zvnútornenie tohto nariadenia Mojžišovho zákona spočíva vo vylúčení pomsty. „Neodporujte zlému“ neznamená tolerovať zlo a už vôbec nie tolerovať Zlého v zmysle nadprirodzenej bytosti. Znamená to pri vysluhovaní spravodlivosti vylúčiť pomstu. Ježiš požaduje neliečiť zlo pomstou, ale nápravou. Preto v ďalšej ilustrácii je uvedená výzva nastaviť druhé líce a nechať plášť. Netreba zabudnúť, že reč je adresovaná učeníkom, ktorí majú mať väčšiu spravodlivosť ako experti na Mojžišov Zákon a podstata tejto novej a kvalitatívnej vyššej spravodlivosti spočíva v podobaní sa Otcovi, ktorý je na nebesiach. Druhá „antitéza“ interpretuje v tomto duchu prikázanie o láske k blížnemu, ktoré bolo vysvetľované tak, že k nemu niektorí učitelia dodávali nenávisť k nepriateľom, medzi ktorých vo všeobecnosti patrili ľudia z pohanských národov a tí domáci, ktorí im prisluhovali. Pán Ježiš obracia výklad prikázania o láske k blížnemu práve zmienkou o pohanoch a mýtnikoch, ktorí profitovali na kolaborácii s pohanským daňovým systémom. Chváli ich, že aj oni dobre robia vo vzťahu k svojim priateľom. Požiadavka „väčšej spravodlivosti“ a podobnosti s Bohom však v sebe obsahuje aj lásku k nepriateľom, od ktorých nemožno nič dobré dostať. Ježiš však zároveň pripomína aj to, že táto „väčšia spravodlivosť“ môže čakať odmenu a učeníkom, ktorí by sa v porovnaní s pohanmi a mýtnikmi mohli nádejať, že sú na tom lepšie dáva Božiu dokonalosť ako mierku ich spravodlivosti.
Celá táto dlhšia pasáž z Ježišovej reči na hore hovorí o splnení požiadaviek Mojžišovho zákona (Tóry). Pán Ježiš sa tu štylizuje do úlohy vykladača Tóry. Ale ešte predtým, než sa do toho pustí, nezabudne uistiť svojich učeníkov, že jeho výklad nechce zo Zákona odlomiť ani najmenší kúsok. Je v pozícii učiteľa, ktorý odovzdáva svojim žiakom to najcennejšie čo vie – jadro svojho učenia. A Ježišovo učenie – ako to čítame na iných miestach – malo veľkú moc a príťažlivosť. Vo svetle poslednej vety Matúšovho evanjelia (Mt 28,19-20): „Choďte teda, učte /robte učeníkov/ všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“, ide tu o veľmi dôležitý okamih pre učeníkov. Pán Ježiš v tomto úryvku vyťahuje z Tóry piate, šieste a ôsme prikázanie a interpretuje ich. Najprv povie to, čo všetci vedia a vidia, aby potom prekvapil a na niektorých miestach až šokoval svojich učeníkov tým, že im ukáže to čo nevedia, ani nevidia. Tento prvý krok vyjadrený slovami: „Počuli ste, že bolo povedané“ je niečo ako ukázanie špičky ľadovca plávajúceho v oceáne. V druhom kroku Ježiš berie učeníkov pod hladinu, aby im ukázal celý ľadovec – podstatu Mojžišovho zákona, radikálne nový rozmer pohľadu na človeka – antropológiu srdca, kde rozhoduje to, čo je pod hladinou. Preto niektorí vykladači Písma hovoria, že Ježiš tu radikalizuje Mojžišov Zákon. Iní oveľa výstižnejšie pripomínajú, že tu ide o interiorizáciu – zvnútornenie požiadaviek Tóry. Pre úplnejší výklad je vhodné všimnúť si v týchto tzv. antitézach nenápadnú, ale opakujúcu sa zmienku o pekelnom ohni, pekle a pôsobení Zlého. Tak pri piatom, šiestom ako aj pri ôsmom prikázaní tento „pekelný“ moment nachádza. Ježiš svojim vysvetlením prikázaní ide dovnútra človeka – obrazne povedané do jeho srdca – kde sa odohráva zápas o Božie kráľovstvo a o zachovanie Zákona. Ak je v reči učeníkov áno-áno a nie-nie, vtedy v nich funguje niečo čo nepochádza od Zlého, ale