Bohoslužby


Program sv. omší a aktualít je stále priebežne aktualizovaný na tejto stránke.

V prípade spovede, zaopatrenia chorých, pohrebu volajte na číslo 0903592818




Biblické exkurzy – Šiesta veľkonočná nedeľa – Čo „potrebuje“ Ježiš od nás? Svedectvo!

Jn 13,31-35
Nasledujúce tri nedele vyberá rímsky obrad pre liturgiu slova tri úryvky z Ježišovej rozlúčkovej reči (Jn k. 13-17). Tým poukazuje na blížiaci sa sviatok Turíc. Dve nedele sa bude čítať väčšia časť 15. kapitoly, ktorá tvorí centrálnu časť reči. Predposledná nedeľa veľkonočného obdobia nám ponúkne úryvok zo záverečnej časti reči, ktorú poznáme ako „Veľkňazská modlitba“ (k. 17). Ježišovo vyhlásenie z 1. verša 15. kapitoly („Ja som pravý vinič“) poukazuje na obraz (metaforu), ktorý dominuje až do v. 8. Obrazy viniča, ratolestí, vinice a vinohradníka však v skutočnosti slúžia ako nástroje pre hlavnú tému oddielu 15,1-11, ktorý možno vyjadriť slovesom „ostávať“ (gr. μένω). Ježiš cez obrazy z vinárskeho prostredia najprv predstavuje, čo znamená „ostávať v ňom“ (15,1-5a) a potom, aké následky takéto „ostávanie“ alebo „neostávanie“ spôsobujú (15,5b-8). Čo sa týka samotného použitia obrazov z vinohradníctva, odborníci ponúkajú dve základné interpretácie. Prvou je, že Ježiš v tejto reči priamo naráža na starozákonnú tradíciu a narába s ňou na spôsob mašalu (biblický pojem označujúci starozákonný výrok, či príslovie). U rabínov to bola bežná prax. Motívy vinice bohato ponúka najmä prorocká a múdroslovná tradícia. Známe je napr. podobenstvo o vinici z Iz 5. Pri spomenutej technike si učiteľ vybral nejakú pasáž a veľmi voľne ju spracoval pre svoje aktuálne potreby. Druhá čas biblistov však tvrdí, že evanjelista nemal v úmysle takýto prístup. Podľa nich Ježiš použil obrazy z bežného života bez odkazu na Starý zákon. Každopádne, výsledkom je pôsobivé prirovnanie toho, čo znamená „ostávať“ v Ježišovi. Prvá časť našej perikopy (1-5a) prisudzuje každému svoju úlohu a postavenie vo vinici. Ježiš je vinič, učeníci ratolesti a vinohradníkom je Otec. Úlohou učeníkov v tomto vzťahu, „ostávania“ s Ježišom  je prinášať ovocie, úlohou Ježiša živiť a podporovať ratolesti (učeníkov) a úlohou Otca je tieto ratolesti čistiť resp. odrezávať z viniča. Kritériom, či niekto bude  alebo nebude „odrezaný“ , je prinášanie ovocia. Ak teda chce „ratolesť“ ostať na viniči, musí prinášať ovocie. Lenže to nedokáže sama od seba. Túto schopnosť má práve od viniča. Druhá časť úryvku (v. 5b-8) teda naznačuje, že byť ratolesťou a „ostávať“ v Ježišovi, nie je úplne to isté. Prvá časť totiž hovorila o prípade, keď ratolesť neprináša ovocie. Taká ratolesť teda neostávala v Ježišovi. („Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne.“ (15,6)) Povedané inak: nemožno byť Ježišovým učeníkom a neostávať v ňom. Takýto protichodný prístup následne u učeníka/ratolesti vyvoláva neschopnosť prinášať ovocie a následné odrezanie, uschnutie a spálenie v ohni. Slová „bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (v. 6) a „proste, o čo chcete  a splní sa vám to“ (v. 7) následne potvrdzujú nevyhnutnú aktivitu (prinášanie plodov) učeníkov (ratolestí) a ich závislosť na ostávaní v Ježišovi. Text nám teda hovorí, že „ostávanie v Ježišovi“ je omnoho dôležitejšie ako byť ratolesťou. Pre ratolesť  je to doslova životne dôležité. Čo však znamená samotné „ostávanie“? Isté vysvetlenie nájdeme až v nasledujúcej časti reči: „Ostaňte v mojej láske! … Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, … Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás.“
Milé deti, rodičia, priatelia nemôžeme zostať iba v teoretickej rovine.

