Bohoslužby


Ďalší program sv. omší je stále priebežne aktualizovaný na tejto stránke.

V prípade spovede, zaopatrenia chorých, pohrebu volajte na číslo 0903592 818


AKO BOJOVAŤ S POKUŠENIAMI.


Biblické exkurzy – Dvanásta nedeľa cez rok – Pohýňa nás Kristova láska, ktorá premieňa!

2 Kor 5, 14-17
Pokračujeme v čítaní Pavlovho listu do Korintu. Stále sa pohybujeme v jeho prvej časti (2 Kor 1-7), kde autor opisuje a obhajuje svoju apoštolskú činnosť. Vybraný krátky úryvok z 5. kapitoly nám opäť dáva hlbšie nahliadnuť, ako sa na svoje poslanie díval Apoštol národov. Zhrnúť by sa dal do dvoch bodov: motivácia láskou a nové poznanie Krista.Prvá polovica nášho textu (v. 14.15) začína slávnym Pavlovým výrokom: „Lebo nás ženie Kristova láska“. (Η γὰρ ἀγάπη τοῦ χριστοῦ συνέχει ἡμᾶς.) Ešte výstižnejšie znie v latinskom preklade Nova Vulgata: „Caritas enim Christi urget nos“. Misionársky autor sa nám tu dôverne zdieľa z toho, čo je skutočne najsilnejším motívom jeho činnosti. Je ňou láska. Taká láska, ktorá, ako nám vysvetľuje v. 15, primäla Krista k tomu, aby zomrel za všetkých ľudí. Toto vyznanie nám dáva pochopiť dynamiku, ktorá vrela v Pavlovom vnútri. Išlo o to, že keď si Pavol uvedomil, čo pre neho Ježiš spravil, navždy to poznačilo celú jeho osobu. Už nedokázal len tak nečinne čakať. Cítil, že na to musí nejako odpovedať. V jeho prípade to znamenalo, že sa rozhodol rozbehnúť sa do celého sveta, aby všetkým o tejto láske hovoril a svedčil.V druhej polovici úryvku (v. 16.17) sa ďalej nachádzajú trochu tajomné slová o „poznaní Krista podľa tela“. Ide pravdepodobne o narážku na jeden z argumentov, ktorý proti Pavlovi v Korinte používali jeho odporcovia. Jeho osobu a učenie mal totiž diskreditovať fakt, že nepatril k pôvodným učeníkom, a teda sa s Ježišom počas jeho účinkovania nikdy nestretol. Tomu ale Pavol na viacerých oponuje (napr. Gal 1,16; 1 Kor 15,8). Jeho slová, zdá sa, takto nepriamo napádajú tých, ktorí si zo svojej historickej skúsenosti s Kristom vytvorili akýsi druh privilégií. Vskutku, ako tvrdí, neskorší kresťania týmto nie sú nijako ochudobnení, pretože majú možnosť poznať Krista novým spôsobom. Deja sa tak vtedy, keď sa z človeka čo uverí stane nové stvorenie. Kristus je v ňom autenticky prítomný. Takisto je prítomný aj v spoločenstve kresťanov. Je prítomný cez svoju lásku, ktorá, hoci je neviditeľná, predsa pohýna ku budovaniu jeho kráľovstva. Ježišova prítomnosť teda skutočne ostáva a nevzťahuje sa iba na niekoľko desiatok rokov kedysi v minulosti.Ak by sme si to mohli dovoliť na záver zhrnúť, toto krátke liturgické čítanie nám cez Pavlov príklad ukazuje, že na to, aby sme kresťansky konali sa nemusíme výlučne upínať na starobylé spomienky z druhej ruky. Aj dnes máme možnosť spoznať autentického Krista. Aj dnes sme povolaní vystaviť sa Ježišovej láske, ktorá nás, ak ju prijmeme, bude hnať tam, kde si to On želá.
Milé deti, rodičia, priatelia, dajme sa niesť Kristovou láskou!

Biblické exkurzy – Jedenásta nedeľa cez rok – V zrnku existuje život, na ktorý v podstate nemáme vplyv!

Mk 4, 26-34
Evanjeliový úryvok tejto nedele (Mk 4,26-34) nie je úplne bezprostredným pokračovaním evanjelia minulotýždňového, aj keď tvorí časť celku, ktorý po ňom nasleduje. Tento celok sa venuje niekoľkým podobenstvám a tie, ktoré máme pred sebou dnes sa venujú téme Božieho kráľovstva. Zároveň tento úryvok obsahuje aj záverečné verše, ktoré celú stať o podobenstvách zhŕňajú a uzatvárajú. Veľmi jasne tak môžeme vnímať štruktúru tohto úryvku: dve podobenstvá o Božom kráľovstve a záver. Z prezentácie rozprávača nie je úplne jasné, komu Ježiš hovorí tieto podobenstvá. Predchádzajúci kontext totiž navodzuje dojem, že ich poslucháčmi sú len jeho bezprostrední učeníci. Avšak záver zhŕňa, že Ježiš sa bežne obracal na svojich poslucháčov podobnými podobenstvami. Môžeme teda predpokladať, že tieto podobenstvá sú určené širokému publiku. Potvrdením toho, že tieto podobenstvá sa v logike rozprávania obracajú aj na širší okruh poslucháčov môže byť použitý čas slovesa λέγω, „hovoriť“, ktoré sa vyskytuje v úvode každého z podobenstiev. Kým sloveso, ktoré uvádza Ježišovo vysvetlenie podobenstva o rozsievačovi, ktoré je jasne adresované len učeníkom, je v historickom prézente t.j. „a hovorí im…“ (Mk 4,13), to isté sloveso, ktoré potom uvádza všetky ostatné podobenstvá je v imperfekte, čo by sme mohli preložiť ako: „a hovorieval (im)…“ (porov. Mk 4,21.24.26.30). To by mohlo vyjadrovať, že Ježiš pravidelne používal tieto podobenstvá rôznemu publiku, ako to koniec koncov vyjadruje aj samotný záver. Obidve podobenstvá sú čímsi zvláštne. To prvé môže nabudzovať dojem, že o zasiate semeno sa ani veľmi starať netreba, a že vyrastie a prinesie úrodu len tak, samo od seba. Pritom, ľudská skúsenosť dobre vie, že jednoduchým hodením zrna do zeme sa práca na dobrej úrode ani zďaleka nekončí. V tom druhom zas Ježiš trošku preháňa. V prípade spomenutého horčičné semienka tu pravdepodobne ide o kapustu čiernu (brassica nigra; na obrázku), ktorej košaté kry boli rozšírené v okolí Galilejského jazera. Semeno tejto rastliny ani zďaleka nie je najmenšie zo všetkých semien a tvrdenie, že jej ker má veľké konáre, vyvoláva úsmev. S istou dávkou fantázie si predsa len v nich vtáčie hniezda predstaviť možno. Tieto podobenstvá takto preháňajú, lebo ich zámerom je čosi iné, než byť do detailov presné. Obe vyzdvihujú tú istú charakteristiku Božieho kráľovstva. Jeho úspech a šírenie nezávisí len od ľudskej snahy, ale má svoj vlastný potenciál, ktorý sa vymyká ľudskej logike a moci. V prvom podobenstve je to vyjadrené práve tým, že sa vynecháva opis všetkej potrebnej starostlivosti o zasiate zrno. Je jeho základnou charakteristikou, že ono má v sebe silu rásť a priniesť úrodu – má v sebe životnú silu, ktorá, keď nájde živnú pôdu, nebude váhať prejaviť sa. Božie kráľovstvo má v sebe životnú silu, ktorá, keď nájde živnú pôdu, nebude váhať prejaviť sa. Druhé podobenstvo používa podobnú stratégiu. Zveličením charakteristík horčičného semena a následne aj kra, ktorý z neho vyrastie, sa vyjadruje myšlienka, že má v sebe obrovský životný potenciál: najmenšie zrno, ktoré by sa zdalo byť ľahko prehliadnuteľným a len málo užitočným, nakoniec má schopnosť dosiahnuť veľkých rozmerov. Pritom tieto veľké rozmery nie sú symbolom moci alebo nadvlády, ako by sa mohlo zdať aj z faktu, že tento druh horčičného kra bol považovaný za nezničiteľnú burinu, ktorá sa rada nevhodne rozširuje. Tieto rozmery a košatosť sú symbolom služby: v konároch tohto kra hniezdia vtáky. Zaujímavý je tu teda fakt, že sa nevyzdvihuje plodnosť tohto košatého kra – koľko ďalších semien prinesie – ale skutočnosť, že dokáže dať priestor, aby tí, ktorí sa v ňom rozhodli uhniezdiť, v ňom tak našli bezpečie a priestor pre život. To je ďalšia charakteristika Božieho kráľovstva: nie je zahľadené samo do seba, ale dáva sa k dispozícii, aby sa mohlo stať domovom mnohých. Božie kráľovstvo nie je zahľadené samo do seba, ale dáva sa k dispozícii, aby sa mohlo stať domovom mnohých. Pri rozsievaní Božieho kráľovstva ako v minulosti tak aj dnes sa iste dá ľahko naraziť na znechutenie, keď nie je skoro vidno ako košatie. Avšak dnešné podobenstvá zdôrazňujú, že sa oplatí zasievať ho aj v malých dávkach, lebo ono má v sebe veľkú životnú silu, ktorá, vďaka Bohu, nezávisí plne od našich snáh a síl. Tiež sa stáva, že chceme, aby bolo Božie kráľovstvo v človeku silné a košaté už hneď pri jeho zasiatí, pri jeho prvom ohlásení. Ono však musí byť najprv malé, ba dokonca až akoby najmenšie – iba tak raz bude môcť byť aj košaté, aby sa mohlo darovať aj druhým. Aj na to treba čas a rast.
Milé deti, rodičia, priatelia, niekedy ani neúspech nech nie je dôvodom na smútok. 

Biblické exkurzy – Desiata nedeľa cez rok – Božia moc a milosť dokáže prekonať aj nepredstaviteľné prekážky!

2 Kor 4, 13 – 5, 1
Na úvod je však užitočné veľmi stručne tento spis predstaviť. V skutočnosti totiž patrí do línie relatívne bohatej korešpondencie, ktorou Pavol na diaľku riešil napäté vzťahy medzi sebou a korintskou kresťanskou komunitou. Ako sme sa mohli dočítať už v 1 Kor, v miestnej cirkvi sa počas absencie jej zakladateľa proti nemu vytvorila značná ba až nenávistná opozícia. Pavol sa o tom dozvedel no kvôli svojmu životnému štýlu na spôsob putujúceho kazateľa musel častejšie zasahovať prostredníctvom svojich vyslancov a listov.  Aj na základe textových svedectiev (porov. 1 Kor 5,9) tak v tomto prípade ide už o tretí, či štvrtý (porov. 2 Kor 2,4) list smerovaný do tohto bohatého gréckeho mesta. Prečo sa nám dodnes zachovali iba dva listy nie je známe. Názory odborníkov najčastejšie hovoria o tom, že sa zvyšné buď stratili alebo boli neskoršími redaktormi zapracované do súčasných dvoch.  2 Kor takto v kontexte vývoja reaguje na správy, ktoré Pavlovi oznamovali, že jeho predchádzajúce listy a vyslanci mali v Korinte svoj účinok (kap. 1. 2.). Zdá sa, že veci sa začali riešiť. Z listu však vidno aj to, že na Pavla začala pre spory doliehať vyčerpanosť. Preto sa následne v tomto preňho typicky veľmi osobne ladenom texte začal taktiež vyznávať z vlastnej skúsenosti trápenia, ktoré mu apoštolská činnosť prinášala (kap. 3.-7.). A práve z tejto časti pochádza aj náš úryvok.Hlavným zádrhom nad ktorým v našich veršoch Pavol rozmýšľa je ľudská (telesná) slabosť. Hlavným zádrhom nad ktorým v našich veršoch Pavol rozmýšľa je ľudská (telesná) slabosť. Tá sa prejavila nielen v odbojnom postoji veriacich ale aj v jeho vlastných trápeniach rôzneho druhu (porov. 2 Kor 7,5). List takto kladie a odpovedá na aj dnes veľmi aktuálne a pálčivé otázky. Pri Pavlovom pohľade na Korinťanov zneli: Vydrží Evanjelium uprostred slabých a hriešnych ľudí? Nezahatí Kristovo posolstvo zlý príklad veriacich? Nestane sa rozdelenie kresťanov neprekonateľnou prekážkou pre vzrast Cirkvi a pre prijatie Ježiša zo strany neveriacich? A z druhej strany pohľadu na seba sa Pavol mohol pýtať: Stoja mi za to všetky tie trápenia? Bude mať moje snaženie osoh? Dokedy to vlastne vydržím? Nemal by som sa stiahnuť?Odpoveď na to všetko v našom úseku autor nachádza v pevnej dôvere v budúce zmŕtvychvstanie.Odpoveď na to všetko v našom úseku autor nachádza v pevnej dôvere v budúce zmŕtvychvstanie (2 Kor, 4,14), ktoré má moc oživiť, zahojiť, osláviť a pretvoriť to čo nezvláda ľudská slabosť. Už o niekoľko veršov skôr Apoštol použil známy obraz pokladu v hlinených nádobách (4,7). Podobne je tomu tak aj v našom texte, keď sa nádej vkladá do „nie rukou zhotoveného stánku“ (5,1). Pavol sa vyznáva, že to čo mu dodáva silu nie je jeho vlastná vytrvalosť, ale „duch viery“ (4,13). Boží dar tak spôsobuje, že hoci to čo je vonkajšie chradne a to čo je viditeľné má koniec, tak sa zároveň vnútorný človek obnovuje neviditeľnými skutočnosťami, ktoré ostávajú naveky (4,16.18).Božia moc a milosť dokáže prekonať aj nepredstaviteľne ťažké prekážkyKvôli tomu sa následne oplatí aj ďalej pokračovať v hlásaní. V ňom totiž nepôsobí iba ľudské úsilie. To by dávno zlyhalo. Ak sa darí, deje sa to vďaka Božej milosti (4,15). Pavlova istota preto aj naše časy povzbudzuje v pohľade na cirkevnú realitu, ktorá, zdá sa, pre ľudské chyby od Krista iných viac vzďaľuje, akoby ho k nemu mohla pritiahnuť. Obraz nádeje podporenej faktom Kristovho víťazstva nad smrťou teda hovorí, že Božia moc a milosť, ak im ľudia výslovne neodporujú, dokáže prekonať aj nepredstaviteľne ťažké prekážky. Aj tie sa nakoniec, slovami samého Apoštola národov, stanú v konečnom pohľade iba maličkosťami, keď podobne ako on uveríme, že nám „naše terajšie ľahké súženie prinesie […] nesmierne veľkú váhu večnej slávy“ (4,17).
Milé deti, rodičia, priatelia, Boh dáva veľku istotu a silu do rúk.

Biblické exkurzy – Najsvätejšieho Tela Krvi – Rany, ktoré nás uzdravili!

Mk 14,12-16
Počiatky sviatku Božieho Tela súvisia so zjavením a žiadosťou samotného Pána Ježiša pokornej rehoľníčke a slávnym eucharistickým zázrakom. Onou rehoľníčkou bola svätá Juliana z Liége (1193-1258). Keď vo veku piatich rokov osirela, bola zverená sestrám augustiniánkam z kláštora Mont Cornillon, u ktorých sa neskôr rozhodla vstúpiť do rehoľného života, prijala habit a zložila sľuby a nakoniec sa stala abatišou. Svätá Juliána chovala od útlej mladosti veľkú úctu k Najsvätejšej Sviatosti. V Liège bolo v skutočnosti niekoľko skupín zbožných žien, ktoré žili spoločne a pestovali eucharistickú úctu. Ich príklad pripravil cestu nevšedným udalostiam, ktoré sa udiali v živote svätice.  Juliana od šestnástich rokov vždy pri modlitbe videla pozoruhodné znamenie: žiariaci mesiac v splne, ale akosi neúplný. Snažila sa po istú dobu pochopiť zmysel tohto videnia, rmútila sa tým, až jej sám Pán Ježiš vyjavil,že mesiac predstavuje Cirkev a otvor v mesiaci znamená sviatok, ktorý chýba a ktorý by mali podľa jeho priania veriaci oslavovať.   Pán Ježiš chcel ešte viac roznietiť vieru vyvolených a podporiť ich duchovný rast sviatkom, zasväteným sviatosti svojho Tela a Krvi. Ten mal ešte viac poukazovať na toto tajomstvo viery než Zelený štvrtok, ktorý je úzko spojený s pripomienkou jeho umučenia. Svätá Juliana sa – s ohľadom na svoju pokoru – dvadsať rokov zdráhala toto videnie vyjaviť a opakovane prosila Pána Ježiša, aby pre ustanovenie onoho veľkého sviatku našiel lepší nástroj. Keď jej Pán Ježiš dodal útechy, napokon videnie a žiadosť opísala svojim predstaveným. V súvislosti s božskou úlohou, ktorá jej bola zverená, trpezlivo znášala mnoho skúšok a príkoria v súvislosti s božským úlohou, a všetko s pokorou a láskou prekonávala. Nakoniec ešte za svojho života mohla uvidieť zavádzanie sviatku v Liege. O dvanásť rokov neskôr zomrela v povesti svätosti a na smrteľnej posteli sa jej dostalo zvláštnej výsady: v jej cele bola vystavená Najsvätejšia Sviatosť a ona odchádzala na večnosť so zrakom upretým na svojho Ženícha v Eucharistii. Krátko po jej smrti bol zhotovený oficiálny spis o jej svätom živote a zjaveniach Vita Julianae a neskôr bola pápežom Piom IX. v roku 1869 blahorečená. Cirkevní predstavitelia, ktorým bl. Juliana svoje poslanie vyjavila, neskôr odohrali veľmi dôležitú úlohu, pokiaľ ide o zavedenie daného sviatku. Jednalo sa o lutyšského biskupa Roberta z Thourotte, učeného dominikána Huga zo Saint-Cher a lutyšského arcijáhna Jacquesa Pantaleon. Biskup Robert z Thourotte usporiadal v roku 1246 diecéznu poradu a následne ako biskup uplatnil svoje právo zaviesť sviatky vo svojej diecéze a ustanovil dotyčný sviatok v lutyšskej diecéze, kde bol zbožne oslavovaný.  Otec Hugo zo Saint-Cher, narodený v Liege, sa stal pápežským legátom pre Holandsko a v roku 1251 zaviedol sviatok Božieho Tela na všetkých územiach, ktoré mu podliehali. Jacques Pantaleon zohral ešte dôležitejšiu úlohu: potom, čo sa stal Verdunským biskupom a patriarchom Jeruzalema, bol v roku 1261 zvolený na Svätopeterskom stolec ako pápež Urban IV. Eucharistické zázraky v Bolsene a Lanciano. Pápežovi Urbanovi sa už dostalo milosti podieľať sa na zavádzaní sviatku Božieho Tela v Liège a veľmi dobre poznal posolstvo, odovzdané bl. Juliane. Ale najsilnejším znamením nebies, že by mal ustanoviť tento sviatok v celej Cirkvi, sa stal eucharistický zázrak v Bolsene v roku 1263. Pápež Urban vtedy prebýval v Orivieto, vyvýšenom meste severne od Ríma, kde v tom čase žil tiež Anjelský učiteľ sv. Tomáš Akvinský. Keď kňaz z neďalekého mestečka Bolsena slúžil omšu, všimol si, že z premenenej hostie steká krv na korporál, pričom všetkým bolo zrejmé, že sú svedkami nového eucharistického zázraku, do istej miery podobnému tomu, ktorý sa už odohral v severotalianskom Lanciane pred piatimi stovkami rokov. V Lanciano pri omši nabrali zázračne premenené spôsobmi chleba a vína viditeľné podoby a vlastností tela a krvi. Hostia pripomínala tenký prierez srdcovým svalom a krv sa zrazila do piatich hrudiek. V priebehu storočí zostali nezmenené, bez toho aby došlo k ich rozkladu. Krvné bielkoviny sa vyskytujú v rovnakom pomere ako v normálnej, čerstvej krvi. Krvná skupina je AB, čo zodpovedá krvnej skupine na Turínskom plátne. Súčasní kardiochirurgovia tvrdia, že tenký rez srdcového svalu by nemohol byť vykonaný ani za použitia najmodernejších postupov, čiže je vedecky nevysvetliteľný. Váha krvných hrudiek na vedeckých váhach ukazuje, že jedna hrudka váži presne toľko čo dve alebo päť hrudiek, čo zázračne poukazuje na skutočnosť, že Pán Ježiš je prítomný úplne a nerozdielne v najsvätejších spôsoboch bez ohľadu na ich počet. V súvislosti s novým zázrakom v Bolseno sa iste zrodila dávna spomienka na onen ohromujúci eucharistický zázrak. O celej udalosti bol ihneď informovaný pápež Urban v priľahlom Orviete, ktorý mohol osobne preskúmať krvou postriekaný korporál. Korporál bol nesený v procesii ulicami Orvieta za sprievodu celého pápežského dvora a pri účasti tisícov veriacich. Pápež Urban ho potom uložil v orvietskej katedrále do smaltovaného relikviára a neskôr bola pre takú významnú relikviu vybudovaná nová, nádhernejšia katedrála. Korporál je dodnes vystavený, pričom škvrny krvi pri bližšom pohľade pripomínajú profil Najsvätejšej tváre Pána Ježiša. Do roka po onom zázračnom znamení vydal pápež Urban 11. augusta 1264 Bullu Transiturus de hoc mundo, ktorou ustanovil slávnosť Božieho Tela pre celú Cirkev. Urbanova bulla obsahuje krásne rozjímanie o veľkom dare Najsvätejšej Sviatosti a vysvetľuje niektoré dôvody pre zavedenie sviatku, z ktorých mnohé vychádza z Kristovho posolstva bl. Juliane. V súvislosti s tým, ako sa nám Pán Ježiš sám dáva v Najsvätejšej Sviatosti, pápež Urban napríklad píše, že „čím častejšie sa hľadí na niečí dar, tým viac sa uchováva myšlienka na neho“.  Ako prvý dôvod k ustanoveniu sviatku sú uvedené urážky voči Pánu Ježišovi v Najsvätejšej Sviatosti „zradou a bláznovstvom bludárov“ a ku ich údivu. Vskutku, zradné a naivné útoky na túto hlbokú pravdu viery už viedli valdenskí a albigéni, ktorí dali podnet k útokom na vieru. Pápež ďalej uvádza, že rovnako ako Cirkev vyčleňuje jeden slávnostný deň na uctenie všetkých svätých spoločne (Všetkých svätých), aby napravila nedostatok úcty kvôli ľudskej slabosti alebo zanedbanie v priebehu roka, tak je ešte patričnejšie, aby, hoci sú Najsvätejšie Telo a Krv Ježiša Krista, slávou a korunou všetkých svätých, uctievané pri každej omši, bol vyčlenený osobitný sviatok, kedy veriaci môžu uctievať Telo Kristovo s výnimočnou horlivosťou a slávnostnosťou. Pápež Urban končí zmienkou o bl. Juliane: „Súdime, že tento sviatok, ktorý už bol na základe božského zjavenia istým katolíkom ustanovený nižším úradom, má byť oslavovaný v celej Cirkvi.“ Pápež Urban zomrel len niekoľko mesiacov po vyhlásení sviatku a v jeho odkaze pokračovala rada nasledujúcich pápežov, ktorí vyzývali k zbožnému sláveniu Božieho Tela po celom svete. Klement VI. sa vo svojom liste zmieňuje o eucharistickom zázraku v Bolseno a Gregor XI. dokonca krátko popisuje jeho priebeh. Pápež Urban spojil s Oficium a omšou tohto sviatku zvláštne odpustky a neskorší pápeži vydali odpustky aj v súvislosti s procesiou. Zbožné dodržiavanie slávnosti nadobudlo v neskorších rokoch takého významu, že kanonické právo zakazovalo biskupom vzďaľovať sa o Božom Tele od katedrálneho kostola. Tridentský koncil vyhlásil, že sa v Cirkvi po práve ujal zvyk, „že sa každoročne zvláštnym a slávnostným dňom uctieva a dôstojne oslavuje táto preslávna a velebná sviatosť a že sa v sprievodoch úctivo a s poctami nosia po uliciach a verejných miestach“, a odsudzuje všetkých, ktorí by tvrdili opak. Eucharistická procesia sa konala už od desiateho storočia, ale s uzavretou alebo zahalenou najsvätejšou hostiou. V druhej polovici trinásteho storočia bola zavedené monštrancie (ostensoria) s krištáľovými schránkami. V Ríme prebiehala procesia Božieho Tela tradične za účasti pápeža medzi Lateránskou bazilikou a bazilikou Panny Márie Snežnej a stalo sa vzorom toho, aká nádherná by takáto procesia, ktorej stredom je Boh, mala byť.  Pri dlhších eucharistických procesiách sa používa viacero oltárov, u ktorých sa procesia môže zastaviť, a u každého z nich zvyčajne býva udeľované požehnanie. Tieto oltáre a ulice, ktorými sa prechádza, sú starostlivo zdobené, napr. kvetinovými kobercami so zložitými vzormi, gobelíny, drapérie… V Poľsku si veriaci berú domov kvety z oltárov ako sväteniny. V niektorých krajinách sa konajú vonkajšie oslavy sviatku najbližšiu nasledujúcu nedeľu kvôli väčšej účasti veriacich, a procesia prebieha obvykle práve vtedy. Rímsky rituál z roku 1614, ktorý stanovuje pravidlá pre procesie, vyzdvihuje zbožnú účasť: „Posvätná verejná procesia a prosebné pobožnosti, ktoré sa konajú v katolíckej cirkvi, majú svoj pôvod vo veľmi starobylých ustanoveniach našich svätých predchodcov … Lebo sú nositeľmi spanilých a božských tajomstiev a každému, kto sa ich zbožne zúčastňuje, sa od Boha dostáva účinných plodov kresťanskej zbožnosti.“

Biblické exkurzy – Najsvätejšej Trojice – Duch Svätý, vťahuje človeka do Lásky dokonalého vzťahu!

Jn 16,12-15
V dnešnú nedeľu sme už mimo Veľkonočného obdobia, ale nie mimo Ježišovej rozlúčkovej reči pri poslednej večeri v Jánovom evanjeliu, ktorá nás doteraz sprevádzala. Zároveň sa nachádzame v poslednej stati o Duchu, ktorého Ježiš daruje svojim učeníkom.
V slovách z 12. verša: „…teraz by ste to nezniesli“ sa používa grécke sloveso βαστάζω (bastádzo) „zdvíhať“, „niesť“, „zniesť“. Takéto použitie je pre gréčtinu veľmi neobvyklé. Pravdepodobne tu teda ide o použitie zo semitského prostredia. Základný význam výrazu sa však skôr týka porozumenia. Teraz by ešte nerozumeli, ale príde čas kedy porozumejú. Zároveň text slovami: „Ešte veľa vám mám toho povedať…“ môže vzbudzovať dojem, že sa tu oznamuje ešte nejaké ďalšie zjavenie, ktoré príde v budúcnosti, že sa ešte nepovedalo všetko. A naozaj, v systematickej teológii sa zvykol tento text používať ako potvrdenie názoru, že zjavenie pokračovalo po Ježišovej smrti až do smrti posledného z apoštolov a pre katolíckych teológov tieto slová hovorili o postupom odhaľovaní dogiem počas existencie Cirkvi. Zmysel, že by sa chcelo k zjaveniu po Ježišovi Kristovi ešte čosi pridávať je však vzhľadom na celkové posolstvo štvrtého evanjelia málo pravdepodobný. V Jn 15,15 Ježiš hovorí učeníkom, že im oznámil všetko, čo počul od svojho Otca. Pre Jánovo evanjelium je Ježiš tým skutočným a kompletným zjavením Otca. Skôr tu teda ide o to, že Ježišovi učeníci pochopia pravdu tohto zjavenia v plnej miere až s príchodom Ducha pravdy. Po tom, čo Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní prichádza prvý krát medzi učeníkov zhromaždených za zatvorenými dverami, pozdraví ich, dáva im poslanie, dýchne na nich a povie: „Prijmite Ducha Svätého…“ (pozri Jn 20,19-22). Prvé ovocie stretnutia so živým Kristom je dar Ducha. Tento Duch je dnes označený ako Duch pravdy, ktorý vovádza do pravdy. Zdá sa to možno banálne, ale aj tento detail môžeme podčiarknuť. Tento Duch je označený ako Duch pravdy práve preto, lebo privádza k pravde, neodvádza toho, kto ho prijme niekam inam, niekam preč od jej podstaty.
Sloveso v tomto 13. verši preložené ako „vovádzať“ v sebe obsahuje viac. V gréčtine je to ὁδηγέω(hodegéo), teda sloveso, ktoré je zložené z dvoch slov ὁδός (hodós) „cesta“ a ἄγω (ágo) „viesť“. Znamená tak skôr „viesť cestou“, „ukazovať cestu niekomu“, „sprevádzať“. Teda toto sloveso evokuje význam celého výrazu v zmysle: „bude vás viesť/sprevádzať cestou/na ceste do celej pravdy.“ Duch vedie/sprevádza toho, kto ho prijme na jeho ceste do pravdy pre jeho život, ktorou je Kristus, veď on sám hovorí: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6). Podobne čítame aj v Žalme 25,4-5: “Ukáž mi, Pane, svoje cesty a pouč ma o svojich chodníkoch. Veď ma vo svojej pravde a uč ma…” Cesta a pravda sú nerozlučne spojené. Kráčať po Božích cestách znamená učiť sa pravde a poznávať pravdu znamená kráčať po Božích cestách. Porozumenie Kristovi je cesta. A treba na to jeho Ducha, ktorý prichádza v spoločenstve so Zmŕtvychvstalým. Platí to pre celé spoločenstvo Cirkvi i pre každého jednotlivca. Nesmie sa v prípade jednotlivca zastať na úrovni porozumenia v jedenej etape života, alebo v prípade spoločenstva v chápaní, jazyku, ohlasovaní jednej historickej doby.
To, že sa nejedná o zvestovanie dodatočných vecí dáva tušiť aj ďalšie sloveso z dnešného textu, ktoré sa tu vyskytuje až tri krát a je v preložené ako „zvestovať“. Toto sloveso ἀναγγέλλω (anangéllo) má základný význam „podať správu“, „zreferovať“, ako keď niekto pošle k niekomu svojho posla so správou. Zároveň však aj v niektorých prípadoch naberá význam „učiť“. Ježiš hovorí, že tento Duch vezme (ale sloveso λαμβάνω/lambáno tu použité znamená aj „prijať“) z tohto, čo je jeho a o tom „podá správu“. Nevezme teda od niekoho iného alebo niečo ďalšie, ale od toho Krista, ktorého učeníci teraz krátko pred jeho smrťou počúvajú. Toto referovanie bude teda neustálym učením, aktualizáciou Krista pre jeho učeníkov všetkých čias na ich ceste.
Navyše text nám zjavuje aj na tomto mieste hlbokú jednotu medzi Ježišom a Otcom: „Všetko, čo má Otec je moje,“ a dokonca vziať/prijať z Kristovho znamená vziať/prijať z Otcovho (v. 15). Ježiš má Otcovo všetko, nie je nič, čo by mal Otec a Syn nie. Nejedná sa tu o trinitárnu teológiu, tak ako ju kresťanskí teológovia rozvinú neskôr, ale chce sa aj takto zdôrazniť, že v Kristovi človek vidí Otca, Boha (porov. Jn 14,9) naplno, celkom, úplne, nie len čiastočne, alebo len z nejakého aspektu. Ježiš naplno zjavuje pravú Božiu tvár.
Milé deti, rodičia, priatelia, dajme sa vtiahnúť do vzťahu Lásky.

Biblické exkurzy – Siedma Veľkonočná nedeľa – Byť posvätený pravdou, znamená byť vtiahnutý do Božej intimity!

Jn 17, 17-18
Vo večeradle, večer pred svojim utrpením, Pán sa modlil za svojich učeníkov, ktorí boli s ním, hľadiac už do budúcnosti na spoločenstvo učeníkov všetkých storočí, „aj na tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa“ (Jn 17,20). V modlitbe za všetkých učeníkov všetkých čias videl aj nás a modlil sa za nás. Počúvajme, o čo prosí pre Dvanástich a pre všetkých nás, ktorí sme sa tu zhromaždili: „Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta  a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde“ (Jn 17, 17-18). Pán prosí o naše posvätenie, posvätenie v pravde. A posiela nás, aby sme pokračovali v jeho poslaní. V tejto modlitbe sa však nachádza jeden výrok, ktorý osobitne priťahuje našu pozornosť, pričom sa nám môže zdať nie veľmi pochopiteľný. Ježiš hovorí: „pre nich sa ja sám posväcujem“. Čo to znamená? Či nie je Ježiš sám osebe už „Boží Svätý“, ako to Peter vyznal v dôležitej chvíli v Kafarnaume (por. Jn 6,69)? Ako môže teraz zasvätiť, teda posvätiť seba samého?  Aby sme to pochopili, musíme si najskôr objasniť, čo znamenajú v Biblii slová „svätý“ a „zasvätiť/posvätiť“. „Svätý“ – týmto slovom sa opisuje predovšetkým prirodzenosť samého Boha, jeho úplne osobitý spôsob bytia, božský, vlastný len jemu samotnému. Len on sám je skutočný a autentický svätý v pôvodnom význame tohto slova. Každá ďalšia svätosť pochádza od neho, je participovaním na jeho spôsobe bytia. On je prvotné Svetlo, Pravda, Dobro bez škvrny. Zasvätiť niečo alebo niekoho znamená dať túto vec alebo osobu do Božieho vlastníctva, vyňať ju z prostredia toho, čo je naše a vložiť ju do jeho prostredia, takže už nepatrí nám, ale výlučne Bohu. Zasvätenie je teda vyňatie zo sveta a odovzdanie živému Bohu. Daná vec alebo osoba už viac nepatrí nám, ba ani sebe samej, ale je ponorená do Božej existencie. Takéto vzdanie sa nejakej veci a jej odovzdanie Bohu potom nazývame aj obetou: už to viac nebude moje vlastníctvo, ale vlastníctvo Božie. V Starom zákone odovzdanie osoby Bohu, teda jej „zasvätenie“, sa identifikuje s kňazskou vysviackou, a týmto spôsobom sa definuje aj to, v čom spočíva kňazstvo: je to odovzdanie vlastníctva, vyňatie zo sveta a darovanie sa Bohu. Na tom sú založené aj dve smernice, ktoré sú súčasťou procesu posvätenia/zasvätenia.  Je to opustenie prostredia svetského života – „odloženie“ pre Boha. Avšak práve preto nie je segregáciou, odlúčením sa. Byť odovzdanými Bohu znamená predovšetkým byť reprezentantmi druhých. Kňaz je vyňatý zo svetských vzťahov a darovaný Bohu, a práve preto je k dispozícii pre druhých, pre všetkých, počínajúc Bohom. Keď Ježiš hovorí: „posväcujem sa“, stáva sa zároveň kňazom i obeťou. Bultmann správne prekladá toto „posväcujem sa“ slovami „obetujem sa“. Chápeme, čo to znamená, keď Ježiš hovorí „pre nich sa ja sám posväcujem“? Práve toto je akt kňazstva, v ktorom sa Ježiš – Ježiš človek, a zároveň Syn Boží – odovzdáva Otcovi pre nás: toto nesmierne slovo, ktoré nám umožňuje nahliadnuť intímne do srdca Ježiša Krista, by malo byť vždy objektom nášho zamyslenia. V ňom je obsiahnuté celé tajomstvo nášho vykúpenia. A v ňom sa nachádza aj pôvod kňazstva Cirkvi.  Len teraz môžeme naplno pochopiť modlitbu, ktorú Pán predniesol Otcovi za apoštolov – za nás. „Posväť ich pravdou“: toto je vloženie apoštolov do kňazstva Ježiša Krista – ustanovenie nového kňazstva pre spoločenstvo veriacich všetkých čias. „Posväť ich pravdou“: toto je skutočná modlitba zasvätenia pre apoštolov. Pán prosí, aby ich Boh sám pritiahol k sebe, do vnútra svojej svätosti. Žiada, aby ich vyňal sebe samým a prevzal ich ako svoje vlastníctvo, aby – počínajúc od neho – mohli vykonávať kňazskú službu pre svet. Táto Ježišova modlitba sa objavuje dva razy v mierne odlišnej forme.  Oba razy musíme počúvať s mimoriadnou pozornosťou, aby sme aspoň trochu pochopili vznešenú vec, ktorá sa tu uskutočňuje. „Posväť ich pravdou“. Ježiš pridáva: „Tvoje slovo je pravda“. Učeníci sú teda vtiahnutí do Božej intimity prostredníctvom ponorenia sa do Božieho slova. Božie slovo je takpovediac obmytie, ktoré ich očisťuje, stvoriteľská moc, ktorá ich premieňa na Božie vlastníctvo. A teda, ako je to s naším životom? Sme naozaj preniknutí Božím Slovom? Je naozaj potravou, ktorá nás živí – viac než chlieb a veci tohto sveta? Skutočne ho poznáme? Milujeme ho? Naplno sa venujeme tomuto slovu, takže skutočne formuje náš život a naše zmýšľanie? Alebo sa naše zmýšľanie modeluje stále znova podľa toho, čo sa vraví a čo sa deje? Nemeriame veci skôr podľa názorov, ktoré práve prevládajú? Nezostávame napokon len pri povrchnosti všetkého toho, čo sa nanucuje dnešnému človeku?  Nechávame svoje vnútro naozaj očistiť Božím Slovom? Friedrich Nietzsche sa vysmieval z pokory a poslušnosti, označiac ich za servilné čnosti, prostredníctvom ktorých boli ľudia utláčaní. Namiesto nich predložil hrdosť a absolútnu slobodu človeka. Zaiste, existujú karikatúry pomýlenej pokory a pomýlenej podriadenosti, ktoré nechceme nasledovať. Avšak existuje aj zničujúca hrdosť a arogancia, ktoré rozdelia každé spoločenstvo a končia v násilnostiach. Vieme sa učiť od Krista skutočnej pokore, ktorá zodpovedá pravde o našom bytí, a tej poslušnosti, ktorá je podriadená pravde a Božej vôli? „Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda“: toto slovo zaradenia do kňazstva osvecuje náš život a volá nás, aby sme sa znovu a znovu stávali apoštolmi tej pravdy, ktorá sa odhaľuje v Božom Slove.  Myslím, že pri interpretácii tejto vety môžeme urobiť ešte jeden krok. Nepovedal Kristus sám o sebe“ „Ja som pravda“ (por. Jn 14, 6)? A nie je on sám živým Božím Slovom, na ktoré sa vzťahujú všetky ostatné jednotlivé slová? Posväť ich pravdou – teda chce v hlbšom zmysle povedať: zjednoť ich so mnou, s Kristom. Spoj ich so mnou. Vtiahni ich do môjho vnútra. A naozaj: v konečnom dôsledku existuje len jediný kňaz Novej Zmluvy, sám Ježiš Kristus. Kňazstvo apoštolov je len participovaním na kňazstve Ježišovom. Naše kňazstvo teda nie je ničím iným ako novým spôsobom zjednotenia s Kristom. V podstate toto zjednotenie nám bolo darované navždy vo Sviatosti kňazstva. Avšak táto nová pečať bytia môže byť pre nás aj na odsúdenie, ak sa náš život nerozvíja v opravdivom duchu tejto Sviatosti. Sľuby, ktoré dnes obnovujeme, v tomto zmysle hovoria, že naša vôľa by mala byť takto orientovaná: “Domino Iesu arctius coniungi et conformari, vobismetipsis abrenuntiantes”. Zjednotenie s Kristom predpokladá zrieknutie. Znamená, že nechceme vnucovať svoje spôsoby a svoju vôľu; že sa netúžime stať týmto či tamtým, ale sa oddávame Jemu, na každom mieste a v každom spôsobe, ktorým si on chce nami poslúžiť. „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ povedal sv. Pavol v tomto zmysle (por. Gal 2, 20). Vysloviac svoje „áno“ pri kňazskej vysviacke sme urobili toto podstatné zrieknutie sa vôle byť autonómnymi, zrieknutie sa vlastnej „sebarealizácie“. Treba však každý deň vypĺňať toto veľké „áno“ prostredníctvom mnohých malých „áno“ a prostredníctvom malých zrieknutí sa. Toto „áno“ malých krokov, ktoré dohromady vytvárajú jedno veľké „áno“ sa bude môcť realizovať bez zatrpknutosti a bez sebaľútosti, iba ak je Kristus skutočne centrom nášho života. Ak vstúpime do opravdivej blízkosti s Ním. A tak prostredníctvom zrieknutí sa, ktoré na začiatku môžu spôsobiť bolesť, naozaj zakusujeme rastúcu radosť z priateľstva s Ním, všetky malé aj veľké znamenia jeho lásky, ktorú nám neustále darúva. „Kto stratí svoj život, nájde ho“. Ak sa odvážime stratiť svoj život, samých seba pre Pána, zakúsime ako veľmi je pravdivé toto jeho slovo.  Byť ponorení v pravde, v Kristovi – súčasťou tohto procesu je modlitba, v ktorej sa rozvíja naše priateľstvo s Ním a v ktorej sa ho učíme poznávať: jeho spôsob bytia, myslenia, konania. Modliť sa znamená kráčať v osobnom spoločenstve s Kristom, predkladajúc mu náš každodenný život, naše úspechy aj pády, naše námahy a naše radosti – je to jednoduché postavenie sa pred Neho. Ale aby sa toto všetko nestalo len sebanazeraním, je dôležité, aby sme sa stále učili modlitbe modliac sa s Cirkvou. Sláviť Eucharistiu znamená modliť sa. Slávime Eucharistiu týmto spôsobom, ak svojou mysľou a svojím bytím vstupujeme do slov, ktoré nám predkladá Cirkev. V nich je obsiahnutá modlitba všetkých generácií, ktoré nás tak berú so sebou na ceste k Pánovi. A ako kňazi sme v Eucharistickom slávení tými, ktorí svojou modlitbou vedú modlitbu veriacich dneška. Ak sme vnútorne zjednotení so slovami modlitby, ak sa nimi nechávame riadiť a premieňať, tak i veriaci nájdu prístup k týmto slovám. Tak sa všetci staneme naozaj „jedným telom a jednou dušou“ s Kristom.  Byť ponorení do pravdy a tak aj do svätosti Boha, to pre nás znamená tiež prijať náročnú povahu pravdy; postaviť sa tak vo veľkých aj v malých veciach proti lži, ktorá je najrozličnejším spôsobom prítomná vo svete; prijať námahu pravdy, pretože máme v sebe jej hlbokú radosť. Keď hovoríme o zasvätení v pravde, nesmieme zabudnúť na to, že v Ježišovi Kristovi sú pravda a láska jedno. Byť ponorení do Neho znamená byť ponorení do jeho dobroty, do opravdivej lásky. Skutočná láska nie je lacná, môže byť aj veľmi náročná. Vzdoruje zlu, aby človeku poskytla pravé dobro. Ak sa zjednotíme s Kristom, naučíme sa ho spoznať v trpiacich, v chudobných, v maličkých tohto sveta; staňme sa teda tými, ktorí slúžia, ktorí spoznávajú Jeho bratov a sestry a v nich sa stretajú s Ním samotným.
Milé deti, rodičia, priatelia, vstúpme do priestoru lásky, pravdy a dajme sa presiaknuť samotným Bohom.

Biblické exkurzy – Nanebovstúpenie Pána – My sme svedkami pre druhých!

Mt 28, 16-20
Dnes sa v mnohých krajinách slávi Ježišovo vystúpenie do neba, ktoré sa udialo štyridsať dní po Veľkej noci. Kontemplujeme tajomstvo Ježiša, ktorý opúšťa náš pozemský priestor, aby vošiel do plnosti Božej slávy, nesúc so sebou naše človečenstvo. Takže my, naša ľudskosť, vstupuje po prvý raz do neba. Lukášovo evanjelium nám ukazuje reakciu učeníkov pred Pánom, ktorý sa od nich vzdialil a vznášal sa do neba (porov. Lk 24,51). Nemali v sebe žiaľ a sklamanie, ale «sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema» (v. 52). Je to ich návrat ako tých, čo sa už neboja mesta, ktoré odmietlo Učiteľa, ktoré bolo svedkom Judášovej zrady a Petrovho zapretia, ktoré videlo, ako sa učeníci rozutekali a videlo i násilie moci, ktorá sa cítila ohrozená.
Od toho dňa bolo pre apoštolov a pre každého Kristovho učeníka možné bývať v Jeruzaleme a vo všetkých mestách sveta, aj v tých najviac zaťažených nespravodlivosťou a násilím, pretože nad každým mestom je to isté nebo a každý obyvateľ môže zdvihnúť svoj zrak s nádejou. Ježiš, Boh, je pravý človek, so svojím ľudským telom je v nebi! A toto je naša nádej, naša kotva, a my sme pevní v tejto nádeji, ak hľadíme k nebu.
V tomto nebi prebýva ten Boh, ktorý zjavuje sám seba ako taký blízky, že si vzal tvár človeka, Ježiša z Nazareta. On zostáva navždy „Boh s nami“ – pamätajme si to: Emanuel, Boh s nami – a nenecháva nás samých! Môžeme pozdvihnúť zrak do výšky, aby sme pred sebou rozpoznali našu budúcnosť. V nanebovstúpení Ježiša, Ukrižovaného a Vzkrieseného, je prísľub našej účasti na plnosti života v Božej blízkosti.
Skôr než sa Ježiš od svojich priateľov odlúčil, pripomenul im udalosti svojej smrti a zmŕtvychvstania, keď im povedal: «Vy ste toho svedkami» (v. 48). Takže učeníci, apoštoli, sú svedkami Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, a toho dňa aj Kristovho nanebovstúpenia. A skutočne, po tom, ako videli svojho Pána vystúpiť do neba, učeníci sa vrátili do mesta ako svedkovia, ktorí s radosťou ohlasujú všetkým nový život, ktorý pochádza od Ukrižovaného a Vzkrieseného, v ktorého mene «sa bude všetkým národom […] hlásať pokánie na odpustenie hriechov» (v. 47).
Toto je to svedectvo – nielen slovami, ale aj každodenným životom –, svedectvo, ktoré by každú nedeľu malo vychádzať z našich kostolov, aby počas týždňa vstúpilo do našich domov, pracovísk, škôl, na miesta stretávania i zábavy, do nemocníc, do väzníc, do domovov pre seniorov, na miesta, kde sú prichýlení migranti, na mestské periférie… Toto svedectvo musíme vydávať každý týždeň: Kristus je s nami, Ježiš vystúpil do neba, je s nami, Kristus žije!
Ježiš nás uistil, že v tomto ohlasovaní a v tomto svedectve budeme «vystrojení mocou z výsosti» (v. 49), čiže mocou Ducha Svätého. Tu je tajomstvo tohto poslania: prítomnosť vzkrieseného Pána medzi nami, ktorý nám darom svojho Ducha naďalej otvára našu myseľ i srdce, aby sme ohlasovali jeho lásku a jeho milosrdenstvo aj v najzatvrdnutejších prostrediach našich miest. Duch Svätý je pravým pôvodcom toho mnohorakého svedectva, ktoré Cirkev a každý pokrstený vydávajú vo svete. Preto nikdy nesmieme zanedbať momenty sústredenia v modlitbe na oslavu Boha a vzývanie daru Ducha Svätého. V tomto týždni, ktorý nás privádza k sviatku Turíc, zostaňme duchom vo Večeradle, spolu s Pannou Máriou, aby sme prijali Ducha Svätého. Robíme tak aj teraz, v spojení s veriacimi zhromaždenými v Pompejskej svätyni na tradičný odpust.