od „Otca, ktorý je na nebesiach“ ako to potom krásne vyjadruje nasledujúca stať o almužne, pôste a modlitbe. Možno teda povedať, že srdce človeka sa stáva týmto spôsobom „Božím trónom, podnožkou jeho nôh (je to narážka na archu zmluvy) a mestom veľkého Kráľa“. V našom texte je nebo označené ako Boží trón, zem ako podnožka jeho nôh. Dokonale zachovanie Zákona je spojením neba so zemou a to sa odohrávalo v Ježišovej dobe viditeľne v jeruzalemskom chráme, kde sa ľud očisťoval od nespravodlivosti. Ježiš to posúva na srdce človeka. Tam sa spája nebo so zemou a takéto srdce má potenciál byť pod oblakom Božej slávy, Božej prítomnosti, aby v ňom bolo Božie kráľovstvo, ktorého moc robí človeka spravodlivým zvnútra. Preto Ježiš svojim učeníkom zdôrazňuje, že ich spravodlivosť, musí byť väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov ak chcú vojsť do Božieho kráľovstva.Vo svetle toho je možné pochopiť Ježišove „antitézy“ nielen ako prehĺbenie požiadaviek Zákona, alebo ich zvnútornenie, ale najmä ako ohlásenie a ukázanie veľkosti celého „ľadovca“ Božieho Zákona lásky, z ktorého Tóra bola len malou špičkou.
V prvom rade si pri dnešnom čítaní treba najprv odmyslieť vetu: „Ježiš povedal svojim učeníkom“. Ona je totiž len doplnok v lekcionári, aby sa vedelo kto komu hovorí. Vo verši 5,13 ju v texte Svätého Písma nenájdete. Na druhej strane si ju treba hneď domyslieť, pretože odkazuje na začiatok piatej kapitoly, kde sa opisuje ako Ježiš vidiac veľké zástupy vystúpil na vrch a adresoval svojim učeníkom tzv. reč na hore: „Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich… “ (Mt 5,1-2). Zaujímavé je, že medzi týmto úvodom a našou staťou sa nachádzajú známe blahoslavenstvá, ktoré hovoria o šťastí a blaženosti Ježišových učeníkov, pretože im patrí Božie kráľovstvo. Hneď po skončení posledného blahoslavenstva pridáva Pán Ježiš dve prirovnania, ktoré majú pomôcť učeníkom uvedomiť si kto sú. Prvým prirovnaním je soľ, ktorá bola potrebná nielen k bežným pokrmom, ale aj pri obetovaní v jeruzalemskom chráme: „Každý obetný dar potravinovej obety posolíš soľou a nikdy nesmie chybovať soľ zmluvy s tvojím Bohom pri tvojich potravinových obetách. Každú svoju obetu budeš prinášať so soľou.“ (Lv 2,13) Na rozdiel od skutočnej soli, ktorá dáva chuť pokrmom v domácnostiach a úplnosť obetám v chráme, majú byť Ježišovi učeníci soľou v univerzálnejšom rozmere: majú byť soľou zeme a starať sa o svoju „slanosť“, ktorou je Božie kráľovstvo v nich. Slanosť soli sa nedá stratiť, ale môže sa znehodnotiť zmiešaním sa s pieskom a hlinou až do tej miery, že je nepoužiteľná. Podobne sa Božie kráľovstvo v Ježišových učeníkoch môže zmiešať s balastom a stane sa pre zem – myslí sa svet ľudí – dôvodom aby vyhodili a pošliapali túto zmes a s ňou aj zvesť o Božom kráľovstve. Druhé prirovnanie hovorí inými slovami o tom istom. Mesto na návrší, ktoré má byť svetlom sveta je odkazom na prorockú víziu Jeruzalema, ktorý pritiahne všetky národy ku klaňaniu sa jedinému pravému Bohu (Iz 2,2-5). Ježišovi učeníci majú byť takýmto novým Jeruzalemom. Božie kráľovstvo v nich (inými slovami Duch Svätý) bude vydávať prostredníctvom ich skutkov príťažlivé svetlo a privádzať ľudí k oslave Boha. Zodpovednosťou učeníkov je, aby si túto soľ Božieho kráľovstva nenechali zo srdca a mysle vymyť balastom a svetlo zakryť mericou strachu či pohodlnou posteľou.