Biblické exkurzy – Piata veľkonočná nedeľa – Charakterom Božej lásky je milovať do krajnosti!

Jn 13,31-35
V dnešnom krátkom úryvku, ktorý je zasadený do kontextu poslednej večere Ježiša s jeho učeníkmi sa spájajú tri témy. Prvou je „sláva“. V dvoch veršoch sa sloveso „osláviť“ používa až päť krát. Tento úryvok sa nachádza v rámci Jánovho evanjelia v tzv. „Knihe slávy“ (kapitoly 13-20). To však neznamená, že by sa téma slávy v predošlých častiach evanjelia vôbec nevyskytovala. Ide tu skôr o to, že v tejto časti, ktorá sa začína slávením poslednej večere a končí zmŕtvychvstaním, nachádza svoje naplnenie a to práve v hodine, ktorá je ďalšou charakteristickou Jánovskou témou. Istú ťažkosť v porozumení dnešných vyjadrení o oslávení môže predstavovať použitie časov: najprv Ježiš hovorí, že už je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh a hneď vzápätí povie, že ho ešte len oslávi, a že to bude čoskoro (vv. 31-32). Aj v týchto vyjadreniach môžeme vnímať jednotu s celkovým pohľadom Jánovho evanjelia, ktoré vidí udalosti Ježišovho umučenia, smrti, zmŕtvychvstania a návratu k otcovi ako jednu udalosť, ktorá sa odohráva akoby v jednom momente – v Ježišovej hodine, o ktorej evanjelium často hovorí. Táto hodina je hodinou Ježišovho oslávenia a zjednocuje všetky práve spomenuté udalosti v jednu. Druhou témou je téma Ježišovho odchodu (v. 33). V liturgii čítame len časť tohto veršu, a tak táto téma nie je veľmi dobre viditeľná, avšak môže pomôcť k lepšiemu pochopeniu témy nasledujúcej. Verš 33 v svojej celistvosti znie takto: „Deti moje, ešte chvíľku som s vami. Budete ma hľadať, ale ako som povedal Židom, aj vám teraz hovorím: Kam ja idem, tam vy prísť nemôžete.“ To, že Ježiš hovorí, že je so svojimi učeníkmi už len chvíľu, že ho budú hľadať, a že kam ide on, oni prísť nemôžu, načrtáva jeho odchod a istú neprítomnosť. Oslovenie „deti moje“ naznačuje pozadie týchto slov. Ak vnímame poslednú večeru v spojení so slávením židovskej Paschy, tak Ježiš sa týmto oslovením stavia do pozície otca predsedajúceho tejto slávnosti, ktorý mal deťom vysvetľovať zmysel slávených udalostí. Zároveň toto oslovenie dobre zodpovedá aj literárnemu žánru „testament“, ktorý bol dobre známy pre Ježišových súčasníkov z biblických aj mimobiblických textov. Pre tento žáner je typické, že otec/učiteľ vo vedomí blízkosti svojej smrti dáva dôležité ponaučenia a príkazy svojim deťom/nasledovníkom. Tou ostatnou témou je téma lásky. Opäť v rozsahu iba dvoch veršov je sloveso „milovať“ použité až štyri krát. Navyše, neustále neprestáva prekvapovať, že láska sa tu spája s prikázaním. Hovorí sa o novom prikázaní. Toto vyjadrenie a kontext poslednej večere nám umožňuje prepojiť tento text s Lukášovskou tradíciou. V Lukášovom evanjeliu sa pri poslednej večeri, keď Ježiš podáva svojim učeníkom kalich, hovorí o novej zmluve: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás“ (Lk 22,20). Siahnuť po tomto kalichu znamená pripojiť sa k tejto zmluve. Aj desať Božích prikázaní je zasadených do rámca uzavretia zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom na hore Sinaj. Zmluva teda zahŕňa prikázania. Keď nastupuje nová zmluva, prináša so sebou aj nové prikázanie. Tak ako je nová zmluva v Ježišovej krvi, teda v jeho úplnom sebadarovaní, nové prikázanie je založené na príklade jeho života: „Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (v. 34b). Posvätené eucharistické znaky, ktoré sprítomňujú uzavretie novej zmluvy v Ježišovej krvi, nevyhnutne vedú toho, kto má na nich účasť k zachovávaniu nového prikázania. Zároveň je to však prikázanie zvláštne, lebo láska nemôže byť otázkou príkazov a zákazov, ktoré sú nariadené „zhora“ a ktoré treba jednoducho plniť, ale zakladá sa na nasledovaní príkladu života toho, kto zmluvu ponúka. Navyše, to čo malo národ pod Sinajom charakterizovať ako Boží ľud bolo práve zachovávanie jeho prikázaní. Aj Ježišových učeníkov má charakterizovať jeho prikázanie: vzájomná láska medzi nimi. Toto má byť ich rozpoznávacím znakom: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (v. 35). Tu sa osvetľuje aj predošlá téma. Po Ježišovom odchode má byť jeho prítomnosť rozpoznaná v jeho učeníkoch a ich vzájomnej láske.
Milé deti, rodičia, priatelia charakter lásky sa ukazuje v zlomových chvíľach.