Biblické exkurzy – Šiesta Veľkonočná nedeľa – Nasadiť vlastné srdce pre druhých: toto je láska. Láska znamená vložiť srdce do hry pre druhých!

Jn 15, 9-17
Text evanjelia tejto nedele je pokračovaním toho minulotýždňového. V ňom sa nachádzal jediný imperatív: „Ostaňte!“ (Jn 15,4). Ježiš tu vyzýval učeníkov, aby ostali v ňom ako on ostáva v nich. Aj v dnešnom úryvku nachádzame rovnaký imperatív: „Ostaňte!“ (Jn 15,9). Tentokrát Ježiš vyzýva učeníkov, aby ostali v jeho láske.Rôzne podoby slovesa „ostávať“ pokračujú objavovať sa v tomto úryvku, ako tomu bolo aj minulý týždeň, avšak zároveň sa objavuje téma nová, téma lásky. Rozvíjaním tejto témy, Ježiš postupne odhaľuje, čo myslí pod výzvou „ostaňte!“. Ostať v ňom teda znamená ostať v jeho láske, v láske, ktorou miluje učeníkov, a ktorá má svoj prameň v láske Otcovej. Ak učeníci dokážu prežívať túto lásku, ktorú má Ježiš k nim, zároveň tak budú zakúšať lásku Otcovu.Ježiš akoby dopredu predpokladal otázky učeníkov, a tak pokračuje v prehlbovaní predstavenej myšlienky. Ako môže učeník zostať v Ježišovej láske? Tak, že zachová jeho prikázania. Tieto prikázania pritom nemajú podtón vnútených nariadení. Práve naopak, priamo súvisia s láskou. Veď aj Ježišova láska, ktorú učeníci môžu zakúšať je výsledkom jeho poslušnosti voči vôli Otca (v. 10).A aké je Ježišovo prikázanie, ktoré treba zachovávať, aby učeník mohol zostať v jeho láske? Ježiš to hovorí priamo: „Milujte sa navzájom ako som ja miloval (a stále milujem) vás“ (v. 12). Ak učeník chce mať zrak upretý na Ježiša a zostať v jeho láske, zostať v jeho blízkosti, dosiahne to tak, že si Ježišov príklad lásky nenechá sebecky pre seba, ale bude ho praktizovať voči druhému. Iba tak Ježišov príklad lásky zostane stále živý, a iba tak budú môcť učeníci všetkých dôb zostať v Ježišovej láske. Ježiš pokračuje ďalej v odhaľovaní svojich myšlienok a objasňuje, čo pre neho znamená láska – dať život za priateľov je jej najdokonalejší prejav. Ježiš tak zároveň vnáša novú dimenziu do vzťahu so svojimi učeníkmi: byť jeho učeníkom, chcieť ho nasledovať, nemá za cieľ stať sa jeho sluhom, ale jeho priateľom – toto charakterizuje Ježišovho učeníka. Sluha nepozná tajomstvá svojho pána a pán s ním nezdieľa svoje túžby a plány. Avšak učeníkom Ježiš dovolil vstúpiť do svojho najväčšieho tajomstva, do tajomstva jeho jednoty s Otcom a do jeho plánu lásky, ktorá dáva život. Učeník, ktorý nevstúpi do dynamiky tejto lásky, zostáva len sluhom, a nikdy nedokáže pochopiť podstatu učeníctva a Ježišovho príkazu. Byť Ježišovým priateľom znamená byť jeho učeníkom. Tento rozmer priateľstva, ktorý Ježiš vnáša medzi seba a svojich učeníkov je veľmi silný, ba až provokatívny, ak by sme ho chceli vnímať z hľadiska vzťahu Boh a človek. Totiž, priateľstvo je v istom zmysle najväčšia forma lásky. Aj tá manželská, ak nie je zároveň priateľská, vlastne ani nie je. Bez nej sa manželia veľmi ľahko stanú len spolubývajúci. V priateľstve niet väčšieho a menšieho a čím väčšie priateľstvo tým menej tajomstiev – tajomstiev v zmysle toho, čo by jeden s druhým nezdieľal – aj keď osoba samotná tajomstvom naďalej zostáva. Ježišovo priateľstvo, teda jeho vyvolenie, neuzatvára, ale posiela prinášať ovocie (v. 16). Keďže Ježišovým priateľom je ten, kto v jeho láske ostáva, ostáva tak aj jeho ovocie. Skrze toto ovocie aj iní budú môcť ostávať v Ježišovej láske. Ten, kto je ponorený v Ježišovej láske, zároveň dostáva od Otca to, po čom túži (v. 16), lebo skrze Ježiša je ponorený do Otcových túžob – Otcove túžby sa stávajú aj túžbami učeníka, a tak učeník nevie prosiť o nič, čo by nebolo aj túžbou Otca. Po slovách o tomto vznešenom prísľube, Ježiš znova pripomína svoje prikázanie: „Milujte sa navzájom!“ (v. 17) a zároveň tak aj celú túto časť svojej reči zakončuje. Chce nám tým naznačiť, že k jednote s Otcovými túžbami sa prichádza cez lásku k blížnemu?
Milé deti, rodičia, priatelia, vyprosujme si od Pána, aby uzdravil ľudstvo, počínajúc nami. Nech sa moje srdce uzdraví z tejto choroby, ktorou je kultúra ľahostajnosti.

Biblické exkurzy – Piata Veľkonočná nedeľa – Vinica je na to, aby prinášala ovocie. Človek je na zemi na to, aby konal dobro!

Jn 15,1-8
Nasledujúce tri nedele vyberá rímsky obrad pre liturgiu slova tri úryvky z Ježišovej rozlúčkovej reči (Jn k. 13-17). Tým poukazuje na blížiaci sa sviatok Turíc. Dve nedele sa bude čítať väčšia časť 15. kapitoly, ktorá tvorí centrálnu časť reči. Predposledná nedeľa veľkonočného obdobia nám ponúkne úryvok zo záverečnej časti reči, ktorú poznáme ako „Veľkňazská modlitba“ (k. 17). Ježišovo vyhlásenie z 1. verša 15. kapitoly („Ja som pravý vinič“) poukazuje na obraz (metaforu), ktorý dominuje až do v. 8. Obrazy viniča, ratolestí, vinice a vinohradníka však v skutočnosti slúžia ako nástroje pre hlavnú tému oddielu 15,1-11, ktorý možno vyjadriť slovesom „ostávať“ (gr. μένω). Ježiš cez obrazy z vinárskeho prostredia najprv predstavuje, čo znamená „ostávať v ňom“ (15,1-5a) a potom, aké následky takéto „ostávanie“ alebo „neostávanie“ spôsobujú (15,5b-8). Čo sa týka samotného použitia obrazov z vinohradníctva, odborníci ponúkajú dve základné interpretácie. Prvou je, že Ježiš v tejto reči priamo naráža na starozákonnú tradíciu a narába s ňou na spôsob mašalu (biblický pojem označujúci starozákonný výrok, či príslovie). U rabínov to bola bežná prax. Motívy vinice bohato ponúka najmä prorocká a múdroslovná tradícia. Známe je napr. podobenstvo o vinici z Iz 5. Pri spomenutej technike si učiteľ vybral nejakú pasáž a veľmi voľne ju spracoval pre svoje aktuálne potreby. Druhá čas biblistov však tvrdí, že evanjelista nemal v úmysle takýto prístup. Podľa nich Ježiš použil obrazy z bežného života bez odkazu na Starý zákon. Každopádne, výsledkom je pôsobivé prirovnanie toho, čo znamená „ostávať“ v Ježišovi. Prvá časť našej perikopy (1-5a) prisudzuje každému svoju úlohu a postavenie vo vinici. Ježiš je vinič, učeníci ratolesti a vinohradníkom je Otec. Úlohou učeníkov v tomto vzťahu, „ostávania“ s Ježišom  je prinášať ovocie, úlohou Ježiša živiť a podporovať ratolesti (učeníkov) a úlohou Otca je tieto ratolesti čistiť resp. odrezávať z viniča. Kritériom, či niekto bude  alebo nebude „odrezaný“ , je prinášanie ovocia. Ak teda chce „ratolesť“ ostať na viniči, musí prinášať ovocie. Lenže to nedokáže sama od seba. Túto schopnosť má práve od viniča. Druhá časť úryvku (v. 5b-8) teda naznačuje, že byť ratolesťou a „ostávať“ v Ježišovi, nie je úplne to isté. Prvá časť totiž hovorila o prípade, keď ratolesť neprináša ovocie. Taká ratolesť teda neostávala v Ježišovi. („Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne.“ (15,6)) Povedané inak: nemožno byť Ježišovým učeníkom a neostávať v ňom. Takýto protichodný prístup následne u učeníka/ratolesti vyvoláva neschopnosť prinášať ovocie a následné odrezanie, uschnutie a spálenie v ohni. Slová „bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (v. 6) a „proste, o čo chcete  a splní sa vám to“ (v. 7) následne potvrdzujú nevyhnutnú aktivitu (prinášanie plodov) učeníkov (ratolestí) a ich závislosť na ostávaní v Ježišovi. Text nám teda hovorí, že „ostávanie v Ježišovi“ je omnoho dôležitejšie ako byť ratolesťou. Pre ratolesť  je to doslova životne dôležité. Čo však znamená samotné „ostávanie“? Isté vysvetlenie nájdeme až v nasledujúcej časti reči: „Ostaňte v mojej láske! … Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, … Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás.“ (Jn 15,9-12)
Milé deti, rodičia, priatelia, konajme tak, aby videli naše dobré skutky. 

Biblické exkurzy – Štvrtá Veľkonočná nedeľa – Je veľmi dôležité počuť hlas svojho Pastiera!

Jn 10,11-18
Dnes máme pred sebou malú časť z komplexnej Ježišovej reči v 10. kapitole Jánovho evanjelia. Ježiš tu na prezentáciu svojej osoby používa viaceré metafory. V tej dnešnej časti hovorí, že je „dobrý pastier“ (Jn 10,11). Venujme sa teda bližšie tomuto obrazu a najmä tomu, čo môže v tejto súvislosti vyjadrovať prívlastok „dobrý“. Grécky text Jánovho evanjelia na tomto mieste používa výraz ὁ ποιμὴν ὁ καλός [ho poimen ho kalos] a prídavné meno καλός je možné preložiť viacerými spôsobmi. V srdci tohto výrazu stojí myšlienka, že opisovaný podmet spĺňa vysoké štandardy alebo požiadavky čo sa týka vzhľadu, druhu alebo kvality. Často teda καλός znamená pekný, krásny. Aj my niekedy povieme o osobe, že je krásna, ale nemáme pri tom na mysli jej vonkajšiu krásu, ale krásu, ktorá sa týka celého bytia tejto osoby. Ježiš akoby chcel vyšpecifikovať v čom spočívajú vysoké štandardy a požiadavky na to, aby sa pastier mohol nazvať krásnym/dobrým, pričom zároveň otáča štandardné ponímanie vzťahu medzi pastierom a svojím stádom. Ak by sme mali spontánne vyjadriť aké kvality by mal mať pastier, ktorého by sme nazvali krásny či dobrý, iste by sme povedali, že by sa mal o svoje ovce príkladne starať, nachádzať im dobré pastviská, zabezpečiť im primerané podmienky na rast, adekvátne liečiť prípadné ochorenia a zranenia, ochrániť pred nebezpečenstvami a pod. (asi by sme veľmi neočakávali, aby sa kvôli ovciam nechal zabiť). To všetko však v konečnom dôsledku pastier robí, aby mal z oviec úžitok – aby mu dali dobré mlieko, dobrú vlnu a aj dobré mäso; ovce nepatria k zvieratám, ktoré sa chovajú na krásu. Spomenutý zvrat nastáva práve tu. Punc, ktorý identifikuje pastiera ako krásneho/dobrého spočíva v tom, že je to on, kto dáva život pre ovce a nie opačne. Štandardne ovca dáva svoj život (resp. sa jej berie), slúži pastierovi, aby sa pastier mal lepšie – ovca slúži pastierovi a nie pastier ovci. Skutočný charakter tohto vzťahu sa odhalí práve vtedy, keď sa položí otázka o položení života: V konečnom dôsledku, je to ovca, ktorá má položiť život za pastiera alebo pastier za ovce? Je pravda, že ak od krásneho/dobrého pastiera očakávame aj to, aby ovce chránil, zahŕňa to, aby bol ochotný riskovať aj život pre ovce, lebo ovce predstavujú istú hodnotu. Ale to len do istej miery. Ak otázku vybičujeme do miery absolútnej, teda kto má za koho položiť život a teda kto komu slúži, vzťahy sú jasné. Podľa Ježišovej perspektívy pastier dáva život za ovce, a teda pastier slúži ovciam, pastier je tu pre dobro oviec a nie opačne. Ježiš je pastier, v ktorom sa odráža krásna Božia tvár, lebo je tu on preto, aby dával ovciam život a nie, aby ovce slúžili jeho prospechu; veď on hovorí aj: „Ja som chlieb života“ (Jn 6,35) a chlieb predsa slúži človeku, aby sa ním živil.
Milé deti, rodičia, priatelia, vymodlime si aj tu vo Vinnom kňazov z našich rodín.

Biblické exkurzy – Tretie Veľkonočná nedeľa – Keď chceš byť svedkom – musíš mať otvorené srdce a myseľ!

Lk 24,35-48
Záverečná kapitola Lukášovho evanjelia začína nájdením prázdneho hrobu. (Lk 24,1-12) Tu ešte Ježiš priamo nevystupuje. Nasledujúce verše ale už podávajú originálne Lukášove správy o zjaveniach Zmŕtvychvstalého. Najznámejšie rozprávanie je o dvoch učeníkoch cestujúcich „do dediny zvanej Emauzy“ (Lk 24,13). Počas cesty sa k nim, tak aby ho nespoznali, pridáva samotný Ježiš. Celá stať potom nadobúda predobraz kresťanskej liturgie. Ježiš im najprv cestou „vykladal, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo.“ (Lk 24,27) To môže odkazovať na bohoslužbu slova. Potom nasledovala večera. Pri nej Ježiš vykonáva tie isté úkony ako pri poslednej veľkonočnej večeri s učeníkmi. A na základe toho ho učeníci spoznávajú (bohoslužba eucharistie, obety). Ježiš náhle mizne. No situácia neostáva bez následkov. Učeníci sa vracajú do spoločenstva, ktoré zanechali v Jeruzaleme, aby im podali správu. Tam sa dozvedajú, že medzitým neboli jedinými svedkami zjavenia. Nadväzne na to pokračuje epizóda, ktorú máme na zreteli dnes. Sám Ježiš potvrdzuje pravdivosť svedectiev o jeho zmŕtvychvstaní a náhle vstupuje medzi vzrušené spoločenstvo tých, ktorých svojou smrťou zanechal. Následne aj tu môžeme nájsť motívy jedla a Písma z predchádzajúceho rozprávania, ale v opačnom poradí. Okolostojacich zachvacuje zmätok a strach. Nevedia ako Ježišovu novú realitu prijať. A tak im sám Vzkriesený pomáha. Ukazuje, že je medzi nimi naozaj fyzicky prítomný, ale zároveň už iným spôsobom, ako ho poznali pred Veľkou nocou. Najprv teda poukazuje na svoju telesnú stránku. Ukazuje učeníkom svoje ruky a nohy a chce dokázať, že jeho bytie nemá čisto duchovnú (nemateriálnu) povahu. Tým, ktorým nestačí dotyk, ďalej dokazuje svoju prítomnosť cez úkon, ktorý s nimi prežíval aj predtým. „I vzal si (rybu) a jedol pred nimi.“ (Lk 24,43) Ježiš nechce ostať pre ľudí iba ideou, alebo spomienkou. Týmto úkonom ukazuje na podstatnú pravdu, že človek je aj materiálny a k jeho životu podstatne patrí telesný kontakt. Zaujímavý je tu náš miestny kontext, kde sa táto pasáž evanjelia na Slovensku v rímskokatolíckej liturgii číta pri požehnávaní veľkonočných jedál. Druhá strana rozprávania ukazuje na novosť Ježišovho bytia. Sám to zdôrazňuje v slovách: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami.“ (Lk 24,44) Síce sa aj teraz nachádza medzi svojimi, ale je to už iným spôsobom, ako to bolo predtým. Minimálne to po Veľkej noci nie je vždy až tak zjavné. Ježiš sa už nedá chytiť. Ježiša treba nájsť, alebo rozpoznať. Môže nepozorovane vstúpiť medzi spoločenstvo (Lk 24,36), môže s druhými komunikovať bez toho, aby ho hneď identifikovali (Emauzskí učeníci). Nová úroveň poznania pravdy o Ježišovi prichádza aj prostredníctvom nadprirodzeného daru. „Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu.“ (Lk 24,45) Toto porozumenie však nemá ostať tajným pokladom toho, kto tento dar dostal. „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.“ (Lk 24,46-48) Ježiš dáva veľkonočným udalostiam dynamický rozmer, čo autor tohto evanjelia priamo rozvádza vo svojom nasledujúcom spise, Skutky apoštolov. Druhé veľkonočné zjavenie v Lukášovom evanjeliu ukazuje, akým spôsobom chce byť Ježiš prítomný medzi ľuďmi po svojej smrti a zmŕtvychvstaní. Ježiš prichádza doprostred zhromaždenia ľudí. Spoločenstvo, komunita je teda primárne miesto jeho prítomnosti, kde ho možno nájsť. V nej pôsobí jednak fyzicky cez eucharistiu, spoločné stolovanie, dotyky a teda aj cez prejavovanie bratskej a sesterskej lásky a jednak duchovne cez čítanie a počúvanie Písma, modlitbu a hlásanie evanjelia.
Milé deti, priatelia, prajem vám cestu plnú nachádzania Boha v ostatných ľuďoch a vo svete.

Biblické exkurzy – Druhá Veľkonočná nedeľa – Kristové otvorené rany liečia a uzdravujú!

Jn 20,19-31
V textoch Jánovho evanjelia o stretnutí učeníkov so zmŕtvychvstalým Ježišom sa napĺňajú Ježišove slová, ktoré vyslovil v jeho veľkej reči pri Poslednej večeri. Ježiš vtedy učeníkom povedal: „Odídem a prídem k vám“ (Jn 14,28a). Jánovo evanjelium v 20. kapitole pre stretnutie učeníkov so Zmŕtvychvstalým nepoužíva sloveso „zjaviť sa“, ale „prísť“ – Ježiš prichádza medzi svojich učeníkov, ktorí boli zhromaždení pospolu. Zhromaždení sú v prvý deň v týždni, v ten istý prvý deň, v ktorý Ježiš vstal z mŕtvych. Keď prichádza znova, prichádza o osem dní, teda znova v prvý deň v týždni. Zaiste tento text už odráža prax prvých kresťanov zhromažďovať sa na slávenie eucharistie v tento prvý deň týždňa. Text má teda aj istú liturgickú dimenziu. Aj pozdrav „Pokoj vám“ má svoje pevné miesto v liturgii. Je dôležité všimnúť si, že Ježiš prichádza tam, kde je zhromaždené spoločenstvo jeho učeníkov. Prichádza živý a stane si doprostred – stojí v centre zhromaždenia (nie na východe…). Poznámka o Ježišových rukách a boku má pravdepodobne za cieľ skôr ubezpečiť, že ide o toho istého Ježiša, ktorého učeníci nasledovali, a ktorý bol ukrižovaný, než hovoriť o fyzických aspektoch Ježišovho tela po jeho zmŕtvychvstaní. Ten istý Ježiš, ktorého poznali, je medzi nimi živý a prináša im svoje dary, ktoré im v spomínanej reči prisľúbil: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam“ (Jn 14,27a). A tiež im vravel: „Aj vy ste teraz smutní; ale zasa vás uvidím a vaše srdce sa bude radovať. A vašu radosť vám nik nevezme“ (Jn 16,22). Teraz, keď ho vidia vzkrieseného sa radujú (20,20b). Zároveň sa napĺňa jeho prísľub o poslaní Tešiteľa. Pri Poslednej večeri im hovoril: „A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás. Nenechám vás ako siroty, prídem k vám. Ešte chvíľku a svet ma už neuvidí, ale vy ma uvidíte, lebo ja žijem a aj vy budete žiť“ (Jn 14,16-19). Teraz prichádza tá chvíľa, kedy sa jeho slová napĺňajú: „Dýchol na nich a povedal im: Prijmite Ducha Svätého“. Skrze tento dar jeho učeníci všetkých dôb neostanú ako siroty a Ježiš zostáva s nimi navždy. Tento dar je však spojený s misiou: „Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás“ (20,21b). Toto vyjadrenie je veľmi silné a môžeme ho považovať za centrum perikopy. Boh poslal Ježiša, svojho Syna, aby v ňom zjavil svoju pravú tvár človeku – Ježiš ustanovuje svojich učeníkov ako autorizovaných pokračovateľov v tejto jeho misii – oni sú tak isto poslaní ako Ježiš. Ježiš bol Jánom Krstiteľom na začiatku svojej misie označený ako: „Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1,29b). Učeníci dostávajú misiu, ktorá je charakterizovaná veľmi podobne: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (20,23). Tak ako je dar Ducha určený pre každého člena spoločenstva jeho učeníkov, tak je aj každý takýto člen poverený touto misiou (hoci nám nič nebráni, aby sme videli skonkretizovanie tejto misie v rámci katolíckej cirkvi aj vo sviatosti zmierenia, ktorá je vysluhovaná vysvätenými služobníkmi Cirkvi, táto misia nie je obmedzená len na túto sviatosť a týchto služobníkov). Keď samotný Ježiš prisľubuje tohto Ducha hovorí o ňom: „Keď príde on, ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd. Hriech je, že neveria vo mňa, spravodlivosť, že idem k Otcovi a už ma neuvidíte, a súd, že knieža tohto sveta je už odsúdené“ (Jn 16,8-11). Kniežaťu tohto sveta je koniec, Ježiš je u Otca, ale skrze Ducha prítomný v spoločenstve jeho učeníkov, ktorí napĺňajú svoju misiu odpúšťať, odstraňovať hriechy tým, že privádzajú k viere v Ježiša, ktorý je pravou tvárou Otca. Ak túto misiu napĺňať nebudú, hriech bude zadržaný, bude zostávať. Zdá sa, že v podobných intenciách sa vyjadruje aj príbeh o uzdravení slepého od narodenia v 9. kapitole. Ten sa končí vyznaním viery uzdraveného slepého v Ježiša: „Verím, Pane“ (Jn 9,38), na čo Ježiš hovorí: „Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli“ (Jn 9,39). Vidieť znamená veriť v Ježiša. A príbeh sa úplne zakončuje slovami: „Začuli to farizeji čo boli pri ňom, a povedali mu: ,Sme azda aj my slepí?!‘ Ježiš im odpovedal: ,Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: Vidíme. A tak váš hriech ostáva‘“ (Jn 9,40-41). Teda, ich hriech zostáva, lebo neveria v Ježiša. Podobne hovorí Ježiš na inom mieste: „Ak neuveríte, že Ja som, zomriete vo svojich hriechoch“ (Jn 8,24). Poslanie odpúšťať hriechy teda Ježišovi učeníci napĺňajú tým, že druhých privádzajú k viere v Ježiša a k stále hlbšiemu spoločenstvu s ním (k tomu slúži aj sviatosť zmierenia). Nikto predsa zadržiavať hriechy nechce, keď Ježiš sám prišiel, aby boli odstránené. Stále však zostáva napätie, že nie všetci, jak Ježišovu misiu, tak misiu jeho učeníkov, prijímajú, a tak ich hriechy ostávajú, sú zadržané.
Milé deti, priatelia, nájdime odvahu a otvorme svoje rany aby sa ich Kristus dotkol.

Biblické exkurzy – Veľkonočná nedeľa – Kristové rany vyháňajú strach!

Mk 16,1-8
Posledná kapitola Markovho evanjelia stavia pred exegétov a teológov nevšednú problematiku. Jej druhá časť (verše 9-20) je očividne neskorší dodatok. Slovami „Keď ráno v prvý deň týždňa vstal z mŕtvych„ sa začína akoby samostatné nové rozprávanie, ktoré je ťažko nadviazať na predchádzajúci text. Navyše tento úsek pôsobí ako nejaký súhrn v ktorom sú v krátkosti poskladané informácie z iných tradícii či evanjelií. Veľkú váhu pre tento pohľad pridávajú aj starobylé autoritatívne kódexy (napr. Vatikánsky a Sinajský), kde evanjelium končí veršom 8. Ak teda pôvodný text spisu končil na tomto mieste, znamenalo by to niekoľko ťažkostí. Ide hlavne o tieto: V evanjeliu vôbec nevystupuje vzkriesený Ježiš. Žien pri hrobe „sa zmocnila hrôza a strach“. Navyše je výslovne oznámené, že zo strachu ani nesplnili mladíkov príkaz, aby správu o Ježišovom vzkriesení oznámili učeníkom. Čo nám teda pôvodné zakončenie evanjelia chce povedať? Úvodný verš evanjelia znie: „Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho Syna.“ (Mk 1,1) Slovo „začiatok“ sa pritom dá chápať na viacerých rovinách. Jednou z možností je za začiatok chápať celé evanjelium. Pôvodný záver tak potom úmyselne provokuje pokračovanie. Pokračovanie evanjelia. To však už nemá byť v čisto písomnej forme. Majú sa oňho postarať samotní čitatelia. Evanjelium pokračuje v nasledujúcich udalostiach až podnes. Oznam záhadného mladíka v bielom rúchu: „Vstal z mŕtvych. Niet ho tu. Hľa, miesto, kde ho uložili. Ale choďte a povedzte …“ (v. 6-7) i všetko čo mu predchádzalo, sa následne má dostať medzi ostatných.  Zo štýlu Markovho evanjelia badáme, že písal pre náročného čitateľa. Jeho text treba čítať pozorne a veľmi nad ním rozmýšľať. Takýto prekvapujúci záver by tak určite do takého štýlu zapadal. Motív strachu a hrôzy, ktorý sa zmocnil prvých svedkov prázdneho hrobu, sa v evanjeliu nevyskytuje prvý krát. Vyjadrujú ľudskú skúsenosť stretnutia s Božou mocou. Objavuje sa napríklad v udalostiach búrky na mori, Ježiša kráčajúceho po vode, či jeho premenenie na hore. Ženy takto prirodzene reagujú na niečo, čo nemožno ľudským rozumom a skúsenosťou pochopiť a rozumieť. Skutočnosť zmŕtvychvstania dodnes pre ľudí predstavuje niečo čo ich presahuje, čo nie je zo známeho sveta. Ak nevie niečo človek spracovať, či vysvetliť, jednou z častých reakcií je strach z neznámeho. Strach z niečoho, čo sa nedá ľudským jazykom popísať. Taký bol aj strach, ktorý umlčal ústa žien, ktoré sa prvýkrát konfrontovali s niečím, čo nikto nečakal, čo sa ešte nikdy nestalo.
Milé deti, priatelia, prajem Vám naplno prežívať silu Kristovho zmŕtvychvstania.

Biblické exkurzy – Biela sobota – Kristus je liekom pre tento svet!

Staroveká židovská legenda z apokryfnej knihy „Život Adama a Evy“ hovorí, že Adam vo svojej poslednej chorobe poslal svojho syna Seta spolu s Evou do oblasti Raja, pre olej milosrdenstva, aby ním mohol byť pomazaný, a tak uzdravený. Po všetkých prosbách a plači týchto dvoch pri hľadaní stromu života, sa zjaví archanjel Michal, aby im povedal, že nezískajú olej zo stromu milosrdenstva, a že Adam bude musieť zomrieť. Následne kresťanskí čitatelia doplnili k tejto správe archanjela slovo útechy. Archanjel mal povedať, že o 5500 rokov príde láskavý kráľ, Kristus, Syn Boží, a pomaže olejom svojho milosrdenstva všetkých, ktorí v neho uveria. „Olej milosrdenstva od vekov na veky bude daný tým, ktorí sa znovu zrodia z vody a Ducha Svätého. Teda Syn Boží, bohatý na lásku, Kristus, zostúpi do hlbín zeme a vovedie tvojho otca do Raja k stromu milosrdenstva“. V tejto legende je vidieť všetko súženie človeka zoči-voči osudu chorobe, bolesti a smrti, ktorý mu je uložený.  Je tu zrejmý vzdor človeka voči smrti: ľudia sa opakovane domnievali, že by mala existovať bylina proti smrti. Skôr alebo neskôr by sa mal nájsť liek nielen proti tej alebo onej chorobe, ale proti skutočnej fatalite, proti smrti. Mal by existovať liek nesmrteľnosti. I dnes ľudia hľadajú takúto liečivú látku. Aj súčasná lekárska veda sa snaží, hoci nie odstrániť samotnú smrť, ale čo najväčší počet jej príčin, a tak ju stále viac odďaľovať a zabezpečiť stále lepší a dlhší život. Chvíľku však uvažujme. Ako by to skutočne bolo, keby sa dosiahlo možno nie úplné odstránenie smrti, ale jej odloženie na neurčito a bolo by možné dožiť sa niekoľkých stoviek rokov? Bolo by to dobré? Ľudstvo by mimoriadne zostarlo a pre mládež by nebolo miesto. Zhasla by schopnosť inovácie a nekončiaci život by nebol rajom, ale skôr odsúdením. Skutočná liečivá bylina proti smrti musí byť iná. Nemala by viesť jednoducho k neurčitému predĺženiu terajšieho života. Mala by premeniť náš život zvnútra. Mala by v nás vytvoriť nový život, ktorý by bol skutočne schopný večnosti; mala by nás premeniť takým spôsobom, aby sa život nekončil smrťou, ale práve ňou začal v plnosti.  Na kresťanskom posolstve, na evanjeliu Ježiša Krista, bolo a doteraz je nové a pôsobivé to, čo nám je odovzdávané: áno, liečivá bylina proti smrti, tento pravý liek nesmrteľnosti, existuje. Bol nájdený. Je dostupný. Tento liek je nám daný krstom. Nový život začína v nás, nový život, ktorý dozrieva vierou a nie je zrušený smrťou starého života, ale práve vtedy je plne vynesený na svetlo.  Niektorí, možno mnohí, namietnu: posolstvo zaiste počujem, ale chýba mi viera. I ten, kto chce veriť, sa pýta: Je to skutočne tak? Ako si to máme predstaviť? Ako sa uskutoční táto premena starého života, aby v ňom vznikol nový život, ktorý nepozná smrť? Starobylý židovský spis nám opäť môže pomôcť priblížiť myšlienku tajomného procesu, ktorý v nás začína krstom. Rozpráva sa v ňom, ako bol praotec Henoch zdvihnutý až k Božiemu trónu. Pred majestátnou mocou anjelov sa však vyľakal a vo svojej ľudskej slabosti nedokázal kontemplovať Božiu tvár. „Boh teda povedal Michalovi:  pokračuje Henochova kniha  ,Vezmi Henocha a odním mu pozemský odev. Pomaž ho jemným olejom a obleč mu šaty slávy!´ A Michal mi sňal odev, pomazal ma jemným olejom a tento olej bol viac ako žiara svetla… Jeho žiara bola podobná lúčom svetla. Keď som sa uvidel, bol som ako jedna z oslávených bytostí“ (Ph. Rech, Inbild des Kosmos, II 524). Presne toto – byť odetí novým Božím šatom – nastáva v krste; toto nám hovorí kresťanská viera. Zaiste, táto zmena odevu je proces, ktorý trvá celý život. To, čo nastáva krstom, je začiatok procesu, ktorý zahrňuje celý náš život – robí nás hodnými večnosti tak, že sa odetí svetlom Ježiša Krista môžeme objaviť pred tvárou Boha a žiť s ním naveky.  V obrade krstu sú dva prvky, v ktorých sa táto udalosť vyjadruje a zviditeľňuje tiež ako požiadavka pre náš ďalší život. Predovšetkým je to obrad zrieknutí sa a sľubov. V starovekej Cirkvi sa krstený obrátil smerom na západ, k symbolu temnoty, k západu slnka, k smrti, čiže k panstvu hriechu. Krstený sa obrátil týmto smerom a vyslovil trojité „nie“ diablovi, jeho pompe a hriechu. Zvláštnym slovom „pompa“, čo znamená diabolská okázalosť, sa označovala nádhera antického kultu bôžikov a antického divadla, kde bol ponúkaný zážitok z pohľadu na ľudí, ktorí boli trhaní dravými šelmami. Bolo to teda odmietnutie istého typu kultúry, ktorá zotročovala človeka, aby sa klaňal moci, svetu chamtivosti, klamstva a krutosti. Bol to úkon oslobodenia od nanútenej formy života, ktorý sa ponúkal ako rozkoš, a cez to podnecoval k ničeniu toho, čo je v človeku najkvalitnejšie.  Toto zrieknutie sa – v menej dramatickej podobe – je i dnes podstatnou súčasťou krstu. V ňom vyzliekame „starý odev“, v ktorom nemôžeme predstúpiť pred Boha. Lepšie povedané: začíname ho vyzliekať. Toto zriekanie je totiž prísľub, ktorým podávame ruku Kristovi, aby nás on viedol a preodel. Aký je „odev“, ktorý odkladáme, aký prísľub vyslovujeme, vychádza najavo pri prečítaní piatej kapitoly Listu Galaťanom, kde Pavol hovorí o „skutkoch tela“, čo je výraz, ktorý označuje starý odev, ktorý je treba odložiť. Pavol ho popisuje takto: „smilstvo, nečistota, chlípnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné (Gal 5,19 – 21). Toto je odev, ktorý odkladáme; toto je odev smrti. Ďalej v prvotnej Cirkvi sa krstenec obracal smerom na východ – ako k symbolu svetla, k symbolu nového slnka histórie, nového slnka, ktoré vychádza, k symbolu Krista. Krstenec týmto určil nový smer svojmu životu: vieru v trojjediného Boha, ktorému sa odovzdáva. Takto nás samotný Boh oblieka do šiat svetla, do šiat života. Pavol nazýva tieto nové „šaty“„ovocím Ducha“ a opisuje ich nasledujúcimi slovami: „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5,22-23).  V prvotnej Cirkvi bol krstenec skutočne vyzlečený zo svojich šiat. Zostupoval do krstného prameňa, kde bol následne trikrát ponorený – je to symbol smrti, ktorý vyjadruje úplnú radikálnosť takéhoto vyzlečenia a výmeny šiat. Tento život, ktorý je odsúdený na smrť, krstenec odovzdáva smrti spolu s Kristom, a Ním sa necháva viesť a vyzdvihnúť do nového života, ktorý ho premieňa pre večnosť. Potom, keď novokrstenci vystupovali z krstného prameňa, boli obliekaní do bielych šiat, do šiat Božieho svetla a dostávali zažatú sviecu ako symbol nového života vo svetle, ktoré v nich zažal samotný Boh. Vedeli, že prijali liek nesmrteľnosti, ktorý teraz, vo chvíli prijímania najsvätejšej Eucharistie, dostáva svoj plný význam. V nej prijímame Telo zmŕtvychvstalého Pána a my sami sme k tomuto Telu pripútaní takým spôsobom, že sme už zachovávaní v Tom, ktorý zvíťazil nad smrťou a prevádza nás skrze smrť. Počas stáročí sa symboly veľmi ochudobnili, ale podstatná udalosť krstu predsa len ostala tá istá. Tento symbol nie je iba obyčajným umývaním a ešte menej akýmsi komplikovaným prijatím do nového spolku. Je smrťou a zmŕtvychvstaním, znovuzrodením do nového života. Áno, liečivá bylina proti smrti existuje. Kristus je strom života, ktorý sa stal znovu prístupným. Ak Ho budeme nasledovať, máme život. Z tohto dôvodu v dnešnú noc zmŕtvychvstania spievame celým srdcom: Aleluja! Pieseň radosti, ktorá nepotrebuje slová. Kvôli tomu môže Pavol povedať Filipanom: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!“ (Flp 4,4). Radosť sa nedá prikázať. Môže sa iba darovať. Zmŕtvychvstalý Pán nám daruje radosť: skutočný život. Sme už navždy zachovaní v láske Toho, ktorému bola daná všetka moc na nebi aj na zemi (porov. Mt 28,18).
Preto prosme, istí si tým, že sme už boli vypočutí – s modlitbou nad obetnými darmi – aby bola Cirkev v tejto noci pozdvihnutá: Prijmi, Pane, modlitby svojho ľudu spolu s obetnými darmi, aby to, čo sa skrze Teba začalo vo veľkonočnom tajomstve, bolo pre nás prínosom ako liek k večnosti.

Biblické exkurzy – Veľký piatok – Ježišov (ne)zvyčajný pohreb!


Ježišov pohreb patrí medzi najsilnejšie momenty, ktoré poukazujú na plné človečenstvo Božieho syna. Ak mu však chceme dnes porozumieť, musíme prekonať časovú i kultúrnu bariéru. istus bol pochovaný pred 2000 rokmi v rámci židovského obradu. Pri čítaní Písma sa navyše môžeme pýtať: Aký význam majú nezrovnalosti medzi synoptickými evanjelistami (Matúš, Marek, Lukáš) a Jánom? Išlo o bežný pohreb, alebo bol už vtedy niečím výnimočný? Čo na to židia vtedy a dnes? Pozrime sa najprv na to, prečo možno považovať okolnosti Ježišovho pohrebu za nezvyčajné. Ak by totiž všetko prebiehalo podľa zaužívaného poriadku, tak by jeho telo neskončilo v hrobe Jozefa z Arimatey. Hlavnou príčinou toho je, že Ježiš Kristus zomrel po poprave ukrižovaním. Krutý osud odsúdených na takúto smrť zvyčajne pokračoval aj s  ich telesnými pozostatkami. Po niekoľkodňovej agónii bývali ukrižovaní vystavení na kríži aj ďalšie dni po smrti. Plnili tak odstrašujúcu funkciu pre všetkých potenciálnych buričov voči rímskej moci. Ich telá, zohavené divou zverou a vtáctvom, boli potom spravidla hodené do hromadného hrobu bez riadneho pohrebu.  To sa ale s Ježišom nestalo. Kristus neobvykle zomrel na kríži už po niekoľkých hodinách. Tejto skutočnosti sa čudoval aj samotný Pilát (porov. Mk 15, 44). Toho o Ježišovo telo požiadal istý Jozef z Arimatey. A práve táto postava zároveň tvorí ďalšiu časť mozaiky nezvyčajných okolností asi najslávnejšieho pohrebu v dejinách. Na rozdiel od Jána Krstiteľa, ktorého pochovanie zabezpečili jeho učeníci, sa Ježiša ujal zámožný človek. Kto vlastne bol Jozef z Arimatey a aké pohnútky ho viedli k takému činu? Evanjelisti Lukáš a Marek ho charakterizujú ako člena tej istej veľrady, ktorá len pred pár chvíľami Ježiša odsúdila na smrť. Ján a Matúš v ňom vidia tajného učeníka. Jeho motívy teda mohli byť rôzne. Marek pri scéne vypočúvania pred veľradou udáva, že Ježiša odsúdila „celá veľrada“ (Mk 14, 55; 15, 1). To by znamenalo, že medzi nich patril aj Jozef a pohreb by bol teda dôsledkom výčitiek jeho svedomia. Toto čiastočne vyvracia Lukáš, ktorý pri Jozefovom predstavení dodáva, že „nesúhlasil s ich rozhodnutím ani činmi“ (Lk 23, 51). Ďalším dôvodom konania tohto zámožného predstaviteľa judaizmu mohla byť jeho zbožnosť. Predpis Zákona, ktorý komentuje aj Pavol (porov. Gal 3, 13), hovorí: „Keď niekto spácha zlo, za ktoré je trest smrti, a keď ho obesia na dreve, jeho mŕtve telo nesmie ostať na dreve, ale ešte v ten deň ho pochovajú, lebo je prekliaty od Boha ten, čo visí na dreve, a ty nesmieš poškvrniť krajinu, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, do vlastníctva,“ (Dt 21, 22-23). Príkladom v pochovávaní cudzích mŕtvych mu bola iste aj biblická postava Tóbiho. Evanjelium však nespomína, žeby sa postaral aj o ostatných odsúdených lotrov. Navyše sa zdôrazňuje, že žiadať o telo odsúdenca, a to priamo od najvyššieho predstaviteľa miestnej samosprávy, bola riadna trúfalosť. Jozef si Ježiša očividne vybral zámerne. Najpravdepodobnejšie tak teda urobil z úcty ku konkrétnej osobe, ktorú síce „tajne“, ale úprimne nasledoval. Evanjelista  Ján (Jn 19, 39) ku Jozefovi navyše pridáva Nikodéma, ktorý si kvôli svojmu postaveniu podobne nemohol dovoliť Ježiša verejne zastávať. Po overení smrti Pilát teda telo vydal. Tu začal boj s časom. Na základe opisu evanjelistov sa dozvedáme, že deň Ježišovej smrti bol „prípravným dňom“. Majú na mysli  deň pred sobotou, alebo sviatkom Paschy, keď sa nesmeli vykonávať žiadne práce. Počas „prípravného dňa“ sa malo pripraviť všetko (napr. jedlo) tak, aby sviatočný odpočinok nebol rušený. Z nášho dnešného pohľadu židovský deň začína už západom slnka v predchádzajúci deň. Písmo hovorí, že v čase Ježišovho pohrebu bol už večer a tak mal Jozef a tí, čo mu pomáhali, nanajvýš niekoľko hodín. Synoptici vyše naznačujú, že sa vykonalo len to najnevyhnutnejšie. To zároveň vysvetľuje príchod žien, ktoré chceli v nedeľu ráno dokončiť, čo sa v piatok nestihlo. Pri nezvyčajných okolnostiach Ježišovho pohrebu nemôžeme opomenúť „perličku“, ktorú má iba evanjelista Matúš. Ten k pašiovému a veľkonočnému príbehu dodáva epizódu o strážení hrobu. Ježišovi protivníci v zastúpení veľkňazov a farizejov sa „na druhý deň, ktorý bol po Prípravnom dni“ (Mt 27, 62) ponáhľali k Pilátovi s veľmi nezvyčajnou požiadavkou. Mätúci je už krkolomný opis dňa, ktorý buď znamená, že žiadatelia porušili sobotu, alebo že sa dostavili už v priebehu Ježišovho pohrebu. Zatiaľ, čo jeden z ich radov preukazoval mŕtvemu poslednú službu, oni mu na oplátku nechceli dať pokoj ani po smrti. Žiadali od vladára, aby na čas zabezpečil miesto posledného odpočinku „zvodcu“. Podopierali to dôvodným podozrením, že by mohlo dôjsť k poslednému podvodu, ktorý by mal horšie dôsledky, ako celé Ježišovo verejné účinkovanie pred smrťou. Hoci sa im podarilo „rúhača“ fyzicky zlikvidovať, stále ich držali v strachu jeho slová o zmŕtvychvstaní po troch dňoch. Pilátova odpoveď sa dá preložiť dvojako. Buď ich odkázal na vlastné možnosti v rámci chrámovej stráže (Máte stráž.), alebo im ponúkol vlastných vojakov (Tu máte stráž.). V každom prípade, ako vieme, strážcovia nemohli zabrániť nasledujúcim udalostiam. Ich príbeh končí dohodou s veľkňazmi na verzii o ukradnutí tela a o „uchlácholení vladára“. Zjavné pritom ostáva, že záujem o stráženie bol hlavne na strane židovských predstaviteľov. Tieto perikopy mnohí dnes považujú za istú formu apológie voči námietkam zo strany židovstva v čase spísania evanjelia. 
Evanjeliové správy však poukazujú aj na druhú stránku mince, a totiž, že Ježiš bol pochovaný „ako je u Židov zvykom“ (Jn 19, 40). Aj tu v rozdielnych detailoch proti sebe stoja synoptici a Ján. Kto z nich má bližšie k pravde? A vôbec, máme Kristov pohreb okrem novozákonných a židovských literárnych prameňov hmotne s čím porovnať? Archeologické výskumy obdobia prvých storočí po Kr. sa oddávna stretávali s množstvom prekážok, akými boli poveternostné podmienky, alebo vykrádači, ktoré hroby značne poškodzovali. To, čo sa však doteraz našlo na území Jeruzalema, Jordánska a Sýrie nás skôr uisťuje, že biblický opis je vcelku vierohodný. Telo mŕtveho bývalo po umytí (čo Písmo vynecháva) zabalené a zviazané do plachty. Bol to jeden veľký kus, alebo niekoľko menších na spôsob múmie? Vieme, že Ján spomína osobitnú šatku na hlavu. (Jn 20, 7)  Praktizovali sa obidva spôsoby, pretože princíp bol v podstate ten istý. Rozdiely môžeme skôr badať pri druhu použitej látky. Ten odrážal majetkovú a sociálnu situáciu nebohého a rodiny. Najčastejšie išlo o vlnené a kožené materiály a len zriedkakedy o ľanové plátno. Archeologicky podchytené je aj použitie vonných látok. Ak berieme do úvahy Jánove pašie, že „Ježišovo telo zavinuli do plátna s voňavými olejmi“, tak nie sme mimo reality. Telo zosnulého sa ešte pred zavinutím namazalo pastou z mastí a oleja, v ktorých boli vonné látky rozpustené. Myrha a aloe, ktoré priniesol Nikodém, sa totiž samostatne nachádzajú v stave živice, resp. prášku Na vydanie arómy potrebujú byť buď spálené, alebo rozpustené. Najpravdepodobnejšie tak boli na prípravu Ježišovho tela už prinesené v takto spracovanej forme. Preto nemusíme ani údaj o množstve sto libier (asi 32 kg) považovať za prehnaný. Zmyslom takého posmrtného pomazania bola úcta k osobe a prekrytie zápachu. V žiadnom prípade nešlo o snahu telo zakonzervovať ako to poznáme u Egypťanov. Židia nesúhlasili ani s kremáciou a počítali s prirodzeným rozložením pozostatkov. Tie sa následne pri „druhom pohrebe“ opäť balzamovali, čo môže naznačovať verzia Marka a Lukáša, že Ježiša bolo potrebné pomazať po tom, čo bol už uložený v hrobe. Opis uloženia do hrobu takisto celkom vierohodne odráža situáciu v Jeruzaleme a jeho okolí. Typ jaskynného hrobu Jozefa z Arimatey bol bežný pre ľudí strednej vrstvy. Chudobnejší sa dávali pochovávať do jamy, najbohatší mali postavené mauzóleá. Okolie Svätého mesta  je dodnes svedkom množstva lokalít s hrobmi, ktoré vytvorila príroda, alebo ľudská ruka do vápencových skál. Hrobky v podobe jaskýň tvorili komplex miestností, v stenách ktorých boli vytesané výklenky s lôžkom, na ktoré sa ukladalo zavinuté telo. Vchod bol následne zatarasený plochým okrúhlym kameňom, ktorý mal zabrániť, aby sa interiér hrobky nestal obeťou vykrádačov a divej zvery. Trochu nejasne nám dnes vyznieva informácia, že v Ježišovom hrobe pred ním nikto neležal. V Kristových časoch sa bežne vykonával už spomínaný tzv. „druhý pohreb“. Konal sa po období zhruba jedného roku. Vtedy príbuzní zosnulého otvorili hrob, pozbierali jeho kosti a uložili ich na osobitné miesto, aby tak vytvorili miesto ďalšiemu zomrelému. Na prelome letopočtov už bolo bežné, že sa kosti ukladali do osobitných kamenných alebo hlinených schránok (osárií). Hrobka takto slúžila pre rodinu aj niekoľko generácii. Na základe opisov Evanjelií o postupe a použitých materiáloch môžeme teda konštatovať: Kristovi sa dostalo síce uponáhľaného, ale predsa riadneho pohrebu, na spôsob vtedajšej vyššej vrstvy obyvateľstva, do ktorej patril aj Jozef z Arimatey. Archeologický výskum nám zároveň tiež hovorí, že podobný spôsob bol bežný nielen v Jeruzaleme, či Palestíne, ale na celom vtedajšom Blízkom východe. Spomínali sme už epizódu o strážení hrobu. Ako sa však na otázku „prázdneho hrobu“ pozerá teológia judaizmu dnes? V prvom rade je treba uviesť, že idea zmŕtvychvstania nie je židom vôbec cudzia. Isté náznaky možno nájsť už v starozákonných príbehoch o zmene stavu života (Henoch a Eliáš vzatý Bohom do neba), či rozprávania o prorokoch Eliášovi a Elizeovi, ktorí vzkriesili dieťa vdovy. Takéto schopnosti sa pripisovali aj iným známym učencom. Myšlienka zmŕtvychvstania po vlastnej smrti sa však začala naplno rozvíjať v časoch helenizmu (doba Makabejcov). To malo súvis s prenasledovaním a vierou v to, že Pán vo svojom milosrdenstve nemôže nechať spravodlivých bez odmeny. V Ježišových časoch opačné postoje, ako môžeme vidieť aj v Novom zákone, zastávali skupiny saducejov a farizejov. Prví vzkriesenie tela odmietali, druhí v budúci telesný život dúfali. Ako je známe, judaizmus po zničení chrámu, nasledoval myšlienky farizejov. A tak sa nádej na vzkriesenie tela dodnes objavuje v mnohých židovských a hlavne pohrebných modlitbách. Čas vzkriesenia je pritom úplne na Božej ľubovôli. Čo sa týka Ježišovho prípadu, výstižne sa k tejto otázke vyjadril švajčiarsky katolícky teológ Clemens Thoma: „Pre židovských znalcov Písma nebolo zmŕtvychvstanie dôkazom Ježišovho mesiášstva, pretože pre nich myšlienka zmŕtvychvstania nebola spojená s mesiášskou spásnou nádejou.“ Napriek spôsobu svojej smrti sa Ježišovi pri pohrebe dostalo toho, čo si zaslúži každý človek. I keď jeho hrob vyzeral inak ako tie naše, bol to hrob obyčajného človeka. Rozdiel nachádzame skôr v tom, že ten jeho po troch dňoch ostal prázdny.