Boh si vyvolil to, čo je svetu slabé. To je priama téma druhého čítania z Prvého listu Korinťanom v túto nedeľu (1, 26-31). A nezvyčajne, keďže si väčšinou cyklus čítaní epištol žije v nedele vlastným životom, pekne zapadá do témy celej bohoslužby slova. Tá vrcholí v evanjeliu, ktoré nám podáva začiatok 5. kapitoly (vv. 1-12a) z Matúša a teda aj začiatok slávnej „reči na vrchu“, ktorej úvod tvoria ešte známejšie blahoslavenstvá. Tie predstavujú rôzne skupiny ľudí, ktorí sú pre svoju povahu a okolnosti na okraji záujmu sveta. Ježiš však práve takých považuje za šťastných – blahoslavených. Podobný pohľad nám podáva Boh aj v Starom Zákone prostredníctvom proroka Sofoniáša (2, 3; 3, 12-13), ktorý vidí budúcnosť vyvoleného národa u tých, ktorí sú pokorní a chudobní. To všetko poeticky podporujú verše Žalmu 146 spolu s responzom, ktorý obsahuje prvé z evanjeliových blahoslavenstiev. Žalmom 146 sa začína posledná časť celého žaltára, ktorú tvorí zbierka posledných piatich žalmov celej knihy. V judaizme sú známe pod menom „Malý Hallel“. Dôvodom je, že všetky tieto žalmy začínajú a končia zvolaním הַֽלְלוּ־יָ֡הּ (Chváľte Pána), ktoré sa v priebehu dejín neprekladalo a my ho dnes poznáme vo forme Aleluja. Malým je preto, aby sa odlíšil od oficiálneho Hallelu, kde patria Žalmy 113-118. Už cez to možno Žalm 146 vnímať ako chválospev. Jeho silnou témou je však okrem oslavy aj vďaka a blahorečenie človeka, ktorý sa spolieha na Boha. Odborníci sa domnievajú, že vznikol v čase až po babylonskom zajatí a teda po stáročiach skúseností so slávou a hlavne pádom a uponížením. V prvej polovici sa preto konštatuje, že oporu nemožno získať v dôvere v ľudských vládcoch a režimoch (porov. v. 3. 4.). To jedine dokáže garantovať iba Boh. Ako na to žalmista prišiel? Zo životnej skúsenosti. To rad radom vymenúva od verša 6. Začína tým, že to odvodzuje od viery, že Pán kontroluje celý svet. To prepája s jeho činnosťou a zásahmi v prospech tých najbiednejších. Tu sa dostávame už k veršom, ktoré zaznejú už priamo v liturgii (vv. 6c-10). Poďme teda na to. Pán (יהוה) je verný. Nemení sa. Je dôveryhodný. Ide až za hranicu toho, ak je niekto neverný k nemu. Dokáže sa zastať tých, ktorých „akože právny systém“ melie vo svoj prospech. Kto sa nedovolá u sudcov, dovolá sa u toho, kto jediný vie kde je pravda. Ba viac je jej autorom a podstatou. Tí, ktorí sú na tom existenčne zle, prežívajú vďaka tomu, že ich napriek všetkým okolnostiam udrží pri živote ten, do koho dôveru zložili. Tí, ktorých spútava moc ľudí, moc ideológií, závislostí či iných mocností, majú nádej na rozbitie dverí svojich žalárov a pút. Tí, ktorí nevidia fyzicky, či duchovne, môžu svedčiť, že už vďaka svojmu Bohu vidia lúče svetla. Pán dvíha tých, ktorí