Biblické exkurzy – Štvrtá veľkonočná nedeľa – Načúvať správnemu hlasu je veľmi dôležité!

Jn 10,27-30
Ježišova reč z evanjeliového čítania 4. veľkonočnej nedele v roku A je časťou väčšieho celku, ktorý siaha v 10. kapitole Jánovho evanjelia až po verš 21. V tomto celku môžeme ľahko vnímať jeho štruktúru, ktorá môže pomôcť k jasnejšiemu vnímaniu zmyslu textu. Zároveň môže pomôcť porozumeniu štýlu evanjelistu, ktorý sa môže zdať mätúci. Jánovo evanjelium má svoj charakteristický spôsob obraznej reči, pretože rozvíja viacero elementov z prvej úrovne významu textu („brána“ a „pastier“) a pripisuje ich jednému elementu z druhej úrovne významu. Povedané jednoduchšie: pre evanjelistu nie je problém prirovnať Ježiša k bráne a zároveň k pastierovi, čo sa v rámci tej istej reči môže zdať nezlučiteľné, ako je dobre vidno v slovách: „Kto vchádza bránou je pastier oviec“ (v. 2). Pozornosť tejto obraznej reči je zameraná na Ježiša a nie na jej logiku. Ako vidno už zo samotnej obraznej reči, v jej centre je protiklad pastiera voči zlodejom a zbojníkom. Dôraz sa pritom dáva na príchod a na činnosť. Brána znamená legitímny príchod, preliezanie zas neoprávnené nárokovanie si. Činnosť je charakterizovaná hlasom a volaním, teda slovom – pastiera ovce nasledujú, lebo poznajú jeho hlas. Koho hlas nepoznajú, toho nenasledujú. Zároveň by sme mohli povedať, že aj tým, koho ovce poslúchajú sa ukáže, kto je ich skutočný pastier. Pastier má osobný vzťah k ovciam, lebo ich volá po mene. Tieto charakteristiky pastiera – teda, že prichádza legitímne, sám kráča pred ovcami, ony poznajú jeho hlas a on ich pozná po mene – ukazujú na motívy jeho príchodu: „aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (v. 10). Zlodej a zbojník prelieza inokade, lebo jeho motív nie je život ovciam dať, ale ho brať („aby kradol, zabíjal a ničil“, v. 10). Ježiš sa teda najprv identifikuje ako „brána“, doslovne „brána oviec“ (v. 7). To sa dá chápať ako „brána k ovciam“ (ako to je aj v našom preklade) alebo ako „brána pre ovce“. Verš 8, zdá sa, akoby potvrdzoval prvú možnosť, verš 9 zasa tú druhú. Ježiš nie len sám vchádza bránou, teda bez úmyslu zlodeja, ktorého charakterizuje preliezanie inokade, ale je aj sám „bránou“. To, že je „bránou k ovciam“ znamená, že jeho prístup k ovciam sa stáva modelom prístupu k človeku, ktorý mu chce dať život v plnosti. Zároveň, Ježiš je „bránou pre ovce“, aby každý, kto chce nájsť život v plnosti vedel kde ho nájde (a kto by taký život nechcel?). Ovce tak symbolizujú človeka, samozrejme bez toho aby sa chcel človek prirovnať k ovci – v centre je obraz „brány“ a „pastiera“ vo vzťahu k ovciam. Ježišov postoj je v protiklade k tým, ktorí prišli pred ním. (Nejde tu o patriarchov, Mojžiša, alebo prorokov – tí sú v Jánovom evanjeliu vykresľovaní pozitívne.) O koho sa tu jedná nám pomôže pochopiť širší kontext tejto state. Ježišove slová o „bráne“ a „pastierovi“ priamo nadväzujú na jeho slová farizejom po uzdravení slepého od narodenia (Jn 9). Oni sa pýtajú Ježiša, či sú aj oni slepí, na čo on odpovedá: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: ,Vidíme.’ A tak váš hriech ostáva“ (Jn 9,41). Farizeji sa predstavovali ako tí, ktorí vidia, teda ako tí, ktorí skutočne poznajú pravdu o Bohu, a ktorí sú autentickými vykladačmi jeho slov a zákonov. V čase písania Jánovho evanjelia, farizeji boli jediná skupina, ktorá prežila zničenie chrámu v r. 70 po Kr., a boli tak hlavnou skupinou, ktorá bola nositeľom židovskej tradície, a s ktorou najviac bolo konfrontované aj mladé kresťanské spoločenstvo. Ježišove slová o tých, ktorí prišli pred ním sú tak adresované práve im a tvrdým spôsobom odhaľujú, aké efekty na človeka má obraz Boha, ktorý prezentujú oni. V opozícii k nim teda stojí Ježiš, ktorý otvára človeku oči, aby v ňom videl pravý obraz Boha, Otca, ktorý mu dáva život v plnosti. Slová dnešného evanjelia sú tak zároveň dôležité pre kresťanské spoločenstvo, aby sa nikdy neprestalo pýtať, či obraz Boha, ktorý zvestuje človeku je zhodný s tým Ježišovým. Základným rozlišovaním je, či prináša človeku život v plnosti.
Milé deti, rodičia, priatelia „zlodej“ je dnes inteligetný. Dávajme pozor, komu otvoríme dvere!

Biblické exkurzy – Tretia veľkonočná nedeľa – Je „milovať“ viac ako „mať rád“?!