Biblické exkurzy – Zelený štvrtok – Boh sa kladie do našich rúk!

Jn 13,1-15
Svätý Ján, oveľa obsiahlejším spôsobom, ako ostatní traja evanjelisti, nám vo svojom evanjeliu približuje Ježišove rozlúčkové príhovory, ktoré sa zdajú ako testament a ako zhrnutie základného jadra jeho posolstva. Na začiatku týchto príhovorov je umývanie nôh, v ktorom je Ježišova vykupiteľská služba v mene ľudstva, potrebujúceho očistenie, zhrnutá do gesta pokory. Nakoniec sa Ježišove slová premieňajú na modlitbu, na jeho kňazskú modlitbu, ktorej pozadie podľa exegétov vychádza z rituálu židovského sviatku odčinenia. To, čo bolo zmyslom tohto sviatku a jeho obradov – očistenie sveta, jeho zmierenie s Bohom – sa uskutočňuje v akte Ježišovej modlitby, modlitby, ktorá zároveň anticipuje utrpenie a premieňa ho na modlitbu. V kňazskej modlitbe sa tak zviditeľňuje osobitným spôsobom aj neustále tajomstvo Zeleného štvrtku: nové kňazstvo Ježiša Krista a jeho pokračovanie v posvätení apoštolov, v zahrnutí učeníkov do Pánovho kňazstva. Z tohto nevyčerpateľne hlbokého textu by som chcel vybrať tri Ježišove vyjadrenia, ktoré nás môžu hlbšie voviesť do tajomstva Zeleného štvrtku. Na prvom mieste je tu veta: „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17,3). Každá ľudská bytosť chce žiť. Túži po skutočnom, plnom živote, živote, ktorý bude stáť za to, ktorý bude radosťou. S túžbou po živote je zároveň spojený odpor k smrti, ktorá je napriek tomu neodvratná. Keď Ježiš hovorí o večnom živote, myslí na autentický život, pravý, ktorý bude stáť za to, aby sme ho žili. Nemyslí tu jednoducho na život, ktorý prichádza po smrti. On tu myslí na autentický spôsob života – života, ktorý je naplno životom a preto nepodlieha smrti, ale ktorý sa môže začať už na tomto svete, dokonca sa v ňom musí začať. Len ak sa už teraz naučíme žiť autentickým spôsobom, ak sa naučíme tomu životu, ktorý nám nemôže smrť zobrať, má prísľub večnosti zmysel. Ale ako sa to dá uskutočniť? Čo je to ten skutočne večný život, ktorému ani smrť nemôže ublížiť? Ježišovu odpoveď sme počuli: Večný život je v tom, aby poznali teba – Boha – a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. Na naše prekvapenie nám tam hovorí, že život je poznanie. Znamená to predovšetkým, že život je vzťah. Nikto nemá život od seba samého a iba pre seba samého. My ho máme od iných, vo vzťahu s inými. Ak je to vzťah v pravde a láske, darovanie a prijatie, dáva plnosť životu, robí ho krásnym. Ale práve preto zničenie vzťahu, ktoré je dielom smrti, môže byť osobitne bolestné, môže vyvolávať otázniky nad samotným životom. Iba vzťah s Ním, ktorý je sám Život, môže držať aj môj život mimo vôd smrti, môže ma cez ne preniesť živého. Už v gréckej filozofii existovala myšlienka, že človek môže nájsť večný život, ak sa bude držať toho, čo je nezničiteľné – pravdy, ktorá je večná. Mohli by sme povedať, že by sa mal naplniť pravdou, aby do seba preniesol podstatu večnosti. Ale iba ak je pravda Osobou, môže ma preniesť cez noc smrti. My sa držíme Boha – Ježiša Krista, Zmŕtvychvstalého. A tak prichádzame k Tomu, ktorý je sám životom. V tomto vzťahu žijeme aj prekonávajúc smrť, pretože nás neopúšťa Ten, ktorý je sám Životom. Ale vráťme sa k Ježišovým slovám. Večný život jet o, že poznajú teba, a toho, ktorého si ty poslal. Poznanie Boha sa stáva večným životom. Samozrejme, že sa tu pod pojmom „poznanie“rozumie niečo viac ako vonkajšia informovanosť, ako sa napríklad dozvedáme, keď zomrie nejaká známa osobnosť a kedy bol uskutočnený nejaký vynález. Poznanie v zmysle Svätého Písma znamená vnútorne sa zjednotiť s druhým. Poznať Boha, poznať Krista, znamená tiež milovať ho, v istom zmysle sa s ním zjednotiť pomocou poznania a lásky. Náš život sa teda stáva autentickým životom, pravým a tiež večným, ak poznáme toho, ktorý je základom každého bytia a každého života. Takto sa Ježišovo slovo pre nás stáva výzvou: staňme sa priateľmi Ježiša, usilujme sa poznať ho stále viac! Žime v dialógu s ním! Učme sa od neho ako správne žiť, staňme sa jeho svedkami! Vtedy sa staneme ľuďmi lásky a budeme konať správnym spôsobom. Takto sme skutočne nažive. Dvakrát v priebehu kňazskej modlitby Ježiš hovorí o zjavení Božieho mena. „Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta“ (Jn 17, 6). „Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja“ (Jn 17, 26). Pán sa tu dotýka udalosti horiaceho kra, pri ktorej Boh, na Mojžišovu otázku, zjavil svoje meno. Ježiš chce teda povedať, že on dokončí to, čo začalo udalosťou horiaceho kra: v Ňom sa Boh, ktorý sa dal spoznať Mojžišovi, zjavuje naplno. A že tak uskutočňuje zmierenie, že láska, ktorou Boh miluje svojho Syna v tajomstve Trojice, teraz zapája ľudí do tohto Božského kolobehu lásky. Ale čo presnejšie znamená že zjavenie horiaceho kra je dovŕšené, dosiahne plnosť svojho cieľa? Podstatné z udalosti na vrchu Horeb nebolo tajomné slovo, „meno“ ktoré Boh dal Mojžišovi ako akýsi znak rozpoznania. Oznámiť meno znamená vstúpiť do vzťahu s iným. Teda zjavenie Božieho mena znamená, že Boh, ktorý je nekonečný a existuje sám v sebe, vstupuje do spleti ľudských vzťahov; On, tak povediac, vychádza zo seba samého a stáva sa jedným z nás, tým, ktorý je medzi nami a pre nás. Preto v Izraeli pod menom Boh nebol chápaný iba termín tajomstva, ale fakt Božieho bytia s nami. Chrám je podľa Svätého písma miestom, v ktorom prebýva Božie meno. Boh nie je uzavretý do žiadneho pozemského priestoru; On ostáva nekonečne nad svetom. Ale v chráme je prítomný pre nás ako Ten, ktorý môže byť nazvaný – ako Ten, ktorý chce byť s nami. Toto bytie Boha so svojím ľudom sa završuje vo vtelení Syna. V ňom sa skutočne dopĺňa to, čo malo začiatok pri horiacom kre: Boha môžeme volať ako človeka a on je nám blízko. Je jedným z nás, a predsa je večný a nekonečný. Jeho láska vychádza takpovediac zo seba samej a vstupuje do nás. Tajomstvo Eucharistie, prítomnosť Pána pod spôsobom chleba a vína je maximálna a najvyššia kondenzácia tohto nového Božieho bytia s nami. “Skutočne, ty si skrytý Boh, Boh Izraela”, modlil sa prorok Izaiáš (45,15). To ostáva stále pravdivé. Ale zároveň môžeme povedať: skutočne si blízky Boh, si Boh s nami. Zjavil si nám svoje tajomstvo a ukázal si nám svoju tvár. Zjavil si nám seba samého a dal si sa do našich rúk… Teraz nás má preniknúť radosť a vďačnosť, pretože sa nám zjavil; pretože On, Nekonečný a Nepochopiteľný nášmu rozumu, je Boh blízky, ktorý miluje, Boh, ktorého môžeme aj my poznať a milovať. Najznámejšou prosbou kňazskej modlitby je prosba o jednotu učeníkov, vtedajších i tých, ktorí prídu: “Neprosím len za nich – spoločenstvo učeníkov zhromaždených pri Poslednej večeri – ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa: aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal” (porov. Jn 20-21). O čo presne žiada Pán? Predovšetkým sa modlí za učeníkov svojho času, i tých budúcich. Díva sa vpred do priestoru budúcnosti. Vidí jej nástrahy a odporúča toto spoločenstvo do Otcovho srdca. Modlí sa k Otcovi za Cirkev a jej jednotu. Bolo povedané, že v Jánovom evanjeliu nie je Cirkev prítomná. Tu sa však objavuje vo svojich základných črtách: ako spoločenstvo učeníkov, ktorí prostredníctvom slov apoštolov veria v Ježiša Krista a tak sa stávajú jedným. Ježiš sa modlí za Cirkev, aby bola jedno a aby bola apoštolská. Táto modlitba sa tak vlastne stáva zakladajúcim aktom Cirkvi. Pán prosí Otca o Cirkev. Tá sa rodí z modlitby Ježiša a prostredníctvom zvesti apoštolov, ktorí ohlasujú Božie meno a vovádzajú ľudí do spoločenstva lásky s Bohom. Ježiš prosí, aby zvesť apoštolov pokračovala vo všetkých časoch, aby zhromažďovala ľudí, ktorí na jej základe spoznávajú Boha a toho, ktorého on poslal, jeho syna Ježiša Krista. Prosí, aby boli ľudia vedení k viere, a prostredníctvom viery k láske. Žiada Otca, aby títo veriaci “boli v nás” (Jn 17:21); inými slovami, aby žili vo vnútornom spoločenstve s Bohom a Ježišom Kristom, a aby z tohto vnútorného spoločenstva s Bohom vznikla viditeľná jednota. Dvakrát Pán hovorí, že táto jednota by mala viesť k tomu, aby svet uveril v poslanie Ježiša Krista. Musí to teda byť jednota, ktorá je viditeľná. Jednota, ktorá natoľko presahuje obyčajné ľudské možnosti, že sa stane znamením pred svetom a potvrdí poslanie Ježiša Krista. Ježišova modlitba nám dáva istotu, že zvesť apoštolov v dejinách nepominie; že vždy prebudí vieru a zhromaždí ľudí v jednote, ktorá sa stane svedectvom o poslaní Ježiša Krista. Ale táto modlitba nás zároveň vyzýva k neustálemu spytovaniu svedomia. V tejto hodine sa nás Pán pýta: žiješ skrze vieru v spoločenstve so mnou a teda v spoločenstve s Bohom? Alebo žiješ skôr pre seba samého, vzďaľujúc sa od viery? A nie si tak vinný z rozdelenia, ktoré zatemňuje moje poslanie vo svete a bráni ľuďom stretnúť sa s Božou láskou? Bolo to súčasťou historického utrpenia Ježiša, a zostáva to súčasťou jeho pokračujúceho utrpenia počas dejín, že videl, a aj teraz naďalej vidí všetko, čo ohrozuje a ničí jednotu. Keď rozjímame o Pánovom utrpení, musíme vnímať aj Ježišovu bolesť z toho, že konáme v rozpore s jeho modlitbou; že vzdorujeme jeho láske; že sa staviame proti jednote, ktorá má byť pre svet svedectvom o jeho poslaní. Teraz, keď Pán v Najsvätejšej Eucharistii dáva sám seba – svoje telo a svoju krv – a kladie sa do našich rúk a našich sŕdc, chceme, aby sa nás dotkla jeho modlitba. Chceme vstúpiť do jeho modlitby a takto ho prosiť: Áno, Pane, daruj nám vieru v teba, ktorý si jedno s Otcom v Duchu Svätom. Obdaruj nás, nech žijeme v tvojej láske a staneme sa tak jedným, ako ty si jedno s Otcom, aby svet uveril.

Biblické exkurzy – Kvetná nedeľa – Nastala Božia hodina. A v hodine, keď Boh vchádza do bitky, ho treba nechať konať!

Lk 22,14-23,56
Jasajúce zástupy pri vstupe do Jeruzalema a Ježišova pokora. Slávnostné výkriky i ukrutná zúrivosť. Toto dvojité tajomstvo každý rok sprevádza vstup do Svätého týždňa, a to vo dvoch momentoch charakteristických pre toto slávenie: v procesii s palmovými a olivovými ratolesťami a potom v slávnostnom prednese príbehu Pašií. Zapojme sa do tohto diania preniknutého Duchom Svätým, aby sme získali to, o čo sme prosili v modlitbe: aby sme s vierou sprevádzali nášho Spasiteľa na jeho ceste a aby sme tú veľkú náuku, ktorú predstavuje jeho umučenie, mali neustále za vzor života a víťazstva nad zlom. Ježiš nám ukazuje ako čeliť ťažkým chvíľam a najzákernejším pokušeniam, zachovávajúc si v srdci pokoj, ktorý nie je odstupom, nezraniteľnosťou či nadľudským heroizmom, ale je dôverujúcou odovzdanosťou Otcovi a jeho vôli spásy, života a milosrdenstva; a v celom svojom poslaní prechádzal pokušením „vziať veci do vlastných rúk“, sám si na to zvoliť spôsob a vymaniť sa spod poslušnosti Otcovi. Od začiatku, pri štyridsaťdňovom zápase na púšti, až po koniec, pri umučení, Ježiš odoláva tomuto pokušeniu poslušnou dôverou Otcovi. Aj dnes, pri svojom vstupe do Jeruzalema, nám Ježiš ukazuje túto cestu. Pretože pri tej udalosti mal Zlý, knieža tohto sveta, v rukách jednu kartu, ktorú chcel dať do hry: kartu triumfalizmu, a Pán odpovedal zotrvaním vo vernosti svojej ceste – ceste pokory. Triumfalizmus sa snaží priblížiť k cieľu skratkami, falošnými kompromismi. Jeho cieľom je vyviezť sa na voze víťaza. Triumfalizmus žije z gest a slov, ktoré však neprešli taviacou vyhňou kríža; žije z porovnávania sa s ostatnými, posudzujúc ich vždy za horších, nedostatočných, zlyhaných… Rafinovanou formou triumfalizmu je duchovná svetskosť, ktorá je tým najväčším nebezpečenstvom, tým najzákernejším pokušením, ktoré ohrozuje Cirkev (De Lubac). Ježiš zničil triumfalizmus svojím utrpením. Pán skutočne zdieľal radosť spolu s ľudom, s mladými, ktorí vyvolávali jeho meno vyhlasujúc ho za Kráľa a Mesiáša. Jeho srdce sa tešilo pri pohľade na nadšenie a oslavu chudobných Izraela. Až do tej miery, že tým farizejom, ktorí ho žiadali, aby napomenul svojich učeníkov za ich škandalózne výkriky, odvetil: «Ak oni budú mlčať, budú kričať kamene» (Lk 19,40). Pokora neznamená negovanie skutočnosti; a Ježiš je skutočne Mesiáš, je skutočne Kráľ. Zároveň je však Kristovo srdce na inej ceste, na svätej ceste, ktorú poznajú jedine on a Otec: na ceste vedúcej od «božskej prirodzenosti» k «prirodzenosti sluhu», na ceste uponíženia sa v poslušnosti «až na smrť, až na smrť na kríži» (Flp 2,6-8). On vie, že na to, aby dosiahol skutočný triumf, musí dať priestor Bohu; a pre vytvorenie miesta Bohu existuje jediný spôsob: sebazrieknutie, sebavyprázdnenie. Mlčať, modliť sa, pokoriť sa. S krížom, bratia a sestry, sa nedá vyjednávať – buď ho objímeme, alebo ho odmietame. A svojím pokorením sa nám Ježiš chcel otvoriť cestu viery a predísť nás na nej. Za ním bola ako prvá z ovečiek jeho matka, Mária, prvá učeníčka. Panna Mária a svätí museli trpieť, aby kráčali vo viere a v Božej vôli. Zoči-voči tvrdým a bolestivým udalostiam života, odpovedať s vierou stojí «zvláštnu námahu srdca» (porov. sv. Ján Pavol II., Redemptoris Mater, 17). Je ňou noc viery. Avšak len z tejto noci vzchádza úsvit zmŕtvychvstania. Pod krížom Mária znova premýšľala o slovách, ktorými jej anjel zvestoval jej Syna: «On bude veľký […]; Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca» (Lk 1,32-33). Mária sa na Golgote nachádza pred totálnym vyvrátením toho prísľubu: jej Syn je v agónii na kríži ako nejaký zločinec. Takto bol triumfalizmus, zničený Ježišovým pokorením, rovnako zničený aj v srdci Matky; obaja vedeli mlčať. Predídení Máriou, nespočetní svätci a svätice nasledovali Ježiša na ceste pokory a na ceste poslušnosti. Dnes, vo Svetový deň mládeže, chcem pripomenúť to množstvo mladých svätcov a svätíc, osobitne tých „od vedľajších dverí“, ktorých pozná len Boh a ktorých nám chce niekedy s prekvapením odhaliť. Drahí mladí, nehanbite sa ukázať vaše nadšenie pre Ježiša, zakričať, že on žije, že je vaším životom. No zároveň nemajte strach nasledovať ho po ceste kríža. A keď pocítite, že od vás žiada, aby ste sa vzdali seba samých, aby ste sa zriekli vašich istôt, aby ste sa úplne odovzdali Otcovi, ktorý je na nebesiach, vtedy sa, drahí mladí, radujte a jasajte! Ste na ceste Božieho kráľovstva. Slávnostné jasanie i ukrutná zúrivosť; je úchvatné Ježišovo mlčanie v jeho utrpení, víťazí aj nad pokušením odpovedať, byť „mediálnym“. Vo chvíľach temnosti a veľkého súženia je treba mlčať, mať odvahu mlčať, s podmienkou, aby to bolo mlčanie miernosti a nie mlčanie v zášti. Mlčanlivá miernosť nám dá vyzerať ešte slabšími, ešte viac upokorenými, a vtedy zlý duch naberie odvahu a vyjde z úkrytu. Bude mu treba odporovať v mlčaní, „udržiavajúc si pozíciu“, avšak s tým istým postojom ako mal Ježiš. On vie, že vojna sa odohráva medzi Bohom a kniežaťom tohto sveta a že nejde o to, aby sme siahli po meči, ale zotrvali pokojnými, pevnými vo viere. Nastala Božia hodina. A v hodine, keď Boh vchádza do bitky, ho treba nechať konať. Naše bezpečné miesto bude pod plášťom Svätej Božej Matky. A zatiaľ čo očakávame, že Pán príde a utíši búrku (porov. Mk 4,37-41), naším mlčanlivým svedectvom v modlitbe sebe samým i druhým «zdôvodníme nádej, ktorá je v [nás]» (1 Pt 3,15). Toto nám pomôže žiť vo svätom napätí medzi pamäťou o prísľuboch, realitou zúrivosti prítomnej na kríži a nádejou zmŕtvychvstania.
Milé deti, priatelia, nemajme strach nasledovať Krista po ceste kríža.

Biblické exkurzy – Piata pôstna nedeľa – Prílišnou roztržitosťou nám môžu v živote uniknúť podstatné veci !

Jn 11,1-45
Na tajomstvo Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania nás takmer bezprostredne pred Veľkou nocou pripravuje udalosť vzkriesenia Lazára z 11. kapitoly štvrtého evanjelia. Rozprávanie má z Ježišovho pohľadu veľmi osobný a citlivý ráz. V ňom totiž smrť zasiahla rodinu súrodencov Lazára, Márie a Marty, pre ktorých bol Ježiš zjavne blízky rodinný priateľ. Vidno to najme vo chvíľach, keď prejavuje emócie smútku nad smrťou brata dvoch sestier. (Jn 11, 33-35) Asi najaktívnejšou postavou po Kristovi je v rozprávaní Marta. V Novom zákone ju spomína ešte Lukáš v známej scéne (Lk 10, 38-42), kde „žaluje“ na svoju sestru, ktorá jej nepomáhala, ale „ktorá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo.“ Tam následne dostane „pokarhanie“, ktoré ju má z jej ustarosteného spôsobu života vytrhnúť a upriamiť na vzácnosť hosťa v jej dome. Podobné črty možno u nej badať aj v evanjeliu 5. pôstnej nedele. Na rozdiel od svojej sestry, ktorá ostáva v dome, sa Marta vybrala prichádzajúcemu Ježišovi naproti. Už v jej prvých slovách cítiť jej svojský temperament. Po akejsi výčitke „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel,“ nasleduje seba uistenie v Ježišove schopnosti „Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“ Ježiš ju chce nasledujúcimi slovami priviesť k nádeji zmŕtvychvstania. S Martou je to však ťažké, pretože tá sa akoby stále točila vo vlastných predstavách („Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“), kde nepúšťa veľmi Ježiša k slovu. Ježiš musí energickej Marte následne odobrať iniciatívu a priamo jej ukazuje na pointu celého príbehu. „Ja som vzkriesenie a život.“ Martino nasledovné vyznanie: „Ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet,“ navodzuje dojem, že dospela k pravej viere. Scéna pri hrobe však naznačuje opak. Tam namieta proti otvoreniu hrobu s tým, že Lazár bude po štyroch dňoch v hrobe už zapáchať (v. 39). To dosvedčuje že tým predošlým  „ja som uverila“ [gr. ἐγὼ πεπίστευκα, tvar perfekta] vlastne len prehlbila svoju domýšľavosť. Myslí si, že všetko správne chápe i verí. Stále pritom pod tlakom udalosti smrti a pohrebu ostáva roztržito len pri pozemských záležitostiach. Príprava na blížiace sa veľkonočné sviatky v sebe skrývajú nástrahu. Prílišná zamestnanosť nás môže dostať do stavu Martinho zmýšľania. Je ňou istota že všetko dávno chápeme, a že sa to vlastne bude opakovať tak ako každý rok. Pritom nám môže uniknúť podstatná vec. A to napriek tomu, že ju budeme mať priamo pred očami, a že nám to bude opakovane ohlásené. Tajomstvo Ježiša, ktorý jediný je „vzkriesenie a život.“
Milé deti, priatelia, vyprosujem Vám veľa múdrosti k pochopeniu tajomstva života.

Biblické exkurzy – Štvrtá pôstna nedeľa – Cesta viery je často plná zápasov, nedorozumení, trápenia, podozrievaní a neistôt!

Jn 9,1-41
Forma príbehu je často rovnako poučná ako jeho obsah. Určite to platí aj o dnešnom evanjeliovom príbeh, v ktorom Ježiš uzdravuje slepého od narodenia (Jn 4, 5-42). Text príbehu prekypuje dôležitými myšlienkami. Napríklad, učeníci sa pýtajú, aký je vzťah medzi utrpením a hriechom. Alebo, Ježiš koná na základe vlastnej iniciatívy a nie na základe viery slepca. Ďalej, viera slepca je dôsledkom uzdravenia a nie jeho podmienkou. Taktiež zisťujeme, že slepý vidí a vidiaci sú slepí, čo je dôležité zistenie pre život i pre teológiu. A počujeme tu aj dve veľmi dôležité vyhlásenia Ježiša Krista o sebe: „Kým som na svete, som svetlo sveta“ (v. 5) a „súdiť som prišiel na tento svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli“ (v. 39). Tieto a ešte mnohé iné myšlienky v texte by nás mali do hĺbky zamestnávať. Popri bohatstve obsahu je na tomto príbehu jedinečná aj jeho výstavba. Spočíva v tomto: Ježiš je prítomný v príbehu iba na začiatku a potom až na konci. Medzitým v príbehu nie je. Niečo podobné je možné nájsť napríklad aj v rozprávaní o putovaní Mudrcov od východu (Mt 2, 1-12). Mudrci sa vybrali na cestu na základe hviezdy. Hviezda ich inšpirovala a potom aj pohla na cestu. Potom hviezda zmizla. Objavila sa znova až na konci ich púte: keď boli takmer pred cieľom pri Betleheme. V čase medzitým, t.j. keď ich hviezda neviedla, lebo jej nebolo, si museli pravdepodobne odtrpieť svoje: určite blúdili, museli sa pýtať, pochybovali, tápali. No napredovali. A na konci boli odmenení vierou v Krista, ktorého našli a ktorého naplno spoznali až keď doputovali. So slepcom to vyzerá podobne. Ježiš je v jeho príbehu na začiatku. Potom zmizne. A príde znova až na konci. Príde preto, aby slepca obhájil a hlavne, aby dokončil jeho uzdravenie. Až teraz slepec dostane vieru, t.j. plné videnie. Medzitým, keď ho vyšetrovali susedia i autority nevedel celkom, kto to bol ten, kto ho uzdravil. Dozvedel sa to až na konci, keď sa Ježiš znova zjavil a keď mu daroval plné videnie prostredníctvom viery. Toto je zaujímavý fenomén. Hovorí o tom, že k plnému videniu je niekedy, ak nie vždy, potrebná púť, proces, neprítomnosť Krista, neistota, zápas. Preto je tento príbeh pre každého hľadača plného zraku viery v Krista veľmi dôležitým. Pozrime sa na príbeh a na jeho drámu zblízka. Ježiš na začiatku príbehu vykoná skutok: uzdraví slepého od narodenia. Tento skutok vykoná symbolickým aktom. Po tomto skutku, nasleduje séria veľmi dramatických skutočností. Ježiš sa v nich už nenachádza. Slepcova dráma slepcova – alebo nebola to vlastne dráma tých okolo? – sa odvíja v štyroch dejstvách. V dejstve prvom sa uzdravený človek snaží vrátiť naspäť domov, no nejde to. Jeho zmena je taká radikálna, že keď sa objaví medzi svojimi susedmi, namiesto radosti, oslavy či vítania ho čakajú len otázky a pochybnosti. Keď trvá na tom, že on je tým istým človekom, ktorého poznali, vyvolá len zmiešané reakcie. Jeho neistý a váhavý krok, jeho závislosť, jeho chudoba boli známkami vtedajšej identity. Tieto veci určovali jeho miesto v spoločenstve. Teraz kráča vzpriamene, istý svojím miestom a smerom, je nezávislý. To všetko ho však vedie k hroznému poznaniu: nemá už miesto, kam by patril. „Kto si ty? Kto je ten Ježiš?“ Neviem. V druhom dejstve je uzdravený slepec zavlečený pred náboženských vodcov. Títo sa vždy živo zaujímajú o všetky zázraky, ktoré sa stanú v ich okolí. Hlavne však o tie, ktoré vykonajú ľudia, ktorí na to nemajú od nich oprávnenie. A úplne špeciálne sa zaujímajú o tie, pri ktorých je prestúpený nejaký zákon. Presne toto je prípad uzdravenia slepca. Uzdravenie sa totiž stalo v sobotu. A to je zložitá situácia: ak je tento človek naozaj uzdravený, potom to musel vykonať niekto, kto vlastní moc Božiu. No ak sa uzdravenie uskutočnilo v sobotu, potom to musel byť iba niekto, kto stojí proti Božiemu zákonu. „Si si istý, že vidíš? Bol si naozaj slepý? Kto to urobil?“ Je potrebné ďalšie vyšetrovanie. V treťom dejstve sa ocitajú slepcovi rodičia. Sú moržovaní náboženskými predstaviteľmi. „Áno, je to náš syn! Áno, narodil sa slepý! Nie, nevieme, čo sa stalo! Nie, nevieme, kto to urobil!“ Ich radosť bola utopená v strachu. Vylúčenie zo synagógy a spoločenské znemožnenie je príliš vysoká cena za to, aby boli na hrdí na syna, ktorého Boh požehnal výnimočným požehnaním. Neboli ochotní túto cenu zaplatiť. V poslednom dejstve je bývalý slepec moržovaný už po druhýkrát. Tento raz ešte intenzívnejšie. Autority, ktoré stoja pred nespochybniteľnými dôkazmi, že naozaj išlo o uzdravenie, sa snažia donútiť bývalého slepca, aby Ježiša označil za hriešnika. Aby ho jednoducho poprel, zriekol sa ho, zradil ho. Úbohý chlap, jediné, čo má je len jeho osobná skúsenosť a zdravá logika. Tieto dve mu akosi nedovolia uveriť, že by hriešnik bol schopný mať Božiu moc. Hnev a frustrácia autorít sa dostávajú do bodu varu: bývalého slepca vyhodia a spolu s Ježišom ho označia za hriešnika. Aké zvláštne. Ježiš požehnal život tohto človeka a jeho starí priatelia sú voči nemu ľahostajní, jeho rodičia ho odmietnu a už nie je vítaný ani na tom starom dobrom mieste, kde sa zvykol modliť. Ťažká situácia. Alebo nie? Nevieme. V každom prípade je to paradigma, model cesty viery. Cesta uzdravenia, nadobudnutia (alebo lepšie nadobúdania) zraku nie je prechádzka ružovým sadom. Niektorí evanjelizátori sa nás snažia o tom presvedčiť: „Keď uveríš, budeš sa mať dobre. Boh ťa bude neustále žehnať tak, že sa ti nikdy nič zlého už nestane, trápenia ti nadobro skončia!“ To je však nepochopenie príbehov mužov a žien viery z Písma a z kresťanskej tradície. Cesta viery je často plná zápasov, nedorozumení, trápenia, podozrievaní, neistôt. No je to zároveň aj cesta odvahy a rastu. Tí, ktorí sa nevzdávajú, nakoniec skrze toto všetko prídu k plnej viere, ktorá je pre nich „nezaplatiteľným zrakom“.
V Jánových evanjeliách často, aj keď v miernych obmenách, nachádzame vetu: „Teraz už viem!“ Nachádzala sa napríklad aj minulú nedeľu v príbehu o Samaritánke a bude sa nachádzať aj v príbehu budúcej nedele o vzkriesení Lazára. Jánovo evanjelium je práve o postupnom spoznávaní, no nakoniec definitívnom spoznaní Ježišovej identity.
Je naša cesta k videniu takáto? Nachádzame v príbehu slepca svoj príbeh? Sme vytrvalí v hľadaní?

Biblické exkurzy – Tretia pôstna nedeľa – Žijeme v časoch znamení a podivností. Samaritánka začala vidieť a pochopila svoj zápas v duši!

Mt 4,5-42
Tak ako sa vo vesmíre ovplyvňujú planéty, tak ako mesiac pôsobí na morské prúdy na zemi, tak aj my ľudia sme pod neustálym pôsobením nadpozemského sveta a Božieho vplyvu. Teraz Vám poviem príbeh o veľkom zápase v duši. Je to jeden z najkrajších príbehov, aké kedy boli napísané. Je to príbeh o Samaritánke, hriešnej žene pri Jakubovej studni.Najskôr si priblížime miesto, kde sa príbeh odohráva. Samária sa nachádzala medzi Judeou a Galileou. Je dobré, aby sme si uvedomili, čo znamenalo pre židov byť samaritánom. V roku 722 pred Kristom Asýrčania obsadili dnešnú Palestínu a územie Samárie. Základnou snahou ich politiky bolo premiešať oba národy, aby vznikol národ z polovice asýrsky a z polovice židovský. Toto premiešanie sa následne prejavilo aj vo vytvorení zmiešaného náboženstva, ktoré nieslo vo veľa veciach spoločné prvky so židmi, ale neakceptovalo všetky knihy Starého zákona. Akceptovali Mojžišove knihy, ale neprijali napríklad knihu Prorokov. Medzi židmi a Samaritánci panovala veľká nevraživosť.
Samaritánci mali dokonca vlastný chrám a nielen, že sa nechodili klaňať Bohu do Jeruzalema, ale naopak snažili sa chrám v Jeruzaleme zneuctiť počas náboženských obradov. V náboženskej oblasti Samaritánci častokrát kopírovali židovské sviatky, ale oslavovali ich s niekoľko dňovým predstihom, aby zmiatli samotných židov. Z týchto dôvodov sa snažili Samárii židia vyhnúť. Práve skutočnosť, že Samaritánci sa nestavali negatívne k celému Starému zákonu, pôsobilo na židov horšie ako keby boli vyznávačmi inej viery. Židia sa na ceste do Galilei snažili preto Samárii vyhnúť.
Jedného dňa sa Ježiš vybral z Judey do Galilei, ale na rozdiel od dobových zvyklostí, Samárii sa nevyhol a prechádzal cez ňu. Prichádza do mesta Sychar a posadí sa pri studni, o ktorej Sväté písmo hovorí ako o „Jakubovej studni.“ Je unavený. Bolo poludnie a vtom prichádza k studni žena. Prečo žena prichádza počas obeda? Pretože bola hriešnica a chcela sa vyhnúť iným ženám. Pravidlom je, že ženy pre vodu chodili buď skoro ráno alebo pri západe Slnka.
Ježiš sa žene prihovoril: „Daj sa mi napiť!“ (Jn 4, 6). Ak Pán žiada niekedy v evanjeliu o láskavosť, vždy žiada o vodu. Je to stretnutie medzi Božou čistotou a ženou, ktorá sa ukáže byť veľkou hriešnicou. Konverzácia sa vždy ľahšie nadviaže, keď vzbudíme záujem druhého človeka. Ľudská potreba je vždy dobrým spoločným menovateľom pre jej nadviazanie. Láska k studenej vode bola tým jediným, čo Ježiš a hriešna žena mali spoločné. Ježiš nám všetkým misionárom dáva príklad, že príslušnosť k inému náboženstvu nie je prekážkou, ale dobrou príležitosťou pre diskusiu. Keď Ježiš ženu požiadal, aby mu dala napiť sa, tá mu odpovedala: “Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?” (Jn 4,9).
Žena ako typický človek, žije vo svojich zdedených a tradovaných predsudkoch a práve jeden predostrela Ježišovi. Ako často predsudky, tak ako tejto Samaritánke, dokážu ľuďom zaslepiť oči pred svetlom. Ježiš jej odpovedal: “Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: “Daj sa mi napiť,” ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.” (Jn 4, 10). „Keby si vedela.“ Poznanie je základom túžby. Tam, kde poznanie nie je, absentuje aj túžba. Túžiť po niečom, čo človek nevie, či vôbec existuje je ťažké. Žena z Ježišových slov pochopila, že jej Ježiš niečo ponúkol, čo by mohla dostať. Vzbudil v nej túžbu. O to väčšmi, že žena pochopila, že ide o dar. Podstatou daru je, že človek dostáva niečo, na čo nemá inak nárok.
Ježiš vie, že človek reaguje na vnemy z dôvodu svojej naturalistickej povahy. Preto Ježiš pred ženou spomína vodu ako niečo, po čom priahne, čo každý deň potrebuje, za čím každý deň musí chodiť. Žena doposiaľ nič duchovné v Ježišových slovách nezaznamenal. Ak je človek materialistom, keď žije telesnými túžbami, duchovný rozmer je pre neho tým, čo sú farby pre slepca. Je preto pochopiteľné, že Samaritánka Ježišovi neporozumela. “Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu?“ (Jn 4, 11). Robila si z neho vlastne srandu. V akom kontraste je ľudská múdrosť s Božou svätosťou. Potom ho začala obviňovať. „Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?” (Jn 4, 12). Ježiš jej odvetil: “Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.” (Jn 4, 13 – 14). Náš Pán tu robí rozdiel medzi telesným a duchovným zdrojom pôžitku. Každý pôžitok teľa, prichádza z vonku.
Je dočasný a preto musí byť neustále opakovaný. Duchovná slasť je človeku daná z neba do duše a preto vychádza z vnútra a neprestajne. Žena vycítila, že môže niečo získať, aj keď veľmi hmlisto: Žena mu vravela: “Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!” (Jn 4, 15) V tomto momente pán v debate s ňou v nej dokázal vzbudiť túžbu a posúva debatu do inej roviny. „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!” (Jn 4, 16). Pán vie, že na to, aby prameň tejto duchovnej vody mohol v jej srdci prúdiť, musí zmeniť jej srdce. Musí z neho odstrániť všetky nánosy, hlinu, bahno, kamene, ktoré by prúd čerstvej vody zadúšal. Pán po vzbudení túžby u nej vie, že môže vzniesť požiadavku zmeny jej správania. „Žena mu odpovedala: “Nemám muža.” Ježiš jej vravel: “Správne si povedala: “Nemám muža,” lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.” (Jn 4, 17 – 18). Žena sa práve vyspovedala pred Bohom, aj keď to ani netušila. Ježiš jej umožnil a pomohol sa vyspovedať.
Žena vie presne, na čo hriešne v jej živote Ježiš poukazuje. Zareagovala tak, ako hriešny človek má tendenciu v konfrontácii s vlastnou hriešnosťou reagovať a v tejto veci sú osobne obdarované ženy – zmenila tému. “Pane, vidím, že si prorok. Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.” (Jn 4, 19 – 20). Ježiša nazýva prorokom, ale netrápi ju veľmi to, čo sa týka jej manželov, ale zaujíma sa o miesto, kde máme uctievať Boha. Ježiš v odpovedi jasne poukazuje na to, že Boh je spirituálna bytosť a blíži sa chvíľa, kedy ľudia pochopia, že Boha bude uctievať v Duchu a v pravde. “Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme.“ (Jn 4, 21). Miesto, kde sa modlíte nie je dôležité, ak sa nemodlíte v Duchu a v pravde.
Náboženstvo nie je o moci a vplyve, ale o uctievaní Boha, ktorý je otcom. Ak je naším otcom, potom my sme jeho synmi a dcérami. Ľudia nie sú bratmi, ak nemajú spoločného otca a tým je Boh, ktorého uctievajú v Duchu a v pravde. Ježiš o chvíľu odhalí, že on je tou pravdou. Všetci, ktorí túžia po zjednotení náboženstiev preto nech nezačínajú vysvetľovaním dogiem, ale nech začínajú vysvetlením, kto je to Boh. „Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.” Žena mu vravela: “Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.” Ježiš jej povedal: “To som ja, čo sa rozprávam s tebou.” (Jn 4, 24 – 26). Tisíce rokov predpovedali tento moment, koľko generácií ľudí túžilo počuť slová “To som ja.” Som učiteľ, som Pravda a som syn Otca na nebesiach.
Žena zanechala džbán a bežala do dediny porozprávať čo zažila. Nešla za ženami, ale išla za svojimi frajermi. “Povedala mi všetko, čo porobila.” Ježiša poprosili, aby zostal medzi nimi dva dni. Počuli a videli na vlastné oči toho dosť na to, aby z tejto malej dedinky, vzdialenej od pravej židovskej viery, vzišlo prvýkrát najhonosnejšie označenie pre Ježiša na zemi – Spasiteľ sveta. “Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.” (Jn 4, 42).
Milé deti, priatelia, vyprosujem Vám veľa vnútornej sily k obráteniu. Nájdime v sebe Boží pohľad na život.

Biblické exkurzy – Druhá pôstna nedeľa – Urobme aby sme voňali láskou! Láska nie je hra!

Mt 5,43-4
Medzi zvláštne chvíle v našom živote patria udalosti, ktoré nazývame zážitky. Zážitky sú okamihy v našom živote, ktoré sa natoľko dotknú našej duše, že ani po rokoch na ne nezabúdame. Dokazujeme to tým, že sa k niektorým zážitkom radi vraciame, opakujeme si danú chvíľu a niekedy o zážitkoch aj iným rozprávame. Každý človek túži po zážitkoch, ktoré napĺňajú všednosť jeho života. Chceli by sme, aby niektoré zážitky boli večné. „Postoj, chvíľa, si taká krásna!” zvolal Goetheho Faust hľadajúci šťastie. Čo spôsobuje, že človek prahne po zážitkoch? Čo to je vlastne zážitok? Kedy povieme: „Bol to zážitok!”? Od čoho to závisí? V prvom rade je to intenzívne prežívanie prítomnej chvíle. Človek pri zážitku zabúda na čas. Je ponorený do prítomnosti. Zážitky sú takým plnším prežívaním života. Preto sa tieto chvíle volajú „zážitky”. Je to odvodené od slova „žije“, „žiť”, „život”. Zážitok prináša skúsenosť šťastia. Po nejakom zážitku túžime po ďalšom zážitku, pretože ľudská túžba po šťastí je neuhasiteľná. Keď sme niekde zažili silný zážitok, radi sa tam vraciame, lebo nám to pripomína chvíle šťastia. Aj apoštoli zažili niečo podobné na hore Tábor spolu s Ježišom. „Dobre je nám tu!”, zvolal Peter. Peter ešte aj po rokoch vo svojom apoštolskom liste spomína na tento zážitok: „Nesledovali sme vymyslené bájky, keď sme vás oboznámili s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale sami sme boli očitými svedkami jeho veleby.“ Práve pred najväčšou skúškou, ktorá na nich čakala, skúškou Ježišovho utrpenia a smrti, sa Ježiš rozhodol pripraviť svojim apoštolom zážitok, na ktorý nezabudli do smrti. Odhalil im svoju slávu. Čo to znamená? Ukázal im krásu svojho života, ktorý Sv. Písmo nazýva večným životom. Ježišov Boží život je skrytý v Ježišovej osobe a jeho duši. Na okamih prežiaril tento život celé jeho telo i jeho oblečenie. Život Boží je je v prvom rade veľkým zážitkom, plnosťou života, životom večného a plného teraz. Je to najväčší zážitok, aký si môžeme predstaviť. Je to ten zážitok, po ktorom vlastne túžime celý život. Kristovo Premenenie bola chvíľka neba na zemi, bol to záblesk toho, čo Boží Syn žije od večnosti v Bohu. Aby sme lepšie porozumeli celému tajomstvu Kristovho Premenenia (transfigurácie), použil by som symbol veľmi drahý biblickému zjaveniu a kresťanskej spirituality, symbol zvádzania. Peter povedal: „Dobre je nám tu“ (doslova: krásne je nám tu). Slovo „krása“, „krásny“, po gr. kallos/kallon, sa často prekladá do moderných rečí ako „dobro“. Ale v Písme sa používa výraz krása. Boh videl, že je to „dobré“, doslova „krásne“! Dobrý pastier, je v origináli „krásny pastier“. Aj v dnešnom evanjeliu: Dobre je nám tu, nájdeme v origináli ako „krásne je nám tu“. Grécka filozofia a potom i otcovia Cirkvi sa hrali v gréčtine s týmto slovom, pretože sloveso kaloumai znamená volať, ťahať, zvádzať, priťahovať. Toto slovo je použité aj vtedy, keď Ježiš povolal (ekalesen) dvanástich apoštolov. Boh povoláva človeka, ale v podstate to môžme spokojne vidieť aj ako určité „zvádzanie“ v najlepšom slova zmysle, v kontexte lásky. U proroka Jeremiáša je to výslovne povedané, keď prorok vyznáva: „Zvádzal si ma, Pane, nuž dal som sa zviesť, uchopil si ma a premohol.“ Boh zvádza svoje stvorenie svojou krásou, ktorú vložil do stvorenia, preto vždy Božie Slovo zvolá: „A Boh videl, že je to krásne.“ Ježiš nadväzuje na toto stvorenie, keď hovorí v podobenstvách: čomu pripodobníme Božie kráľovstvo? Pokračuje v tomto zvádzaní svojho stvorenia. K čomu zvádza človeka? K Láske. Jedným s obľúbených obrazov takéhoto Božieho povolania, Božieho zvádzania je ľudská láska a zamilovanosť. Svätí obľubovali starozákonnú knihu Veľpieseň, kde sa hovorí o takomto zvádzaní. Hneď v úvode čítame: „Dobrá je vôňa tvojich olejkov; jak olej rozliaty je tvoje meno. Zato ťa dievčence majú tak rady.“ Svätá Terézia z Lisieux milovala túto knihu a videla v nej svoj vzťah s Ježišom. Spolu s Veľpiesňou sa modlila: „Tiahni ma za sebou! Pobežme! Zaveď ma, kráľ, do svojej komnaty! Tam jasať budeme a z teba tešiť sa a ľúbosť tvoju vynášať viac ako víno. Ozaj, právom ťa milujú.“ Boh je prameňom každej krásy, on je krása sama. V Žalmoch sa hovorí o Kristovi: „Ty si najkrajší s ľudských synov!“ Ježiš neskôr hovorí, že prišiel všetko pritiahnuť k sebe: „Ja až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ Premenenie je jedným z týchto zážitkov Ježišovho povolania, zvádzania: ukázal im celú krásu svojho osláveného života, ktorý je skrytý v jeho smrteľnom tele. Boli očarení, hoci tomu celkom nerozumeli. Vedeli, že to je to, po čom túži ich srdce. Lenže Ježiš to urobil iba na okamih, pretože jeho kráľovská cesta lásky je cestou kríža. O pár dní práve títo traja apoštoli budú s Ježišom v getsemanskej záhrade prežívať jeho hodinu temna. Iba jeden z nich je pri Ježišovi aj na Kalvárii. Ako hovorieval svätý Filip Néri: „Každý by chcel stáť na hore Tábor a vidieť premeneného Krista: sprevádzať však Krista na Kalvárii by chcelo iba málo ľudí.” Je to ako pri zaľúbenosti. Keď sa mladí ľudia zaľúbia, majú chuť povedať: „Krásne je nám spolu.“ Boh vložil túto biochemickú reakciu do nás ako reklamu na lásku, ako zvádzanie, aby sme sa dali zviesť na cestu veľkej lásky manželstva. Lenže mnohí by chceli zostať iba v sladkom opojení reklamy. Žijú nezáväzne, len kým im bude spolu dobre. Je to egoizmus, nie láska. Hľadám, aby mne bolo dobre. Sú to dva egoizmy, ktoré si na chvíľu vyhovujú. Nie sebadarovanie v láske. Láska však je ťažká. To zistia tí, čo vstúpili do manželstva. To už nie je hra. To je zomieranie sebaláske. Ježiš nás tiež zvádza zážitkami, aby sme uverili v jeho ťažkú cestu lásky, pri ktorej musíme aj zomrieť. Ak chceme mať odvahu kráčať s Ježišom po ceste kríža, musíme vyhľadávať aj premenenie na hore Tábor. Kresťania majú často pocit, že Boh stále od nich niečo chce. Kresťanstvo vnímajú ako záťaž. Dnešný sviatok nás chce naučiť opaku. Ak pozeráme na naše náboženstvo ako na záťaž, ako na láskavosť, ktorú musíme Bohu stále prejavovať, tak sme ho ešte vôbec nepochopili. Musíme sa dať zviesť nášmu Bohu jeho krásou. V námahách pre Krista v prvom rade veľa dostávame. Krásne to vyjadril francúzsky jezuitský kňaz Pierre Teilhard de Chardin: „Nie, kresťanstvo nie je – ako sa to niekedy vykladá a praktizuje – dodatočná záťaž úkonov a povinností, záťaž, ktorá robí ešte ťažším a náročnejším bremeno už aj tak dosť ťažké… Kresťanstvo je v skutočnosti mocnou dušou, ktorá dáva význam, pôvab a novú ľahkosť tomu, čo už robíme.” Ježišovo utrpenie nebola prechádzka ružovým sadom, ale predsa sa neubránime dojmu, že Ježiš bol nad vecou. Jeho Premenenie je iba odrazom toho, že aj v utrpení je nad vecou, vidí v láske Otca, a aj keby mal ísť tmavou dolinou, nebude sa báť zlého. Naša nábožnosť by mala viesť k takémuto premeneniu – objaviť mocnú dušu nášho života v Bohu.  Cirkev sa odpradávna snažila pripraviť človeku zážitky z prítomnosti Boha. Koľko krásy vytvorili kresťania počas dejín! Nádherné chrámy, plné farieb a svetla, nádherné spevy, ktoré privádzajú do vytrženia, veľkolepé slávnosti, ktoré uchvacujú dušu, vôňa tymianu, napĺňajúca chrám, architektonické, sochárske a maliarske umenie, ktoré oblažuje ľudské zmysly! Toto všetko má ustavične kresťanovi pripomínať, že jeho náboženstvo je náboženstvom, ktoré sprostredkúva človeku večné šťastie. Na toto nesmieme nikdy zabudnúť. Musíme aj vyjsť na horu Tábor v každodennej dôvernej modlitbe. Musíme sa utiekať do samoty s Bohom. Iba tam zažijeme našej Premenenia.
Zakončím nádhernými slovami sv. Jána M. Vianneya o modlitbe. Iba v modlitbe môžme zažiť premenenie nášho vnútra, ktoré nám dáva silu kráčať s Kristom na Kalváriu a zomrieť sami sebe. Ján Vianney sa tiež nechal zviesť: „Uvedomte si, deti moje: Poklad kresťana nie je na zemi, ale v nebi. Preto má byť naša pozornosť upriamená tam, kde je náš poklad. Toto je krásna úloha a povinnosť človeka: modliť sa a milovať. Ak sa modlíte a milujete, to je blaženosť človeka na zemi. Modlitba nie je nič iné ako spojenie s Bohom. Keď má niekto čisté srdce, spojené s Bohom, zaplavuje ho akási rozkoš a slasť, ktorá opája, svetlo, ktoré obdivuhodne ožaruje. Toto spojenie Boha s jeho nepatrným tvorom je tá najkrajšia vec, je to šťastie, ktoré nemožno pochopiť. Modlitba nám dáva predchuť neba, akoby k nám zostupovalo niečo z raja. Ona nás nikdy nenechá bez sladkosti; ona je med, ktorý vteká do duše a robí všetko sladkým. V správnej modlitbe sa bolesti rozpúšťajú ako sneh na slnku.“
Milí priatelia, majme tento týždeň na pamäti : „Náhlivosť chcieť mať všetko a hneď nepochádza od Boha. Ak sa pachtíme po tom, čo je hneď a zaraz, zabúdame na to, čo zostáva navždy: ženieme sa za letiacimi oblakmi a strácame z očí nebo.“

Biblické exkurzy – Prvá pôstna nedeľa – Vráťme poriadok tam, kde má byť!