sú zhrbení pre útlak, šikanu, strach, či hanbu. Takí sa už nemusia dívať iba do zeme, ale sa môžu znova zahľadieť do neba. Tí, čo sa snažia kráčať Pánovou cestou cítia Pánovu blízkosť a podporu. Pretože vedia, že ich niekto isto miluje. Pán je na strane cudzincov – mimo domova -, sirôt – bez rodičov -, a vdov – bez milovaného partnera. Ale… Ak im chce niekto ublížiť, tak takému zahatí možnosti. Pán teda podľa žalmistu jediný kraľuje. Dokázal to tým, ktorí sa na neho spoľahli vo chvíľach najhlbšej tmy. Robí tak priamo, či cez svojich služobníkov. Otázka smerom ku nám, ktorí sme čitatelia a poslucháči týchto veršov teda je.. Obrátil som sa už niekedy v zlých časoch dôverne a úplne na Pána? A ak áno, ako to dopadlo? Nemal by som aj ja patriť medzi tých, čo by mali vydať podobné svedectvo?
Prvou otázkou, ktorá nám môže skrsnúť v mysli pri čítaní tohto evanjeliového úryvku môže byť: Odkiaľ sa Ježiš odobral do Galiley? Hneď naporúdzi je odpoveď, že veď predsa z Nazareta, lebo hneď ďalší verš pripomína, že opustil Nazaret a prišiel bývať do Kafarnauma. Ak však vieme, že Nazaret bol takmer v srdci Galiley – hlavné mesto tejto provincie Seforis ležalo približne 7 km severne od Nazaretu – tak stojíme pred zaujímavou záhadou. Máme pred sebou viaceré Ježišové pohyby. Vzhľadom k tomu, že v predchádzajúcej kapitole sa hovorí o Ježišovom krste v Judsku, je pravdepodobné, že prvým pohybom je Ježišov presun z Judska od Jordánu do Galiley do Nazareta. Hneď nato však evanjelista pripomína, že Ježiš sa v rámci Galiley neusadzuje v meste Nazaret, ktoré poznal a ktoré poznalo jeho, ale sme svedkami druhého Ježišovho pohybu, ktorým je presun z centrálneho Nazareta ku Genezaretskému jazeru do Kafarnauma na severovýchodnú hranicu Galiley. Tu sa v Matúšovej správe Ježišov pohyb zastavuje z dvoch dôvodov. Prvým je charakter „krajiny v temnotách“ ako je opísaný Kafarnaum a jeho okolie. Je to odkaz na splnenie starozákonného proroctva o veľkom svetle v temnom kraji pohanov na bývalom území izraelských kmeňov Zabulon a Neftali, ktoré je predovšetkým starozákonným programom Ježišovej činnosti. Zmysel je asi tento: Ježiš prichádza vrátiť spohanštený národ späť k Bohu. V tomto nadväzuje na službu Jána Krstiteľa. Vystihuje to aj Ježišovo ohlasovanie: „Robte pokánie, priblížilo sa nebeské kráľovstvo!“ Druhým dôvodom Ježišovho zastavenia je povolávanie učeníkov v Kafarnaume. Im a na nich Ježiš ukazuje čo to znamená vstúpiť do nebeského kráľovstva. To je už niečo nové, čo u Jána Krstiteľa nemá paralelu a čo sa začína šíriť Galileou. Znova sa teda Ježiš dáva do pohybu, tentoraz spolu s učeníkmi. Opúšťa Kafarnaum a chodí po celej Galilei ako to čítame v tomto úryvku. Keď si však pozrieme aj ďalšie verše, nájdeme tam aj iný pohyb a tým je pohyb zástupov za Ježišom: „Povesť o ňom sa rozniesla po celej Sýrii. Prinášali k nemu všetkých chorých, postihnutých rozličnými neduhmi a trápením, posadnutých zlými duchmi, námesačníkov a ochrnutých, a on ich uzdravoval. A šli za ním veľké zástupy z Galiley a Dekapola, z Jeruzalema, Judey a Zajordánska.