Jn 21,1-19
Tri postavy nám jasne vystupujú do popredia v úryvku evanjelia Tretej veľkonočnej nedele zo záverečnej kapitoly Jánovho evanjelia (Jn 21,1-19): Ježiš, Peter a milovaný učeník. V centre pozornosti sú vzájomné vzťahy týchto postáv, a kapitola sa vyjadruje, mohli by sme povedať, k prerozdeleniu rolí najmä tých dvoch učeníkov. Kým v predchádzajúcich kapitolách to bol milovaný učeník, ktorý bol v centre pozornosti ako ten, ktorý má reprezentovať Ježiša, a okolo ktorého sa vytvára nová komunita („Žena, hľa tvoj syn!“ Jn 19,26), a ktorý je garantom svedectva o Ježišovi („Ten, čo to videl, vydal o tom svedectvo…“ Jn 19,35), v tejto záverečnej kapitole sa pozornosť presúva na Petra. On je ten, ktorý prichádza s iniciatívou ísť loviť ryby, ostatní ho nasledujú. Aj keď je to práve milovaný učeník, ktorý Petra upozorní na Ježišovu prítomnosť, Peter prejavuje väčšiu vášeň voči svojmu majstrovi tým, že sa hádže do vody a nestačí mu len prísť loďkou spolu s ostatnými. Ďalej, je to práve Peter, ktorý reaguje na Ježišovu výzvu pri spoločnom „stolovaní“ priniesť niečo z čerstvého úlovku. A potom sme svedkami pôsobivého dialógu medzi Ježišom a Petrom. Už samotný rybolov predznamenáva podstatu neskoršieho dialógu medzi Ježišom a Petrom. Peter, spolu s ostatnými učeníkmi, je neúspešný pri aktivite z vlastnej iniciatívy. Tento prvý rybolov sa odohráva v noci, ktorá má pre Jánovo evanjelium zvlášť symbolický význam vzdialenia sa od Boha: treba robiť Božie skutky kým je deň, lebo keď príde noc, nebude možné viac konať (Jn 9,4), a keď Judáš vyjde z večeradla a ide vydať Ježiša, evanjelista poznamená, že bola noc (Jn 13,30). Rybolov bude úspešný jedine za svetla a na Ježišov povel. Aj to, že je to práve Peter, ktorý vytiahne z jazera sieť plnú rýb, má symbolický význam. Rybolov má v tradícii evanjelií symboliku misijného poslania učeníkov. V ďalšom vývoji kapitoly bude zverená úloha viesť túto misiu Petrovi. Evanjelista viackrát nástojí na fakte, že rýb bolo mnoho, čo naznačuje univerzalitu poslania, a fakt, že hoci ich bolo toľko, sieť sa neroztrhla zas poukazuje na jednotu spoločenstva, ktoré sa bude nazývať „cirkev“. Dej sa potom ešte viac zúži okolo Petra. Evanjelista nám dovolí byť svedkami rozhovoru medzi Ježišom a Petrom, ktorý má vysoko súkromný až intímny charakter, ale zároveň bude mať veľký význam pre a vplyv na život celej, nie len Jánovskej, komunity. Hneď prvá Ježišova otázka je však nejasná. Ona totiž môže znamenať: „Miluješ ma viac ako ma títo milujú?“ alebo: „Miluješ ma viac ako miluješ týchto?“ alebo dokonca: „Miluješ ma viac ako miluješ tieto veci (teda rybolov, svoj starý spôsob života)?