Mk 2,12-15
Na jednom seminári na teologickej fakulte prekladáme a študujeme s bohoslovcami niektoré pasáže z Teologickej Sumy sv. Tomáša Akvinského. Naposledy sme narazili pri preklade na jedno slovo, ktoré máme veľký problém preložiť do slovenčiny. A predsa je to slovo, ktoré vyjadruje jeden zo základných pojmov myslenia tohto svätca a Učiteľa Cirkvi. Tým slovom je slovo ordo. Do slovenčiny ho môžeme voľne preložiť ako poriadok. Ale v iných slovách, ktoré obsahujú koreň tohto slova, nachádzame v slovenčine veľký problém. Keď som uvažoval o možnostiach preložiť tieto slová a vety do slovenčiny, uvedomil som si jednu vec: problém nie je len jazykový. Dnešný človek má vo všeobecnosti problém s týmto slovom. A keď som sa pripravoval na dnešný príhovor, uvedomil som si, že vlastne celé duchovné snaženie charakteristické pre pôstne obdobie, ktoré poznáme ako pokánie sa týka práve tohto slova ordo.Mnohí dnešní ľudia nemajú problém so snažením, so sebazaprením, so zriekaním. Koľko dnes ľudia vedia čakať v obchodoch, koľko vedia obetovať práci, vedia sa zriekať jedla i spánku, vedia pracovať dlho do noci… Už len nároky na dnešné deti vo vzdelávacom procese sú oveľa vyššie než boli pred pár rokmi. Na dnešného človeka často doliehajú rozličné nároky zo všetkých strán. Ustavične čosi robí, vybavuje, pracuje, počúva množstvo informácií, vplýva naň množstvo zážitkov, predkladá sa mu množstvo ponúk. Hlavným problémom nie je ani tak snaženie. Hlavným problémom je vedieť sa v tom všetkom orientovať, nachádzať v tom všetkom jednotu, cieľ, zmysel. Človek má dnes často problém rozlíšiť, čo je dôležitejšie a čo menej.
Práve slovo ordo vyjadruje všetko to, čo mnohým dnešným ľuďom tak veľmi chýba: smer, usporiadanosť, cieľ, zmysel, poriadok. Jedného čínskeho vedca pozvali na univerzitu d Berlína. Na letisku ho čakal jeho nemecký kolega. Spolu sa pobrali na autobusovú stanicu. Autobus tam stál pripravený na odchod. Nemecký profesor chytil Číňana za ruku: „Poďme, rýchlo!“ Rozbehli sa k autobusu. Naskočili v poslednej chvíli. Dvere sa zatvorili a autobus sa rozbehol. Nemec si vydýchol a pozrel na hodinky. „Vďaka Bohu,“ vydýchol si, „získali sme desať minút.“ Číňan naň zvedavo pozrel, usmial sa a povedal: „A čo spravíme s tými desiatimi minútami.“ … Nejde o to, čo všetko človek robí, ale o to, prečo to robí. Včely všetci chvália a komáre zabíjajú. Polovicu života hľadáme, čo by sme mali robiť s časom, ktorý sme ušetrili…
Túto zmätenosť súčasného človeka som si uvedomil aj pri rozhovore s mojím bývalým spolužiakom z gymnázia na stretávke triedy po viacerých rokoch. Ak by som mal pochybovať o snažení súčasného človeka, tak by som pochyboval v prvom rade o mojich spolužiakoch. Takmer všetci sú dnes úspešnými ľuďmi. Spomínaný spolužiak, ktorý sa nikdy netajil svojím agnosticizmom, teda odmietaním nejakého vyššieho bytia, vyššieho zmyslu a svojím neverectvom, mi po pár minútach rozhovoru povedal: „Vieš, že nevyznávam hodnoty, pre ktoré si ty zasvätil svoj život, ale musím ti povedať jednu vec: závidím ti to, že tvoj život má poriadok, pevný bod, zmysel, cieľ.“ V živote mám všetko, ale toto mi skutočne chýba. ORDO! Práve toto slovo vyjadruje, čo mu vlastne chýba.
To, že kresťanstvo hovorí o hriechu, znamená, že existuje určité ORDO, určitý poriadok vo veciach, v hodnotách, v snahách. Sv. Tomáš hriech nazýva actus disordinatus, teda skutok, ktorému chýba ordo, poriadok. Je to skutok, ktorý nemá to miesto, ktoré by mal mať. Človek, ktorého nezväzuje hriech, lebo ho jednoducho neuznáva, bojuje napokon s absurditou a nezmyselnosťou, chýba mu identita, pevný bod. 
Pre kresťana je obdobie pôstu hľadaním onoho ordo, poriadku a zmyslu, ktorý nachádza v Božej múdrosti. Tu nejde o to, či sa postím, alebo jem veľa. Ide tu o to, prečo to robím! Ježišovi vytýkali jedno i druhé. Prišiel Ján, nejedol a nepil, a hovoria: „Je posadnutý zlým duchom.“ Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoria: „Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!“ No múdrosť ospravedlňujú jej skutky. Božia múdrosť dáva totiž človeku a jeho životu vnútorný poriadok, ordo. Tento poriadok je vyjadrený v morálnom zákone a v zákone lásky. Prikázania a zákon je poriadok lásky, pravidlo lásky. Pokánie, obrátenie znamená hľadať tento poriadok, dať veciam miesto, ktoré im patrí. Naše pôstne snaženie by malo viesť týmto smerom. Ježišove slová: Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, ale potrebné je len jedno, poukazujú na túto potrebu poriadku, cieľa, zmyslu. Aj v dnešnom evanjeliu Ježiš vysvetľuje, že samotné pôstne snaženie nestačí, musí mať vnútorný poriadok. Ježišovo pokúšanie na púšti nám predstavuje Ježiša, ktorý nastoľuje stratený poriadok. Spomeňme si na rozprávanie o prvých ľuďoch v rajskej záhrade – diabol ich pokúša k hriechu a privádza k neporiadku, k narušeniu harmónie raja. Ježiš všetko napráva už nie v rajskej záhrade, ale na púšti. Vnáša do všetkého poriadok Božieho zákona. 
Pán Ježiš nám v dnešnom evanjeliu naznačuje rozličné formy pokánia: almužna, modlitba, pôst. Mnohí sa pripravujete na sv. spoveď podľa užitočnej schémy: môj vzťah k Bohu, k ľuďom a k veciam. A práve tri formy pokánia sa snažia napravovať tieto tri vzťahy, dávať im svoje miesto, poriadok, zmysel a cieľ. Prvé pokušenie vnáša poriadok do našej zmyslovosti a emocionality. „Prvý zápas, ktorý musí duchovný človek zakúsiť je hriech obžerstva, pretože keď prekonáme a porazíme tento hriech, zvíťazíme aj nad pýchou a zničíme zmyselnosť, zmiernime hnev, a s veľkou ľahkosťou zvíťazíme v akomkoľvek pokušení. A naopak, ak sa necháme poraziť týmto hriechom, bude pre nás ťažké, ba nemožné, aby sme sa zmenili v iných, ktoré závisia od obžerstva.Hovorieval: Nikdy nebudeš mať ducha, ak sa tohto nezbavíš.” Živočíšny človek nemá zmysel pre Boží poriadok. “Oveľa viac prospieva umŕtvovať vlastnú vášeň či emóciu viac ako mnohé zriekania, pôsty a disciplíny.” Druhé pokušenie sa týka vzťahu s Bohom, obnovuje poriadok vo vzťahu s Bohom. Modlitba je pestovanie vzťahu s Bohom, ktorý je narušený hriechom. Život sa nám usporaduje, nadobúda správny poriadok, ak je Boh opäť na prvom mieste. Bezbožnosť, aj tá praktická bezbožnosť, povrchná modlitba alebo jej absencia, je koreňom všetkého neporiadku v našom živote. A napokon pokušenie k domýšľavosti je stavanie vzdušných zámkov, utiekanie sa k snom, kedy nám uniká realita. Je to samoľúbosť a sebestrednosť, kedy si myslíme, že sme centrom sveta. Zhoď sa a anjeli ťa ponesú. Liekom je služba lásky – almužna. Sú to konkrétne skutky služby. Služba lásky vnáša poriadok do nášho vzťahu s blížnym. Služba lásky nás vedie z našej pýchy našich snov, našich sebestredností, späť na zem, do reality.  
A všimnime si, že aj diabol cituje Sväté Písmo! Vnáša neporiadok aj do Božieho Slova, do obsahu viery. Aj pravdy viery, aj morálne príkazy majú svoju hierarchiu, svoj poriadok, rozličnú dôležitosť. Aj v tomto majú kresťania často veľký neporiadok, lebo strácajú zmysel pre vnútornú súdržnosť toho, v čo veria a toho, ako majú konať. „Moderný svet je plný starých kresťanských čností, ktoré sa zbláznili. Čnosti sa zbláznili, pretože sa oddelili jedna od druhej a len tak sa samy potulujú.” Pápež František: “Náuky, jednak dogmatické ako aj morálne, nie sú všetky rovnocenné. Musíme teda znovu nájsť rovnováhu, inak aj morálna stavba Cirkvi riskuje zrútenie ako dom z karát, riskuje stratu čerstvosti a vône Evanjelia.” Aj do toho, čo veríme a vyznávame, treba vnášať poriadok. Dnes mnohí ledabolo a halabala citujú Sväté Písmo či niektoré časti učenia Cirkvi, bez toho, aby rozumeli jeho vnútornej súdržnosti a logike viery. Liekom na zmätok a neporiadok vo viere a v morálke je kresťanská formácia, systematická katechéza. V pôste by bolo výborným predsavzatím vypočuť si nejakú tú katechézu a vniesť trochu poriadku do nášho vnímania viery a spoznávať jej vnútornú logiku podľa učenia Cirkvi. 
Dajme všetkému to pravé miesto, náš život nech v pôste nadobúda smer, cieľ, zmysel, poriadok. Nech je pre nás pôstne obdobie hľadaním tohto vnútorného poriadku, nech je duchovným upratovaním nášho života.

Biblické exkurzy – Popolcová streda – Nabrať kurz k trvalým hodnotám!

Joel 2,15

«Trúbte na roh na Sione, nariaďte svätý pôst» (Joel 2,15), hovorí prorok v prvom čítaní. Pôst sa otvára prostredníctvom prenikavého zvuku rohu, ktorý nelahodí ušiam, ale ohlasuje pôst. Je to silný zvuk, ktorý chce spomaliť náš život, ktorý sa vždy náhli, uteká, avšak častokrát nevie dobre kam. Je to pozvanie k tomu, aby sme sa zastavili –„Zastav sa!“ – a išli k podstate, k posteniu sa od nadbytku, ktorý rozptyľuje. Je to akýsi budík pre dušu. K zvuku tohto budíka sa pripája aj posolstvo, ktoré Pán odovzdáva ústami proroka, posolstvo krátke a naliehavé: «Vráťte sa ku mne» (v. 12). Vrátiť sa. Ak sa máme vrátiť, znamená to, že sme šli inam. Pôst je časom na to, aby sme znovuobjavili kurz života. Pretože na ceste životom, tak ako pri každej ceste, to čo sa skutočne ráta, je nestratiť z očí cieľ. Naopak, keď tým, čo nás pri cestovaní zaujíma, je obzerať si krajinu či zastavovať sa na jedlo, nedôjdeme ďaleko. Každý z nás si môže položiť otázku: hľadám kurz na ceste života? Alebo sa uspokojím s tým, že prežívam deň mysliac jedine na to, aby mi bolo dobre, aby som vyriešil nejaký ten problém a aby som sa trochu zabavil? Aký je to kurz? Možno hľadanie zdravia, o ktorom dnes mnohí hovoria, že má prednosť pred všetkým, no skôr či neskôr sa vytratí? Možno hmotné dobrá a blaho? Nie sme na svete pre toto. Vráťte sa ku mne, hovorí Pán. Ku mne. Pán je cieľom našej púte svetom. Kurz treba nasmerovať na neho. K tomu, aby sme znovuobjavili kurz, sa nám dnes ponúka znamenie: popolec na hlave. Je to znamenie, ktoré nám dáva zamyslieť sa nad tým, čo máme v hlave. Naše myšlienky sa častokrát ženú za prechodnými vecami, ktoré prichádzajú a odchádzajú. Ľahká vrstva popola, ktorú prijímame, je na to, aby nám s jemnosťou a s pravdou povedala: z mnohých vecí, ktoré máš v hlave, za ktorými sa každý deň naháňaš a lopotíš, nezostane nič. Akokoľvek sa namáhaš, zo života si so sebou neodnesieš žiadne bohatstvo. Pozemské skutočnosti sa pominú, tak ako prach vo vetre. Majetky sú dočasné, moc sa pominie, úspech zájde. Dnes dominujúca kultúra vonkajškovosti, ktorá vedie k tomu, aby sme žili pre pomíňavé veci je jedným veľkým klamstvom. Pretože je to ako vatra: keď dohorí, zostáva len popol. Pôstne obdobie je časom na to, aby sme sa oslobodili od ilúzie žiť naháňajúc sa za prachom. Pôst znamená znovuobjaviť to, že sme stvorení pre oheň, ktorý stále horí, nie pre popol, ktorý rýchlo vyhasne; pre Boha, nie pre svet; pre večnosť Neba, nie pre klamstvo zeme; pre slobodu synov, nie pre otroctvo vecí. Môžeme si dnes položiť otázku: na ktorej strane som? Žijem pre oheň, a či pre popol? Na tejto ceste návratu k tomu podstatnému, ktorou je Pôstne obdobie, Evanjelium navrhuje tri etapy, ktorými nás Pán žiada prejsť bez pokrytectva, bez pretvárky: almužna, modlitba a pôst. Na čo slúžia? Almužna, modlitba a pôst nás vedú k jediným trom skutočnostiam, ktoré sa nepominú. Modlitba nás opätovne napája na Boha; dobročinná láska nás spája s blížnym; pôst so sebou samým. Boh, bratia a môj život: to sú skutočnosti, ktoré sa neskončia v ničote a do ktorých treba investovať. Hľa, kam nás pozýva hľadieť Pôstne obdobie: smerom k Výšinám prostredníctvom modlitby, ktorá oslobodzuje od plochého, horizontálneho života, kde nachádzame čas pre „ja“, no zabúdame na Boha. A potom smerom k druhému, prostredníctvom činnej lásky, ktorá oslobodzuje od márnivosti z vlastnenia, od myslenia, že všetko ide dobre, ak sa mám dobre ja. Nakoniec nás pozýva, aby sme sa zahľadeli dovnútra prostredníctvom pôstu, ktorý oslobodzuje od naviazanosti na veci, od svetskosti, ktorá umŕtvuje srdce. Modlitba, činná láska a pôst – to sú investície do pokladu, ktorý pretrvá. Ježiš povedal: «Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce» (Mt 6,21). Naše srdce mieri vždy istým smerom: je ako kompas hľadajúci smer. Môžeme ho tiež prirovnať k magnetke: potrebuje sa niečoho zachytiť. Ak sa zachytáva len pozemských vecí, skôr či neskôr sa stane ich otrokom: veci, ktoré nám majú slúžiť, sa stávajú vecami, ktorým slúžime my. Zovňajšok, peniaze, kariéra, zábava: ak žijeme pre ne, stávajú sa idolmi, ktoré nás využívajú, sirénami, ktoré nás vábia a potom nás odvádzajú preč. Naopak, ak sa srdce pripúta k tomu, čo nepominie, znovuobjavíme seba samých a stávame sa slobodnými. Obdobie pôstu je časom milosti na oslobodenie srdca od márností. Je to čas uzdravovania sa zo závislostí, ktoré nás zvádzajú. Je to čas uprieť zrak na to, čo je trvácne. Kam teda uprieť zrak počas cesty Pôstom? Je to jednoduché: na kríž. Ježiš na kríži je tým kompasom života, ktorý nás orientuje k Nebu. Chudoba dreva, mlčanie Pána, jeho zrieknutie sa z lásky nám ukazujú nevyhnutnosť života jednoduchšieho, slobodného od prílišného pachtenia sa za vecami. Ježiš nás z kríža učí mocnej odvahe zriekania sa. Pretože naložení zavadzajúcimi záťažami nikdy nepôjdeme vpred. Potrebujeme sa vyslobodiť z chápadiel konzumu a z pút egoizmu, z túžby mať čoraz viac, z ustavičnej neuspokojenosti, z uzavretosti srdca pred potrebami chudobného. Ježiš, ktorý na dreve kríža horí láskou, nás volá k životu, ktorý je rozpálený ním a ktorý sa nestratí uprostred popolu sveta; k životu, ktorý horí láskou k blížnemu a nevyhasne v priemernosti. Je ťažké žiť tak, ako to žiada on? Áno, je to náročné, ale vedie to k cieľu. Ukazuje nám to Pôstne obdobie. Začína sa s popolom, no nakoniec nás vedie k ohňu veľkonočnej noci; aby sme objavili, že v hrobe sa Ježišovo telo nestáva popolom, ale oslávené vstáva z mŕtvych. Platí to aj pre nás, ktorí sme popolom: ak sa s našimi krehkosťami vrátime k Pánovi, ak sa vydáme cestou lásky, objímeme život, ktorý nezapadá. A zaručene budeme v radosti.
Milí priatelia, vyprosujem Vám veľa vnútornej sily k obráteniu


Biblické exkurzy – Šiesta nedeľa cez rok – Dá sa kričať od bolesti, ale aj od radosti!

Lv 13,1-2.45-46
Päť Mojžišových kníh zvyčaje rozlišujeme pomocou ich grécko-latinských názvov Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri a Deuteronómium. Dnešné liturgické čítanie je z Knihy Levitikus. Na základe tohto pomenovania by sme prirodzene očakávali, že sa v nej bude hovoriť o kňazskom rode levitov, ktorí boli potomkami Jakubovho syna Léviho. Avšak leviti sa v celom spise spomínajú iba raz, a aj to len okrajovo (25,32–34). Začiatok nášho úryvku spolu s ďalšími miestami v knihe upriamuje pozornosť skôr na Árona (vv. 1.2) a jeho synov, kňazov (v. 2). Označenie Levitikus napriek tomu nie je chybné a môžeme ho pokojne používať ďalej, pretože v helenistickom období, kedy vznikol daný názov, výraz leviti označoval kňazov vo všeobecnosti (Milgrom, 1).Úvod nášho čítania potvrdzuje kňazskú líniu. Človeka s príznakmi choroby (v. 2) treba priviesť ku kňazovi Áronovi alebo jeho synom, aby sa pozreli na ranu (v. 3). Ale prečo sa píše, že chorého bolo treba priviesť? Nemohol prísť aj sám? Na jednej strane sa môže za privedením ukrývať normálny ľudský strach zo strany chorého (Milgrom, 777). Aj my sa bojíme lekárov, či skôr správ, ktoré nám môžu povedať, a liečby, ktorú nám môžu nariadiť, preto sa im vyhýbame. V prípade kožnej choroby, o ktorej rozlíšenie ide v našom texte, pacientovi spočiatku hrozila týždenná a dokonca opakovaná karanténa (vv. 4–5.21.26.31–33), čo určite nebola príjemná vyhliadka. Na druhej strane je tu úsilie príbuzných o zachovanie kultovej čistoty rodiny pred Bohom (Hartley, 190). Oboje má v sebe rozmer spoluzodpovednosti. Ešte inými slovami môžeme povedať, že išlo o lásku k chorému aj k Pánu Bohu.
Kým v prvých dvoch veršoch dnešného čítania sa choroba a s ňou súvisiaca rituálna nečistota iba skúmala, posledné dva verše sa týkajú už potvrdeného ochorenia a obsahujú presné inštrukcie, ktorými sa pozitívne testovaná osoba mala riadiť. Roztrhnuté oblečenie a neupravený zovňajšok pripomínali človeka, ktorý smúti za zomrelým. Volanie „Nečistý, nečistý!“ (v. 45) preto mohlo jasne určiť, že nejde o žiaľ za zosnulým a dôrazne upozorniť okoloidúcich, aby sa nepribližovali s úmyslom prejaviť sústrasť (Milgrom, 804–805). Nečistý človek volal, aby sa k nemu nikto nepriblížil. No týmto bolestným výkrikom sa Levitikus nekončí. V 23. kapitole čítame ešte o inom volaní. Ide o zvolávanie zhromaždenia na slávenie Pánových sviatkov (23,2.4.21.37 – odporúčam ekumenický alebo Botekov preklad). Izraeliti sa majú zvolávať, zhromaždiť sa, priblížiť sa k sebe a priblížiť sa k Bohu.
Pred Bohom sme všetci nečistí, ale tu sa to nekončí. Písmo svojich čitateľov neutápa v chorobe, bolesti ani izolácii, hoci pred uvedenými skutočnosťami nezatvára oči. Kniha Levitikus prostredníctvom motívu volania naznačuje možnosť prechodu od náreku k radosti, od choroby k zdraviu a od samoty k spoločenstvu. Boh sa nám v Ježišovi Kristovi tak pripodobnil, že na kríži prijal za svoju našu izoláciu a výkrik opustenosti (Mk 15,34). Súčasne nás v Ježišovi urobil podobnými sebe. Vydajme sa spolu s Ježišom na cestu obnovy nášho vnútra, našich rodín a cirkevných spoločenstiev. Nech je menej bolestného volania a viac výkrikov radosti. Všetkým prajem požehnanú nedeľu.
Milí priatelia, prajem vám nádhernú požehnanú nedeľu

Biblické exkurzy – Piata nedeľa cez rok – Treba hľadať Boha na tých najnepravdepodobnejších miestach

Mk 1,29-39
Marek čitateľa svojho evanjelia nešetrí. Už v prvej kapitole ho po predstavení hlavnej postavy, cez stručne vyrozprávané epizódy, vťahuje do deja Ježišovho verejného účinkovania.  V rámci tejto úvodnej kapitoly sa nachádza aj opis typického Ježišovho „pracovného dňa“. Ten je umiestnený v pobrežnom mestečku Kafarnaum, ktoré sa tak stáva akousi Ježišovou centrálou, „východzim bodom“ (1,21-34). Opísaným dňom je sobota a jej večer, kedy sa podľa židovského chápania končila. Minulý týždeň sme počuli o prvej časti tohto typického dňa, ktorý sa odohrával v miestnej synagóge. Tu Ježiš učil a vykonal prvý exorcizmus (1,21-28). Jeho nasledujúca činnosť sa bude zameriavať prevažne na uzdravovanie (1,29-34). Ježišov typický deň teda zahŕňa učenie, vyháňanie nečistých duchov a uzdravovanie.  No vývoj deja potom naberie nečakaný smer. Dnešný úsek (1,29-39) sa dá rozdeliť na tri časti: prvé uzdravenie (1,29-31), záverečné zhrnutie (1,32-34) a hlásanie v okolitých oblastiach (1,35-39). Prvá časť dnešnej perikopy (1,29-31) nadväzuje ešte na synagógu, z ktorej sa Ježiš presúva „do Šimonovho a Ondrejovho domu.“ Tam nachádza Šimonovú testinú v horúčke, čo dáva podnet k prvému opisu uzdravenia v Markovom evanjeliu. Prvýkrát sa tak stretávame s touto typickou literárnou formou. Môžeme ju badať aj pri iných rozprávaniach o uzdravení. Takmer všetky majú týchto šesť základných častí, ktoré tu ilustrujem na prípade Šimonovej testinej: 1. Stretnutie a lokalita (Ježiš vchádza do domu); 2. Choroba (Šimonova  testiná má horúčku); 3. Žiadosť (hovoria mu o nej); 4. Ježišov skutok (Ježiš ju dvíha za ruku); 5. Vykonanie (horúčka ju opúšťa); 6. Dôkaz (obsluhuje ich). Už toto prvé uzdravenie poukazuje na to, že navrátenie zdravia nemá byť samoúčelné. Hoci sa to nedeje pri všetkých prípadoch, tak od uzdraveného sa očakáva odpoveď. Šimonova testiná to pochopila veľmi správne, keď na uzdravenie odpovedala svojou službou. Nepriamo by sa dalo aj povedať, že bola uzdravená na to, aby ostatných mohla obsluhovať. Druhá časť úryvku (1,32-34) začína zmenou času. „Keď sa zvečerilo, po západe slnka …“ Údaj poukazuje na koniec sobotného dňa, s ktorým je spojený zákaz vykonávania rozličných činností, akými boli aj prinášanie „chorých a posadnutých zlými duchmi.“ Na Šimonov dom sa natlačí ohromný dav. Samozrejme, že sa doňho všetci nezmestia, a tak sa priestor pri jeho dverách mení na akúsi „ambulanciu, alebo nočnú pohotovosť.“ Ježiš všetkých prijíma a zhrnutie poukazuje na jeho dve hlavné činnosti, ktoré boli v predchádzajúcej časti opísane podrobnejšie.  Exorcizmus a uzdravovanie. Ukazuje sa tu teda jedno z hlavných Ježišových poslaní. Odstraňovanie závažných prekážok a obmedzení v živote ľudí, akými bola choroba či zlý duch. No prvotná senzácia a množstvo ľudí už v tejto časti načrtávajú vyššie spomenuté nebezpečenstvo samoúčelnosti a využívania zo strany miestnych. Ak by totiž Ježiš ostal v Kafarnaume, mohli by sme toto rozprávanie považovať za sľubný začiatok kariéry divotvorcu a liečiteľa, za ktorým by prichádzali davy zovšadiaľ. Nahráva to aj perspektíve sľubného zabezpečenia. No Ježiš si vyberá niečo iné. Tretia časť (1,35-39) prichádza s nečakanou zmenou kurzu. Čas sa posúva na „včasráno, hneď na úsvite.“ Nepatrný posun v čase je však neprimeraný k zmene miesta. Je ním bližšie neurčené „pusté miesto“. Obidva údaje (skoro ráno, pusté miesto) ponúkajú priestor a čas mimo davu, ktorý Ježiš využíva na modlitbu. A to by sme mohli takisto pokladať za – pre Ježiša – dôležitý bod denného programu. Činnosť dopĺňa modlitbou. Závažnosť jej významu objasňuje rozhodnutie, ktoré z nej vyplynulo. Ježišovu samotu prerušujú Šimon a jeho spoločníci. Dopyt po ich majstrovi ich primäl, aby sa pustili do pátrania. Hneď ako ho nájdu, mu oznamujú stav záujmu v Kafarnaume. „Všetci ťa hľadajú.“ Ježiš však predstavuje iný druh „pastoračného plánu.“ Namiesto toho, aby ľudia chodili za ním sa rozhodol ísť on za nimi. Namiesto zázemia a stability si vyberá spôsob potulného. „Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel.“ Posledný verš úseku  tak stručne zhŕňa jeho činnosť na viacerých miestach: „A chodil po celej Galilei, kázal v ich synagógach a vyháňal zlých duchov.“
Milí priatelia, prajem vám nádhernú požehnanú nedeľu

Biblické exkurzy – Štvrtá nedeľa cez rok – V zápase proti zlu, sa neustále objavujú nové ľudské pravidlá. Pretože tie staré, už akoby neplatili. Až nastáva krik!

Mk 1,21-28
Udalosť v Kafarnaumskej synagóge z dnešného evanjelia je Ježišovo prvé verejné vystúpenie opísané podrobne. Doteraz nás evanjelista informoval len všeobecne o Ježišovej činnosti: „Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie Kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,14-15). Potom sme boli svedkami toho, ako dva páry bratov, rybárov, povolal, aby ho nasledovali, a spolu s nimi prichádza do Kafarnauma. Ďalšia udalosť, ktorej sa zúčastňujeme sa odohráva v sobotu. Nevieme koľko času, či dní ubehlo od chvíle, kedy Ježiš vstúpil do Kafarnauma do jeho vystúpenia v synagóge – evidentne to nie je pre evanjelistu dôležité, avšak dáva si záležať na tom, aby nám neuniklo, že sa táto udalosť odohráva v sobotu a v synagóge. Synagóga a sobota predstavujú priestor a čas určené na utváranie a uchovanie židovskej identity cestou pamäte a štúdia. Avšak zdá sa, že v priebehu Markovho evanjelia synagóga ustupuje do úzadia, a hlavnú úlohu, čo do priestoru a času, zohráva skôr dom, hraničné priestory (dvere, breh jazera) a chvíle zdieľania medzi Ježišom a jeho učeníkmi. Vytvára sa tak istý odstup medzi Ježišom a synagógou. Tento odstup pre komunitu, ktorej je Markovo evanjelium určené, môže naznačovať aj výraz z dnešnej perikopy „ich synagóga“ (Mk 1,23). Ježiš vchádza do synagógy, aby tam učil. Sloveso „učiť“ (διδάσκω [didasko]) je v Markovom evanjeliu rezervované Ježišovi; všetci ostatní tak nanajvýš „ohlasujú“ (κηρύσσω [kerysso]). Ježišovo učenie (διδαχή [didache]) zohráva centrálnu úlohu v celom príbehu – celú scénu otvára (Mk 1,22) i zatvára (Mk 1,27) a je postavené do silného kontrastu s iným učením, s učením zákonníkov. Oni sú tí, ktorí sú Ježišovými odporcami v Markovom evanjeliu viac ako v ktoromkoľvek inom evanjeliu. Zákonníci sa zaoberali štúdiom a interpretáciou Zákona, a určovali tak duchovné a morálne normy života Izraelského národa. Napriek tomu vidíme, že ich učenie nemalo takú „moc“ alebo „autoritu“ (ἐξουσία [exusia]), akú malo učenie Ježišovo. Ľudia veľmi dobre vnímajú sterilitu učenia ich autorít. Aký je charakter Ježišovej moci odhaľuje centrálna epizóda. Na jeho učenie reaguje nečistý duch. Ten chce prebrať iniciatívu a prevýšiť Ježiša tvrdením, že pozná Ježišov pôvod („Ježiš Nazaretský“), jeho misiu („Prišiel si nás zničiť[?]“) a jeho identitu („Boží Svätý“). Zároveň rázne vyjadruje, že s Ježišom nemá nič spoločné: „Čo ťa do nás?“ (Mimochodom, v gréčtine je tu rovnaký výraz, aký používa Ježiš, keď hovorí k svojej matke na svadbe v Káne, tam preložené ako: „Čo mňa a teba do toho?“ Jn 2,4). Prekvapuje fakt, že Ježišov prvý verejný čin, s ktorým sa u Marka stretávame je istá forma exorcizmu. Zároveň, tento nečistý duch je vôbec prvý, kto v Markovom evanjeliu k Ježišovi hovorí a je to prvý Ježišov oponent. Exorcizmy boli v Ježišovej dobe bežné, ako o tom svedčia aj texty modlitieb exorcizmu z Kumránskej komunity. Tie v tretej osobe vzývajú Božiu moc a jeho zakročenie proti nevítaným duchom. Ježiš v evanjeliu adresuje nečistého ducha priamo a odhaľuje tak svoju identitu i autoritu. Ježišovo učenie má teda moc vyháňať nečistých duchov. Kto sú to nečistí duchovia? V Starom zákone sa slovo „nečistý“ používa najmä v kultovej oblasti a označuje stav človeka, v ktorom nemôže mať účasť na kulte, na náboženských obradoch, nemôže sa priblížiť k veciam zasväteným Bohu – nemá k Bohu prístup. Ježišovo učenie má práve túto moc – zbavovať človeka „nečistoty“, teda zničiť bariéru medzi človekom a Bohom a priviesť človeka k Bohu. Ježiš tak robí v sobotu a nadväzuje tým na pravé pozadie významu tohto dňa: stvorenie (Gn 2,2-4) a oslobodenie (Ex 20,8-10; Dt 5,12-15) človeka. Ježiš tak môže robiť lebo má iného Ducha – toho, pri ktorého zostúpení na neho, bolo počuť hlas z neba: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Mk 1,11). Prišiel zbaviť človeka nečistého ducha a pokrstiť ho, teda (podľa prvotného významu gréckeho slova βαπτίζω [baptizo]) ponoriť ho do Ducha Svätého, ako to o ňom povedal Ján Krstiteľ: „On vás bude krstiť Duchom Svätým“ (Mk 1,8).
Milí priatelia, prajem vám nádhernú požehnanú nedeľu

Biblické exkurzy – Tretia nedeľa cez rok – Jonáš bol tvrdohlavý vo svojich presvedčeniach, ale Boh je tvrdohlavý vo svojom milosrdenstve!

Jon 3, 2
Medzi osobami, ktoré Boh vybral na výnimočné úlohy, nenájdeme žiadnu dokonalú. Prvé čítanie tejto nedele nám dokonca predstavuje muža, ktorého profil akoby spĺňal všetky kritéria nálepky „nevhodný“. Keď ho prvýkrát Boh posiela upozorniť obyvateľov istého veľkomesta na ich zlobu, on sa vyberie presne opačným smerom. Na svoj útek spred tváre Hospodina dokonca neváha vynaložiť peniaze, keď zaplatí cestovné na loď plaviacu sa do mesta na inom konci sveta (por. Jon 1,3). Neskôr prizná dôvody svojej predčasnej dezercie. Hriešnych Ninivčanov nechce varovať pred Božím hnevom preto, lebo vie, že Boh je „milostivý, ľútostivý, zhovievavý a bohatý v dobrote“ (4,2), že sa nad nimi nakoniec zľutuje a odpustí im. Plavba, ktorou zo seba túži striasť Božie povolanie, sa rýchlo dostane do problémov. Na mori sa strhne taká búrka, že plavidlu hrozí stroskotanie. Celá posádka bojuje o holé životy. Námorníci horko-ťažko dokážu udržať loď na rozbúrených vlnách a vyhadzujú do vody náklad, aby ju odľahčili. Od strachu dokonca začínajú vzývať svojich bohov.  Len Jonáš nedbá na nebezpečenstvo a ani ho nenapadne modliť sa. V tom zmätku nepochopiteľne zíde do podpalubia a hlboko zaspí. Sám kapitán ho príde prebudiť: „Čo, ty spachtoš? Vstaň a volaj k svojmu Bohu!“ (1,6) Cestujúci sa vynájdu a lósom zistia, že práve on je príčinou hroziaceho nešťastia. Nebráni sa, priznáva svoju vinu, vyznáva svoju vieru v „Hospodina, Boha nebies, ktorý stvoril more a súš“ (1,9) a hneď ponúkne svoj život ako riešenie. Veslári sa ešte snažia bojovať vlastnými silami, avšak nakoniec pristanú na Jonášov návrh. Jeho telo vyhodia cez palubu a kým mizne v hlbinách, hladina sa utíši a posádku zachváti „veľká bázeň pred Hospodinom“ (1,16). Hneď mu prinášajú obety a zabúdajúc na svojich bohov zaviažu sa mu sľubmi. Tam, kde Jonáš nemal ísť, tam, kde odhaľuje svoju ľahkovážnosť voči Všemohúcemu i voči vlastnému životu – práve tam svojím počínaním nasmeruje ľudí od falošných modiel k pravému Bohu! Po zázračnom vyslobodení z brucha veľryby poslúchne druhú Božiu výzvu. Prejde tretinu mesta s jedinou vetou na perách: „Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené.“ (3,4) Mešťania hneď nato uveria Bohu a vyhlásia generálny pôst, od najstarších občanov po malé deti, od kráľa až po dobytok a ovce. Jonáš svojim pouličným kázaním vstupuje do dejín ako najúspešnejší kazateľ všetkých čias. Napriek tomu, že svojej misie sa všemožne bránil, napriek tomu, že zo seba dokáže vypustiť len jedinkú vetu – napriek tomu sa obráti celé mesto, veľké „na tri dni chôdze“ (3,3), „v ktorom je viac ako stodvadsaťtisíc ľudí“ (4,11). „Boh videl ich konanie, že sa odvrátili od svojich zlých ciest. Potom oľutoval Boh zlo, o ktorom povedal, že ho vykoná nad nimi, a neurobil to. Jonáš to pokladal za veľmi zlé a nahneval sa.“ (3,10 – 4,1) Jeho hnev je tak veľký, že túži zomrieť, lenže Boh mu namiesto toho lekciou s vyschnutým ricínovníkom ukazuje svoje obrovské zľutovanie a milosrdenstvo voči ľuďom. Tam, kde človek nekonečne zlyháva, tam Boh nekonečne víťazí. Dvojstranová starozákonná kniha o tomto velikánovi medzi tzv. malými prorokmi je zdrojom nečakaných rozmerov vzťahu medzi človekom a jeho Stvoriteľom. Na základe Jonášovho pôsobenia je potrebné potvrdiť, že aj vzdor voči Bohu má svoje výhradné miesto v ľudskom srdci. Ak je radikálny a úprimný, môže spôsobiť zázraky. Ďalšia aplikácia spočíva v uvedomení, že i jediné dobré slovo, hoci vyrieknuté s nechuťou a odporom, môže priniesť „stonásobnú úrodu“. Do tretice – a táto inšpirácia je najpoburujúcejšia – aj cez tú najzblúdilejšiu ovcu medzi pastiermi a cez jej slabosť je Boh schopný prejaviť svoju moc. Dokonca sa zdá, že jedine jej zlyhania dajú do pochodu také mechanizmy, ktoré nakoniec vyústia v obrátenie mnohých.
Milí priatelia, prajem vám nádhernú požehnanú nedeľu

Biblické exkurzy – Tá hodina rozhodla o ich živote a nikdy na ňu nezabudli!

Jn 1, 35-42
Jánovo evanjelium predstavuje iný obraz povolania prvých učeníkov než ten, ktorý je známy u synoptikov. Tam Ježiš prechádza okolo jazera v Galilei, vchádza do prostredia bežného života Petra a Ondreja, budúcich učeníkov, a priamo ich oslovuje, aby ho nasledovali. V Jánovom evanjeliu sa celá scéna odohráva v Betánii za Jordánom, ďaleko od Galiley a domovských prostredí učeníkov. Ondrej je už učeníkom Jána Krstiteľa a je to práve Ján, kto učeníkom odhaľuje Ježišovu identitu: „Hľa, Baránok Boží!“ Ondrej a iný učeník sa za Ježišom vyberú sami, bez slov opúšťajú svojho pôvodného majstra, ktorého misia nateraz skončila. Tí dvaja chcú o Ježišovi vedieť viac. V porovnaní so synoptickými opismi sú učeníci aktívni oveľa viac. Hľadajú skôr oni Ježiša, než on ich. Ježiš reaguje na túto ich aktivitu otázkou: „Čo hľadáte?“ Až potom, keď vyjadria svoju túžbu v ďalšej otázke: „Učiteľ, kde bývaš?“, dostávajú pozvanie od Ježiša: „Poďte (alebo aj ,Príďte’) a uvidíte!“. U synoptikov im Ježiš sľubuje, že z nich urobí rybárov ľudí a u Jána ich pozýva na návštevu k sebe domov? Celá scéna sa na prvý pohľad môže naozaj javiť ako pozvanie na návštevu do Ježišovho domu. Avšak takýto zmysel by v Jánovom evanjeliu vyznieval veľmi banálne až smiešne. Zdá sa, že evanjelista sa šikovne hrá s významom gréckeho slovesa μένω [meno], ktoré môže znamenať „bývať“, ale vo svojom prvotnom význame znamená „ostávať“, „zostávať“, alebo mohli by sme preložiť aj „prebývať“. Prvá otázka učeníkov by teda znela: „Učiteľ, kde prebývaš?“ Ježiš ich pozýva: „Poďte a uvidíte!“ a evanjelista dodáva, že v ten deň zostali u neho. Vo vete „Zostali v ten deň u neho“ je použité rovnaké sloveso (μένω) ako v otázke „Kde bývaš?“ Ak sa toto sloveso preloží rovnakým spôsobom na miestach, na ktorých sa v texte vyskytuje, lepšie vidno myšlienkovú líniu, ktorú ono vytvára: „Učiteľ, kde prebývaš? … Šli teda, videli, kde prebýva a prebývali v ten deň u neho.” Evanjelista používa takýto slovník, aby vyjadril hlbšiu skutočnosť. Učeníkov v skutočnosti nezaujíma Ježišova adresa. Bolo by veľmi ťažké prísť k záveru: „Našli sme Mesiáša!“ cez púhe poznanie polohy Ježišovho domu. Navyše, z predpokladaného miesta Betánie za Jordánom je takmer do každej obývanej časti Palestíny ďaleko, nehovoriac o Nazarete, vzdialenom vyše 100 km. Otázka „Kde zostávaš? Kde prebývaš?“ tak vlastne znamená „Kto si?“ Odpovedať na otázku „Kto si?“ slovami „Poďte a uvidíte!“ by znelo zvláštne. Táto otázka by si skôr vyžadovala slovné vysvetľovanie. Použitie otázky o prebývaní umožňuje odpoveď, ktorá pozýva do skúsenosti: „Poďte a uvidíte!“, teda „Poďte a sami to zakúsite.“ To, kto Ježiš je, určuje „prostredie“, z ktorého pochádza, a to nám evanjelista slávnostne predstavil v Prológu: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1,18). Týmto objasnením Ježišovho pôvodu, evanjelista celý Prológ aj zakončil, a tak nechal čitateľov v istom napätí a očakávaní: Aký je ten Boh, ktorého nikto nikdy nevidel, a teraz je možné ho spoznať? Ten, kto prebýva v lone Boha, Otca je Ježiš. Takýto pôvod sa slovami iste vysvetliť nedá, preto tých, ktorí sa ho pýtajú: „Kde prebývaš?“, pozýva, aby sami zažili túto skúsenosť u neho. Len tak budú môcť uvidieť Boha, ktorého nikto nikdy nevidel.

Milí priatelia, prajem vám nádhernú požehnanú nedeľu


Biblické exkurzy – Krst Krista Pána. Prekonávame všetky vzdialenosti a nevytvárame žiadne blízkosti!