“ (Mt 3,24-25). Ježiš dal zvesťou o prichádzajúcom nebeskom kráľovstve do pohybu nielen svojich učeníkov, ale spolu s nimi aj Galileu a ďalšie regióny vtedajšieho Izraela. Je to elegantný kontrast s obrazom ľudu, ktorý sedí vo tmách. Po stretnutí s Ježišom sa mení na ľud, ktorý vstáva a dáva sa do pohybu. Veľké svetlo – Ježiš – chce zažiariť aj do našich tmavých izieb, zdvihnúť nás zo stoličiek a dať nás do pohybu.
V Jánovom evanjeliu je veľmi dôležité vydávanie svedectva. Svedectvo Jána Krstiteľa sa dvakrát spomína už v prológu na začiatku evanjelia (Jn 1,6-8; 15) a potom podrobnejšie v tejto stati. Evanjelista ho uvádza ako následok toho, čo Ján Krstiteľ videl. Možno sa pýtať, čo teda Ján Krstiteľ videl? Odpoveď je uvedená v stati a to veľmi krátko a stručne: Ján Krstiteľ videl Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a spočinul na Ježišovi. Táto skúsenosť Jána Krstiteľa nemusela byť celkom súkromná, keďže zo správ ostatných evanjelistov sa dá usudzovať, že to mohli vidieť viacerí. Ale len Ján Krstiteľ vydal svedectvo, lebo len on mal Božiu nápovedu na začiatku svojej služby: „Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým“. Opäť sa možno pýtať: prečo Ján Krstiteľ nepovedal o Ježišovi, že je Krstiteľom v Duchu, ale trochu nečakane vydáva svedectvo, že Ježiš je Boží Syn? Odpoveď možno nájsť jednak v zámere evanjelistu postupne, ako po schodoch, predstavovať kto je Ježiš, a preto v Jánovom svedectve to ide od Božieho Baránka, cez toho, ktorý bol prv a ktorý sa má stať známym Izraelu, až po toho, ktorý krstí Duchom Svätým a vyvrcholením je titul Boží Syn. Ale odpoveď na položenú otázku možno hľadať aj v potrebe vyznačiť cestu pre vieru učeníkov. Ján vo svojom svedectve naplnený Duchom Svätým hovorí o Kristovej obete na kríži („Baránok Boží“) o jeho zmŕtvychvstaní („je predo mnou“) a o dare Ducha Svätého („ten, čo krstí Duchom Svätým“), vďaka ktorému môže človek, ktorý verí (v Jánovom slovníku „vidí“) vydať svedectvo, že Ježiš je Božím Synom. Máme tak pred sebou Jánovo svedectvo ako prototyp svedectva učeníkov. Okrem toho sa môžme domnievať, že po Panne Márii je Ján Krstiteľ druhým človekom, ktorého Ježiš pokrstil Duchom Svätým. A tak ako predchádzajúca nedeľa nesie názov „Nedeľa Pánovho krstu“, túto nedeľu môžme nazvať nedeľou Jánovho krstu. A pri všetkej našej skromnosti hodno dodať, že by sme nemali mať ďaleko od Jánovho svedectva.