“ Keďže sa pozornosť sústreďuje na osobitné poslanie zverené Petrovi, zdá sa, že prvý význam je najpravdepodobnejší, aj keď každý z nich stojí za uváženie. Ďalším zaujímavým bodom tohto dialógu je zmena slovesa „milovať“ (ἀγαπάω)  na „mať rád“ (φιλέω). V priebehu exegézy sa veľa nadebatovalo či má takáto zmena nejaký osobitný význam, alebo tu jednoducho ide len o synonymické použitie. Prvá možnosť je veľmi lákavá. V takom prípade by sa v tejto zmene dalo vidieť Petrovu pokoru a uvedomovanie si nedostatočnosti svojej lásky voči Ježišovi na jednej strane a na strane druhej Ježišovo zostúpenie s požiadavkou lásky na úroveň, ktorej je Peter nateraz schopný. Niekoľko faktorov však hovorí skôr za to, že táto zmena nemá osobitný význam. V priebehu Jánovho evanjelia sa totiž obidve slovesá používajú s rovnakým významom. Azda najvýrečnejším príkladom v tomto ohľade sú Ježišove slová učeníkom: „Veď sám Otec vás miluje (φιλέω), lebo vy ste milovali (φιλέω) mňa a uverili ste, že som vyšiel od Boha“ (16,27). Sloveso φιλέω sa tak používa aj na vyjadrenie Otcovej lásky. Taktiež vo výraze „učeník, ktorého Ježiš miloval“ sa na jednom mieste použije sloveso ἀγαπάω (13,23) a na inom φιλέω (20,2).Tu by sme mohli namietať, že, keďže 21. kapitola bola veľmi pravdepodobne dodaná k pôvodnému Evanjeliu neskôr, autor tejto časti už rozdiel medzi slovesami robiť môže. Avšak v rámci samotného dialógu pozorujeme ďalšie zmeny v slovách podobného významu, ktoré, nezdá sa, že by mali nejaký osobitný význam. Pre sloveso „pásť“ sa používajú dva rozličné výrazy (tu už slovenský preklad rozdiel nezachováva) a vidíme aj zmenu z „baránkov“ na „ovce“. Teda aj zmena z „milovať“ (ἀγαπάω) na „mať rád“ (φιλέω) je, zdá sa, skôr štylistickou zmenou. Ide tu teda najpravdepodobnejšie o to, čo už opísal sv. Augustín, že Peter trojitým vyznaním lásky obnovuje svoj vzťah ku Kristovi po tom, čo ho tri razy zaprel, aby, ako hovorí práve Augustín, neprevládal strach nad láskou.Ježiš poveruje Petra pásť svoje stádo po jeho vlastnej skúsenosti so zapretím, aby si uvedomoval, že táto úloha sa nezakladá na jeho zásluhách, ale na milosti odpúšťajúceho Pána. „Jediná podmienka, ktorá je mu daná na vykonávanie tejto úlohy je nepodmienečná láska ku Kristovi. Len ten, kto miluje Krista bez hraníc môže viesť komunitu veriacich“.Keď sme sa v priebehu kapitoly, ale aj celého Evanjelia stretávali s „učeníkom, ktorého Ježiš miloval“, teraz máme pred sebou Petra, „učeníka, ktorý miloval Ježiša“. A tak nie je to viac len milovaný učeník, kto má „monopol“ na lásku k Ježišovi (Zumstein). Láska, ktorá bola základom osobitného vzťahu Ježiša s milovaným učeníkom, musí byť základom vzťahu k Ježišovi aj u Petra, ktorý dostal úlohu viesť spoločenstvo učeníkov, a teda nemá byť rozpor medzi inštitúciou a charizmou.
Milé deti, rodičia, priatelia rybolov bude úspešný jedine za svetla a na Ježišov povel.