Lk 3,15-1516.21-22
Nemôžem sa báť Boha, ktorý sa pre mňa stal takým malým! Milujem ho! On je totiž len láska a milosrdenstvo!“ Takto sv. Terézia z Lisieux vyjadrila svoj úžas nad blízkosťou, ktorú vytvorilo Vtelenie Božieho Syna medzi Bohom a človekom. Snáď na Vianoce najviac zaznieva v hĺbke ľudského srdca túžba po blízkosti. Nikto nechce byť na Vianoce sám. Na druhej strane mnohí ľudia práve na Vianoce najviac prežívajú samotu. Človek, ktorému zomrel blízky človek, najviac pociťuje, že mu chýba práve na Vianoce. Ak nemôžme byť s blízkymi, posielame im pozdravy, emaily, SMS-ky. Na Vianoce zaznamenali operátori na Slovensku milióny poslaných SMSiek. Nikdy sme nemali toľko možností prejaviť svoju blízkosť! Stačí pár sekúnd. A predsa nemožno povedať, že dnes niet opustenosti, samoty, bolesti. M. Heidegger hovoril, že moderná doba prekonala všetky vzdialenosti, ale nevytvorila žiadnu blízkosť. Na Vianoce slávime blízkosť, ktorú vytvoril Boh, keď zjednotil v jednej Osobe Syna Boha a človeka tzv. hypostatickým zjednotením dvoch prirodzeností. Boh už nemôže byť človeku bližšie ako mu je v tajomstve Vtelenia Božieho Syna! Panna Mária bola ako prvá v kontakte s touto blízkosťou. Ona v dieťati, ktoré porodila, prežívala kontakt s Bohom, ktorý sa nám stáva blízkym. Vianoce nám ukazujú Vtelenie Božieho Syna. Boh sa stáva Emanuelom, Bohom, ktorý je s nami. Dnešný sviatok ukazuje človeka Ježiša, ktorý sa dáva pokrstiť, aby ukázal, čím sa stávame my v krste, aby ukázal, čo to krst je. Podľa sv. Ambróza „Pán bol pokrstený nie preto, aby bol očistený vodou, ale aby vody očistené Kristovým telom, ktorý nepoznal hriech, dostali moc krstu“. Podľa sv. Jána Zlatoústeho boli vody „posvätené kvôli tým, ktorí mali byť následne pokrstení.“ A okrem toho podľa sv. Augustína nám chcel dať príklad. Pán Ježiš bol pokrstený vodou, Jánovým krstom, aby tak dal počiatok novému krstu v Duchu, v ktorom „komunikuje“ a odovzdáva človeku zo svojej plnosti: „z jeho plnosti sme my všetci prijali milosť za milosťou“ (Jn 1). Krst je miestom Ježišovho narodenia v duši a v srdci každého z nás. Tam prežívame tajomstvo vianočnej výmeny: Boh sa stal človekom, aby sme sa my mohli stať Božími deťmi. Čo nové dostávame v krste? Boh príde prebývať do našej duše. Ale veď Boh prebýva v každom človeku! V krste je tento náš vzťah k Bohu úplne nový, stávame sa Božími deťmi. Teológovia rozlišujú dva druhy prítomnosti Boha v človeku: prítomnosť nesmiernosti a objektívna prítomnosť! Prítomnosť nesmiernosti vyplýva zo stvorenia. Boh je prítomný vo všetkých veciach ako Stvoriteľ. Chce ich a preto sú. Boh preniká svojou prítomnosťou všetko. V ňom žijeme, hýbeme sa a sme… Je prítomný ako „cudzinec“ (aj v kameni, aj v ateistovi – táto prítomnosť je prirodzená a nepredpokladá žiadny osobný vzťah). V takomto zmysle sú všetci ľudia Božími deťmi – nakoľko Boh je ich Stvoriteľom. Takáto prítomnosť je „nedobrovoľná“, vyplýva z toho, že sme stvorení. Objektívna prítomnosť je niečo úplne iné. Boh je prítomný osobne. Prejavuje svoju starostlivosť, záujem. Prejavuje sa ako Otec, Zástanca. Takáto prítomnosť znamená osobnú Lásku. Je to Boh, ktorý zasahuje do dejín. Je to Božia priazeň. Takejto prítomnosti hovoríme MILOSŤ. Boh Otec, Syn a Duch Svätý prebýva v nás. Sme takpovediac vtiahnutí do Života samého Boha. Žiadne náboženstvo v dejinách ľudstva neponúka takúto blízkosť Boha. Totiž ani nemôže existovať väčšia blízkosť Boha k človeku ako osobné zjednotenie božej a ľudskej prirodzenosti v Kristovi. Boh nemôže byť bližšie k človeku ako je k človeku (v) Ježišovi Kristovi. V krste Boh sám osobne, alebo lepšie trojosobne, prichádza do duše človeka, tajomne v nej prebýva. A tajomne v nej pôsobí prostredníctvom stvoreného daru, tzv. milosti posväcujúcej. Tento nový motor nášho života nás vnútorne uzdravuje a je vnútorným popudom, aby sme správne konali. Boh nás takpovediac chytí za ruku a ťahá nás k sebe svojou láskou. Posväcujúcu milosť, teda jeho účinné pôsobenie na naše srdce môžme zničiť hriechom, ale nikdy nezničíme jeho nestvorenú prítomnosť v našom srdci. Jeden taliansky misionár, ktorý prežil mnohé roky v africkej púšti, nám raz rozprával v seminári v Ríme o jednej svojej príhode. Bolo to počas jeho krátkeho pobytu doma, v Taliansku. Cestoval vlakom, myslím do Neapola. Prisadol si k nemu istý mladík. Po chvíli sa rozprúdil rozhovor. Mladík pochopil, že hovorí s kňazom. Povedal mu: «Som pokrstený katolík, ale neviem sa modliť a nevidím nijaký význam vo viere.» Tu mu misionár začal rozprávať o tom, že Boh tajomným spôsobom prebýva v jeho srdci ako Otec, Syn a Duch Svätý. Podvedome mal pocit, že mladík asi nič nepochopí, že je to pre neho príliš ťažké. No mladík ho prosil, aby pokračoval. Po hodnej chvíli misionár musel vystúpiť. Mladík bol ohúrený. Nikdy nepočul o tom, že Boh prebýva od krstu v jeho srdci, že Boh odvtedy naň hľadí ako na vlastného syna, že mu je tak blízko a že je chrámom Ducha Svätého. Myslel si, že Boh je ďaleko. Hľadať ho vo vlastnom srdci? Keď misionár vystúpil, mladík sa vyklonil z okna a zvolal: «Čo mám robiť? Ako sa mám modliť?» Misionár sa usmial a povedal mu: «Hovor s ním ako s Otcom, ktorého si dlho nevidel a ktorý ti bol predsa tak blízko.» Tento misionár nám to komentoval takto: «Vtedy som sa znovu presvedčil, že našu kresťanskú identitu tak málo chápeme.» Končí sa vianočné obdobie. Krst Pána Ježiša nás upozorňuje, že tajomstvo Vianoc žijeme cez tajomstvo nášho krstu. Vykročme do ďalšieho roka vo vedomí nášho krstu. My sme, bratia a sestry, dostali v krste veľké bohatstvo. Boh nám je tak blízko. Keby sme žili vo vedomí tejto blízkosti, tejto jeho lásky a jeho moci v nás, všetko by sa zmenilo. Toľké naše zranenia by sa uzdravili. Jeho láska by prekonala v nás všetky naše neresti, ktoré na nás tak doliehajú a ktoré nevieme prekonať. Iba kto žije s Bohom a v Bohu môže uzdraviť svoj život a premeniť ho. Vianoce nám hovoria o tom, že Boh sa stal Emauelom, Bohom s nami. Chce žiť v dôvernosti s nami. Na letisku jedného mesta na Ďalekom východe zúrila búrka. Cestujúci rýchlo pribiehali k lietadlu, ktoré bolo pripravené k odletu na vnútroštátnej linke. Ľudia si zmáčaní sadali na svoje miesta. Pôvabná letuška všetkým pomáhala usadiť sa. Keď bolo všetko pripravené k odletu, jeden z členov posádky zavrel dvere lietadla. V tej chvíli sa po letiskovej plošine rozbehol k lietadlu nejaký muž a snažil sa, ako len vedel, uchrániť sa pred dažďom nepremokavým plášťom, ktorý mu brala víchrica. Keď oneskorenec dorazil k lietadlu, začal búchať na dvere a dobýjať sa dnu. Letuška mu gestami vysvetľovala, že už je neskoro. Muž však búchal ešte naliehavejšie. Letuška sa mu to snažila vyhovoriť: „To nejde. Už je neskoro. Lietadlo je pripravené k odletu… Musíme štartovať,“ ukazovala mu cez okienko. Muž si však toho nevšímal a chcel vstúpiť. Letuška napokon dala otvoriť dvere a pustila ho dnu. Natiahla ruku a pomohla opozdilcovi dnu. Potom však zostala stáť s otvorenými ústami. Bol to pilot.
Nenechajme Pilota nášho života „vymknutého“ vonku mimo nášho srdca a našej životnej cesty. Sv. pápež Lev Veľký sa takto prihovoril svojim veriacim na Vianoce: „Kresťan, poznaj svoju veľkosť. Dostal si účasť na božskej prirodzenosti, preto sa nevracaj nízkymi skutkami k starému potupnému životu. Sviatosťou krstu si sa stal chrámom Ducha Svätého: nevyžeň zo seba nešľachetnými činmi takého vznešeného obyvateľa.“

Milí priatelia, prajem vám nádhernú požehnanú nedeľu


Biblické exkurzy – Boh sa rozhodol žiť medzi nami!

Jn 1, 1-18
Jánov Prológ je úvodný poetický text hovoriaci o druhej Božskej osobe, ktorú nazýva ako Slovo. Zjednodušene text predstavuje tri fázy. Slovo pred a počas stvorenia sveta (v. 1-5), vzťah Slova so svetom (v. 10-12) a svedectvo o vstupe a činnosti Slova vo svete (v. 14. 16-18). Zakompované sú aj dve vsuvky (v. 6-9. a 15.) so svedectvom Jána Krstiteľa. Evanjelista Ján sa tak, na rozdiel od Matúša a Lukáša, nezameriava na začiatok Ježišovho pozemského života, ale predstavuje Syna už pred začiatkom času. Inšpiroval sa pritom minimálne dvoma dôležitými udalosťami z Tóry. Stvorenie sveta (Gn 1) a uzavretie zmluvy pri vrchu Sinaj (Ex 19-40). Rozprávanie o stvorení sveta je spomínané v týchto veršoch: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali.“ (v. 1-5) „Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal.“ (v. 10) Obsahom je výpoveď o tom, že Slovo je božské (má božskú podstatu), existovalo ešte pred počiatkom a malo aktívnu účasť pri stvorení sveta. Uvedomenie si tejto skutočnosti robí pri tradičnom pohľade na dieťa v jasličkách dôležitý doplnok. Malý človiečik, ktorý ešte nič poriadne nevie urobiť, je maximálne zraniteľný a pre ľudské dejiny nepodstatný, je tá istá osoba, vďaka ktorej svet vôbec existuje. Príliš nasladlá a zosvetštená atmosféra Vianoc môže spôsobiť, že voči Ježiškovi zabudneme na základný postoj. On je Boh. A voči Bohu má človek vyjadrovať úctu a poklonu. Udalosti na púšti počas exodu obsahujú nasledujúce verše: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.“ (v. 14) „Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista. Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.“ (v. 16-18) Pri vrchu Sinaj sa Izraelitom Božia prítomnosť prejavovala cez jeho slávu (כְּבֹוד). (porov. Ex 24,16) Podobne aj Prológ svedčí o videní slávy (δοξα) Slova (v. 14). Ježišova sláva a oslávenie, je zároveň jednou zo základných tém celého evanjelia. Kniha Exodus ďalej opisuje ako na vrch vystupuje Mojžiš, kde od Boha dostáva tabule zákona (porov Ex. 24,12-18). Židia vo svojej tradícii Zákon považovali za najväčší dar. Prológ však proti tomu vedie polemiku, kde dar „milosti a pravdy“ v osobe Ježiša (v. 17) považuje za niečo ešte vzácnejšie. Zákon zjavil Božiu vôľu nejasne. Ježiš zjavuje Otca definitívne. Tabule zákona boli uložené do archy, ktorá sa nachádzala vo svätostánku a ten bol umiestnený uprostred tábora Izraelitov. Paralelu k tomu ponúka asi jedna z najslávnejších výpovedí v Prológu. Verš 14 hovorí, že Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami. Pri prebývaní sa doslova píše „εσκηνωσεν“, teda „postavil si stan“. Po vianočnej adorácii Jezuliatka nám tak Prológ pripomína ďalšiu dôležitú vec. Boh, ktorý všetko stvoril, sa rozhodol žiť medzi nami. Chce nám dať dar. V živote Ježiš ukázať, aký v skutočnosti je.

Milí priatelia, prajem vám nádherné, pokojné, prežitie vianočných sviatkov 


Pastiersky list Konferencie biskupov Slovenska na Nový rok 2021

Drahí bratia a sestry!

Dnes je Nový rok 2021. Tento deň je u nás významovo veľmi bohatý: Je cirkevnou slávnosťou Panny Márie Bohorodičky a svetovým dňom modlitieb za pokoj. Z občianskeho hľadiska je začiatkom nového kalendárneho roka aj Dňom vzniku Slovenskej republiky. Možno nájsť spoločného menovateľa, ktorým by sa dali tieto rozdielne významy dnešného dňa spojiť? Áno, významy Nového roka sa spájajú v nás veriacich ľuďoch. Sme aj veriaci katolíci a sme aj občania Slovenskej republiky – vo veľkej európskej rodine národov. Pravidelne a radi si na Nový rok vinšujeme zdravie, šťastie a hojné Božie požehnanie. A hoci dnešný deň slávime, s istou bolesťou si však uvedomujeme, že na nastávajúci rok ešte stále vrhá svoj tmavý tieň svetová pandémia. Oprávnene teda máme strach o seba i svojich drahých. Preto by nás veľmi potešilo, keby sa naše krásne novoročné vinše skoro a bohato naplnili. Vieme však, že nie všetko, čo v novom roku príde a čo nás čaká, je v našich rukách. Rozhodne potrebujeme veľké Božie požehnanie prameniace z múdrej Pánovej prozreteľnosti. O štedrom požehnaní sme počuli v dnešných liturgických čítaniach. Z Knihy Numeri sme čítali, ako Pán posiela Mojžiša za Áronom a jeho synmi, aby v Božom mene žehnali všetok ľud. So žalmistom sme volali: „Bože, buď nám milostivý a žehnaj nás!“ A prosili sme „nech nás Pán požehná, a nech si ho ctia všetky končiny zeme“. Celá novoročná bohoslužba je našou spoločnou prosbou o požehnanie. Žiadame oň všemohúceho Boha, ktorý je Pán sveta i času. Ale nežiadame ako cudzí, či Bohu neznámi. Práve naopak! Veď v Liste Galaťanom svätý Pavol zdôrazňuje, že v Ježišovi Kristovi nás Boh prijal za svoje deti: „Nie si otrok, ale syn!“ Napokon nám svätý Lukáš pripomína Vianoce – teda tú zázračnú chvíľu, keď Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, aby nás vykúpil a aby sme dostali adoptívne synovstvo. Toto je najhlbší dôvod sviatočnej radosti dnešného dňa. Vďaka Božej láske sa aj my – skrze Krista narodeného z Panny Márie Bohorodičky – stávame Božími deťmi! Toto synovstvo a dcérstvo sme prijali ako svätý dar, keď sme boli pokrstení. A tento dar zostáva s nami po celý život aj v tomto novom roku, ktorý začíname modlitbou k nebeskému Otcovi o požehnanie. My vaši biskupi chceme v tomto pastierskom liste pripomenúť dôležitosť duchovného smerovania nás veriacich – i celej spoločnosti –, aby sme boli počas nastávajúceho roka otvorení tomu potrebnému požehnaniu dobrotivého Pána Boha. Náš pozitívny vzťah k Bohu, ktorý mnohí ľudia vnímajú ako vzťah k pravej Láske, Pravde, Vernosti a najvyššiemu Dobru, odporúčame postaviť na prvé miesto všetkých našich snažení. Lebo vždy – či si to uvedomujeme alebo nie – sme Božie stvorenia a stále existujeme z Božej milosti (porovnaj Ján 1, 16; Skutky 17, 28).V tomto roku sa na Slovensku od 15. februára do 31. marca uskutoční celoštátne elektronické sčítanie ľudu. Sčítanie sa koná opäť po desiatich rokoch. Je to známa a logisticky náročná udalosť s veľkým dosahom. Sčítanie má podať presnejší obraz o Slovensku, o jeho bohatstve či chudobe, o jeho vzdelaní a kultúre. A má podať obraz aj o náboženskej situácii: o tom, koľko je na Slovensku veriacich – katolíkov latinského i gréckeho obradu, evanjelikov, pravoslávnych a iných, a koľko je takých, ktorí sa považujú za neveriacich. Otázka náboženskej viery a príslušnosti k cirkvi je dôležitá a vyžaduje si pravidelné spresnenie. Toto prihlásenie sa ku svojej cirkvi má za úlohu utvoriť čo najvernejší obraz o náboženskom stave obyvateľov Slovenska. Čo naši ľudia slobodne vyznávajú, kam nábožensky patria, kam ich zaradil ich krst, ktorý dosiaľ nepopreli. Žijeme v slobodnej a demokratickej spoločnosti, a preto môžeme bez obáv vyznávať svoju vieru. Využime to! Už sa nemusíme báť prenasledovania, a krstiť svoje deti nemusíme dávať tajne, ako to bolo v minulosti. Žijeme v Európe, ktorá vyrástla a dosiaľ čerpá zo židovsko-kresťanského duchovného dedičstva. Kristova Cirkev sa rozprestiera po celom svete (porovnaj Matúš 24, 14; Rimanom 1, 8; Kolosanom 1, 5). Patria do nej všetci, ktorí boli pokrstení v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Zahrnutí do nej sú aj tí, ktorí sa azda od cirkvi vzdialili; tí ktorí občas pochybujú o viere. Cirkev na všetkých týchto pamätá a stále ich pokladá za svojich synov a dcéry. Denne sa za nich modlí, aby vytrvali vo viere, aby niesli svoj kríž a aby nikdy nepopreli svoj krst. Pevne veríme, že Božia láska je väčšia ako naše srdce (porovnaj Prvý Jánov 3, 20) a dáva sa svetu aj pre nich (porovnaj Ján 3, 16). Nech aj títo pri sčítaní zaznačia do príslušnej rubriky, že sú pokrstení; že srdcom patria do svojej cirkvi. Francúzsko na jeseň minulého roka opätovne zakúsilo vlnu islamského terorizmu. Mnohé krajiny sveta odvtedy viac hľadia na túto ťažko skúšanú krajinu a vyjadrili jej aj úprimnú sústrasť. Pripomeňme si dlhodobý odvážny postoj tejto krajiny, ako ho vyjadruje jej prezident: „Zoči-voči fanatizmu si Francúzsko zachová svoje duchovné a hodnotové základy!“. Vieme, že Francúzsko je sekulárna krajina. A predsa – jej odhodlanie zachovať si „svoje duchovné a hodnotové základy“ je príkladné. O čo viac by sme mali byť odhodlaní my kresťania, keď ide o prihlásenie sa k svojim duchovným hodnotám a ku svojej viere! Drahí bratia a sestry! Nie je našou úlohou odsudzovať tých, ktorí neveria. My si však buďme vedomí, že kresťanská viera je naše bohatstvo. Tak ako sa slobodne prihlásime k tomu, že sme muž či žena; ako sa prihlásime ku svojej národnosti – slovenskej, maďarskej, rómskej a inej – tak sa prihlásme aj k viere svojej cirkvi. Nepoprime to, čím sme, bez ohľadu na akékoľvek politické presvedčenie. Náš krst a naša príslušnosť k cirkvi nás ponad tieto rozdiely spája. Nech naše Slovensko ukáže, aké v skutočnosti je. A ak niekto popiera cirkev a Boha, nech sa – na svoju zodpovednosť – podľa toho zariadi. Je to vec jeho svedomia. My máme svedomie veriace. Slovensko patrí medzi kresťanské národy už tisíc rokov – od čias sv. Cyrila a Metoda. Keď sa vám prihovárame a povzbudzujeme vás, aby sme sa všetci priznali k svojmu krstu, tým sa my biskupi snažíme plniť úlohu nástupcov apoštolov: povzbudzovať a utvrdzovať všetkých vo viere. Prosíme, bojujme dobrý boj viery (porovnaj Prvý Timotejovi 6, 12). Robme všetko, aby sme aj my raz počuli slová, ktoré čítame v poslednej knihe Nového zákona, v Zjavení apoštola Jána (2, 13): „Pridŕžaš sa môjho mena a nezaprel si vieru vo mňa“. Ježiš všetkým sľubuje: „Kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj Syn človeka vyzná pred Božími anjelmi“ (Lukáš 12, 8). Priznajme sa k Ježišovi Kristovi! Samozrejme, v novom roku svoju vieru nielen s odvahou vyznajme, ale podľa nej aj žime! Buďme verní evanjeliu vo svojich skutkoch. Buďme pre našu krajinu soľou a svetlom. Usilujme sa čo najviac prispievať k spoločnému dobru. Nebojme sa námahy. Naša viera nech nás posilňuje zostať v prvej línii všetkých dobrých zápasov. Nech nás posilňuje, aby sme sa neschovávali za druhých a nepýtali sa, čo iní môžu urobiť pre nás, ale čo my – ako Kristovi učeníci – môžeme urobiť pre všetkých. Kde je lakomstvo, preukážme štedrosť. Kde je nenávisť, prejavme lásku. Kde je hnev, rozsievajme pokoj. „Žehnajte a nepreklínajte“, hovorí Sväté písmo (Rimanom 12, 14).  Keď teda dnes slávnosťou Bohorodičky Panny Márie vstupujeme do nového roka a prosíme o Božie požehnanie, pripomeňme si, že aj my sami máme druhých požehnávať a byť pre nich požehnaním. Drahí bratia a sestry, začíname nový rok, v ktorom budeme môcť smelo vyznať svoju vieru aj príslušnosť ku svojej Cirkvi. Prihlásme sa k Ježišovi Kristovi a k jeho Matke Panne Márii. Otvorme sa aj týmto spôsobom pre potrebné Božie milosti a požehnanie do celého nasledujúceho roka. Nech nás v ňom sprevádza materinská starostlivosť a nebeský príhovor Bohorodičky, Panny Márie!

Srdečne vás pozdravujú a žehnajú vaši biskupi!

Biblické exkurzy – sv. Svätej rodiny Ježiša, Márie a Jozefa. Ťažko je naprávať svoje chyby na deťoch!

Sir 3,3-7; 14-17a
V poslednom období, často počúvame v médiách o rodine. O zdravej a aj o diysfunkčnej rodine sa toho popísalo mnoho. Faktom ale zostáva, že rodina tvorí základ formovania sa každého človeka. Či sa už jedná o rodinu úplnú, adoptívnu, alebo len osobu, na ktorú sa dieťa naviaže (tzv. vzťahová osoba). Rodíme sa ako bezbranné stvorenia. Nevýhodou tiež je, že nám do hlavy nikto nenalial poznatky predchádzajúcich generácií. Všetko musíme vyskúšať, zvládnuť odznova. Od prvých krokov, po prvé slová, prvé úspechy, prvé päťky v škole, prvé životné skúšky, lásky, a pod. K fungovaniu a orientovaniu sa v spletitom svete sociálnych pravidiel, technológií a noriem, ktorými sa náš svet za tie roky riadi, potrebujeme učiteľov, sprievodcov, vzory. Týmto všetkým sú počas najdôležitejších fáz vývinu človeka naši rodičia. Rodičia, ktorí nás sprvoti ochraňujú, zabezpečujú uspokojenie primárnych potrieb, lebo sami by sme to nezvládli. Rodičia, ktorí nás učia pozdraviť, poďakovať, ale aj prepáčiť, odpustiť. Rodičia, pomocou, ktorých začneme rozprávať, ktorí nám odpovedajú na každú otázku „Prečo ?“, ktorí nám vykladajú tašku na plecia pri našej prvej ceste do školy. Môžeme takto uvádzať kopec príkladov, toho, aká dôležitá je úloha rodiny. Pred rokom som sa v tejto úvahe zameriaval na úlohu rodiny v procese socializácie. Tak ako aj minule, tak aj dnes som spomínal fungujúcu rodinu, kde všetko klape. Ale takých rodín je čoraz menej. Je asi utópiou si myslieť, že existuje rodina, v ktorej nie sú hádky, nezhody. Ale aj z týchto negatív sa môže človek poučiť. Dieťa pozoruje, ako sa má správať napríklad k opačnému pohlaviu, aj k ostatným ľuďom. Aha, mama s ocom sa hádajú, trochu pokričia, ale potom sa upokoja, sadnú si a preberú, kto má aký názor. Vyskúšam to aj ja takto, povie si možno dieťa. Takéto odpozorovanie sa žiaľ stáva aj opačne. Dieťa sa vie naučiť aj negatívnym zlozvykom. S týmto druhým typom sa vo svojej praxi stretávam bohužiaľ častejšie ako s tým prvým. Negatívny vzťah k matke odpozorovaný od otca, neprítomnosť vzoru otca v rodine, benevolentná matka a túlajúce sa dieťa. Toto je len zlomok toho, aký vplyv má na dieťa výchova. V evanjeliu počúvame ako rodičia, Mária a Jozef doniesli Ježiša do chrámu. Hovorí sa, že rodičov si nevyberáme. Mária a Jozef boli, ale vybranýí Bohom ako pozemskí Ježišovi rodičia. Museli byť jeho sprievodcami a vychovávateľmi, tak ako aj my našim deťom. Museli na neho dávať pozor, keď robil prvé kroky, museli byť pritom, keď vyslovil prvé slová. Báli sa oňho, keď sa stratil v chráme.
Aj dnešnú úvahu zakončím prosbou. Prosme, aby sme boli dobrými rodičmi, aby sme svoje deti zodpovedne vychovávali a boli im, čo najlepším príkladom. Buďme ale svedomití, lebo vo výchove jasne platí: „Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko, keď ja budem Jano, neohneš ma mamo.“ Ťažko potom naprávať chyby na dospelých deťoch, ktoré sa naučili a osvojili si tieto formy správania za mlada.

Biblické exkurzy – sv. Štefan, mučeník – Kristova sila ho reštartovala!

Sk 6,8-10, 7,54-60
Druhý sviatok vianočný sa spája s mučeníkom, svätým Štefanom. Nie je to vianočná postava, a na otázku, prečo ho slávime hneď na ďalší deň po Narodení Pána 26. decembra, by najlepšie odpovedali historici a odborníci na liturgiu. Isté je, že vo východnej cirkvi, kde sa Narodenie Pána slávilo 6. januára spolu so Zjavením Pána, bol už koncom 4. storočia jeho sviatok práve 26. decembra. Ten istý decembrový dátum je doložený v západnej cirkvi na začiatku 5. storočia (Buchberger, 1051). Pozrime sa, čo majú spoločné Ježišovo narodenie a Štefanova smrť z biblického hľadiska. Lukášovo rozprávanie o Betlehemských udalostiach spomína Pánovu slávu,ktorá ožiarila pastierov (Lk 2,9). O pár riadkov ďalej nebeské zástupy ospevujú Božiu slávu známym zvolaním: „Sláva Bohu na výsostiach“ (Lk 2,14). Potom tu máme dnešné liturgické čítanie zo Skutkov apoštolov a v ňom diakona Štefana, ktorý zoči-voči svojim protivníkom naplneným zlobou vidí pri pohľade na nebo Božiu slávu (v. 55). Styčným bodom medzi Vianocami a Štefanom je teda Božia sláva. Čo majú naše texty na mysli, keď sa zmieňujú o Božej sláve? V skratke môžeme povedať, že novozákonní autori vo všeobecnosti pod Božou slávou rozumejú božský majestát, božský jas, Božiu moc (Kittel, 247). Neviditeľný Boh, ktorý prebýva v neprístupnom svetle, sa dáva viditeľne poznať ľuďom. Pre pastierov z úvodu Lukášovho evanjelia je zjavenie Božej slávy štart; dostávajú impulz, aby sa pohli. Vystavení Božiemu jasu sa najprv vyľakali, ale po prvotnej ustráchanej reakcii sa smelo vybrali do Betlehema. Pre mučeníka Štefana je videnie Božej slávy cieľ, resp. posilnenie, aby sa nenechal vystrašiť pred finišom. Vďaka videniu Božej slávy došli pastieri do Betlehema a Štefan do neba k svojmu Spasiteľovi. Nech nás v rôznych okolnostiach nášho života povzbudzuje Prológ Jánovho evanjelia, ktorý po známych slovách o tajomstve vtelenia „A Slovo sa telom stalo…“ dodáva: „A my sme uvideli jeho slávu, slávu akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.“ (Jn 1,14). Podľa Jána môžeme pomocou viery spoznať v človekovi Ježišovi jednorodeného Božieho Syna a vidieť jeho slávu.
Prosme novonarodeného Spasiteľa, aby rozmnožoval našu vieru, posilňoval v nás nádej a roznecoval lásku. Všetkým, a najmä oslávencom Štefanom, požehnaný vianočný čas.

Biblické exkurzy – Narodenie Pána – Narodenie diaťaťa prežiari každé tmavé miesto!

Iz 9,1-3.5-6
Uprostred noci, keď slávime Narodenie Pána, nám bohoslužba ponúka čítanie z proroka Izaiáša. V úvodnom verši nachádzame dva výrazy, ktoré označujú tmu (hebr. chošek) a temnotu (hebr. calmavet). Jób rovnakými slovami charakterizuje podsvetie, ako krajinu tmy (chošek) a temravy (calmavet), z ktorej niet návratu (porov. Jób 10,21-22). Úvodné kapitoly Izaiáša sa niesli presne v takejto pochmúrnej nálade. Izrael opustil svojho Boha (1,4) a Boh zavrhol svoj ľud (2,6). Kráčanie v tme a bývanie v temnote (v. 1) naznačuje, že Izrael (resp. jeho časť) je mŕtvy a tento stav je nezvratný. Predsa však je náš text prežiarený svetlom. Obraz krajiny ovládanej najhlbšou tmou (Bible: Český studijní překlad), nad ktorej obyvateľmi zažiari svetlo, ukazuje, že Boží ľud môže byť obnovený. Konkrétnu situáciu, ktorú mal Izaiáš pôvodne na mysli, dnes už nevieme úplne presne identifikovať. Text je všeobecný, chýbajú v ňom mená aj dátumy. Ale práve tým nadobudol nadčasový charakter a jeho posolstvo je otvorené pre každú dobu: Temné chvíle pominú. Existuje nádej (Watts, 174). Boh dokáže zmeniť stav, ktorý sa z ľudského pohľadu zdá byť bezvýchodiskový. Veľké svetlo spomenuté v prvom verši nášho čítania nie je iba krátky nočný záblesk, ktorý oslepí zrak, ale skôr východ slnka, ktoré svieti celý deň na cestu. Narodenie dieťaťa; chlapčeka, o ktorom sa píše v 5. verši, vyvoláva v kresťanskom čitateľovi automaticky predstavu Ježišovho narodenia. Spojenie s udalosťami v Betleheme ešte viac umocňujú štyri symbolické mená. S ohľadom na Krista sa pýtame, kto iný by mohol byť nazvaný „obdivuhodný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja“ (v. 5). Biblisti upozorňujú na možnú ozvenu rituálu intronizácie egyptského faraóna, ktorý pri tejto slávnosti dostával nové mená (Blenkinsopp, 250). Avšak na rozdiel od nášho čítania ich bolo päť a mali inú formu. Hlavná odlišnosť spočívala v tom, že starozákonní proroci nezbožšťovali kráľa a neočakávali od neho blaženú dobu (Heller, 16). Pri počúvaní Izaiáša vnímame, že to, čo hovorí, je o nás. Registrujeme tmu okolo seba a túžime po svetle a pokoji. Chceme zhodiť všetky ťažoby a tešiť sa zo života. Sloboda s radosťou majú v sebe čosi božské. Izaiáš vo svojom proroctve naznačuje cestu k ich dosiahnutiu. Človeku nestačia vlastné sily, preto mu prichádza pomoc zhora: „To všetko vykoná horlivosť Pána zástupov.“ (v. 6). Vianoce nám ukazujú, že Boh sa narodil do tohto sveta ako jeden z nás a priniesol so sebou všetko, čo potrebujeme pre blažený život. Ktosi raz paradox a hĺbku vtelenia Boha vyjadril takto: „Mnohí ľudia v dejinách sa chceli stať bohmi, ale bol iba jeden Boh, ktorý sa chcel stať človekom.“

Milí priatelia, prajem vám nádherné, pokojné, prežitie vianočných sviatkov 


Biblické exkurzy – Štvrtá adventná nedeľa – Kde je Boh, tam strach nemá miesto!

Lk 1,26-38
Predvečer Vianoc  nám ponúka asi najčastejšie používaný biblický text v katolíckej liturgii slova. Je ním Lukášovo rozprávanie o zvestovaní narodenia Ježiša jeho matke Márii. Tento úsek tvorí v Lukášovej dvojkapitole o Ježišovom narodení a detstve paralelu s počiatkami postavy Jána Krstiteľa. Ján je vo svojej rannej fáze existencie umiestnený do pozície Kristovho predchodcu. Jeho narodenie (Lk 1,56-80) predchádza tomu Ježišovmu (Lk 2,1-20). Podobne je to aj s oznámením o jeho narodení (Lk 1,5-25). Puto medzi obidvoma počatiami a narodeniami posilňuje rovnaký posol (archanjel Gabriel), použitie dvoch hymnov, ktoré prednášajú priami adresáti zjavenia (Magnifikát – Mária, Lk 1,46-55; Benediktus –Zachariáš, Lk 1,67-79) a najmä scéna stretnutia sa dvoch matiek (a ich synov) v požehnanom stave v scéne Máriinej návštevy u Alžbety (Lk 1,39-45). Pozorný čitateľ medzi porovnávanými udalosťami samozrejme nájde aj množstvo rozdielov, čím chce Lukáš tiež niečo dôležité povedať. To by však bolo v rámci jedného evanjelia.
Ak sa pozrieme len na samotnú perikopu o zvestovaní, tak jediným novozákonným spisom, kde môžeme porovnanie vykonať, je Evanjelium podľa Matúša. Aj to má dve úvodné kapitoly o Ježišovom narodení a detstve, vrátane scény zvestovania jeho narodenia (Mt 1,18-25). Hlavnými rozdielmi sú, že osloveným nie je Mária, ale jej manžel Jozef, a že sa odohráva vo sne. Hoci je spracovanie tejto udalosti dvoma evanjelistami odlišné, jednotu posolstva môžeme vidieť v ich podobnostiach. Ja na zamyslenie ponúkam tieto:
  1. Obidvom udalosť oznamuje anjel. „Zjavil sa mu vo sne Pánov anjel“ (Mt 1,20); „Poslal Boh anjela Gabriela“ (Lk 1,26). O anjelovi Gabrielovi aj o nepomenovanom anjelovi v Jozefovom sne, je povedané, že ich poslal Boh (resp. že ho reprezentujú). Rozprávania takto jasne ukazujú na zdroj posolstva. Pochádza z vôle Boha. To, čo evanjeliá predkladajú, nie je ľudský výmysel. Vstup Božieho Syna do našej reality je priamo takto mienený. O tomto spôsobe nerozhodovali ľudia. Biblická starozákonná tradícia o anjeloch nám navyše napovedá, že slová vychádzajú priamo „z Božích úst“.
  2. Strach nie je namieste. „Neboj sa prijať Máriu“ (Mt 1,20); „Neboj sa, Mária“ (Lk 1,30). Okolnosti panenského počatia boli z ľudského hľadiska pre manželský pár Jozefa a Máriu komplikáciou. Jeho zmysel však nie je trest, alebo niečo, čoho by sa mali báť. Ide o záchranu ľudstva. Navyše im týmito slovami Boh vyslovuje svoju prítomnosť i podporu.
  3. Pôsobenie Ducha Svätého. „To, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20); „Duch Svätý zostúpi na teba“ (Lk 1,35). Udalosť, ktorá sa vo zvestovaní objasňuje je nadprirodzená. Okrem súhlasu sa vylučuje akýkoľvek ľudský zásah. Jeho aktérom je Duch Svätý. Boží Syn je naozaj božský, čiže od Boha. A ako sa ukáže neskôr, je Bohom samým. Spása neprichádza ľudskou rukou. Koná sám Boh „oblečený“ do ľudskosti.
  4. Meno dieťaťa. „Dáš mu meno Ježiš“ (Mt 1,21; Lk 2,31). Boh si pre dieťa vyberá ľudské meno. Pritom však nespochybňuje autoritu rodiča, ktorý ho takto má pomenovať pred svetom. Zároveň sa tu hovorí o Ježišovej identite. Hoci sa evanjeliá od seba viac-menej odlišujú, hovoria o tej istej konkrétnej osobe.
  5. Spätosť s Dávidom. „Jozef, syn Dávidov“ (Mt 1,20); „Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida“ (Lk 1,32). Obidve rozprávania odkazujú na starozákonného izraelského kráľa Dávida. Ježiš je tak priamo (Lukáš), či nepriamo (skrze Jozefovo otcovstvo u Matúša) predstavený ako jeho potomok. S tým sú spojené mesiášske očakávania, ktoré boli sľúbené priamo Dávidovi a izraelitom po ňom. Ježiš je právoplatný kráľ. On je ten pomazaný, ktorý premôže nepriateľov Božieho ľudu. Nie sú nimi však Rimania, ale ich vlastné hriechy.

Milí priatelia, prajem vám požehnanú adventnú nedeľu


Biblické exkurzy – Tretia adventná nedeľa – Treba dobre počúvať a byť prorokom!

Jn 1,6-68.19-28
Zatiaľ čo minulý týždeň sme počúvali o Jánovi Krstiteľovi z úst Marka, dnes nám ho predstavuje Evanjelium podľa Jána. Liturgické čítanie je kombináciou dvoch textov. Úvodná časť je z Prológu a tá nasledujúca, ktorá začína slovami: „Toto je Jánovo svedectvo…“, otvára celé Evanjelium po Prológu. Táto časť tvorí prvý deň z takzvaného „otváracieho“, či „inauguračného týždňa“ Štvrtého evanjelia a môžeme v nej rozpoznať dve časti. Tie nám pomáhajú rozlíšiť dve otázky: „Kto si?“  a „Prečo krstíš?“. Tá prvá sa týka identity osoby Jána (vv. 19-23) a tá druhá jeho aktivity (vv. 25-28). Zároveň sa táto časť, či tento deň, dá označiť aj ako „Jánovo nepriame svedectvo o Ježišovi“. Ján totiž adresuje svoje slová tým, ktorí sú k nemu poslaní pýtať sa, a Ježiš sa na scéne ešte neobjavuje. Stane sa tak až na druhý deň (v. 29a), a potom už Ján o ňom priamo vyhlási: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta!“ (v. 29b). Je zaujímavé, že v tomto druhom dni (ktorý už netvorí súčasť liturgického čítania dnešnej nedele) sa vôbec nespomenie, kto je adresát Jánových slov o Ježišovi. Čitateľ tak naberá silný dojem, že tieto slová sú určené práve jemu. Naproti tomu sa v celom dnešnom úryvku Ježiš priamo vôbec nespomenie. Tí, ktorí sa Jána pýtajú, nie sú schopní Ježiša rozpoznať, hoci stojí medzi nimi (v. 26). Sú to kňazi, leviti a farizeji (vv. 19.24). Od samého začiatku tak na scénu nastupujú vedúce osobnosti židovského národa sídliace v Jeruzaleme, ktoré v priebehu Evanjelia budú tvoriť hlavné skupiny Ježišových protivníkov, lebo nebudú schopní rozpoznať jeho identitu. Spôsob, akým Jánovo evanjelium predstavuje osobu Jána, ktorý krstil, sa od toho, ktorý nachádzame u synoptikov líši v niekoľkých bodoch. Nikdy nie je označený ako „Krstiteľ“. Pri jeho predstavení sa vynecháva citácia z Malachiáša 3,1 a Exodu 23,20: „Hľa posielam pred tebou svojho posla/anjela, aby ti pripravil cestu“ (Mk 1,2). Dokonca, vôbec nie je identifikovaný s očakávaným druhým príchodom Eliáša, ako tomu je napr. v Mt 17,11-12 a Mk 9,10-13. Jánovo evanjelium tak nemá záujem predstaviť Jána ako Ježišovho „predskokana“, ktorý by mu mal pripraviť cestu. „V perspektíve štvrtého evanjelistu má Ježiš iný pôvod a nemôže mať žiadneho «predchodcu»“ (Beutler, 115). Text z Izaiáša, ktorý synoptici používajú na identifikáciu Jána, Jánovo evanjelium vkladá do úst priamo jemu – Ján tu nie je Pánov predchodca, ale ten, kto oznamuje jeho príchod. Ďalej, nespomína sa jeho kázanie s výzvami na pokánie ani jeho asketický spôsob života (odev z ťavej srsti, lesný med a kobylky ako pokrm) a ohlasovanie na púšti, čo by viedlo k jeho identifikácii predovšetkým ako proroka. Pre Jánovo evanjelium je Ján, ktorý krstil, predovšetkým ten, kto o ňom vydáva svedectvo. Tento fakt môžeme vnímať veľmi dobre od samého začiatku úryvku z dnešnej liturgie: „Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. A toto je Jánov svedectvo…“ (Jn 1,7-8.19). Toto Evanjelium teda dáva dôraz na svedectvo o Ježišovi. Verným svedectvom o Ježišovi sa ohlasuje jeho príchod a v konečnom dôsledku sa pripraví Ježišovi cesta, aby mohol vstúpiť do ľudského srdca. Kto toto svedectvo bude dobre počúvať, rozpozná pravé svetlo, ktoré prišlo na tento svet, lebo stojí uprostred nás.

Milí priatelia, prajem vám požehnanú adventnú nedeľu


Biblické exkurzy – Druhá adventná nedeľa – Prestaňme mudrovať a spoliehať sa na to, že cestu pre Lásku za nás urobí niekto iný!

Mk 1, 1-18
Podľa niektorých bol Ján Krstiteľ čudákom – človek, ktorý žije na púšti, vraj sa vyhýba ľuďom, oblieka sa do ťavej srsti, živí sa kobylkami a medom. Jedným slovom divný, neprispôsobivý, a možno aj blázon… Na druhej strane sa za týmto nemoderným zovňajškom skrýva filozof, človek, špekulujúci, ktorý vie jasne a trefne pomenovať rôzne skutočnosti i zakrývanie ľudských zlyhaní – pamätáme si na príbeh o kráľovi Herodesovi, ktorému Ján jasne pomenúva jeho hriech: „Nesmieš žiť s manželkou svojho brata!“ (Mk 6, 18) Tento Ján v úvode dnešného evanjelia vyriekne výzvu: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ (Mt 3, 2) Nebeské kráľovstvo je realita „už a ešte nie“ – jeho prítomnosť sa už započala medzi nami, no čaká ešte na svoje plné zrealizovanie. Ak si uvedomíš, že Pánovo kráľovstvo je tak blízko pri tebe, nezostaň nečinný! Preto hovorí: „Robte pokánie!“ To znamená: prehodnoť svoj život, „zatras“ svojou pohodlnosťou, zmeň svoje staré zmýšľanie, alebo povedané slovami apoštola Pavla: odlož starého človeka a obleč si nového (porov. Ef 4, 22-24). Evanjelista Matúš aplikuje na Jána starozákonné slová proroka Izaiáša: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ (Mt 3, 3; Iz 40, 3) V tomto zmysle sa každý z nás má stať cestárom. Častokrát vodiči „frflú“, že cesty sú v zime neupravené, neodhrnuté; nervačíme, keď si ničíme tlmiče na dierach v asfalte. Prestaňme cholericky vrčať a zhadzovať vinu na iných. Sme v pozícii cestárov, aby sme pripravili cestu pre Pána. Pravdepodobne táto cesta nikdy nebude hladká ako sklo, ale nech je taká, aby sa po nej dalo prejsť. Daj do toho všetky tvoje sily. Priprav cestu a vyrovnaj chodníky. Nebuď ako farizeji a saduceji, ktorých definícia by podľa dnešného evanjelia mohla znieť: Hadie plemeno, ktoré sa odvoláva na svoje známosti z minulosti. Ako farizejom a saducejom nemôže od budúceho hnevu pomôcť to, že sa skrývajú pod závoj svojich praotcov, najmä Abraháma, tak ani nás – kresťanov – nespasí len to, že sa odvolávame na naše laxné prežívanie kresťanstva a prežívajúcu vieru. „Dosť bolo nečinnosti v našom živote a spoliehania sa, že cestu pre Pána azda pripraví niekto iný. Ty ju priprav.“Toto je ten čas, aby si sa stal dospelým kresťanom. „Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.“ (1Kor 13, 11) – hovorí apoštol Pavol. Dosť bolo nečinnosti v našom živote a spoliehania sa, že tú cestu pre Pána azda pripraví niekto iný. Ty ju priprav. Nečakaj, že konexie a odvolávanie sa na tvojich predkov urobia z teba živého kresťana. Ak sa ešte raz vrátime k úvodným slovám: Ako sa na nás budú ľudia pozerať, ak začneme „burcovať“ svet k tomu, aby sa stal lepším? Pravdepodobne nás budú vnímať tak, ako vnímali Jána Krstiteľa. Buď budeme považovaní za bláznov a „iných“, alebo budeme vyhľadávanými osobami, pretože ľudia budú cítiť, že hovoríme pravdu, že vieme pomenovať dobro azlo, bez nejakého zahmlievania. Ľudia chcú počuť pravdu. Za Jánom prichádzali mnohí farizeji a saduceji. Ľudovo povedané, táto „šľachta“ židovského náboženstva vyhľadáva muža, obliekajúceho sa do ťavej srsti. Prečo? Pretože Ján svoje reči neprikrášľoval. Povedal pravdivo – bol predsa hlasom. Prosme si o silu, aby sme boli verným a pravdivým hlasom Pána, ktorý neponižuje chudákov, ani sa nepoklonkuje pred mocnými. Nebojme sa byť bláznami pre Krista (porov. 1Kor 4, 10). Prosme si aj o silu, byť dobrými robotníkmi v príprave cesty pre Pána. 
Advent je doba útechy, ktorá v nás vzbudzuje nádej. Práve nádej je kľúč, ktorým Boh chce otvoriť naše srdcia, aby do nich vstúpil on sám. Pripravujme mu cestu a nech s ďalšou zažatou sviecou na adventnom venci rastie naša viera v jeho silu a pomoc. 

Milí priatelia, prajem vám požehnanú adventnú nedeľu 


Biblické exkurzy – Prvá adventná nedeľa – Zdá sa, akoby Boh opustil tento svet. Ale naše zdanie, nemá byť nevedomosť!

Mk 13, 33-37
Prvou adventnou nedeľou sa v rímskokatolíckej cirkvi začína nový liturgický rok. V cykle liturgických rokov A, B a C, tento práve začínajúci sa je rokom B. To znamená, že nedeľné evanjeliové state budú vybraté prevažne z Markovho evanjelia. Tak je tomu aj v túto Prvú adventnú nedeľu. Verše, ktoré sa predkladajú v liturgii, tvoria záver Ježišovej reči na Olivovej hore (Mk 13,1-37), po ktorej už nasledujú pašiové udalosti. Táto Ježišova reč je odpoveďou štyrom apoštolom – Petrovi, Jakubovi, Jánovi a Ondrejovi – na ich otázku o naplnení sa Ježišovej predpovede o spustošení Jeruzalemského chrámu (Mk 13,1-2). Títo štyria chcú vedieť, kedy to bude a aké toho bude znamenie: „Povedz nám, kedy to bude a aké bude znamenie, keď sa toto všetko začne plniť?“ (Mk 13,4). Táto reč, ktorá vypĺňa celú trinástu kapitolu, prechádza od reči o konci chrámu k reči o druhom príchode Krista. Samotný záver reči, na ktorý sa dnes zameriavame, má predovšetkým povzbudzujúci charakter a jasne reaguje aj na otázku apoštolov. Oni sa pýtali „kedy?“ (πότε [pote]), ale Ježiš im na túto otázku odmieta odpovedať. Svojimi slovami len znova vyjadruje ich skúsenosť: „Neviete, kedy (πότε) príde ten čas“ a „Neviete, kedy (πότε) príde pán domu“. Avšak táto ich nevedomosť nemá byť motívom na hľadanie odpovede na otázku „kedy?“. Tá je bezpredmetná. Táto nevedomosť má byť motívom na ešte vrúcnejšie očakávanie Pánovho príchodu: výzva na bdelosť sa v tomto krátkom úseku vyskytuje až päťkrát (vv. 33a.35.36.37.) a vyjadruje sa troma rôznymi slovesami (βλέπετε [blepete] – „majte sa na pozore!“; ἀγρυπνεῖτε [agrypneite] – „buďte bdelí!“; γρηγορεῖτε [gregoreite] – „bdejte!“). Evanjelista veľmi umne vytvára napätie tým, že chce v čitateľovi navodiť dojem, že príchod Krista je blízko; chce, aby adresát týchto slov, teda Ježišov učeník, žil v atmosfére, akoby to malo nastať už zajtra alebo najlepšie už dnes. Pre učeníka, ktorý očakáva svojho Pána, je jeho príchod vždy blízko. Avšak presný moment jeho príchodu nie je možné poznať: „Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec“ (Mk 3,32). Tento moment tak nie je odhalený ani apoštolom par excellence (a dnes teda ani pápežovi, ani patriarchovi). Ježiš na dokreslenie svojej výzvy používa obraz pána domu, ktorý sa chystá odísť. Rozdeľujúc úlohy pred svojím odchodom, zveril úlohu bdenia vrátnikovi. To isté Ježiš prikazuje týmto štyrom apoštolom: „Bdejte teda…!“ (Môžeme si všimnúť, že dôraz nie je daný na podobnosť so sluhami, ktorým boli pridelené rôzne úlohy.) Cez toto spojenie skrze sloveso „bdieť“ sú apoštoli vyzvaní, aby sa podobali práve vrátnikovi. Primárnou úlohou vrátnika bolo bdieť, aby do domu nevnikol škodca a aby bol pripravený privítať pána pri jeho návrate. Túto podobnosť s úlohou vrátnika by sme mohli rozvinúť aj ďalej: sú to teda najmä apoštoli a ich nástupcovia, ktorí majú bdieť a otvárať dvere Pánovi, aby vošiel do svojho domu. Celá reč sa však končí slovami: „Čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!“ (Mk 13,37). To, čo Ježiš v kontexte textu Markovho evanjelia hovorí štyrom najvýraznejším postavám spomedzi apoštolov, sa tak rozširuje na všetkých, ktorí jeho slová počúvajú, teda na jeho učeníkov všetkých čias. Ježišovi učeníci majú byť tí, ktorí nespia a bdejú, aby boli vrátnikmi v tomto svete, ktorí otvárajú bránu svojmu Pánovi, aby mohol vojsť do svojho domu a k všetkým čo sú v ňom. Obraz odchádzajúceho pána domu použitý v tomto úryvku nás vedie k ešte jednej úvahe. V Evanjeliách nachádzame zvláštnu dynamiku. Na jednej strane, najmä v Jánovom evanjeliu, sa stretávame s uisteniami, že je pre učeníkov lepšie, ak Ježiš odíde, lebo tak bude môcť poslať Tešiteľa, ktorý ich naučí všetko a ktorý bude nahrádzať jeho prítomnosť. U synoptikov sa v podobnom duchu stretávame s útechou pre učeníkov – u Marka je to práve v reči na Olivovej hore (Mk 13,11) – že hoci budú prenasledovaní a konfrontovaní s odporom, bude im dané, čo majú povedať, a že bude cez nich hovoriť Duch Svätý. Na strane druhej sa však stretávame s textami, v ktorých sa Ježiš pri svojom odchode prirovnáva k človeku, ktorý sa vydal na cestu a vrátil sa po dlhom čase (pozri evanjelium 33. nedele v roku A: Mt 25,14-30), alebo k ženíchovi, ktorý mešká až natoľko, že tí, čo ho očakávajú zaspia (pozri evanjelium 32. nedele v roku A: Mt 25,1-13). Tak je tomu aj v dnešnom úryvku: hovorí sa o človekovi, ktorý odcestoval a zanechal, opustil svoj dom. Takéto prirovnania navodzujú dojem neprítomnosti pána domu – odcestoval, je preč, nie je doma; isté však je, že sa vráti, ako je isté aj to, že nikto nevie kedy. Zaiste Ježišovi učeníci všetkých čias zakúšajú jedno aj druhé – majú skúsenosť nadprirodzenej sily, odvahy, pomoci a útechy v ťažkostiach a protivenstvách, ale musia sa boriť aj s chvíľami, kedy sa zdá, akoby Boh skutočne opustil tento svet.

Milí priatelia, prajem vám požehnanú adventnú nedeľu 


Biblické exkurzy – Nedeľa Krista Kráľa – Niekedy zabúdame. Objať a pobozkať!

A pritom sme tak blízko k svätosti.

Mt 25, 31-46
V jedno daždivé ráno sa manželia s dcérou rozhodli ísť taxíkom do práce, dcéra do školy. V polovici cesty manžel vystúpil a manželka išla s dcérou ďalej, do svojho cieľa. Manžel zaplatil a odchádzal preč do práce. V tej chvíli začal taxikár trúbiť a kývať na neho, aby sa vrátil. V tom lejaku bežal k autu a taxikár mu vraví: „Zabudli ste“. Čo vraví manžel? A taxikár mu vraví: „Zabudli ste objať a pobozkať“. Na niektoré veci nezabúdame, ale na niektoé veci, tie najpodstatnejšie v živote zabúdame. Sú skutočnosti, ktoré časom zovšednejú a my zabúdame. Ale Boh je Alfou a Omegou v našom živote. To, čo je najväčším pravidlom, ktoré otvára dvere do neba, a bude jediným advokátom, je práve láska. Ona učí počúvať, objať, odpustiť. Čítanie z Knihy Exodus je veľmi prosté, ale zároveň krásne a utešujúce: Boh nás počúva. Boh miluje. Boh, náš Otec, počúva volanie svojho ľudu. Počúva tiché volanie nekonečného zástupu. Náš Nebeský Otec počúva dupot našich krokov i modlitbu, ktorú šeptáme v našom srdci. Náš Otec vníma pocity, ktoré prežívame, keď spomíname na svojich blízkych, keď vidíme vieru a potreby ostatných ľudí, keď si spomenieme na všetko krásne i smutné, čo sa nám tento rok prihodilo. Boh nás počúva. On sa nepodobá modlám, ktoré majú uši, ale nepočujú. Nie je ako mocní, ktorí počúvajú len to, čo sa im páči. On počúva všetko. Aj sťažnosti a hnev svojich detí. A nielenže počúva, on počúva s láskou to, čím žijeme. Ježiš hovorí: „Otec dobre vie, čo potrebujete.“ Nie je preto potrebné hovoriť mu toho príliš veľa. Stačí modlitba Otče náš. Lebo on počúva aj naše najhlbšie myšlienky. Evanjelium hovorí, že ani jeden vrabec nepadne na zem, bez vedomia nášho Otca. A dalo by sa doplniť: „ bez toho, aby Otec počul, že padá.“ V evanjeliu o poslednom súde sa tiež hovorí o počúvaní. Ježiš oddeľuje ovce od kozlov a ovciam hovorí: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť…“ (Mt 25, 34-35). Spravodliví sa ho spýtajú: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa … ?“ A Pán im odpovie: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25,37-40). V podobenstve o poslednom súde nám Ježiš hovorí, že Boh je voči ľudstvu v priebehu dejín pozorný. Že vždy počul, keď nejaký chudák o niečo prosil. Vždy, keď niekto prosí tak potichu, že jeho hlas nie je takmer počuť vždy, keď niekto z jeho detí prosí o pomoc, on počúva. A bude nás súdiť podľa toho, či sme boli pozorní spolu s ním, či sme ho žiadali, aby sme počúvali jeho ušami, a vedeli, čo je s našimi bratmi, a pomohli im. Alebo naopak, či sme zo seba urobili hluchých, nasadili sme si slúchadla, aby sme nikoho nepočuli. On počúva, a keď nájde človeka s pozorným sluchom, ktorý reaguje správne, požehná mu a daruje mu nebeské kráľovstvo. Umenie počúvať je veľká milosť. Aby sme niekomu pomohli, musíme ho najskôr počúvať. Počúvať čím žije, čo potrebuje. Nechať ho hovoriť a umožniť mu, aby sám vysvetlil, čo si praje. Nestačí len vidieť. Zdanie niekedy klame. Umenie počúvať je veľká milosť. Všimnime si, že náš Nebeský Otec, nám odporúča, aby sme „počúvali Ježiša, jeho Syna“. V tom je Otcova nádej: „Budú počúvať môjho Syna.“ A Ježiš nám hovorí, že keď počúvame našich najmenších  bratov, počúvame jeho. Ako môžu niektorí ľudia povedať, že Boh nehovorí, že sa nedá dobre rozumieť tomu, čo chce povedať? Isteže existujú ľudia, ktorí nepočúvajú chudobných, malých a tých, čo sú v núdzi… Ľudia, ktorí sledujú len štatistiky a počúvajú iba vtieravé hlasy reklamy, a nie to, čo hovoria obyčajní ľudia. Počúvať neznamená to isté, čo počuť. Počúvať znamená starať sa, chcieť porozumieť, oceniť, rešpektovať, hájiť cudzí návrh. Treba, aby sme dobre počúvali, aby všetci mohli hovoriť, aby sa bralo do úvahy to, čo chce každý povedať. Svätec je zvláštnym uchom nášho Otca, keď sa žiada chlieb a práca. Svätí sú ako Božie uši, každý pre inú potrebu. A aj my môžeme byť v tomto zmysle svätí, byť Božím sluchom v svojej rodine, v svojom susedstve, na pracovisku. Byť človekom, ktorý počúva, čo potrebujú ľudia, ale nie preto, aby niekomu ublížil alebo to išiel povedať ďalším, ale aby všetky sťažnosti odovzdal Pánovi. Nezabúdajme! 

Milí priatelia, prajem vám požehnanú nedeľu 


Biblické exkurzy – Tridsiata tretia nedeľa cez rok – (Ne)prijal dar, lásku, ale sa s ňou nestotožnil. Strach nedovoľuje správne vidieť, ani lásku, ani vzťahy!

Mt 25, 14-30
V podobenstve o troch sluhoch, ktorým boli zverené talenty, vidíme aká dôležitá je predstava o Bohu, ktorú v sebe nosíme. Ježiš tu pokračuje v dlhej odpovedi učeníkom na otázku, kedy nastane jeho príchod a koniec sveta a aké bude toho znamenie (Mt 24,3). Dnešné slová sú teda adresované práve tým, ktorí sa rozhodli Ježiša nasledovať. Opäť tu môžeme vnímať, tak ako v prípade podobenstiev, ktoré predchádzajú tomu dnešnému, ako sa hovorí o problematike nie skorého Kristovho návratu, s ktorým sa prvotná Cirkev musela vysporiadavať. Ježiš používa obraz človeka, ktorý sa chystá na cestu. Pred odchodom rozdeľuje svoj majetok sluhom. Máme dokonca dojem, že im rozdeľuje celý svoj majetok (v. 14). Ten je vyčíslený v talentoch. Jeden talent bol pôvodne jednotkou váhy a rovnal sa 26-36 kg (v závislosti od oblasti). Talent sa neskôr stal aj peňažnou jednotkou rôznej hodnoty podľa toho, či išlo o zlato, striebro, alebo meď. Každopádne ide vždy o vysokú hodnotu. Jeden talent tak zodpovedá 26-36 kg zlata, striebra, alebo medi, najčastejšie však striebra. Dalo by sa to vyjadriť aj tak, že jeden talent sa v priemere rovnal pätnásťročnému zárobku bežného robotníka tej doby. Tento človek rozdeľuje svoj majetok sluhom podľa ich schopností a odcestuje. Sluhovia, tak ako aj ich pán, mená nemajú, ale sú charakterizovaní ako tí, ktorí talent prijímajú. Začiatok v. 16 by sme mohli preložiť aj nasledovne: „Ten, čo prijal/vzal päť talentov 130kg striebra…“  Môžeme si tak všimnúť zaujímavú dynamiku: pán im svoj majetok zveruje a sluhovia ho prijímajú. Pán sluhov sa nevráti hneď, ale po dlhom čase (v. 19) a účtuje so svojimi sluhami. Najväčšia pozornosť sa v celom podobenstve venuje vykresleniu sluhov. A tu môžeme preskočiť hneď k tomu poslednému. Ten začína obhajobu svojho konania, resp. nekonania charakteristikou svojho pána: „Viem, že si tvrdý človek“ (v. 24b). Má v tom jasno – vie a charakterizuje ho ako tvrdého človeka, ktorý si dokonca prisvojuje a chce profitovať aj z toho, čo mu vôbec nepatrí: „žneš, kde si nesial a zbieraš, kde si nerozsýpal“ (v. 24c). Naznačuje však niečo v priebehu podobenstva opodstatnenosť takejto charakterizácie? Vôbec nie. Práve naopak. Keďže sa pán nebojí zveriť sluhom svoj majetok počas svojej dlhej neprítomnosti, zdá sa, že má k nim veľkú dôveru. Navyše, pozná ich veľmi dobre, lebo im rozdeľuje majetok podľa ich schopností. Jeho postoj pri účtovaní s ostatnými sluhami odhaľuje jeho ďalšie črty. Ak vezmeme do úvahy fakt, že vo vtedajšej spoločnosti sa zodpovedná služba sluhu brala ako samozrejmosť a sluhovia neboli zvyknutí očakávať odmeny či pochvaly za svoju službu, pánovo odmeňovanie svojich sluhov sa javí ako mimoriadne štedré. Nielenže ich prijíma do svojej radosti – čo je vlastne to „ustanovím ťa nad mnohým“ – ale dokonca sa zdá, že im ponecháva to, čo mu pri účtovaní predkladajú (v. 28-29). Ani konanie tých ďalších dvoch nedáva za pravdu tomu poslednému. Obaja neváhajú dať sa do zveľaďovania majetku svojho pána hneď (v. 16); konanie pre dobro svojho pána neodkladajú ani na chvíľu a neboja sa riskovať. Ich postoj voči svojmu pánovi a tomu, čo je jeho a čo im zveril, prináša veľké ovocie. Ak počuli tie obvinenia z úst ich spolusluhu, pravdepodobne ich počúvali s otvorenými ústami v nechápavom úžase. Ten tretí však pokračuje ďalej a odhaľuje svoje vnútro: „Bál som sa…“ (v. 25a). Predstava, resp. jeho presvedčenie o jeho pánovi ho vedie k strachu a ten ho úplne paralyzuje: „…preto som šiel a ukryl tvoj talent v zemi. Hľa, tu máš čo je tvoje“ (v. 25b). Talent od svojho pána síce prijal, ale nikdy sa s ním nestotožnil. Mal na to dokonca dlhý čas. Ani dlhý čas pánovej neprítomnosti mu nepomohol k tomu, aby urobil aspoň to málo: odovzdať ten jeden talent peňazomencom a zabezpečiť tak hoci malý, ale najjednoduchší a najistejší spôsob zárobku (dnešné termínované vklady). A to všetko sa deje preto, lebo má mylnú predstavu o svojom pánovi. Tá napokon žne svoje plody. Pán s ním zaobchádza podľa jeho želania. Ten sluha nechce ani ten jeho talent: „tu máš, čo je tvoje,“ a tak mu ho berie. Jeho slová prezrádzajú, že byť pri svojom pánovi by nebola pre neho radosť, a tak nie je do nej tlačený. Avšak až potom zakúsi, že byť von, teda byť mimo spoločenstva svojho pána, znamená byť v tme, kde je „plač a škrípanie zubami“ (v. 30). Toto podobenstvo učí Ježišových učeníkov všetkých čias, teda aj nás, aké dôležité je spoznávať pravú tvár ich Pána. Predstava o tvrdom Bohu, ktorý nežne na svojich poliach, teda predstava, že vlastne Boh je ten, ktorý neváha človeka okrádať, prirodzene plodí strach z takéhoto Boha. Nie je to však často predstava, ktorej občas musíme čeliť aj v našich spoločenstvách, keď sa hovorí o Bohu, ktorý si berie k sebe to, čo je nám najbližšie a tých, ktorí sú nám najbližší? Strach z takéhoto Boha natoľko paralyzuje Ježišovho učeníka, že nie je schopný prijať talent, teda bohatstvo jeho evanjelia do svojho života, odvážne ho investovať v tomto svete a dovoliť mu sa v ňom zveľadiť. Je teda veľmi dôležité, akú predstavu o Bohu v sebe nosíme a akú predstavu o Bohu tomuto svetu hlásame.

Milí priatelia, prajem vám požehnanú nedeľu 


Biblické exkurzy – Viera v „život po“ nie je v našom nastavení vôbec tak ľahko prijateľná. !

1 Sol 4, 13-18
Po slávnosti Všetkých svätých sa túto nedeľu opäť vraciame k Prvému listu Solúnčanom. Tentoraz sa dostávame už do jeho predposlednej kapitoly a teda do tej časti spisu, kde Pavol podáva ponaučenia ku konkrétnym problémom komunity. Obsahom nášho úryvku je otázka ohľadom smrti a zmŕtvychvstania kresťanov. Táto téma nás teda nielen vracia k dušičkovým dňom, ale naznačuje aj blížiaci sa koniec liturgického roka s jeho eschatologickým posolstvom.Ako vieme, tento list Solúnčanom je najstarším kompletným novozákonným spisom. Ponúka nám tak vzácnu sondu do myslenia prvých kresťanov. Konkrétne z nášho čítania môžeme čo to pochopiť ako sa pozerali na skutočnosť telesnej smrti. Text nám predstavuje dva pohľady. Jeden, ktorý vychádza zo smútku pozostalých, a druhý, ktorý predstavuje Pavol. Prečo sa však Apoštol k tejto otázke vôbec vyjadruje? Odborníci ponúkajú viacero hypotéz. Pavol v liste pravdepodobne reaguje na podnety zo Solúna. Ich dôvodom v podstate mohlo byť, že sa buď Pavol tejto otázke v Solúne venoval málo či vôbec, alebo sa stalo to, že túto náuku čerství kresťania nepochopili, či pochopili rôzne a vznikla tak neistota. Povedzme si však v čom boli Pavol i Solúnčania v tejto veci zajedno. Určite nebolo pochýb o posmrtnom živote. O tom nebolo treba v starovekom svete nikoho presvedčovať. Kresťanstvo s tým neprišlo prvé. Vo svojskej forme to bolo obsahom viery všetkých vtedajších náboženstiev. Ateizmus a čisto materialistický pohľad na smrť bol záležitosťou len hŕstky vtedajších filozofov. Druhým spoločným bodom bolo presvedčenie, že druhý Kristov príchod sa udeje čoskoro, už za života prvej generácie kresťanov. V tomto medzi Pavlom a adresátmi teda rozpor nebol. Je zaujímavé si tu uvedomiť, ako rozdielne sa na tieto záležitosti pozerajú ľudia dnešnej doby. A tým nemyslím iba neveriacich. Viera v „život po“ nie je v našom nastavení vôbec tak ľahko prijateľná. Skôr sa otázke smrti vyhýbame ako sa dá. Náš pozitivizmom formovaný intelekt sa pri otázke smrti často zastavuje. Nedokáže sa pohnúť ďalej. Vo väčšine ľudí tento bod budí neistotu a strach. Je pre nás skôr samozrejmé, že nad tým nemáme kontrolu. Diametrálne odlišné je zmýšľanie aj v druhej veci. Dnešní kresťania sa prakticky na druhý Kristov príchod pozerajú ako na niečo veľmi teoretické a vzdialené. Asi nikto z nás sa dnes intenzívne nepripravuje na koniec sveta. Je pravda, že za to môže naša historická skúsenosť. Faktom totiž je, že od čias Kristovho telesného odchodu ubehli už stáročia a udiali sa pritom rôzne katastrofy a vojny. Značné časové oddialenie parúzie (grécky názov pre druhý Kristov príchod) musel neskôr nakoniec prijať aj samotný Pavol, ako vidno z jeho neskorších listov. No vráťme sa ku stavu zmýšľania kresťanov v čase spísania nášho listu. Práve očakávanie skorej parúzie vyvolávalo problémy. Predstava, že po prijatí viery a krstu budú dotyční pripravení na ľahký prechod cez posledný súd do blaženého života, sa začala naštrbovať pravdepodobne smrťou veľmi vážených a zbožných členov miestnej kresťanskej komunity. Hoci, ako som už vyššie spomenul, bralo staroveké zmýšľanie posmrtný život za samozrejmosť, predsa bol človek v takom stave oproti tomu žijúcemu považovaný za značne znevýhodneného. Po smrti sa už nedalo nič robiť. Ako to teda bude so zosnulými, keď príde Kristus. Pavol preto vysvetľuje, že smrť veriaceho nič nemôže zmeniť. Telesnou smrťou sa človek v očiach Ježiša nediskvalifikuje. Akoby sa zabúdalo na fakt, že predsa aj Kristus pred vzkriesením musel telesne zomrieť. Ak si k tomu pridáme iné možné čítanie 14. verša v zmysle, že čiarky dáme tak, že nám vznikne: “ Boh aj tých, čo zosnuli skrze Ježiša, privedie s ním,“ potom tu máme krásny obraz prepojenia smrti veriaceho s tou Ježišovou. Smrť nie je problém. Ba dá sa povedať, že k novému životu patrí. Viera v Ježišovo zmŕtvychvstanie tak neostáva iba v teoretickej rovine, ale má praktický dosah pre konkrétny život. Pavol to ďalej podporuje priamym Ježišovým výrokom, ktorý sa však inde nevyskytuje a detailným a živým opisom posledného dňa, ktorého slovník prebral z apokalyptickej literatúry ale aj židovskej biblie. Odkazom tohto čítania tak môžu byť tieto dve veci: Podobne, ako Solúnčanom radí Pavol, nemáme považovať smrť za prekážku stretnutia sa s Kristom. Ešte viac nás s ním spája. Po druhé, by sme my ľudia dnešnej doby mali neprestať čakať niečo viac, teda očakávať parúziu, hoci už dnes vieme, že nás nemožno strašiť presným dátumom.

Vyprosujem veľa sily modliť sa za duše v očistci.


Biblické exkurzy – O sviatku Všetkých verných zosnulých.

Náuka Cirkvi o posmrtnom živote hovorí, že po smrti má duša tri možnosti: buď odchádza do neba, do pekla alebo do očistca, z ktorého sa neskôr dostane do neba. Dňa 2. novembra si pripomíname všetky duše, ktoré sú ešte v očistci. Tam si totiž nemôžu sami pomôcť. Pomáhať im môžeme svojimi modlitbami a odpustkami, ktoré môžeme v dňoch 1.-8. novembra pre nich získať. Tieto duše síce majú odpustené hriechy, no v očistci si musia odpykať následky za hriechy, teda tresty. Očistec je podobný pekelným mukám, no existuje v ňom na rozdiel od pekla radostná nádej, že po odtrpení všetkých trestov s istotou nasledujú nebeské radosti. Duše trpiace v očistci označujeme ako Cirkev trpiacu.
Modliť sa za zosnulých je prastará obyčaj, ktorá existovala dokonca aj u pohanov. Tí vo výročný deň smrti spomínali na svojich zosnulých a prinášali za nich obety. Židia takisto konali modlitby a obety za zosnulých, napr. Júda Machabejský poslal do Jeruzalema dvetisíc drachiem striebra, aby sa v chráme konali modlitby a obety za odpustenie hriechov tých, ktorí padli v bitkách s pohanmi (Mach 2, 43-46). Aj Pán Ježiš sa počas svojho života na zemi vyjadril v podobnom duchu – zmieriť sa už počas cesty pred súd, aby nás sudca neuvrhol do väzenia odpykať si celú dlžobu (Mt 5, 25-26; Lk 12,58-59). Tiež hovorí o hriechoch, ktoré sa neodpustia ani v tomto veku ani v budúcom (Mt 12,31-32). Sv. Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom zase píše: dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň. (1 Kor 3,13-15). Podľa výkladu sv. Ambróza treba chápať tieto slová v tom zmysle, že po smrti bude ešte možnosť očistenia od trestov za zlé činy človeka.
Očistec je miesto alebo stav očisťovania. V očistci sú tie duše, ktoré zomreli v stave milosti posväcujúcej, teda bez ťažkého hriechu. Každý spáchaný hriech má totiž následok – trest, ktorý si musíme odtrpieť. Podľa sv. Tomáša Akvinského aj ten najmenší trest v očistci je väčší ako najväčšie utrpenie tu na zemi. Znášaním týchto trestov sa duša očisťuje. Každá duša po smrti nesmierne túži po Bohu. Aj hlavný trest v očistci spočíva v tom, že Ho nemôže uvidieť, hoci by veľmi chcela. Ďalší trest je v tom, že má výčitky voči sebe samej, pretože tento stav si privodila sama svojimi pokleskami. Okrem toho sa hovorí v teológii aj o treste zmyslov. O tom nevieme nič určité, takisto aj o dĺžke a intenzite trestov sa nevieme presne vyjadriť. Časť trestov si môžeme odtrpieť už tu na zemi trpezlivým znášaním ťažkostí. Okrem toho existujú tzv. plnomocné odpustky, ktorými môžeme dosiahnuť úplné odpustenie trestov. V čase od 1.-8. novembra môžeme tieto odpustky získať výlučne pre duše v očistci. Ak ich niektorá duša na náš príhovor získa, ide rovno do neba.
Pôvod spomienky na zosnulých siaha do roku 998, keď opát benediktínskeho kláštora v Cluny sv. Odilo nariadil, aby sa pre dobro všetkých v Pánu zosnulých kresťanov dňa 1. novembra v kláštoroch jeho rádu rozdávali hojné almužny, aby sa po vešperách vyzváňalo všetkými zvonmi a spievali žalmy za mŕtvych. Takisto 2. novembra ráno po ranných chválach sa vyzváňalo na zvonoch a modlilo sa za mŕtvych. Potom sa slúžila veľká zádušná sv. omša. Toto sa rozšírilo do Lotrinska, Burgundska, Talianska, Španielska a do ďalších krajín. Pápež Urban VI. v 2. polovici 14. storočia nariadil, aby sa pamiatka verných dušičiek slávila ako sviatok. Neskôr sa však na synode v Trevíri roku 1549 dohodlo, že sa bude sláviť ako spomienka. To platí dodnes.

Vyprosujem veľa sily modliť sa za duše v očistci.


Biblické exkurzy – Sviatok Všetkých Svätých – Sme milovaní BOHOM, nezabudnime na to! Milujme a majme pevnú vieru!

1 Jn 3, 1-3

V jednom mestečku, ktoré sa ničím nelíšilo od mnohých ostatných, sa začali diať divné veci. Deti si zabúdali písať domáce úlohy, dospelí si zabúdali vyzúvať topánky, keď išli do postele, nikto už nikoho nezdravil. Dvere kostola zostávala zatvorené. Zvony prestali zvoniť. Nikto už si nepamätal modlitby. V jedno pondelkové ráno sa učiteľ opýtal žiakov: „Prečo ste včera neprišli do školy?“ „Ale veď včera bola nedeľa!“, odpovedali žiaci. „V nedeľu sa do školy nechodí.“ „Prečo?“, opýtal sa učiteľ. Žiaci nevedeli, čo majú odpovedať. Blížili sa Vianoce. „Prečo sa hrajú koledy? Prečo sú na vianočnom stromčeku sviečky?“ Nikto to nevedel. Dvaja kamaráti sa pohádali – kričali na seba, až stratili hlas. „Teraz už nemám žiadneho priateľa,“ pomyslel si smutno jeden z nich. A nevedel, čo má robiť. Mesto bolo čím ďalej šedivejšie a smutnejšie. Ľudia boli zo dňa na deň sebeckejší a hádavejší. „Akoby som na niečo zabudol,“ hovorili všetci. Jedného dňa sa prihnal silný vietor a vzal so sebou aj kostolné zvony. Ten najmenší pritom zazvonil. Zrazu sa všetci ľudia zastavili a pozreli sa smerom hore. A jeden za všetkých zvolal: „Už viem, na čo sme zabudli – na Boha!“
Otázka na deti: aké sviatky slávime? Všetkých svätých a verných zosnulých! Kde sú svätí? V nebi! A kde sú zomrelí? V nebi, v očistci… za duše ľudí, ktorí zomreli a sú v očistci, sa modlíme. To sú dobrí ľudia, len sa potrebujú ešte očistiť, nie sú dosť svätí, aby išli do neba. A my sme s nimi spojení v láske a modlíme sa za nich, pomáhame im. A jestvuje aj hrozba dostať sa do pekla! Ale nás kto zachráni pred peklom? Pán Ježiš, Panna Mária! Kedy pôjdeme do neba, do očistca (dúfame, že do pekla sa nikto z nás nedostane!!!)? Po smrti! Teda máme sa my kresťania báť smrti? Nie! Máme sa len starať, aby sme sa dostali do neba!Toto všetko slávime v dnešných sviatok! A predstavte si, čo by sa stalo v takom zábudlivom meste, o ktorom som hovoril. Keby ľudia zabudli na všetky tieto pravdy, na nebo, na svätých, na očistec, na Boha, na Ježiša? Čo by sa potom stalo? Čo by ľuďom zostalo? Čo by si mysleli o smrti? Asi by sa smrti báli, asi neoslavovali nebo a jeho krásu, ale škaredé a strašné a desivé veci! Asi by zabudli, že oslavujeme Ježiša, ktorý vstal zmŕtvych a tak už sa nemusíme smrti báť, pretože Pán Ježiš je Pánom života a privedie nás do neba. Prestali by chodiť do kostola, kde slávime sv. omšu a Pán Ježiš je tu s nami, ale začali by uctievať tajomné prírodné sily, lebo by zabudli na Boha, ktorý to všetko stvoril. Zabudli by na naše kresťanské sviatky, a namiesto sviatkov by sa iba zabávali, bez modlitby. Čo by oslavovali na sviatok Všetkých svätých? Poviem vám to presne, lebo v takom zábudlivom svete žijeme! Dnes mnohí ľudia slávia sviatok Halloween. Je to po anglicky a je to sviatok, ktorý sa pôvodne slávil v Británii (Anglicku, Škótsku a Írsku) a neskôr aj v Amerike (v USA). A z Ameriky sa dostal k nám. Ako ho slávia? Strašidelné večierky… 
Lenže ľudia v Amerike, aj u nás, zabudli, ako tí ľudia v tom mestečku, o ktorom sme hovorili na začiatku. Zabudli, čo je to Halloween. To slovo v starej angličtine a znamená “Predvečer sviatku Všetkých svätých” (All hallows eve – v dnešnej angličtine sa to povie skôr “evening of all the saints”). Mnohí ľudia zabudli, že pôvodný Halloween je náš katolícky sviatok Všetkých svätých. A dnes pri mnohých halloweenskych večierkoch ľudia zabudli aj na to, čo oslavoval (nebo, svätých, Ježiša, Boha) a urobili z neho takú divnú oslavu, kde sa správajú divne, ako ľudia v tom mestečku. Spravili z neho strašidelné večierky, plné čarodejníc a bosoriek, plné netopierov a škaredých zvierat, masky príšer a znetvorených tvárí. Lebo zabudli, čo tento sviatok znamená. A tak to, čo poznáme dnes ako Halloween už sa veľmi nepodobná na náš sviatok Všetkých svätých, hoci Halloween bol pôvodne názov, ktorým katolíci v Anglicku či Írsku označovali sviatok Všetkých svätých. V taliančine sa tento sviatok napríklad volá “La festa di tutti i santi”. Ale znamená to sviatok Všetkých svätých.
Skúsme sa spolu pozrieť na symboly dnešného zábudlivého Halloweenu. Strašidlá, obludné tvory… Čo vyvolávajú tieto veci? Strach… Ľudia, ktorí zabudli na Boha, na krásu Božieho stvorenia, života, neba a Božej lásky – títo ľudia majú akúsi divnú záľubu v strašení. Nám tieto strašidlá môžu pripomínať, aké strašné je zostať bez Boha, bez Ježiša. Krásu si akosi prirodzene spájame s dobrom a škaredosť so zlom, ale vidí Boh svet naozaj takto? Biblia nám hovorí, že „človek hľadí na výzor, ale Pán hľadí na srdce.“ (1 Sam 16,7) Znetvorený človek, niekto môže povedať „obluda“, môže mať krásne srdce, zatiaľ čo srdce krásneho človeka môže byť zlé a „obludné“. Veci uvidíme také, aké naozaj sú, keď sa Ježiš vráti súdiť svet. Niektoré škaredé obludy bývali zobrazované aj obyčajne z vonku na kostole, na rímsach, boli to chrliče vody a pod. Čierna farba je prirodzene prepojená s obdobím Halloweenu, keďže dni sa krátia a tma sa predlžuje. Z tohto dôvodu možno nájsť medzi halloweenskymi ozdobami všetky čierne tvory (čierne mačky, čierne havrany a čierne pavúky).  Medzi iné symboly patria tiež tvory spájané s nocou, ako napríklad sovy, netopiere. Naprieč históriou sa s týmito stvoreniami spájali mnohé povery (čierna mačka prejde cez cestu), ale pre kresťana neexistuje žiadna príležitosť na poverčivosť. Tieto zvieratá stvoril dobrý Pán Boh vo všetkej rozmanitosti, ktoré stvoril: „Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil. Zem je plná tvojho stvorenstva.“ (Ž 104, 24)  A Boh videl, že je to dobré (dokonca aj hady) a vieme, že had sa stal symbolom diabla.
Ale keď sme pri diablovi. Niektorí sa obliekajú na Halloween aj za čertov a démonov. Diabol je zlý (nebol vždy taký, ale sa ním stal – Pán Boh stvoril a miloval, ale on sa znetvoril svojou zlobou), ale Pán Ježiš má nad ním moc, on je silnejší a nemusíme sa ho báť. Toto nám môže pripomenúť smiešne zobrazovanie čerta. Nemôže nám ublížiť, lebo Ježiš nás vykúpil. S tým súvisí ďalší súčasný symbol Halloweenu: bosorky a čarodejnice. Existujú v skutočnosti alebo iba v rozprávkach? Aj v skutočnosti, aj v rozprávkach. Tie čarodejnice a bosorky v rozprávkach sú niekedy aj dobré čarodejnice – napríklad čarodejník Gandalf v Pánovi prsteňov. Ale čarodejníci, mágovia, veštkyne, ktorí sú skutoční – od tých bočte a nemajte s nimi nič! Mnohí ľudia, ktorí zabudli na Boha, už nechodia za kňazom, ale chodia za čarodejníkmi, mágmi a veštcami. Na to veľký pozor! Niektorí z nich si dokonca aj uctievajú diabla. Stýkať sa s týmito ľuďmi je nebezpečné a zlý duch by vám potom aj mohol ublížiť
Ďalším symbolom moderného Halloweenu sú tekvice – svetlonosy. Tieto zvyky boli u nás ešte pred módou Halloweenu. Svietiace tekvičky sú pekné jesenné ozdoby – my kresťania sme nezabudli na krásu stvorenia, Božiu dobrotu a tak nemusíme ich vyrezávať a robiť z nich iba príšery, ale aj symboly našej viery, niečo pekné a tvorivé: ako ste videli na včerajšej Párty všetkých svätých.V Halloweenskych zvykoch dnes vidíte aj veľa hrobiek a kostlivcov. Mnohí ľudia sa boja hrobov a cintorínov, boja sa duchov a pod. My kresťania sa bojíme cintorínov? Nie! Cintoríny sú väčšinou posvätené kňazom a sú to sväté miesta, kde sú pochované telá zomrelých. Títo zomrelí budú raz vzkriesení z mŕtvych, keď príde Pán Ježiš na konci sveta. My sa na cintorínoch hlavne modlíme. V týchto dňoch zvlášť. Obraz kostlivca nám má pripomenúť, že veľa vecí, pre ktoré sa trápime, nie sú až také dôležité – koľko času venujeme zovňajšku, svojmu telu – to všetko pominie – dôležitejšie je srdce, to si vezmeme do neba. A keď vidíte kostlivca, uvedomte si, že naše pochované telá Pán Ježiš vkriesi nové a krásne, neporušiteľné a nesmrteľné! Viete, kde vznikol zvyk obliekať sa v týchto dňoch do masiek? Vo Francúzsku bol pred vyše 500 rokmi mor, strašná nevyliečiteľná choroba, na ktorú mnohí ľudia zomierali. Možno aj my raz budeme nosiť takto rúška. A medzi katolíkmi vznikol zvyk obliekať sa za ľudí rozličného postavenia (kráľov, roľníkov, pápežov, kňazov, rytierov) a zároveň symboly kostí – aby sa im všetkým pripomenulo, aby sme sa nenaparovali jeden pred druhým, lebo jeden má väčšie postavenie ako druhý, jeden je kráľ, niekto iba kováč. Všetci sme rovní pred Bohom, všetci raz zomrieme a všetci budeme súdení pred Bohom!
Deti! Mnohí ľudia zabudli, čo je to sviatok Všetkých svätých, lebo už nemajú katolícku vieru. Zabudli, že aj ten ich Halloween bol pôvodne naším sviatkom Všetkých svätých. My oslavujme tento sviatok tak, ako tí, čo nezabudli, že oslavujeme Boha, Ježiša, ktorý vstal zmŕtvych, všetkých obyvateľov neba, krásu neba, života, a viery, že môžme našich zosnulým pomáhať a sme s nimi v láske spojení. Keď vám spolužiaci budú rozprávať, že boli na Halloweene, možno aj oni sú takí zábudliví a už nevedia, že je to vlastne Sviatok všetkých svätých. Môžte im porozprávať aj o tom, ako ste ho slávili a slávite vy! Nebuďme zábudliví, majme vieru!
Toto bol malý príklad katechézy, akú môžte viesť doma so svojimi deťmi. Naše deti chtiac-nechtiac čelia modernej odkresťančenej verzii Halloweenu, ktorý je teraz v móde. Niet divu, že masívna sekularizácia a strata kresťanského štýlu života v našej spoločnosti vytvára tlak na kresťana, ktorý chce zostať verný svojej viere, a ktorý sa podvedome dostáva do silno obranného postoja, ktorý ho paralyzuje a oslabuje. Pápež František to konštatuje vo svojej analýze postavenia katolíka v dnešnom svete a poukazuje na nebezpečenstvo tohto defenzívneho postoja: „Kresťanský ideál bude vždy pozývať na  prekonávanie podozrievavosti, trvalej nedôvery a strachu z napadnutia; teda k zmene tých obranných postojov, ku ktorým nás vedie dnešný svet.“ Cirkev nie je múzeum. Naša viera musí byť kreatívna, má sa stať kultúrou. Kresťania vždy vedeli sláviť. Toľko sviatkov má katolícka Cirkev! A katolíci slávili! Nielen v kostole – to je vždy centrum! Ale robili so sviatkov kreatívne dni kultúry, ktoré vyjadrovali ich vieru. Dnes sme prestali byť kultúrne tvoriví, maximálne tak zachovávame niekedy iba muzeálnym spôsobom zotrvačnosti staré zvyky. Kultúrne prejavy preberá tento zábudlivý svet – a tak sa nečudujme, že sa kultúra stále viac stáva pohanskou. Nebuďme zparalyzovaní kresťania! Urobil som malý príklad katechézy, ako môžte hovoriť so svojimi deťmi – nielen zakazovať, nielen bojkotovať Halloween, ale katechizovať, vysvetľovať, tvoriť  – aby naše deti rástli vo viere a nemuseli závistlivo pokukávať po rozličných pochybných halloweenskych maškarádach, na ktoré chodia ich kamaráti a na ktoré sa ich katolícki rodičia zdráhajú pustiť. Buďme ostražití, ale nie paralyzovaní, muzeálni, puritánski kresťania! Buďme kultúrne zdravo sebavedomí, lebo to nám dáva naša nádej a naša viera! Nepreberajme nekriticky, povrchne, svetácky a podľa módy všetko, čo vidíme, ale v zrelej viere to pretvárajme podľa našej viery!
Halloween sa bez viery stáva temným sviatkom, sviatkom smrti, lebo tento svet, ktorý zabudol na kresťanské korene, žije stále viac kultúru smrti.  Ale my kresťania sme nositeľmi kultúry života, ktorú nám prináša naša viera v Krista, víťaza nad smrťou a tvorcu civilizácie lásky! Nebuďme puritánmi, ktorí sa boja a bránia. Majme silnú a tvorivú vieru, schopnú tvoriť hodnoty, civilizáciu, kultúru. Slávme naše sviatky s kreativitou. Vďaka všetkým rodičom, ktorí prijali ponuku prežiť tvorivo a s radosťou Evanjelia včerajší večer na Párty všetkých svätých! Vďaka všetkým animátorom a pomocníkom za ich kreativitu a svedectvo!
V poslednom čase mnohí katolíci uverili verzii niektorých puritánskych protestantov, ktorí najmä v Amerike začali tvrdiť, že Halloween je pôvodne pohanský sviatok.  Ale títo puritáni považujú všetko katolícke za zlé a spohanštelé. Aj Vianoce už spotvorili. Ale môžme povedať, že Vianoce sú pohanský sviatok, len preto, že niekto urobil zo Santa Clausa (mimochodom tiež katolíckeho svätca) deduška s Coca Colou v ruke? A je naša Veľká Noc pohanským sviatkom, keď niektorí, čo stratili vieru, urobili z oslavy Ježišovej Smrti a Zmŕtvychvstania šibačku, pri ktorej sa mnohí opijú do bezvedomia? Buďme tvoriví, nie puritáni, ktorí vo všetkom vidia iba nepriateľa! 
Žijeme vo svete, ktorý zabudol na veľa vecí. Na Boha, na Ježiša. Na dušu. Na bohatý vnútorný duchovný život. Žiaľ aj mnohí katolíci. Aj mnohí z nás sme zábudliví. Zabúdame na našu vieru, na Božie Slovo, na pravdy katolíckej viery. Táto zábudlivosť ničí dnešnú spoločnosť i ľudí. Ľudia sú prázdni, bez hodnôt, bez vnútorného života, žijú vo sfére vonkajška, emócií. Preto sú takí citovo zraniteľní, často iracionálni, ba hlúpi, lebo nimi lomcujú viac emócie akoby ich viedol rozum. Nech nás tieto dni vyburcujú k obnovenej viere, k životu ducha, k rozjímaniu. 
Zábudliví ľudia dneška sú prázdni, frustrovaní, smutní, unavení, podozrievaví, hnevliví, urážliví a dotkliví, sebeckí. 
Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.
Autenticky a naplno žitá viera napĺňa srdce a všetko mení! Blahoslavení (šťastní) plačúci, blahoslavení prenasledovaní, blahoslavení nepochopení… Prečo Ježiš hovorí tieto paradoxy? Lebo títo šťastní sú ľudia milovaní Bohom, s pevnou vierou a plným srdcom, tvorivosťou vlastnou kultúre života, s pevnou nádejou na krásy neba, pre ktoré sme stvorení a ku ktorým smerujeme! Ohlasujme Radosť z Evanjelia v kultúre života, hoci sme obklopení Smútkom v kultúre smrti! Buďme radostní a odvážni! Lebo je to Kristus, ktorý premohol smrť a porazil Zlo!
Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu

Biblické exkurzy – Tridsiata nedeľa cez rok – Nespochybňujme to, čo je od Boha!

Mt 22, 34-40

„Nachádzame sa uprostred série sporov, ktoré viedli rôzne skupiny vtedajšieho judaizmu s Ježišom, po jeho vstupe do Jeruzalema. Opis nám dáva dokonca predstavu, ako keby k nemu jednotlivé skupiny pristupovali „na striedačku“. Po saducejoch a ich otázke o zmŕtvychvstaní  (Mt 22,23-33) nastupujú po porade s reakciou opäť farizeji. Téma problematiky je tentoraz najväčšie prikázanie. Hodno si pritom uvedomiť dve skutočnosti. Hoci patria farizeji medzi najčastejšie zmieňovanú skupinu, ktorá Ježiša kritizovala, boli k jeho zmýšľaniu zo všetkých skupín najbližšie. Ich učenie malo s galilejským potulným učiteľom množstvo styčných bodov (náboženská prax pôstu, modlitby a almužny; úcta ku chrámu; náuka o zmŕtvychvstaní atď.).  To bol aj dôvodom ich častého výskytu v evanjeliu. Za diskusiami preto môžeme vidieť ich rešpekt. Ježiša pokladali za skutočného učiteľa. Inak im mohol byť ľahostajný. V sebareflexii im pravdepodobne jeho odlišná životná prax „nedala spať“. A tak sa na ňu pýtali. Chceli poznať jeho názor. Tento pozitívnejší obraz vyjadruje aj táto stať u synoptikov (Mk 12,28-34; Lk 10,25-28), kde Ježiš pýtajúceho chváli. Pochvala chýba v Matúšovej verzii, čo mohlo odrážať pozadie napätia matúšovskej židokresťanskej obce s judaizmom po r. 70 po Kr. Ježiš a jeho učenie sú vždy otvorené hľadajúcim a neodmieta ich. Témou rozhovoru je súdobá rabínska problematika o dôležitosti zákonov obsiahnutých v Tóre (Zákone). Ježiš na otázku: „Ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“, odpovedá citáciou dvoch konkrétnych prikázaní  (Dt 6,5; Lv 19,18). Hoci formálne do bodky splnil požiadavky otázky, ukazuje tým ešte niečo viac. Ježiš Tóru neodmietal. Neodbil farizeja nejakou múdrou formuláciou, ale poukázal na niečo čo tu bolo už oddávna. Neodmietnutím (z kresťanského pohľadu) Starého zákona potvrdil to, čo povedal už v reči na hore: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť.“ (Mt 5,17) Pre čitateľov evanjelia tak rázne potvrdzuje, že vysporiadanie sa so židovskými koreňmi nemá byť formou odmietnutia a vybudovania niečoho nového. Riešením je „naplnenie“, teda pohľad na židovské Sväté Písmo skrze Ježiša. Spor o najväčšom prikázaní varuje kresťanov všetkých vekov pred spochybňovaním Božieho zjavenia Izraelitom. Starý Zákon ostáva a vždy ostane autentickým Božím slovom, z ktorého máme čerpať.
Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu

Biblické exkurzy – Dvadsiata deviata nedeľa cez rok – Je potrebné vedieť sa dobre pýtať a otvoriť cestu Bohu?