Biblické exkurzy – Nedeľa Božieho milosrdenstva – Ježiš sa neunaví dávať šancu stretnúť sa aj tomu, kto minule chýbal!

Jn 20,19-13
K nedeli, ktorá nasleduje po veľkej noci, v katolíckej liturgii patrí vždy Jánova pasáž o neveriacom Tomášovi. Ide vlastne o diptych zjavenia zmŕtvychvstalého apoštolom. Hlavný rozdiel je v prítomnosti spomínaného Tomáša. Prvýkrát chýba, po druhýkrát je už prítomný. Liturgické použitie však nespočíva na osobe apoštola, ale na časovom údaji. Keď sa Ježiš druhýkrát zjavuje spomína sa, že sa tak stalo „o osem dní“ (v. 26). To tradícii dalo podnet na slávenie tkzv. oktávy. Ide o to, že sviatok sa slávi osem dní, čiže samotný deň plus sedem. V súčasnosti sa to okrem Veľkej noci týka aj Vianoc a to na základe údaju o Ježišovej obriezke (Lk 2,21 porov. Gn 21,4). Ôsmy deň má samozrejme paralely aj v iných textoch Písma. Ak sa však sústredíme iba na spomínaný text, s tým, že časový údaj niektoré preklady uvádzajú jednoducho ako „o týždeň“, tak nám vychádzajú minimálne tieto tri významy. Časový odstup v prvom rade tvorí funkciu budovať napätie.  Medzi prvým zjavením, kde nebol Tomáš prítomný a tým potvrdzujúcim prebehol značný čas. To dodáva priestor na oznámenie zjavenia, nedôveru, konflikt a samotné očakávanie. Z pohľadu Tomáša išlo zjavne o čas pre trpezlivosť. Ježiš sa nezjavil druhýkrát hneď. Dáva čas spracovať udalosť pre apoštolov. Zároveň ide o čas, kedy musí Tomáš bojovať so svojimi predstavami a vrodenou ľudskou pochybovačnosťou.Druhý význam je zo strany Ježiša. Sedem dní nevymysleli kresťania. Sedemdňový kolobeh týždňov bol zakotvený už u židov. Jeho druhé zjavenie tak odkazuje na akúsi pravidelnosť. A pravidelnosť zase na Ježišovu ochotu vyjsť v ústrety. Je otázne, či Tomášova prvá neprítomnosť bola jeho vina. Proti jeho absencii však Ježiš dáva novú šancu. V symbole ôsmeho dňa tak vidíme podobne ako v cykle týždňov neustálu možnosť. Ježiš sa neunaví dávať šancu stretnúť sa aj tomu, kto minule chýbal. Je v tom pravidelný, teda vytrvalý.asný odkaz na židovský cyklus však v evanjeliu nachádza aj jasnú zmenu. Vrcholom každého židovského týždňa totiž bol sabat. Ježiš však vstal „prvého dňa v týždni“ (Jn 20,1). Deň po sabate. A to vytvára tretí význam. Ježiš svojim opätovným príchodom poukazuje na to, čo sa stalo sedem dní predtým. Prvotní čitatelia evanjelia, ako aj tí dnes nachádzajú narážku na udalosť zmŕtvychvstania, ako aj na opakované slávenie tejto udalosti známej ako Deň Pána, čiže nedeľa. Ježiš, ako aj kresťanská tradícia, tak zdôrazňujú, že zakotvenie dobrej zvesti má byť vo veľkonočných udalostiach a ich každotýždenné opakovanie má toto vedomie značne zosilňovať.