Mt 22, 15-21

Daniari a politici celého sveta sa z Ježišových slov dnešného evanjelia zaiste tešia, veď aj Ježiš, zdá sa, prikazuje poctivo platiť dane. Text, bez hlbšieho skúmania, naozaj môže nadobúdať dojem, že Ježiš sa tu venuje eticko-politickým otázkam, či dokonca, takpovediac, otázkam vzťahov Cirkvi a štátu. V dejinách interpretácie bol skutočne používaný aj na takéto účely. Pristúpme však k textu bližšie, aby sme mohli lepšie vidieť, čo sa v ňom skrýva. Po Ježišovej reči a podobenstvách, ktoré adresoval židovskej elite, dnešným textom ona prechádza do útoku. Evanjelista mám odhaľuje jasný zámer farizejov: podchytiť Ježiša v reči. Potrebujú mať jasný podklad pre Ježišovu diskreditáciu. Ak sa postaví proti plateniu daní, bude to dôvod na to, aby ho nahlásili Rimanom (nabádanie na neplatenie daní bolo po potlačení vzbury Júdu Galilejského v r. 6 po Kr. považované za nabádanie k revolúcii). Ak schváli platenie daní, pokazí si to u bežných ľudí. Takto dobre premyslená pasca je hodná tak dokonalého „podlízavého“ úvodu, akým sa Ježišovi protivníci predstavia. Ten ešte silnejšie podčiarkuje ich nekalý úmysel. Od samého počiatku je teda jasné, o čo tu ide. Je dôležité, že evanjelista nám prezradí, že Ježiš hneď pozná ich zámer; aj Ježiš hneď vie, o čo tu ide – jednoznačne nie o platenie či neplatenie daní. V Markovom evanjeliu, v paralelnej stati si Ježiš hneď pýta denár. U Matúša si od farizejov pýta daňový peniaz. Zdanlivo nepodstatná zmena však napovedá veľa. Ježiš im akoby hovoril: „Ukážte mi peniaz, ktorým už aj tak platíte dane. O čo vám teda ide? Čo je to za otázku?“ Ježiš sa svojou odpoveďou nedá zatiahnuť do politických naťahovačiek. Šikovnou protiotázkou o obraze a nápise posúva celý rozhovor do inej úrovne. Kladie jednoduchú otázku, na ktorú sa dá veľmi jednoducho odpovedať, ale zároveň sa z nej nedá vybadať, kam tým Ježiš mieri (aby sa jeho protivníci nemohli vyhnúť odpovedi, ako v prípade otázky o pôvode krstu Jána Krstiteľa). Odpoveďou sa farizeji odzbroja sami. To, čo je najviac neočakávané v Ježišovom záverečnom vyjadrení, je posun celej problematiky do úrovne otázky o Bohu. Ježiš veľmi dobre vie, že v skutočnosti ich vôbec nezaujíma jeho názor na platenie daní. Preto odpoveďou na to, na čo sa vôbec nepýtajú, im hovorí, na čo sa pýtať mali: „Vy sa tvárite, že vás zaujíma môj názor na to, či máte platiť dane. Ja však s vami nechcem hovoriť o tomto. Dane už platíte tak, či tak; tak ich pokojne plaťte ďalej. Aký však je váš vzťah k Bohu? O tom ja tu s vami celý čas rozprávam.“ Primárnym zameraním textu teda nie je regulácia kresťanského daňového správania, ale vzťah k Bohu a jeho prítomnosť v živote človeka. Na tomto mieste sa nedá nespomenúť interpretácia známa už od čias Tertuliána, ktorá vidí v narážke na obraz a nápis súvislosť so stvorením človeka na Boží obraz z prvých stránok Biblie. Tak ako minca nesie obraz a nápis toho, kto ju dal vyraziť, a preto mu plne prináleží, tak človek, ktorý nesie v sebe Boží obraz, patrí Bohu. Zaiste je to veľmi inšpiratívny pohľad. Ježišove slová však pravdepodobne idú ešte ďalej. Pomôcť si môžeme Žalmom 24: „Pánova je zem i všetko, čo ju napĺňa, okruh zeme aj tí, čo bývajú na ňom.“ Bohu patrí všetko. Dať Bohu čo je Božie tak znamená, pozerať sa na svet a život Božími očami a nechať ním preniknúť všetko. Aj tieto slová zostávajú dnes aktuálne. V našom postoji k Bohu sa podobáme pýtajúcim sa farizejom, ak aj nám napríklad ide len o to, aby sme presne vedeli, čo už hriech je a čo ešte nie, prípadne kedy presne ide o ľahký a kedy o ťažký hriech. Ježišove slová nám hovoria, že naše otázky sa majú zameriavať iným smerom. Máme sa pýtať na to, ako ešte viac otvoriť cestu Bohu v našom živote tak, aby mohol v ňom preniknúť všetko. Potom budeme ľahko vedieť, či daň platiť treba, alebo nie.
Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu

Biblické exkurzy – Dvadsiata ôsma nedeľa cez rok – Kde vziať svadobný odev?

A prečo ho vôbec potrebujem?!

Mt 22, 1-14

Evanjeliový úryvok prináša Ježišovo podobenstvo o svadbe kráľovho syna, na ktorú pozvaní hostia odmietli prísť.Opätovne je aj toto podobenstvo adresované vodcom židovského národa – veľkňazom a starším ľudu. Podobenstvo má aj evanjelista Lukáš (14, 16 – 24), avšak Matúš ho uvádza dramatickejším spôsobom. Hostiteľom je kráľ, nejde o obyčajnú večeru, ale o kráľovskú svadbu syna, kráľ až dvakrát vyzýva pozvaných, aby prišli na hostinu, proti kráľovi sa postavilo celé mesto, Matúš dodáva príbeh o človekovi, ktorý nemal svadobný odev.  
Odmietnuté pozvanie   
Zdá sa, že v Matúšovom evanjeliu podobenstvo slúži na interpretáciu poslania Ježiša Krista na pozadí vtedajšej politickej a náboženskej situácie. Svadba a svadobná hostina je v Svätom písme často obrazom vzťahu medzi Bohom a človekom. Pozvanými je židovský národ a jeho vodcovia, ktorí odmietli posolstvo Božieho Syna. V roku 70 po Kr. Rimania zničili mesto Jeruzalem. Kresťanstvo sa začalo šíriť medzi všetkými národmi vtedajšej Rímskej ríše, čo je zobrazené výzvou ísť na rázcestia  a pozvať všetkých ľudí bez rozdielu. Pôvodne pozvaní hostia sa sami rozhodli, že sa svadby nezúčastnia. Ich rozhodnutie je zarážajúce, lebo pozvanie od kráľa na svadbu vlastného syna sa jednoducho neodmieta. Kráľ sa však nenechal znechutiť a dal ešte veľkorysejšiu ponuku, keď na svadbu pozval  všetkých ľudí. Svojim pôvodom síce nie sú urodzení, ale oveľa dôležitejšie je, že prijali pozvanie. Matúš pokračuje vo svojej línii, keď sa opakuje podobný scenár, ktorý sme počuli v predchádzajúcich nedeľných evanjeliách. Ak jeden zo synov nešiel pracovať do vinice, otcova vôľa sa predsa naplnila, keď druhý syn oľutoval a šiel pracovať. Ak zlí vinohradníci odmietli odovzdať podiel úrody pánovi, nájdu sa iní vinohradníci, ktorým pán vinicu prenájme, aby načas odovzdávali úrodu. Neraz sme skeptickí, či Boh sa dokáže presadiť v tomto svete a či sa nájde pre Božie dielo dosť ochotných ľudí. Božie slovo nás uisťuje, že Božie plány a cesty sú nad ľudskými. Niekedy sa nájdu aj takí, ktorí sa domnievajú, že prekazia Božie plány a nám sa zdá, akoby sa im to aj darilo. Boh si vždy nájde cestu a spôsob.  
Svadobné šaty
V Lukášovej verzii Ježišovo podobenstvo končí tým, ako noví pozvaní naplnili miestnosť. V Matúšovom podaní sa však podobenstvo nekončí a prichádza nečakaný prvok. Je ním výčitka kráľa človeku, ktorý nemá svadobné rucho. Tento prvok je rušivý vzhľadom k tomu, že doteraz o takejto požiadavke nebola nikde zmienka. Odkiaľ mal človek, ktorého sluhovia odchytili z ulice, zobrať slávnostný odev? Biblisti ponúkajú viaceré riešenia. Niektorí hovoria, že v tej dobe súčasťou pozvania na hostinu bol aj priložený sviatočný odev. Iní navrhujú, že svadobný odev je symbolom neustálej pripravenosti na Pánov príchod. Každý deň máme odchádzať z domu vo vedomí, že Pán nás môže povolať. Ďalší uvádzajú, že ako dnes tak aj v dobe Ježiša Krista aj ľudia zo skromných pomerov rozlišovali medzi pracovným a sviatočným odevom. Nemuselo ísť o predražený honosný odev, ale o čisté oblečenie určené pre sviatočné chvíle. Preto navrhujú, že medzi pozvaním a príchodom na hostinu bol istý časový odstup, keď človek sa mohol doma pripraviť a preobliecť do sviatočného odevu. Pri zmienke o svadobných šatách niektorí biblisti vidia prepojenie so slovami zo Zjavenia apoštola Jána: „Blahoslavení sú tí, čo sú pozvaní na Baránkovu svadobnú hostinu.“ (Zjv 19, 8) Pri tomto vysvetlení sa môžeme zamýšľať nad tým, čo pre nás znamená svätá omša, v ktorej pred svätým prijímaním zaznievajú tieto slová. Každá svätá omša nech je pre nás sviatkom, ktorý nábožne a pozorne prežívame. Ďalší odborníci odkazujú na List Galaťanom 3, 27: „Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli.“ Je to teda odkaz na sviatosť krstu a záväzky, ktoré sme prijali. Žiť v tomto svete ako kresťan znamená obliecť si natrvalo Krista. 
Stotožniť sa s evanjeliom
V prvej časti podobenstva dominuje téma odmietnutia pozvania, čo môže byť pre Matúša spôsob, ktorým vysvetľuje postoj vodcov židovského národa. Nové pozvanie pre všetkých je vysvetlenie nového prístupu Ježiša Krista a jeho nasledovníkov, ktorí pôvodné Božie prisľúbenia ponúkajú všetkým národom. Zmienkou o svadobných šatách evanjelista posúva evanjeliový úryvok ešte ďalej. Chce poukázať na nesprávny úsudok a konanie človeka, ktorý sa na svadbu síce dostal, ale nestotožnil sa s úlohou a správaním svadobného hosťa. Môžeš byť súčasťou pozvaných, tzn. patriť do spoločenstva veriacich, ak však v ňom svojím štýlom života nežiješ ako Kristov učeník a nestotožnil si sa s posolstvom jeho evanjelia, podobáš sa človeku, ktorý vstúpil na svadbu bez svadobného rúcha. 
Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu

Biblické exkurzy – Dvadsiata siedma nedeľa cez rok – K dobrým rozhodnutiam –

je potrebný Boží pokoj!

Mt 21, 33-34

Ježiš dnešným podobenstvom pokračuje vo svojej reči adresovanej skupinám, ktoré boli na čele náboženského systému vtedajšieho judaizmu: veľkňazom a starším  ľudu. Dnešné slová priamo nadväzujú na podobenstvo o dvoch synoch z predošlej nedele a ako to uvidíme neskôr, ďalej rozvíjajú jeho myšlienku. Po počutí prvej vety o hospodárovi, ktorý vysadil vinicu, je ťažké nespomenúť si na obraz z Izaiáša 5,1-7, ktorý sa nám zároveň ponúka v prvom čítaní. Tam čítame jasne, že pod vinicou sa myslí Izrael: „Vinicou Pána zástupov je dom Izraela…“ (Iz 5,7). Ježišove slová zaiste odkazujú aj na tento text, ale zároveň celú myšlienku posúvajú a dávajú jej nový rozmer. Od počiatku tak podobenstvo budí dojem, že hovorí o Izraeli. Vinohradníci predstavujú práve adresátov Ježišových slov, ako to napokon aj oni sami vybadajú (Mt 21,45). Vodcom ľudu ako predstaviteľom ich celého náboženského systému bola zverená úloha dávať ovocie. Dávať ovocie vlastne znamená sprostredkovať život. Na druhej strane, sluhovia Pána vinice reprezentujú prorokov. Totiž, grécke slovo δοῦλος [dulos] znamená „otrok“, „sluha“ aj „služobník“ a v Septuaginte sa používa práve na označenie prorockých postáv Starého zákona. Títo Boží poslovia prichádzali, aby našli ovocie, ktorého tí, ktorí dostali náboženskú moc, mali byť sprostredkovatelia. Môžeme si však všimnúť dôležitú vec: tí, od ktorých sa malo brať ovocie, brali tých, ktorí k nim boli poslaní a nevydali im počet zo sprostredkovania života, ale sprostredkovali im smrť: „jedného zbili, iného zabili, ďalšieho ukameňovali“ (Mt 21,35) – tí, ktorí mali život dávať, ho brali. Napokon, ich vlastné slová ich prezrádzajú: podľa nich, by Pán vinice mal zlých vinohradníkov zahubiť – podľa nich, takto sa zaobchádza s tým, kto sa previnil. Veď napokon Ježiš sám zakúsi realitu tohto ich postoja. Ich reč a postoj je reč a postoj smrti. Ježiš im však pomstu podľa ich vzoru nesľubuje. Jemu záleží na tom, aby sa prinášalo ovocie, a teda život: „Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať ovocie“ (Mt 21,43). Táto veta zároveň slúži ako hermeneutický kľúč k celému podobenstvu. Odhaľuje, že vinica pre Ježiša nepredstavuje Izrael, ale Božie kráľovstvo. „Božia vinica“ sa neobmedzuje na národno-náboženskú príslušnosť. Vinica je tu predsa na to, aby prinášala ovocie – Božie kráľovstvo je tu na to, aby dávalo život a nie aby bolo uzavreté do hraníc nejakého konkrétneho národa. V rukách vodcov Izraela bolo toto ovocie nebeského kráľovstva blokované; to, ako ho oni spravovali, ako ho predstavovali, neprinášalo ovocie. Preto musí byť dané do rúk nového „národa“. Je zjavné, že sa tu nejedná o národ v zmysle: Nemci, Slováci, Francúzi, atď. Tak ako sa dá príslušnosť k nejakému národu odhaliť podľa istých charakteristík, tak je charakteristikou „národa“, o ktorom Ježiš hovorí, prinášanie ovocia Božieho kráľovstva. Ide teda o spoločenstvo ľudí, ktoré bude prinášať ovocie a bude ho prinášať vtedy, keď si členovia tohto spoločenstva budú osvojovať Ježišove postoje, lebo „kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným“ tohto nového spoločenstva. Týmto spôsobom, toto podobenstvo rozvíja to predošlé. Totiž, tak ako vyplnil vôľu otca ten syn, ktorý síce najprv povedal nie, ale potom do vinice pracovať šiel, tak k národu, ktorému je zverené Božie kráľovstvo nepatrí ten, kto to má zapísané v matrike, ale ten kto prináša ovocie tohto kráľovstva.
Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu

Biblické exkurzy – Dvadsiata šiesta nedeľa cez rok – Kde slabne láska – rastie pýcha!

Fil 2, 1-11

K epištole Filipanom sa do tejto skupiny listov zaradzujú aj spisy Nového Zákona známe ako Pavlove listy Efezanom, Kolosanom a Filemonovi. Ich spojivo tvorí autorovo sebaoznačenie za väzňa, resp. opisujú situáciu vo väzení. O ktoré Pavlovo uväznenie(a) vlastne ide? Na túto otázku je veľmi ťažko odpovedať. Komplikuje to hneď fakt, že pri dvojici listov adresovaných do Efezu a Kolos majú odborníci väčší či menší problém s ich autenticitou. Teda, či ich skutočne priamo napísal Pavol. A hoci je všeobecná zhoda o priamom autorstve listu Filipanom a Filemonovi, otázku o čase a mieste ich spísania prakticky nie je možné uzavrieť. Ak by sme hneď ostali len pri práve lektorovanom liste Filipanom, tak sa nám na základe opisu Pavlovho života zo Skutkov apoštolov ponúkajú miesta ako Rím, Korint, Cézarea Prímorská či Efez. S tým, že každé miesto vyžaduje svoju osobitú datáciu vytvorenia. Text listu totiž neponúka žiadne jasné body, ktoré by priniesli v tejto veci definitívu. Logicky môžeme vylúčiť iba uväznenie v samotných Filipách o ktorých sa hovorí v Sk 16, 12-40. Pokiaľ Pavol žije svoj život na tomto svete, má stále pastiersku starosť o tých, ktorým Krista priniesol. Prejdime však k adresátom. Filipy bolo mesto v historickom Macedónsku (dnes v Grécku), ktoré Pavol navštívil počas svojej tzv. druhej misijnej cesty (Sk 15,36-18,22). V ňom Apoštol založil svoju prvú kresťanskú komunitu na území dnešnej Európy. Toto je však iba z nášho pohľadu, ak si uvedomíme, že vtedajší rímsko-helénsky svet takto svetadiely ešte nerozdeľoval a obidva brehy mora (dnes Grécko a Turecko) vtedy patrili do jednej kultúrnej oblasti. Isté je, že ku tamojším kresťanom prechovával Pavol osobnú náklonnosť. Podobne to možno vidieť aj v listoch do iného macedónskeho mesta Solún. Z jeho slov totiž cítiť až akoby charakter súkromnej korešpondencie. Priamym motívom napísania nebola intervencia do problémov ako napr. v 1 a 2 liste Korinťanom, či Galaťanom. Nebol ním ani teoretické predstavenie svojej teológie, čo je značná časť listu Rimanom. Pavol tu píše (resp. diktuje) ako otec, ktorý má starosť o svoje deti. V spoločenstve slabla láska a „rožky vystrkovala“ pýcha.Už minulý týždeň sme sa mohli trochu ponoriť do mentálneho a duchovného rozpoloženia autora. (Flp 1, 20c-24. 27a) Pavol sa nám predstavil ako vnútorne vyrovnaný človek, ktorý čaká vo väzení na verdikt súdu. Ten mohol rozhodnúť o prepustení, alebo poprave. Ani z jednej možnosti si Pavol ťažkú hlavu nerobil. Ba priam naznačuje, žeby rád prijal aj ukončenie jeho cesty, čo by znamenalo len definitívne spojenie sa s Kristom. No pokiaľ žije svoj život na tomto svete, má stále pastiersku starosť o tých, ktorým Krista priniesol. A tak teda napomína. Tu však nie výhražne ani karhavo. Skôr vyzýva a povzbudzuje. Dôkazom sú prvé vety nášho čítania. Ak sa už Boh a človek Ježiš ponížil ku smrti na kríži, o čo viac sa majú kresťania snažiť pokorne sa správať vo vzťahoch ku svojim bratom a sestrám. Hoci som spomenul, že dôvodom napísania listu priamo nebol nejaký konkrétny osobný spor, neznamená to, že vo Filipách problémy neboli. Ako cítiť aj z uvedených veršov, v spoločenstve slabla láska a „rožky vystrkovala“ pýcha. Pavol preto považoval za potrebné opäť upriamiť orientáciu čitateľov na Ježiša Krista. Vypomohol si preto liturgickým hymnom, ktorý sa nachádza vo veršoch 6-11. Konkrétne sa mu tu venovať nebudem, pretože by si zasluhoval minimálne osobitné zamyslenie. Zhrnúť sa to teda dá aspoň takto: Ak sa už Boh a človek Ježiš ponížil ku smrti na kríži, o čo viac sa majú kresťania snažiť pokorne sa správať vo vzťahoch ku svojim bratom a sestrám.
Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu

Biblické exkurzy – Dvadsiata štvrtá nedeľa cez rok – Tam zaváži iba jedna vec – vzťah!

Rim 14, 7-9; Mt 18, 21-35

Pred sebou máme posledný úryvok z Listu Rimanom, ktorý bol vybraný ako druhé čítanie počas nedieľ v cezročnom období. Tri ponúknuté verše obsahujú veľmi silný výrok o živote a smrti. V kontexte okolitého textu však tvorí uzavretý samostatný celok. Až sa zdá, že miesto, ktoré v liste zaujíma, mu vôbec nepasuje.Pozrime sa však najprv na celú kapitolu 14. Jej hlavnou témou je rozoberanie vnútrokomunitných sporov ohľadom stravovacích návykov  a dodržiavania sviatkov. Pavol zaujíma akoby neutrálne stanovisko. „Liberálom“ (silným) odporúča, aby neprovokovali „konzervatívcov“,  a „konzervatívcov“ (slabých) nabáda k tomu, aby neodsudzovali „liberálov“. V Kristovom posolstva totiž Apoštol vidí niečo viac ako vonkajšie praktiky. Nezavrhuje ich. No predsa podotýka, že nemožno ostať iba pri nich.  V obidvoch táboroch vidí nebezpečenstvo, že sa isté konanie, alebo nekonanie môže v podstate odkloniť od toho najdôležitejšieho. Myslí tým vieru v Boha a lásku ku blížnemu. Ak totiž isté správanie má len málo spoločné so vzťahom ku Kristovi, alebo ak ním iba ubližujem blížnemu, nemožno ho považovať za kresťanský spôsob života. Vráťme sa ale k liturgickým veršom. Ako som už povedal, tvoria kúsi autonómnu vsuvku. Niektorí odborníci ich nazývajú ako Pavlov „katechetický článok“, ktorý autor nevymyslel, ale si ho prebral z nám už nejasného pôvodného miesta používania. Ich vnútornou témou je odpoveď na bolestivú otázku ohľadom tých veriacich, ktorí už zomreli. Treba pripomenúť, že list je ešte z čias, keď kresťania žili v očakávaní časovo blízkeho druhého príchodu Krista. Všeobecne sa myslelo, že sa to stane už za terajšieho života. Smrť blížnych preto do sŕdc zasievala značnú pochybnosť. Pavol tu preto, ako aj vo svojich iných listoch, povzbudzuje, že telesná smrť vo vzťahu ku Kristovi nič nemení. Veď aj samotný Ježiš zomrel (porov. v. 9). Smrť teda nemá moc niečo podstatné pre veriaceho zmeniť. Už nie je kategóriou na ktorej všetko stojí, alebo padá. Netvorí prekážku pre toho, ktorý chce človeka zachrániť. Pravý kresťan má preto žiť bez ohľadu na to, či koniec príde zajtra, lebo až o sto rokov. Nič „podstatné“ sa tým nemení. Ako to ale však dať do kopy? Jeden z možných návrhov hovorí, že to čitateľov má viesť k posolstvu o základnom životnom nasmerovaní. Veľmi dobre ho v úmysloch prečisťuje práve otázka telesnej smrti. Po nej už nebudú sviatočné alebo bežné dni. Už tam nebudú rôzne druhy jedla. Zaváži tam iba jedna vec. Môj vzťah ku Kristovi a jeho evanjeliu. Tomu evanjeliu v ktorom mi káže dbať aj na svojich blížnych. Tam zaváži iba jedna vec.
Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu 

Biblické exkurzy – Dvadsiata tretia nedeľa cez rok – Nikto nie je sám. Sme spoločenstvo veriacich v Boha!

Mt 18, 15-20

Po tom, čo sme pred dvoma týždňami čítali a zamýšľali sa nad Ježišovými slovami adresovanými Šimonovi Petrovi v blízkosti Cézarey Filipovej, v dnešnom evanjeliu nachádzame slová, ktoré sú takmer identické s tými adresovanými Petrovi. Máme na mysli slová o zväzovaní a rozväzovaní. Ježiš v evanjeliu 21. cezročnej nedele hovorí Petrovi: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16,18-19). Dnes hovorí Ježiš učeníkom: „Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 18,18). Iste neujde našej pozornosti, že v dnešnom evanjeliu sú tieto slová adresované nie len Petrovi, ale celej skupine Ježišových učeníkov. Autorita zväzovať a rozväzovať sa tak rozširuje na celé spoločenstvo. V prípade Petra slúžili tieto slová na potvrdenie dôležitosti jeho úlohy. Tá sa vykonáva v rámci cirkvi – ἐκκλησία [ekklesia] – teda spoločenstva Ježišových učeníkov. Tento rozmer spoločenstva je veľmi dôležitý, ako to môžeme vnímať v oboch prípadoch. Ježiš v súvislosti s Petrom hovoril o vybudovaní spoločenstva, ktoré je jeho a aj v dnešnom úryvku sa hovorí o cirkvi. Grécke slovo ἐκκλησία [ekklesia], ktoré sa tu najčastejšie prekladá ako „cirkev“, sa vo všetkých štyroch evanjeliách nachádza len na týchto dvoch miestach – aj tento fakt nám podčiarkuje prepojenie obidvoch textov. Oba sú teda dôležité pre život spoločenstva Ježišových učeníkov. V ňom zaujíma Peter dôležitú úlohu, ktorú však nemôže vykonávať sám, ako je to vyjadrené v dnešnom texte. Celé spoločenstvo sa podieľa na zväzovaní a rozväzovaní. Už pred dvoma týždňami sme povedali, že ide o rabínsky jazyk, ktorým sa vyjadruje autorita správneho vysvetľovania Božieho slova a zákona. Na tomto vysvetľovaní, teda na vyjadrení toho, čo to znamená patriť do spoločenstva tých, ktorí nasledujú Ježiša a žijú jeho evanjelium, sa má podieľať celé spoločenstvo Ježišových učeníkov. Peter a jeho úrad nie je diktátorský, ale má byť v symbióze s celým spoločenstvom.
Ak sme teda pred dvoma týždňami zdôrazňovali úlohu Petra v spoločenstve Ježišových učeníkov, dnešný text nás vedie k tomu, aby sme videli dôležitosť úlohy celého spoločenstva. Celé spoločenstvo sa podieľa na kryštalizovaní svojho smerovania. Hoci spoločenstvo potrebuje rozhodnutie Petra, on nemôže tak robiť v odtrhnutí sa od spoločenstva a spoločenstvo nemôže Petra nechať v zväzovaní a rozväzovaní osamoteného. Na rozlišovaní kam nás Boží Duch vedie dnes ako spoločenstvo nesieme zodpovednosť všetci, ktorí sme jeho členmi.
Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu 

Biblické exkurzy – Dvadsiata druhá nedeľa cez rok – Sila Kristovho kríža naplňuje svet!

Mt 16, 13-20

Ježišovi učeníci si veľmi rýchlo uvedomili, že ich učiteľ žil preto, aby zomrel a že jeho smrť nebola prerušením, ale zavŕšením jeho života v Zmŕtvychvstaní. Láska je taká!
Ak Evanjeliá čítame dostatočne veľkoryso, podávajú nám správu o  menej než sto dňoch Kristovho života. O jeho posledných dvoch či troch dňoch nám však ponúkajú detailný scenár takmer hodinu po hodine. Vyvrcholením je opis Veľkého piatku a troch hodín na kríži. Správne to pochopili aj tvorcovia apoštolského a nicejského vyznania viery, v ktorých sa od narodenia „z Márie Panny“ prechádza priamo k ukrižovaniu „za vlády Poncia Piláta“. To, čo bolo povedané thanovi z Cawdoru v Macbethovi, platí predovšetkým o Ježišovi: „Nič v živote mu nepristalo viac, než keď umieral.“
Zásadný význam Kristovej smrti na kríži definoval predovšetkým apoštol Pavol: „Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet.” (Gal 6,14) Evanjelium kríža však prechádza celým Novým zákonom a ranokresťanskou literatúrou. Kristus je „Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta” (Ján 1,29). Proroctvo 53. Kapitoly z knihy proroka Izaiáša o trpiacom služobníkovi, ktorý bol „prebodnutý pre naše hriechy,
strýznený pre naše neprávosti”, sa chápalo ako proroctvo o Ježišovi na kríži. Používanie znamenia kríža – ako identifikačného znaku a obranného prostriedku proti démonom – nie je síce doložené v Novom zákone, objavuje sa však na samotnom počiatku kresťanských dejín a už v prvých zmienkach sa považuje za samozrejmé. Tertulián píše, že si „pri každom kroku a pohybe, pri vchádzaní a vychádzaní (…) pri všetkých bežných činnostiach všedného života týmto znamením označujeme čelá.” Znamenie kríža je prvým dokladom o existencii nepísanej tradície, ktorá nebola predpísaná Bibliou, ale ktorú napriek tomu každý dodržoval. Tí, ktorí nepatrili k cirkvi, si museli takúto prax všimnúť. Cisár štvrtého storočia Julián, ktorého kresťania nazvali Apostata, pretože opustil kresťanskú vieru, ktorú nadobudol ešte ako dieťa, im odkazoval toto: „Uctievate drevo kríža, robíte si jeho znamenie na čele a vyrývate ho na štíty svojich domov.” V jednom z najčítanejších románov o druhej svetovej vojne zasiahne torpédo loď a jeden z členov posádky si všimne druhého, ako sa prežehnal. „Vtom si spomenul, že je rímsky katolík.” Gustav Mahler 15. marca 1897 v dopise z Moskvy píše, že tamojší ľudia sú „neuveriteľne bigotní. Na každých dvoch krokoch je ikona alebo kostol a každý, kto ide okolo, sa zastaví, bije sa do pŕs a označuje znamením kríža obvyklým ruským spôsobom.” Obvyklý ruský spôsob je križovanie z pravého ramena na ľavé, nie ako na Západe, kde je to naopak. Milovníci špionážnych príbehov si iste vybavia situácie, v ktorých sa západný agent, hovoriaci perfektnou ruštinou, prezradí v momente, keď sa pri stole prežehnáva opačným spôsobom.

.keď obloha visela nízko
Podobne ako v cárskom Rusku prešlo znamenie kríža Ježiša Krista aj kultúrou a folklórom národov stredovekej Európy, poznačilo ich literatúru, hudbu, umenie a architektúru, a to viac, než akýkoľvek iný symbol. Ak máme v tejto zmäti rôznych podôb kríža v stredovekej kultúre nájsť aspoň nejakú súvislosť, bude užitočné, ak si pripomenieme rozlíšenie, ktoré urobil svätý Pavol: „My však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť.” (1Kor 1,23-24) Augustín síce popiera, že by sa v tomto texte presne rozlišovalo medzi „Božou mocou” a „Božou múdrosťou” v biblickom zmysle týchto slov, aj tak nám však toto rozlíšenie môže byť nápomocné.
Znamenie kríža bolo akoby talizmanom Božej moci proti zlu. Stredoveké životy svätých na Západe aj na Východe sú plné príbehov o jeho zázračnej moci. V jednom z apokryfných Skutkov apoštolov napríklad znamenie kríža pred zavretými dverami spôsobí ich otvorenie a apoštoli môžu vstúpiť dovnútra. V istom rozprávaní o mučeníkoch sa vďaka nemu podarí utíšiť štekajúceho psa. Augustín rozpráva, ako žena z Kartága s chorým prsníkom „dostane vo sne pokyn, aby čakala na ženskej strane krstiteľnice a aby požiadala prvú pokrstenú ženu, ktorú stretne, aby jej choré miesto požehnala Kristovým znamením. Urobila tak a bola okamžite uzdravená.” Remaklus, kresťanský misionár zo siedmeho storočia, urobil znamenie kríža nad studničkou zasvätenou pohanským bohom, čím týchto bohov vypudil a vodu vyčistil.  „Súd kríža” (judicium crucis) bol v stredovekej súdnej praxi jedným zo spôsobov, ako sa riešili spory. V zákonníku z ôsmeho storočia nájdeme tento predpis: „Pokiaľ žena tvrdí, že s ňou muž nikdy nemeškal (t.j. manželstvo nebolo konzumované), nech idú ku krížu. Ak sa ukáže, že je to pravda, nech sú odlúčení.” Rôzne ľudové príbehy rozprávajú o tom, ako dokážu kríže vyliečiť choroby a rany. Pohľad na kríž mohol vyliečiť horúčku aj ľahkú hystériu. Existujú správy o krvácaní na bojisku alebo pri rytierskych súbojoch, ktoré síce nedokázal zastaviť žiadny obväz, ale dokázal to kríž. Niekedy sa mu dokonca podarilo vzkriesiť mŕtvych. V slovanskom a sedmohradskom folklóre má krucifix zvláštnu moc proti upírom, ako to opisuje aj román a film Drakula.
A ako ukazuje posledný príklad, existovala úzka spojitosť medzi používaním kríža (čo často hraničilo s mágiou) a starovekou a stredovekou vierou v prítomnosť a moc démonov. Ako hovorí Shirley Jackson Case v známom epigrame, „obloha visela v starom svete nízko“.

.ako sa pravý kríž stratil
Stredoveké kresťanstvo znovu posilnilo vieru v démonické sily viac než čokoľvek iné, zároveň však ponúkalo aj rôzne čarovné prostriedky, ako túto moc zlomiť: svätenú vodu, ostatky, zariekavanie, konsekrovanú eucharistickú hostiu, a predovšetkým znamenie kríža. To všetko sa stalo nástrojom Božej nadvlády nad démonmi. Kríž, ktorý bol jedným z týchto nástrojov, mohol slúžiť ako magický amulet, pretože bol nerozlučne spojený s Ježišovým ukrižovaním. Zároveň však mohol byť viac či menej efektívnou pripomienkou toho, že sila, ktorá premáha démonov a choroby, neprebýva v nejakom predmete či úkone, ale že je to moc Boha, toho Boha, ktorý v živote a smrti Ježiša Krista prišiel zlomiť moc zla.
Zvláštnym prípadom bola moc ostatkov pravého Kristovho kríža. V prvých troch storočiach boli neznáme, prvé zmienky o nich sa začínajú objavovať až 50. rokoch štvrtého storočia. Nájdenie jeruzalemského kríža sa v niekoľkých legendách pripisuje svätej Helene, matke cisára Konštantína. A to napriek tomu, že Eusebius z Cezareje, náš najdôležitejší prameň informácií o Konštantínovi a jeho rodine, sa o tejto udalosti vôbec nezmieňuje. V miestnosti pod terajším Chrámom Božieho hrobu údajne Helena našla nie jeden, ale tri kríže. Vďaka božskému vnuknutiu sa rozhodla určiť, ktorý z nich je pravý, a to tak, že na každý z nich položila mŕtve telo. Pravý mal byť ten, ktorý privedie mŕtveho k životu. Kronikár Sokrates Scholastikos píše, že po tom, ako objavila kríž „dala cisárova matka postaviť na pamätnom mieste veľkolepý chrám (…). Jednu časť kríža, uzavretú v striebornej skrinke, tam nechala na pamiatku, aby ju ľudia mohli vidieť. Druhú poslala cisárovi. Keď ju prijal, mal za to, že mestu, v ktorom je kríž uchovaný, sa nič nestane, tak uzavrel túto časť kríža v svojej soche na námestí v Konštantínopole. Konštantín dostal aj klince, ktorými boli pribité Kristove ruky, pretože aj tie našla Konštantínova matka na pamätnom mieste. Cisár ich potom nechal vsadiť do uzdy a prilby, ktoré používa pri svojich vojenských ťaženiach.“
Tieto dva úlomky pravého kríža, jeden v Jeruzaleme a jeden v Konštantínopole, však nemali zostať samotené. Cyril Jeruzalemský už v roku 350 v polemike proti všetkým, ktorí popierajú ukrižovanie, tvrdí, že „celý svet je od tej doby naplnený úlomkami z dreva kríža“. So zmienkami o úlomkoch sa stretávame v Kapadókii a Antiochii v druhej polovici štvrtého storočia, a potom v Gálii na začiatku piateho storočia. V polovici tohto storočia posiela jeruzalemský patriarcha Juvenal jeden exemplár pápežovi Levovi I. do Ríma. Pápež Gregor I., ktorý zomrel v roku 604, daroval jeden úlomok kráľovnej Longobardov Teodelinde a vizigótskemu kráľovi Rekkaredovi I., ktorý sa stal kresťanom. Helenin nález kríža bol v karolínskej dobe začlenený do cirkevného kalendára a pripomínal sa 3. mája, v latinskom ríte bol zrušený až Druhým vatikánskym koncilom. Pôvodného pravého kríža sa v siedmom storočí zmocnili Peržania, naspäť ho získal cisár Heraklius a v dvanástom storočí niesol kríž do bitky betlehemský biskup a pri tejto príležitosti sa stratil. Samozrejme, až na tie kúsky, ktorých bol v stredoveku – ako to povedal Cyril Jeruzalemský – „plný celý svet“.  V jednom vtipe sa hovorilo, že z týchto úlomkov by bolo možné znovu postaviť celý Jeruzalem.

.vziať na seba kríž
Zo Sokratových Cirkevných dejín je zrejmé, že krížu sa prisudzovala nielen „Božia moc“ v boji proti chorobám a nebezpečenstvám, ale aj moc vo vojne. Takáto moc sa nespájala iba s pravým krížom. Konštantín po bitke pri Milvijskom moste prikázal, aby kríž nosili v čele jeho armády vždy, keď pochodovali do vojny. Ho nikopoios stauros, „kríž darujúci víťazstvo“, tak ho nazýval Eusebios, sa stal povinnou vojenskou insígniou na súši aj na mori. S pomocou slávneho gréckeho ohňa (čo bola zrejme zmes síry, sanitry a ropy, ktorej presné zloženie zostáva dodnes byzantským tajomstvom) a taktických schopností byzantského vojenského umenia dobýval kríž víťazstvá. Strategické umiestnenie mesta navyše chránilo Konštantínopol pred nájazdmi celých tisíc rokov. Kríž sa považoval za prostriedok ochrany vo vojne aj na Západe. Na konci jedenásteho storočia sa stal ústredným symbolom výprav do Palestíny, ktoré dostali názov krížové: „vziať na seba kríž“ znamenalo vydať sa na krížovú výpravu.
Vo víťaznú moc kríža sa verilo preto, že bol nástrojom toho najväčšieho víťazstva: víťazstva Božej moci nad mocou diabla pri smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša. „Slovo kríža sa nazýva silou Božou,“ píše Ján Damašský, „pretože skrze toto slovo nám bola zjavená Božia moc, a teda jeho víťazstvo nad smrťou.“ V prvých verziách tohto podania sa opisuje víťazstvo ako lesť, ktorú Boh nastražil na diabla, smrť a hriech, teda na alianciu nepriateľov, ktorá udržiavala ľudský rod v otroctve. V jednom z najzaujímavejších, ale aj najproblematickejších obrazov tohto príbehu ľsti vystupuje diabol ako obrovská ryba, ktorá počnúc Adamom pohltila všetky ľudské bytosti. Keď bol Kristus (Bohočlovek) vrhnutý do vody, ryba-diabol v ňom videla len ďalšiu obeť, ktorú má zhltnúť. V tejto návnade Kristovej ľudskej prirodzenosti bol skrytý háčik – jeho prirodzenosť božská. Diabol teda videl pri jeho smrti na kríži človeka, chytil sa ale na jeho božstvo. Ježiša preto musel vyvrhnúť a spolu s ním aj všetkých tých, ktorých Ježiš prijal za svojich. Tí, ktorí ľudstvo chytili – smrť a diabol – boli teraz sami chytení. Skrze kríž tak prišlo oslobodenie a víťazstvo.
Omnoho sofistikovanejšiu a prepracovanejšiu verziu tejto teórie kríža ponúka metafora Krista Víťaza, Christus Victor, ktorú si Gustaf Aulén zvolil pre názov svojej kontroverznej knihy. Aulén bez rozpakov označil za „klasickú“ teóriu, vysvetľujúcu moc kríža, to, že kríž sa stal znamením Božieho vpádu na územie nepriateľa a „podivuhodného zápasu“ ktorým Ježiš Kristus dosiahol spásu ľudského rodu. Táto teória síce prekonala drsné stránky predchádzajúcej teórie ľsti, napriek tomu však zachováva výklad, že Kristus na kríži zápasil s nepriateľmi Boha a ľudí. Smrť Krista na kríži bola teda kapituláciou pred silou týchto nepriateľov, voči ktorým sa Kristus urobil slabým, ale zároveň aj víťazstvom nad nimi, pretože ich vzal so sebou do hrobu. Táto interpretácia kríža mala väčší vplyv na gréckom Východe než na latinskom Západe, ani tam však nikdy celkom nevymizla. Podľa Auléna ju oživila reformácia. Takzvaná Veľkonočná kantáta (Kantáta č.4) Johanna Sebastiana Bacha – Christ lag in Todesbanden – je oslavou Krista Víťaza.
Kríž ako akt Božskej sily, ktorá sa prejavila v Kristovi Víťazovi, bol vykladaný ako rozpútanie dramatickej bitky odohrávajúcej sa na bojisku kozmu a vo svetových dejinách medzi Bohom a jeho nepriateľmi o budúcnosť ľudstva. Nech už boli teologické prednosti alebo nedostatky tejto teórie akékoľvek, v umení a hudbe stredoveku dokázala vzájomne prepojiť kríž a vzkriesenie ako dve časti jedného a toho istého konania. V stredovekej liturgickej hudbe sa tým v najvyššej možnej miere zdôrazňoval kontrast medzi hudobným sprievodom Veľkého piatku a Veľkej noci: Veľký piatok je jediným dňom cirkevného roku, keď nie je slúžená svätá omša, pretože v tento deň sa pripomína pôvodná obeť kríža na Kalvárii. V duchu tradície, ktorá siaha prinajmenšom k Origenovi do prvej polovice tretieho storočia, bolo ukrižovanie v stredovekom výtvarnom umení zobrazované presne na mieste, kde bola pochovaná Adamova lebka. V procesiách a liturgii  sa tento motív Krista Víťaza udržoval ešte v dobe, keď už si s ním latinská teológia nevedela rady, pretože sa snažila vysvetľovať Kristovu smrť ako akt zadosťučinenia.
V jednej z najkrajších staroanglických básní, Sen o kríži, rozpráva strom kríža o „mladom rekovi“, ktorý ho svojím zápasom na kríži povýši a hoci v boji podľahne, predsa zvíťazí. V šiestom storočí spracoval túto dramatickú interpretáciu kríža básnik Venantius Fortunatus v dvoch latinských básňach, ktoré sa potom stali bežnou súčasťou stredovekej pôstnej hudby a poézie.

.čo znamená kríž
Kríž však nebol chápaný iba ako symbol Božej moci, ale aj ako symbol Božej múdrosti, ktorá je „pre pohanov bláznovstvom“, ako hovorí svätý Pavol, múdrejšia než spupná múdrosť človeka. Ako napísal Tertulián, „ako je múdrosť sveta pre Boha bláznovstvom, tak je i Božia múdrosť bláznovstvom v očiach sveta“. Keď kresťanskí autori a umelci stredoveku hľadali spôsob, ako osláviť kríž ako múdrosť, s obľubou poukazovali predovšetkým na jeho „bláznovstvo“. To je skutočný zmysel už citovanej formulácie, ktorá sa často a neprávom pripisuje Tertuliánovi: „Verím, pretože je to absurdné.“ A takýto zmysel majú aj viaceré paradoxy, uvádzané Augustínom.
Z Konštantínovho zákona, ktorým zakázal používať ukrižovanie ako spôsob vykonania trestu smrti, je zrejmé, že kresťania, ktorí kríž oslavovali, si boli stále vedomí aj toho, že bol v prvom rade nástrojom mučenia a popravy. A spájalo sa s ním predovšetkým tajomstvo výkriku opustenosti na kríži, vyjadrené slovami žalmu „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ –  čo napĺňalo kresťanov posvätnou bázňou a zdesením. Počiatok múdrosti teda spočíval v prijatí tajomstva, že Ten, o ktorom verili, že je „jedným bytím s Otcom“ bol – či už to človek dokáže pochopiť, alebo nie – Otcom na kríži opustený.
Keď kresťania hovorili o kríži ako o múdrosti, často pri tom spomínali Ježiša na kríži ako príklad trpezlivosti a lásky, ktorý sa osvedčil aj v tom najťažsom utrpení. Jeden z najčítanejších stredovekých spisov, Moralia pápeža Gregora I. z konca šiesteho storočia, je pozoruhodnou interpretáciou knihy Jób. Utrpenie tohto „pohanského svätca“ Starého zákona v ňom vykladá tak, aby priamo poukazovalo na exemplárne utrpenie Ježišove. Istý autor z ôsmeho storočia definoval kresťana jednoducho „ako toho, kto nasleduje a napodobňuje Krista vo všetkých veciach“. V sedemdielnom epose o stratenom a znovuzískanom raji, ktorý v deviatom storočí napísal opát Odon z Cluny (toto dielo nijako neznižuje veľkosť Johna Miltona), Kristus prišiel spasiť svet od pýchy a „učí tak obzvlášť všetkým tým, čo činí v naprostej pokore, hovoriac: Učte sa odo mňa, pretože som tichý.“
Samotný tvar kríža symbolizoval porozumenie všetkým Božím cestám: zvislé a vodorovné bremeno predstavovalo výšku a šírku vesmíru, zatiaľ čo miesto, kde sa brvná pretínali a kde ležala Kristova hlava, predstavovalo zjednotenie a definitívnu harmóniu stvorenia v ukrižovanom Kristovi. V istom zmysle bol kríž najnápadnejším dôkazom sily zla vo svete, pápež Gregor Veľký pripomenul svojmu ťažko chorému priateľovi to, čo povedal Ježiš vojakom v Getsemanskej záhrade: „Toto je vaša hodina a moc temna.“ Kríž bol však dôkazom aj toho, že Božia vôľa a jeho cesty nakoniec zvíťazia. Ako napísal súčasník Cyrila Jeruzalemského, Atanáš z Alexandrie: „Sila Kristovho kríža naplnila svet.“ 

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu 

Biblické exkurzy – Dvadsiata prvá nedeľa cez rok – Peter je skala aj dnes!

Mt 16, 13-20

Túto rozpravu o Ježišovej identite medzi ním samým a jeho učeníkmi nájdeme u všetkých synoptikov. U Matúša a Marka je zasadená do prostredia Cézarey Filipovej. Lukáš ju však umiestňuje kdesi v okolí Galilejského jazera, po zázračnom nasýtení zástupov na mieste, kde ostatní dvaja synoptici umiestňujú príbeh o Ježišovi kráčajúcom po mori. Na túto nedeľu, sa nám v rímsko-katolíckom kalendári ponúka Matúšova verzia, ktorá má svoje dôležité osobitosti. Iba tu totižto nachádzame Ježišovu odpoveď Petrovi po jeho vyznaní viery v Ježišovo mesiášske poslanie. Preto sa viac pozrieme na tieto Ježišove slová, ktoré sa v priebehu dejín interpretácie zaradili medzi najkontroverznejšie.

Ježišove slová: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev…“ obsahujú slovnú hračku, ktorá sa veľmi ťažko prekladá do akéhokoľvek jazyka. Ako grécke mužské meno sa udomácnil výraz Πέτρος [Petros, muž. r.], ktorý znamená „kameň“, „skala“, v zmysle „časť skalného masívu“. Pre slovo „skala“ v našom texte je použité grécke slovo πέτρα [petra, žen. r.], ktoré sa častejšie používa pre „skalu“ v zmysle „pevný skalný masív“. Tento rozdiel v rode viedol mnohých interpretov k názoru, že skala, na ktorej Ježiš vybuduje svoju Cirkev nie je Peter, ale jeho vyznanie, jeho učiteľský úrad, či pravda, ktorá mu bola zjavená, apoštoli, alebo Ježiš, či jeho učenie, alebo dokonca Boh sám. Zdá sa však, že stále najväčší zmysel, vzhľadom na logiku textu, má vidieť tieto slová ako vzťahujúce sa na Petra. Je pri tom možné, že Šimon „prezývku“ Petros pravdepodobne pre tvrdosť svojej povahy už mal a Ježiš tu dáva jeho menu nový význam. Navyše, na jeho pozadí je veľmi pravdepodobne aramejská verzia tohto mena: „Kéfa“ („Kéfas“ je zas jeho pogréčtená verzia; porov. Jn 1,42; 1 Kor 1,12; Gal 1,18). Tento výraz nesie celé spektrum spomínaných významov, a tak tu slovná hra Šimonovho druhého mena funguje dokonale. Z kusa skaly, na ktorom sa stavať nedá, sa stáva masív, ktorý poskytne spoľahlivý základ pre bezpečnú stavbu. Tieto slová tak skutočne vyzdvihujú postavu Petra v kruhu apoštolov.

Grécke slovo pre „Cirkev“ – ἐκκλησία [ekklesia] – označuje skôr „zhromaždenie“, „spoločenstvo“, než Cirkev v zmysle nejakej organizácie so svojimi (hierarchickými) štruktúrami. Toto slovo používa Septuaginta pre preklad hebrejského slova „kahal“, ktoré sa používa pre označenie zhromaždenia Božieho ľudu. Teda táto „Cirkev“ je zhromaždením nového Božieho ľudu v spoločenstve postavenom na Petrovi. Navyše, použitý slovník vzbudzuje myšlienku stavby (pevný základ skaly, sloveso „budovať“), a predovšetkým stavby Pánovho chrámu, ktorý mal tiež byť vystavaný na skale. Tak toto nové spoločenstvo má byť novým Pánovým chrámom. Je dôležité podotknúť, že identifikáciou Petra so skalou sa Ježišovi nijako neublíži. Z Ježišových slov je totiž jasné, že staviteľom je on sám a zároveň hovorí o svojej Cirkvi, t.j. o svojom spoločenstve.

Náš slovenský preklad ďalej hovorí o pekelných bránach, ktoré toto Ježišovo spoločenstvo nepremôžu. Grécky text však hovorí o bránach Hádesu. Hádes je gréckym ekvivalentom pre hebrejský Šeol. Obidva výrazy označujú miesto, na ktoré sa podľa antickej predstavy odoberali všetci ľudia po svojej smrti. Brány Hádesu preto predstavujú miesto mŕtvych a teda moc smrti. To, že brány Hádesu nepremôžu Ježišovo spoločenstvo postavené na Petrovi potom znamená, že ho nepremôže moc smrti. Toto spoločenstvo bude prinášať život, ktorý je reprezentovaný nebeským kráľovstvom, od ktorého Peter od Ježiša preberá kľúče. Kľúče sú symbolom moci a táto moc má byť moc prinášajúca nebeské kráľovstvo, teda život. Táto myšlienka je ďalej rozvinutá slovníkom zviazania a rozviazania, ktorý bol typický pre vtedajšie rabínske kruhy. Rabíni mali moc „zväzovať a rozväzovať“ Tóru, teda autoritu ju vykladať. Matúš predstavuje Ježiša ako pravého vykladača Tóry. Tu túto úlohu zveruje Petrovi ako vedúcemu jeho nového spoločenstva. V ňom sa má predkladať výklad Božieho zákona, ktorý bude prinášať nebeské kráľovstvo, teda plnohodnotný život. (Porov. Ježišove slová s podobným slovníkom: „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi! Sami doň nevchádzate, a tým, čo vchádzajú, vojsť nedovolíte“ Mt 23,13.). Peter sa tak stáva hlavným ochrancom a garantom tradície Ježišovho učenia uchovávanom v jeho spoločenstve, Cirkvi. Toto chápanie je v súlade s obrazom rannej, „budujúcej sa“ Cirkvi, ktorý predstavujú Skutky apoštolov. Peter a apoštoli boli garantmi pravosti ohlasovania Ježišovho posolstva a boli živou súčasťou každého dôležitého kroku v ohlasovaní jeho učenia pri prekonávaní tradičných bariér. Ako exemplárny príklad poslúži otvorenie sa Cirkvi pohanom. Aj keď sa nakoniec Pavol stal hlavným ohlasovateľom evanjelia pohanom, kritický zlom v otvorení sa evanjelia tejto skupine prišiel cez Petra (porov. Sk 10). Ak by tento zlom bol iniciovaný len Pavlom, pravdepodobne by zostal podozrivý navždy.

Táto stať tak zostáva dôležitým ekleziologickým textom najmä pre tých, ktorí sa hlásia k tradícii, ktorá v pápežstve vidí pokračovanie úlohy zverenej Petrovi. Je dôležité, aby každý zásadný krok na ceste žitia Ježišovho učenia pri prekonávaní bariér, ktoré mu stoja v ceste prišiel práve skrze „dnešného Petra“, aby takýto krok nezostal navždy podozrivý. O to absurdnejšie je, ako sa stáva práve dnes, keď práve tí, ktorí sa najviac a hlasno hlásia k tejto tradícii, majú tendenciu sa voči nej najviac odchyľovať práve v tomto, pre ňu tak zásadnom bode.

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu 

Biblické exkurzy – Dvadsiata nedeľa cez rok – Náš postoj je nevyhnutný!

Mt 15, 21-28

Všetky tri čítania hovoria o  výnimočnosti viery v Boha, ktorý sa zjavil Abrahámovi, a tiež o  jej univerzalizme. Boh sa dal poznať Abrahámovi, ktorý v neho uveril. Viera je aktom „prijatia“ tohto nadprirodzeného „daru“, ktorým Boh vstupuje do života človeka.

Genetickým nositeľom viery je Abrahámovo potomstvo – Izrael.  Predstavoval nielen rodovú príslušnosť, ale bol aj obrazom božieho kráľovstva pre všetky národy. Proroci povzbudzovali k vernosti Bohu, lebo iba v ňom veriaci porozumie daru viery, ktorý si nikto, žiadny národ, elita, náboženská skupina nemôže privlastniť. Abrahámovská viera v Boha má univerzálny charakter. Izaiáš to krásne vysvetľuje: „A cudzincov, čo sa „vinú k Pánovi, čo si ho ctia…, privediem na svoj svätý vrch…, veď môj dom sa bude volať domom modlitby pre všetky národy.“ (Iz 56, 1. 6-7)

Vrcholným spôsobom sa kresťanský univerzalizmus napĺňa v očakávanom Mesiášovi – Ježišovi Kristovi. Keď Ježiša žiadala istá kanaánska žena o uzdravenie dcéry, potvrdil viazanosť prisľúbení na Izrael. Hovorí: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela“. Po tejto, na prvý pohľad krutej Ježišovej odpovedi, sa má  ukázať sila viery prosiacej ženy – cudzinky. Vraví, „ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov“. – Neuráža sa, nežiarli, ale v pokore pred Všemohúcim priznáva, že viera je nezaslúženým darom, ktorý človeku dovoľuje nielen pristúpiť k Pánovi, ale mať podiel na jeho živote, teda požívať dobrá z jeho stola. Vtedy jej Ježiš povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“ (Mt 15, 21-28)

Viera v Ježiša Krista na jednej strane potvrdzuje prirodzenú povahu človeka, rodinné vzťahy a národné i kultúrne rozdielnosti. No tie nesmú prekážať viere v Boha. Na druhej strane viera očisťuje, zušľachťuje ľudský život s jeho kultúrou cez nadprirodzený život viery. Veď všeľudský univerzalizmus nadprirodzenej viery nie je jednoducho výtvorom človeka, etnika, národa, náboženskej skupiny, akoby sám človek už len z titulu, že je človek, mál právo na Boha, na vieru.

Sv. Pavol vysvetľuje tajomstvo Božieho pôsobenia v dejinách Izraela a celého ľudstva. Spasiteľnosť viery pre pohanov vyzdvihuje poukázaním na božie prisľúbenia dané Izraelu, ktoré im Boh nikdy neodníme, „Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné“. Na to ale  nestačí byť členom židovského národa. Spása človeka sa automaticky nezískava príslušnosťou k vyvolenému národu. Pred Pánom sú „národy, akoby neboli za nič, za ničotu ich pokladá“ (Iz, 40, 17).

Viera je nadprirodzený Boží dar zrodený v srdci človeka a pod vplyvom Ducha Svätého. Tento nezaslúžený dar od Boha sa nám dáva ako omrvinka chleba z Božieho života. Počnúc Kristom-Pomazaným, výraz Izrael dostáva teologický rozmer. Všetci,  ktorí sme uverili v Krista, sa začleňujeme do Izraela ako Božieho ľudu. Milosti Božie sa vylievajú nadmieru pre každého, ale je nutné ich dobrovoľne prijať. Nestačí stolovať s Ježišom ako jeho súkmeňovec. Podobne nestačí byť len kresťanom, aby sme boli spasení. Nevážime si vieru? Strácame vieru v Boha? Keby sme vedeli, čo nám viera prináša! Uveriť je ako prejsť zo smrti do života. No márne, ak nám pýcha bráni prijať Božiu moc a ňou prejsť od nevery k viere. „Boh totiž všetkých uzavrel do nevery, aby sa nad všetkými zmiloval“. (Rim 11, 13-15. 29-32) Skutky viery začínajú vierou, akú mala kanaánska žena. My kresťania si máme uvedomiť nevyhnutný postoj, byť ako tie „šteňatá“ pri Pánovom stole.

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu 

Biblické exkurzy – Chyťme sa Kristovej ruky a otvorme oči

Mt 14, 22-33

Tento Petrov zážitok ukazuje, ako sa chová Ježiš Kristus, náš Spasiteľ aj k nám pri životných búrkach, a hovorí aj nám do srdca. Eliášov prípad, teda zemetrasenie a sprievodné javy sa nám ukážu oveľa možnejšie a realistickejšie, keď si spomenieme na televízne obrazy z nedávneho zemetrasenia v Taliansku, výbuch v Libanone, coronavírus, záplavy. Tiež pútnici vo Svätej zemi, ale aj iní, si môžeme živo predstaviť skúsenosť sv. Petra a jeho spoločníkov. Osobne sa pamätám, s akým pohnutím sme počúvali práve čítanie dnešného evanjelia, keď sa naša loď zastavila uprostred jazera, aby sme sa zamysleli nad výzvou týchto slov pre nás. To chceme v duchu spraviť aj my dnes. Genezaretské jazero leží v hlbokej prepadline, siaha až pod hladinu mora. Z libanonských hôr sem prudko vanú silné vetry, ktoré rozbúria hladinu. Za takej noci, po namáhavom dni, ostal Ježiš v rozhovore s nebeským Otcom sám na hore, kým sa jeho učeníci plavili na druhý breh. Nad ránom v šere sa k nim priblížil kráčajúc po vlnách. Učeníci zo strachu skríkli, že je to mátoha, Ježiš ich osloví a upokojí a uistí, že je to on. Jeho prítomnosť upokojuje, vzbudzuje dôveru. Ako vtedy, tak aj dnes. V každej búrke odháňa strach. To je prvé povzbudenie pre nás. Ale vyžaduje si vieru. Apoštol Peter bol „maloverný“, mal malú vieru. Nedôveroval slovám Ježiša Krista – Bohočloveka, keď ho pozval kráčať spolu po vlnách. Akú vieru a dôveru v Boha máme my? Berieme vážne Božiu náuku, Božie slovo? Sme verní nebeskému Pánovi ako On je verný svojim prísľubom ? Sme verní danému slovu, najmä ak sme ho potvrdili prísahou? Sme verní dobrovoľne uzavretej zmluve, ktorú sme slobodne prijali? Aká je naša manželská vernosť; nevystavujeme ju nebezpečenstvu? Dnešné evanjelium nás silne pobáda, aby sme mali mocnú dôveru v Boha. Aj v našom živote prídu ťažké chvíle a skúšky. Prídu ťažkosti materiálneho rázu, prídu choroby a zdravotné problémy, môžu nadísť duchovné skúšky, pochybnosti, pokušenia rôzneho druhu a sklamania zo strany nepriateľov, ale aj známych a niekedy dokonca od osôb a zo strany, skade by sme to najmenej čakali. Teda ozajstné životné duchovné búrky ako bola tá prírodná, ktorú zažil Peter so svojimi spoločníkmi. Práve v takých chvíľach máme hľadať pomoc zhora. Peter prijal s nedôverou pozvanie Ježiša Krista. Zapochyboval, či tá postava kráčajúca po vlnách bol naozaj sám Ježiš. Aj ostatní apoštoli mysleli, že to je mátoha. Keď zavial silný vietor, Peter pocítil na tele vlnobitie, a jeho strach prepukol v paniku. Namiesto aby sa pevne chytil Ježišovej ruky, začal sa hádzať a klesať do vĺn, cítil, že sa topí. Nemal dostatočnú dôveru v Ježišovu pomoc. Hľadal pomoc iba vo vlastných slabých silách. Aj s nami sa môže diať čosi podobné v živote. V takých skúškach, ako hovorí Písmo, „naša pomoc je v mene Pánovom“. Ježiš Kristus je naša ochrana a naša istota. Kristus nie ten namaľovaný alebo vytlačený obraz, ale On, pravý Boh a pravý človek, ktorý nás má rád a s láskavým pohľadom sleduje naše počínanie. Aj nám sa prihovára, keď ho vzývame o pomoc: „Maloverný , prečo si pochyboval?“ A vietor sa hneď utíšil. Úkaz bol taký mimoriadny, že všetci prítomní sa začali klaňať Ježišovi, lebo mu pripisovali zvláštnu, Božiu moc: „Naozaj si Boží Syn!“ Aj my ho považujeme za takého a jeho skutok za zázračný. V našich životných ťažkostiach naučme sa hľadať pomoc u Ježiša Krista. Neutekajme pred ním ani pred jeho cirkvou. Prijmime jeho riešenie a zažijeme jeho vnútorný pokoj. Teda naozaj „naša pomoc je v mene Pánovom.“ Niekedy poslepu, niekdy s otvorenými očami sa chyťme Kristovej ruky.
Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu 

Biblické exkurzyTy mu daj najesť, Ty ho obleč…

Mt 14, 13-21

Medzi všetkými skutkami úcty a lásky k človeku vynikajú skutky milosrdenstva. Sú to také skutky lásky, ktorými odstraňujeme alebo aspoň umenšujeme materiálnu i duchovnú biedu našich blížnych. Sväté písmo nás k nim vyzýva na mnohých miestach. Najradikálnejšie k nim vyzýva Kristovo podobenstvo o poslednom súde a zároveň konkretizuje aj ich podobu. Napísal ho Matúš v dvadsiatej piatej kapitole, ide o známe slová: „Bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ /Mt 25,35-36/ A to je aj téma dnešného príhovoru: „Milosrdenstvo u Matúša“. Treba si uvedomiť, že aj keď evanjelium o milosrdenstve čítame všetci rovnako, nie všetci rovnako ho budeme prejavovať. Predsa len prejav tvojho milosrdenstva a milosrdenstva tvojich rodičov alebo môjho – bude rozdielny.  Prejav milosrdenstva záleží od toho, kto si, čo robíš a kde sa nachádzaš. Aby sme boli v realite, poviem vám zo skúsenosti: ľudia neznajúci Boha kdekoľvek na svete, sú spravidla nekultúrni, drzí, hrubí, plní nízkych vášni a majúci nízke potreby a záujmy. Bez výchovy a formácie svedomia nie sú v nich temer žiadne zábrany konať zlo. Kultúrnosť a vychovanosť – ľudskú jemnosť, nám dáva práve naša viera. Správať sa morálne, slušne a milo, je problém aj u veriacich; o to viac u neveriacich. Na to, aby si tým chudobným, kdesi „tam ďaleko“ dala vodu, chlieb, oblečenie a navštívila ich vo väzení alebo doma, treba trochu prípravy. Preto radšej – a to ti radím – prejav svoje milosrdenstvo „tu a teraz“ v situácii, kde sa práve nachádzaš. Ježiš povedal: „…chudobných budete mať stále medzi sebou“. /Jn 12,8/ A to je pravdivá veta. Oni sú tu. Nemyslím bezdomovcov. To „Ego sum pauper“ /Ja som chudobný/  zaznieva zo srdca každého človeka. Chcem ti pripomenúť, že i z môjho. Ak spomenieme hlad; ľudia okolo teba, dievčatá a chlapci, sú tiež hladní, len trochu inak – hladní po uznaní, po spoločenstve, po pochopení, po potvrdení seba samých, svojho názoru. Potrebujú vedieť, že ich má niekto rád, že si ich niekto váži a za nimi stojí. Je to nie menej bolestivý hlad ako ten, kdesi v Afrike, nie menej ponižujúci, frustrujúci, zabíjajúci. Ježiš raz povedal učeníkom: „Vy im dajte jesť.“ /Lk 9,13/ Nuž dajte im. Lebo ak je napísané: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slová, ktoré vychádza z Božích úst“. /Mt 4,4/ Dnes chcem doplniť: tvoj blížny žije aj z každého slova, ktoré vychádza z tvojich úst; z každého úsmevu, ktorý vychádza z tvojej tváre; z každého gesta, ktoré vychádza z tvojich rúk i z reči tvojho tela. Chýba mu chlieb útechy. Buď k nemu štedrý. A čo sa týka jedla, stačí, ak nebudeš brať na internáte, či priváte zo spoločnej chladničky to, čo nie je tvoje, ak budeš štedrý a zo svojho sa rozdelíš s tým, čo máš, ak zješ aj to, čo sa doma navarí – a ti veľmi nechutí, ak pochváliš mamu za navarené jedlo. Bezdomovcovi nedávaj ani jedlo, ani nápoj, peniaze to už vôbec nie. Usmej sa naňho a choď robiť to, čo ti treba – študovať. Keď budeš pracovať, potom môžeš prispieť do organizácií, ktoré sa nimi zaoberajú. Hľa, toľko o chlebe. A smäd? Po čom žízni tvoj blízky? Po vode? Tej má dosť i v topánkach! Žízni po človeku, s ktorým sa dá porozprávať. Žízni po živej vode, po nezištnej ľudskej láske. Po slovách, ktoré ho osviežia, ktoré mu dajú druhý dych, ktoré mu doslova zachránia život. Smädí po nádeji, po niekom, s kým by mohol využiť voľný čas. Po príležitosti vážne sa porozprávať o hodnotách, o sebe, o láske, o budúcnosti a niekedy len tak. Žízni po povzbudení typu: máš pravdu, robíš to dobre, si fantastický, toto ti sedí, vyzeráš super, si krásna. Ak sa niekedy  chce blázniť, tak sa s ním blázni – pravda,  s mierou. To bude tvoj krásny skutok milosrdenstva hasiaci smäd. Boh to uvidí a pripočíta ti to za dobré. A ak ide o napitie sa, poteší sa každý, ak zaplatíš niekomu čaj, kávu – je to taký príjemný zážitok pre pozývajúceho i pre pozvaného. Ak je to dievča a ty chlapec, neboj sa, nemusíš hovoriť o svadbe. Zaodieť človeka. Tu sa treba pýtať: Prečo vlastne človek, je jediný tvor od prírody nezaodený? V spôsobe obliekania sa prejavuje ľudská individualita, spoločenská pozícia, ale aj pohlavie človeka. Sám vieš, že to ako sa oblečieš, ovplyvní tvoje správanie, tvoje vystupovanie, tvoje vnímanie seba. Skusuješ, že krášliaca funkcia odevu má k príčine vzniku odievania bližšie, než jeho funkcia praktická. A tu sa prejavujeme každý sám. Každý máme svoj štýl obliekania sa, každý sa potrebuje trochu skrášliť. Prosba „zaodej ho“ pre teba znamená „skrášli ho“. Zaodej toho, čo je s tebou, krásnymi slovami, záujmom, chválou. Pekným čistým pohľadom, pozornosťou. Preukáž mu úctu, daj mu pocítiť, že ho máš rád, že ti je vzácny. Obleč ho do krásnych myšlienok o ňom, do chvál; nech sa aj sám sebe zapáči – a aby som nezabudol, teraz je v móde pridať povzbudivý komentár na „facebooku“. Lebo to, ako blížneho oblečieš, ovplyvní jeho správanie, jeho vystupovanie i vnímanie seba. Ešte slovko k tomuto: netráp sa, ak ti sestra vezme sveter, šatku, šampón, niečo, čo sa jej hodí k oblečeniu. Je milé, ak tvoje veci skrášlia druhého človeka. A ako navštíviť blížneho vo väzení? Vieš, čakárne nie sú len na stanici, aj izby našich blížnych môžu mať názov „čakáreň“ a ľudia nečakajú len na vlak, ale aj na človeka – nebuď prekvapený – aj na teba. A väzenie, nie je tam, či onam, väzenie môže byť ľudský smútok, samota, nechuť ku všetkému, alkohol, depresia, strach, všednosť. Tak príď, navštív blížneho, práve je čas; na jeho tabuli „príchod priateľa“ dávno svieti nápis: mešká.  Vieš, ak mešká vlak, je to nepríjemné; ak človek, môže to byť smrtiace. Hľa, čakajúcich je všade veľa „…pritiahnime si ich k sebe, aby pocítili teplo našej prítomnosti, priateľstva a bratstva.“ /Misericordiae vultus 15/ Pápež František učí, že Božie milosrdenstvo – i to tvoje – má mnoho podôb. Človeku sa dáva poznať ako blízkosť, niekedy ako súcit a zdieľanie, inokedy ako útecha či odpustenie. Mladý, duchovne zdravý človek ma prirodzenú túžbu byť milosrdným: pomáhať, dávať, chrániť, obetovať sa, zlepšovať. Milosrdenstvo, vašimi slovami: to sú jednoduché, no mocné a krásne gestá, ktoré zbadá každé citlivé oko, ucho i srdce. Je to ovocie vášho svedomia, zrelosti i tvorivosti. Stačí málo: prejsť sa v plnej svojej kráse mladosti po ulici tak, ako to len ty vieš, s úsmevom a svojim typickým šarmom. Je zážitok stretnúť mladého usmiateho človeka, ktorý má zmysel pre krásno. Vy môžete zmeniť dennú tvár mesta ako hviezdy v noci menia tvár neba, či ako kvety zmenia tvár lúk. Preukážeš milosrdenstvo mladým dezorientovaným v hodnotách, ak spozorujú v tebe isté zásady, poriadok a princípy ktorými sa riadiš, ak spozorujú, že máš svedomie. Ani nevieš, ako často si bol svetlom pre tých, čo boli blízko samozničenia. Lebo len jeden človek zo sto, ktorých stretneš, číta Sväté písmo, ale deväťdesiat zo sto, ktorí ťa stretnú, „prečítajú“ teba. Preukázal si milosrdenstvo pravde, ak si sa ozval pri nespravodlivosti, klamstve, podvode, falošnosti, kompromise  so zlom, ak si riskoval postaviť sa proti väčšine. Si milosrdný voči všetkým ustráchaným, ak si si zachoval smelosť. Preukazuješ milosrdenstvo všetkým ťažko pracujúcim, zneužívaným, ponižovaným prácou. Ak ty sám pracuješ, ak máš prianie sa rozvíjať, obetovať, ak sa zaujímaš o chod vašej domácnosti, ak nie si len konzument hodnôt, ale aj ich tvorca. V knihe „Meno Boha je milosrdenstvo“ pápež František povedal: „Toto ľudstvo nesie hlboké rany. Nevie, ako ich liečiť, lebo si myslí, že sa nedajú vyliečiť.“ /s. 27/ Počas tohto jubilea sme my, mladí, povolaní liečiť tieto rany, mierniť ich olejom útechy, obväzovať ich milosrdenstvom a liečiť nevyhnutnou solidaritou a láskavou pozornosťou. /porov. Misericordiae vultus 15/ Nech sa naša spoločnosť stane akokoľvek sekulárnou, milosrdenstvo – táto posvätná kultúra – pretrvá ako rieka v púšti. Ty môžeš byť jej  prameňom. Prosím nezabúdajte na milosrdenstvo, aj keď dnes je doba taká, že na dôležité sa zabúda. Modlím sa za vás. /Nie, nie som predavač modlitieb – modlím sa z lásky./
Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu 

Biblické exkurzySvätá Anna a Joachim – túžba po dieťati – milosť od Boha-Mária.

Mt 13, 18-23

Napriek tomu, že žijeme v 21. storočí, „kríž“ neplodnosti bolí rovnako ako bolel ľudí v minulosti. Vo veľkej rodine Cirkvi sa nájdu viaceré (sväté) manželstvá, ktoré boli neplodné. Boh ich požehnal a vďaka ich trpezlivosti a dôvere daroval cez nich svetu veľkých ľudí, ktorí zmenili dejiny. Ich životy môžu byť pre nás inšpiráciou a nádejou. Jedným z manželských párov, ktorý niesol kríž neplodnosti, je sv. Joachim a sv. Anna, ktorých považujeme za rodičov Panny Márie (starých rodičov Pána Ježiša). Život Zmienka o nich je v apokryfnom evanjeliu sv. Jakuba z 2. storočia. Meno Joachim v preklade znamená „príprava na Pána“ a meno Anna „milostivá, láskavá“. Už len význam ich mien dáva nádej.

Podľa sv. Jakuba boli manželia Joachim a Anna bohatými pastiermi, ktorí boli zároveň veľmi nábožní a dobrí. Zisk zo svojich majetkov rozdeľovali na tri časti: jednu časť dávali jeruzalemskému chrámu, druhú chudobným a tretiu používali pre vlastné potreby. Doľahla na nich bolestná skúška neplodnosti. Boli manželmi veľa rokov, no nemali dieťa. V židovstve považovali neplodnosť za hanbu a Boží trest. Joachim a Anna niesli tento „kríž“ hrdinsky. Konali veľa dobrých skutkov, modlili sa, žili spravodlivo, bojovali s bolesťou a urážkami od ľudí. Hľadali Božiu vôľu a tešili sa, že patria do Dávidovho rodu, z ktorého sa mal narodiť Mesiáš.

Raz Joachim prinášal v jeruzalemskom chráme obetu, no kňaz ju odmietol prijať pre jeho nehodnosť, keďže s Annou nemal potomstvo. Ponížený Joachim odišiel do hôr do samoty, kde sa štyridsať dní modlil a postil, aby sa Boh nad ním zmiloval. Rovnako aj Anna prosila Boha o zmilovanie. Po štyridsiatich dňoch sa Anne zjavil anjel a oznámil jej, že Boh vyslyšal jej modlitby. V tom istom čase sa Pánov anjel zjavil aj Joachimovi a vyzval ho, aby sa vrátil domov, pretože jeho žena „počala“. Na znak vďaky Joachim priniesol v chráme obetu a dostal znamenie, že jeho obetu Boh prijal. Napriek ich vyššiemu veku sa im narodila dcéra, ktorej dali meno Mária, hebrejsky Miriam, v slovenskom preklade „milovaná Bohom“. Keď mala Mária tri roky, zasvätili ju Bohu v chráme. Práve ich dcéru si Boh neskôr vyvolil, aby sa stala matkou Mesiáša. Boh premenil bolesť na radosť; videl hlbšie do budúcnosti, ako my – ľudia.

Úcta

Liturgický sviatok týchto svätých manželov Cirkev slávi 26. júla. V katolíckej Cirkvi je úcta k sv. Anne veľmi rozšírená. Stala sa napríklad patrónkou matiek, manželstiev, orodovníčkou za požehnanie dieťaťa, šťastný pôrod a iné. Sv. Joachim je patrónom manželských párov, obchodníkov s plátnom a tesárov.

Milí priatelia, želám vám požehnanú odpustovú nedeľu

Biblické exkurzyŠestnásta nedeľa cez rok – láska je silnejšia než zlo.

Mt 13, 24-43

Trinástu kapitolu Matúšovho evanjelia by sme, milí priatelia, mohli nazvať Ježišovou rečou v podobenstvách. Obsahuje sedem podobenstiev: o rozsievačovi, o pšenici a kúkoli, o horčičnom zrnku, o kvase, o poklade na poli, o perle a o rybárskej sieti. Prvé štyri predniesol Ježiš zástupom, posledné tri, spolu s výkladom podobenstva o kúkoli iba svojím učeníkom. Minulú nedeľu sme si čítali Ježišovo podobenstvo o rozsievačovi, v dnešnú nedeľu si čítame podobenstvá o pšenici a kúkoli, o horčičnom zrnku a o kvase, a výklad podobenstva o kúkoli. Na budúcu nedeľu nás čakajú ešte podobenstvá o poklade na poli, o perle a o rybárskej sieti.Nebudeme sa dnes z časových dôvodov venovať všetkým trom podobenstvám, ktoré si v dnešnom evanjeliu čítame. Podobenstvá o horčičnom zrnku a kvase si necháme na inokedy a sústredíme sa iba na podobenstvo o kúkoli a pšenici. Je tu však jedna zaujímavosť. Toto podobenstvo sa nachádza v dnešnom evanjeliu dvakrát, poučenie – alebo mohli by sme povedať aj dôraz – z nich plynúce je však v každom iné. Iné je v podobenstve samotnom, prednesenom učeníkom aj zástupom a iné iba učeníkom. Pozrime sa na toto podobenstvo a na jeho výklad podrobnejšie.
Odborníci hovoria, že spoločnosť tej časti sveta, v ktorej žil Ježiš bola a zdá sa, že stále až doteraz je, dosť konfliktná. Ľudia mali napätia, zvady a nezhody a tieto neriešili ľahko. Obyčajne na nič nezabúdali a nič si neodpúšťali. Síce navonok sa tvárili, že si vychádzajú, no vo vnútri to bolo iné. Ľudia si vyrovnávali účty skrytým a zákerným spôsobom. Podobenstvo o kúkoli v pšenici je peknou ilustráciou práve takéhoto správania.
Nepriateľ zasial kúkoľ do pšenice. Tento fakt je v podobenstve spomenutý bez komentára. Komentár nebol potrebný, lebo Ježišovi poslucháči veľmi presne rozumeli, o čom je reč. Narodiť sa do rodiny neznamenalo len zdediť postavenie, bohatstvo, pocty a privilégiá, ktoré tá-ktorá rodina mala, ale znamenalo to zdediť aj jej nepriateľov. Na to, prečo sa rodiny v dávnom svete stávali nepriateľmi, jestvovalo pochopiteľne mnoho dôvodov.  No nech bolo tým dôvodom čokoľvek, dôsledok bol vždy ten istý: postupne sa vyvinul stav nevraživosti, ktorý pribúdaním času iba silnel na intenzite a zákernosti. Členovia rodiny si nikdy neboli istí, kedy a odkiaľ príde od ich nepriateľa niečo, čím by im dal príučku a tak ich pred ostatnými zahanbil. Pripomínam, že na Blízkom východe je zahanbenie tým najhorším, čo môžete človeku spôsobiť.
V podobenstve je hanba namierená proti hospodárovi zasiata na jeho pole hneď po tom, ako tam bolo zasiate obilie, no viditeľnou sa nestáva hneď, ale až vtedy, keď oboje – aj obilie aj kúkoľ – narastú do takej podoby, kedy ich bude možné od seba jasne rozoznať. A vtedy, keď sa tak stalo, sa celá dedina prišla na pole pozrieť. A keď tam videli, ako nepriateľ šikovne vybabral s hospodárom,  všetci sa smiali a zabávali. Hospodár vyšiel na smiech a jeho nepriateľ získal body. No ich zábava sa ešte znásobila, keď hospodár svojím sluhom povie, aby kúkoľ nevytŕhali, ale aby ju nechali rásť spolu s pšenicou až do žatvy. Dedinčania čakajú, že hospodár vymyslí na svojho nepriateľa niečo, na čo tak skoro nezabudne. Nič také sa však nestalo.  A hospodár v ich očiach skončí ako bezmocný a porazený.
Avšak zdanie klame. Hospodár je nielen prešibaný človek, ale je aj odborník, ktorý pozná svoju robotu. On vie, že pšenica je dosť silná na to, aby v boji s kúkoľom o živiny a vodu nielen prežila, ale dokázala aj prosperovať. A nemýlil sa. V deň žatvy tak má nielen svoju pšenicu, ale aj čosi naviac. Niečo s čím nepočítal: kurivo do svojej pece. A tak príbeh končí tak, že jeho nepriateľ namiesto zahanbenia hospodára zahanbí sám seba. Posledným smiechom je smiech hospodára a jeho sluhov a nie smiech nepriateľa. Kto druhému  jamu kope, sám do nej padne.
Aké poučenie z toho plynie? Ježišovým poslucháčom muselo byť jasné, že toto, čo im tu  hovorí, nie je prednáška o poľnohospodárstve ani pestovaní pšenice. Ako vieme kúkoľ (Agrostemma githago) je jednoročná rastlina, ktorá v jednom steble vyprodukuje i stovky semien. Celá rastlina je jedovatá. Rastie len v prítomnosti jednoročných rastlín, hlavne obilia, ktoré keď sa od jeho semien dostatočne nevyčistí, tak je nepožívateľne horké. Je to burina, ktorá sa šíri všade, kde sa pestuje obilie. V takom prípade by bolo lepšie, keby sa pole od kúkoľa očistilo a to čím skôr, tým lepšie.
Takže ešte raz, toto nie je učenie o agrikultúre. Je to učenie o duchovných, morálnych a kulturálnych hodnotách. V spoločnosti, ktorá sa rada mstila a radovala z neprávosti, ktorá si rada pestovala a ničila svojich nepriateľov, lekcia o neodplácaní sa zlom za zlo a o neničení tých, ktorí sa správali inak než my musela byť veľmi silná. A určite je silná aj pre nás dnes.
No poďme ďalej. Ako sme si povedali, Ježiš podobenstvo o kúkoli, po tom čo rozpustil dav svojich poslucháčov, vyloží, ale iba svojím učeníkom. A tu je to poučenie, alebo ten dôraz trocha iný, než bol pri rozprávaní podobenstva samotného. Je zameraný viac na otázky, ktoré si ľudia vždy kladú: ako je možné, že je tu zlo? Odkiaľ prišlo? Nemá Boh nad tým vari moc? Ako je možné, že spravodlivý často trpí a bohapustému sa darí? Odpoveď na všetky tieto otázky tu nenachádzame. No nachádzame tu uistenie, že aj keď sa bezbožnému možno nateraz darí, predsa pri poslednom zúčtovaní si ho Boh nájde. Božie mlyny melú pomaly, ako to zvykneme povedať, ale isto. A tak ten, čo konal nespravodlivo bude vždy konfrontovaný. Ale až na konci. A tiež nám z toho vyplýva, že „spravodlivý sa bude skvieť ako slnko v kráľovstve svojho Otca!“
Možno sme týmto záverom podobenstva prekvapení a možno tak trocha aj sklamaní. No mali by sme my lepšie riešenia? Čistky? Inkvizície? Tresty smrti? Genocídy? Toto všetko sme tu už mali. Pomohlo nám to? Ani najmenej.
Dôvera hospodára v pšenicu a v jej schopnosť, že v boji s kúkoľom obstojí a že teda prežije stojí za povšimnutie aj pre nás, ľudí dneška. Možno tomu neveríme, ale dôvera v dobro, že ono je väčšie a silnejšie, než akékoľvek zlo a násilie,  je silnou zbraňou proti nezmyselnému a surovému násiliu, s ktorým sa aj dnes vo svete stretáme. Fungovalo to vždy dejinách, a bude to fungovať určite aj dnes, avšak iba za podmienky, že tomu dáme šancu.   
Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu 

Biblické exkurzyPätnásta nedeľa cez rok – človek musí rozumieť slovu

Mt 13, 1-23

Podobenstvo o rozsievačovi je jedno z najznámejších; nájdeme ho dokonca u každého synoptika. Každý z nich toto podobenstvo prezentuje vlastným spôsobom, a tak stretávame odlišnosti, ktoré charakterizujú rozprávanie jednotlivých evanjelistov. Zameriame sa dnes na jednu z nich, ktorá sa nachádza až v samom závere rozprávania.

Na úvod je dobré poznamenať, že podobenstvo o rozsievačovi hovorí o tých, ktorí slovo počúvajú; tých, ktorí slovo nepočúvajú sa ono netýka. Keď Ježiš objasňuje kto je to tá dobrá zem, všetci traja evanjelisti sa zhodujú, že nie je to ten, kto slovo len počúva. U Marka čítame, že dobrou zemou sú tí, „čo počúvajú slovo, prijímajú ho a prinášajú úrodu“ (Mk 4,20). Pritom aj u tých, čo sú pripodobnení skalnatej pôde sa hovorí, že slovo prijímajú, ba dokonca, že ho prijímajú s radosťou – ale úrodu neprinášajú. Podľa Marka teda nestačí len počúvať, treba slovo prijať a treba prinášať úrodu; až potom sa dá hovoriť o dobrej zemi. U Lukáša sa v prípade dobrej pôdy k počúvaniu pridružuje zachovávanie, alebo, dalo by sa preložiť aj ako „pevné pridržiavanie sa“ slova v dobrom a šľachetnom srdci a prinášanie úrody (porov. Lk 8,15). Teda u oboch spomenutých evanjelistov sa k počúvaniu pridružujú ešte dve kvality: isté prijatie, či osvojenie si slova a prinášanie úrody. U Matúša sa však ten, kto je dobrou pôdou charakterizuje ako ten, kto slovo počúva a chápe ho – ten potom prináša úrodu, či už sto, alebo šesťdesiat, alebo tridsaťnásobnú. Aj u Matúša sa o tom, kto je pripodobnený ku skalnatej pôde hovorí ako o tom, kto prijíma slovo s radosťou, avšak nemá koreňa. Navyše, Ježiš u Matúša otvára vysvetľovanie podobenstva slovami: „Keď niekto počúva slovo o kráľovstve a nechápe ho, prichádza Zlý a uchytí, čo bolo zasiate do jeho srdca. To je ten, u koho bolo zasiate na kraji cesty“ (Mt 13,19). Teda preto, že ten, kto slovo počúva ho nechápe, Zlý môže prísť a o slovo ho okradnúť. A naopak, ak človek chápe slovo, ktoré počúva, až vtedy môže skutočne prinášať úrodu. Rozhodujúce sa teda zdá chápanie počutého slova. Človek musí slovu rozumieť, aby sa mohol stať úrodnou pôdou pre slovo; nestačí len slovo prijímať s radosťou. Všimnime si, že zatiaľ čo u Marka sa hovorí jednoducho o slove, ktoré sa seje (porov. Mk 4,14), u Lukáša sa bližšie špecifikuje ako Božie slovo (porov. Lk 8,11) a Matúš hovorí o slove o kráľovstve, teda o Božom projekte života v plnosti pre človeka. Pochopenie tohto slova o kráľovstve si samozrejme vyžaduje počúvanie. Vyžaduje si však aj toho, kto vysvetľuje a vyžaduje si, aby poslucháčovo počúvanie bolo pozorné a otvorené. Navyše, pochopenie väčšinou vyžaduje aj čas. Tak ako sa úroda nezbiera hneď na druhý deň po sejbe, tak prinášanie úrody z počutého slova chce svoj čas, v ktorom sa realizuje proces jeho vysvetľovania a porozumenia. Ako človek slovo pochopí, taká bude aj úroda.


Biblické exkurzy –  Sv. Cyril a Metod – Dary a jednota

Ef 4, 1-7. 11-13

Spomienka na „Solúnskych bratov“ sv. Cyrila-Konštantína a Metoda sa v našej krajine viaže na termín 5. júl. Tento deň sa slávi tak zo strany štátu, ako aj Katolíckej Cirkvi. Rímskokatolícka liturgia nám z tejto príležitosti ako druhé čítanie ponúka začiatok 4. kapitoly Listu Efezanom.V rámci listu sa jedná o začiatok jeho druhej časti, ktorá má tzv. parenetický, teda náukový charakter. Autor listu v ňom podáva čitateľom praktické rady, ako dobre kresťansky žiť. Náš vlastný úryvok by sa dal zhrnúť do témy povzbudenia k jednote kresťanského spoločenstva.Jednota spoločenstva sa tak odvádza od jednoty, ktorú obsahuje a chce samotný Boh.
 

Apoštol najprv povzbudzuje k vzájomnému sa podriaďovaniu. K tomu majú slúžiť čnosti pokory, miernosti, zhovievavosti a najmä lásky. (v. 2) Výsledkom takejto jednoty je pokojné vzájomné nažívanie. Autor toto vyzdvihuje ako jeden zo znakov pravého kresťanstva. Na pohľad rady vychádzajúce z čisto svetského zmýšľania sú ďalej podložené aj teologicky. Predstavujú ich výroky vo veršoch 4.-6., ktoré tvoria akési vyznanie. „Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých.“ Jednota spoločenstva sa tak odvádza od jednoty, ktorú obsahuje a chce samotný Boh. Ak majú všetci kresťania na svojej životnej púti ten istý cieľ, tak sa potom logicky nemôžu od seba oddeľovať, ale skôr sa postupne navzájom zbližovať.

Dôvodom na roztržky by, podľa druhej časti úryvku (v. 7-13), ďalej mohla byť realita fungovania Cirkvi. Ako vyplýva z obsahu, v čase spísania listu v spoločenstvách existovali rôzne formy darov, funkcií či úradov. Ich pôvod môžeme badať dokonca už aj v autentických Pavlových spisoch (napr. 1 a 2 Kor). Riešením podľa autora Listu Efezanom ale nie je ich zrušenie. Práve naopak. Je to tak podľa Božej vôle. Ako argument sa prikladá upravená citácia z gréckej verzie Starého Zákona. „Do výšav vystúpil, so sebou vzal zajatcov, ľuďom dal dary.“ (Ž 68,19) Túto časť, však, spolu s akýmsi rabínskym výkladom verša (Ef 4,8-10), liturgické čítanie vynecháva Na druhého sa netreba dívať v duchu porovnávania, ale v duchu lásky a zjednocovania sa.

Boh tak podľa svätopisca nechce uniformitu kresťanov. On sám je pôvodcom rozličných darov a postavenia aj v kresťanskom spoločenstve. Problém tak nie je v tom, že každý v Cirkvi je iný. Rozdelenie nastáva vtedy, ak si niekto svoju jedinečnosť vyloží voči druhým ako nerovnosť pred Bohom. Je pravda, že realita kresťanom vtedy a aj dnes ukazuje niečo iné. No aj s tým Apoštol počíta. Táto jednota nenastáva z okamihu na okamih. Vyžaduje si dlhodobý proces. Doslova sa hovorí o „budovaní Kristovho tela“ (v. 12). Každý je preto pozvaný najprv rozpoznať svoje jedinečné postavenie a dary (schopnosti). Potom je potrebné, aby sme toto zapojili do služby pre druhých, čoho dôsledkom má byť približovanie sa k vytýčenej ideálnej jednote. Na druhého sa netreba dívať v duchu porovnávania, ale v duchu lásky a zjednocovania sa.Odrazom týchto ideí sú isto aj byzantskí misionári Konštantín a Metod.

Odrazom týchto ideí sú isto aj byzantskí misionári Konštantín a Metod. V kresťanstve sa dávajú za príklad ako mosty na budovanie jednoty medzi kresťanským západom a východom. Išlo o mimoriadne nadaných ľudí. Svoje dary a postavanie však nepoužívali na podmanenie iných, či získanie moci. Odovzdávali vieru, kultúru a vzdelanosť každému, kto ich o to požiadal. Pritom sa v rámci vtedajšieho kresťanstva neštítili s nikým spolupracovať.


Biblické exkurzy – Trinásta nedeľa cez rok 

Mt 10, 37-42

Aj v túto nedeľu pokračujeme a zároveň završujeme Ježišovu inštruktážnu reč dvanástim, ktorých vysiela, pretože mu bolo ľúto zástupov, lebo boli ako ovce bez pastiera (porov. Mt 9,36). Liturgický výber sa rozhodol z čítania tejto reči vynechať vv. 34-36, v ktorých Ježiš odhaľuje, že jeho nasledovanie spôsobí rozdelenia aj v najužších ľudských putách, tých rodinných – syn sa postaví proti otcovi, dcéra proti matke atď.Slová, ktoré otvárajú dnešnú časť evanjelia pokračujú v tejto tematike vzťahu medzi rodinou a učeníctvom. Lukášova verzia na rovnakú tému vyznieva tvrdšie: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk 14,26). Hovorí sa tu až o nenávisti, čo je však semitizmus, ktorý vyjadruje to isté čo hovorí Matúšovská verzia z dnešného evanjelia – „kto miluje viac…“. To čo sa chce vyjadriť nie je nabádaním k nenávisti voči vlastným rodičom, alebo deťom, ale prichádza sa k jednej z radikálnych otázok učeníctva: byť Ježišovým učeníkom je viac ako rodinné zväzky. Tieto zväzky nesmú prekážať učeníctvu. Takýmto spôsobom sa vyjadruje veľkosť hodnoty učeníctva.
To, že tu ide naozaj o náročnú požiadavku je potvrdené vo v. 38: „Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden“. Kríž je pre evanjelium symbolom sebazáporu, ktorý však v konečnom dôsledku prináša pravý život ako to hovorí aj v. 39, a aj Ježišov samotný život. V súvislosti s predchádzajúcimi veršami sa dá vidieť, že týmto krížom, ktorý treba niesť, ale ktorý nakoniec prinesie pravý život je toto nadradenie učeníctva nad rodinnými putami. Ježiš vie, že takéto nadradenie nie ľahké, preto ho prirovnáva k neseniu kríža. V nesení tohto kríža sa učeník podobá samotnému Ježišovi (porov. Mt 12,46-50). Vyjadrenie o kríži má svoju špecifickú dynamiku. Zatiaľ čo sa tu dá vnímať v metaforickom zmysle slova, pre verného Ježišovho učeníka môže nabrať význam až doslovný, v úplnom darovaní svojho života, tak ako sa to stalo aj v Ježišovom prípade.
Nasledujúce verše, ktoré sa zaoberajú témou odmeny za prijatie Ježišových učeníkov, pokračujú zároveň aj v téme zdôraznenia veľkosti učeníctva. Kto prijíma učeníka, prijíma samého Krista (v. 41). Je možné, že Ježiš tak nadväzuje na rabínsky princíp šaliach (v hebrejčine „poslaný“, t.j. „apoštol“) známy z jeho doby, podľa ktorého poslaný bol chápaný ako plný reprezentant toho, kto ho poslal – postoj voči poslanému sa rovnal postoju voči tomu, kto ho poslal (môžeme to vidieť aj u Pavla; porov. 1 Sol 3,1-7). Ježišov učeník je teda reprezentantom samého Ježiša. Toto povedomie by malo učeníka stále hnať vpred. Zároveň je toto poverenie výsadou, ale aj veľkým záväzkom. Učeník sa musí starať, aby bol naozaj verný Ježišovi, aby tak tí, čo ho prijímajú mohli skutočne prijať Krista samého, v ktorom nájdu život. Veď učeník, ktorý je Ježišovi verný až natoľko, že je pripravený postaviť nasledovanie Ježiša nad svoje rodinné putá, nielenže nájde skutočný život pre seba, ale zároveň ho získava pre tých, ktorí ho prijímajú. Veď „kto prijme proroka ako proroka, dostane odmenu proroka“ (v. 41a) a teda, kto prijme učeníka ako učeníka, dostane odmenu učeníka (porov. v. 42) a odmena učeníka je, že nájde svoj život.