Milé deti, rodičia, priatelia naučme sa byť prítomní tam, kde ide o Božie záležitosti.

Biblické exkurzy – Kvetná nedeľa – Prejsť hanbou ako Peter!

Lk 22,14-23,56
Keď Peter trikrát zapiera Ježiša: „Stratil všetko. Stratil svoju lásku.“ A keď sa jeho pohľad stretne s Pánovým, zaplače: „Lukášovo evanjelium hovorí: «Peter horko zaplakal.» To nadšenie nasledovať Ježiša sa zmenilo na plač, pretože zhrešil: zaprel Ježiša. Tento pohľad mení Petrovo srdce viac ako ten predtým. Prvou zmenou je zmena mena a tiež povolania. Tento druhý pohľad je pohľadom, ktorý mení srdce a je to zmena konverziou k láske.“ Potom je to pohľad stretnutia po vzkriesení, pokračoval Svätý Otec. „Vieme, že Ježiš stretol Petra, ako hovorí evanjelium, ale nevieme, čo si povedali.“ Pohľad z dnešného evanjelia je tretím pohľadom: tento pohľad je potvrdením misie, ale aj pohľadom, v ktorom Ježiš žiada potvrdenie Petrovej lásky. Trikrát Pán žiada od Petra „prejav jeho lásky“ a posiela ho pásť jeho ovce. Po tretej otázke Peter „zostáva zarmútený, takmer plače“: „Skľúčený, pretože tretíkrát sa ho pýta: «Miluješ ma?» A hovorí mu: «Pane, ale veď ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujem.» Ježiš odpovedá: «Pas moje ovce». Toto je tretí pohľad, pohľad misie. Prvý je pohľad voľby s nadšením nasledovať Ježiša, druhý je pohľad pokánia vo chvíli toho ťažkého hriechu zapretia Ježiša, tretí pohľad je pohľad misie, poslania: «Pas moje baránky»; «Pas moje ovce»; «Pas moje ovce».“ Ale nekončí sa tam, dodal pápež. „Ježiš ide ďalej“ a Petrovi hovorí: „Ty robíš toto všetko z lásky, a čo potom? Budeš korunovaný za kráľa? Nie“. Ježiš hovorí Petrovi, že ho bude nasledovať cestou kríža: „Môžeme si tiež pomyslieť: aký je dnes Ježišov pohľad na mňa? Ako sa na mňa pozerá Ježiš? S výzvou? S odpustením? S poslaním? Ale na ceste, ktorou prešiel, je každý z nás pod pohľadom Ježiša. On sa vždy na nás pozerá s láskou. Žiada od nás niečo, odpúšťa nám niečo a dáva nám misiu. Teraz Ježiš príde na oltár. Každý z nás nech si pomyslí: ‚Pane, si tu medzi nami. Upri svoj pohľad na mňa a povedz mi, čo mám robiť; ako mám plakať nad mojimi chybami, mojimi hriechmi; aká má byť odvaha, s ktorou mám ísť ďalej po ceste, ktorou si prešiel ako prvý.“
Milé deti, rodičia, priatelia v dnešný deň nám urobí dobre znovu si prečítať tento dialóg s Pánom a uvažovať nad pohľadom Ježiša na mňa.

Biblické exkurzy – Piata pôstna nedeľa – Milosrdenstvo spôsobuje vypadávanie kameňov z rúk!

Jn 8,1-11
Keď by sme čítajúc Jánovo evanjelium vynechali príbeh o cudzoložnici, z hľadiska nadväznosti textu by nám vôbec nechýbal. A skutočne mnohé zachované rukopisy Jánovho evanjelia tento príbeh neobsahujú. V niektorých je umiestnený do Lukášovho evanjelia a keď sa naň pozrieme bližšie tak trochu viac by pasoval práve tam. Nič to však nemení na jeho obsahu. Pre prvotnú cirkev to bol tak dôležitý text, že si našiel svoje miesto v jednom z dvoch apoštolských evanjelií – v Jánovom. Jedným z dôvodov je aj to, že v príbehu o cudzoložnici je Ježiš v pozícii sudcu, ktorý má spravodlivo rozsúdiť a teda podľa Mojžišovho zákona odsúdiť cudzoložnicu na smrť. Pozícia sudcu je v Jánovom evanjeliu Ježišovi vlastná. Hovorí o sebe že súdi spravodlivo, že mu Otec odovzdal moc súdiť (Jn 5,27) a hneď v ôsmej kapitole hovorí svojim oponentom: „Mám o vás veľa čo povedať a súdiť. Ale ten, ktorý ma poslal, je pravdivý, a ja hovorím svetu to, čo som počul od neho.“ (Jn 8,26). Ježiš ako sudca však nevysluhuje slepú spravodlivosť, ale jeho súd je zjavením pravdy.
Preto aj v príbehu o cudzoložnici je stredobodom odhalenie pravdy. Podľa Mojžišovho zákona musí byť cudzoložnica potrestaná smrťou. Tento právnicky uzáver je posunutý do morálnej roviny Ježišovým obvinením zhromaždených. Nikto z nich nie je bez hriechu, teda každý si zasluhuje trest a nemá šancu byť sudcom. Jediným sudcom v epizóde ostáva Ježiš. Sila jeho obvinenia prítomných vedie k tomu, že pred týmto sudcom utekajú, pričom paradoxne pred ním zotrvá len obvinená žena. Ona jediná ľutuje a dostáva sa jej od sudcu Ježiša odpustenia. Ostatní odchádzajú od sudcu bez odpustenia, pretože zjavenie pravdy o nich samých ich na rozdiel od ženy od Ježiša vzdialilo. Zaujímavé je, že ani oni ženu neodsúdili. Prešla tak úspešne dvomi súdmi a dostala novú šancu. Každé stretnutie Ježiša s človekom, ktorý vie prijať pravdu o sebe končí novou šancou na život.
Milé deti, rodičia, priatelia, hovoriť pravdu o sebe je umenie.

Biblické exkurzy – Štvrtá pôstna nedeľa – Každý z nás je svojím spôsobom márnotratným synom!

Lk 15,11-31
Určite každý pozná dojemný príbeh o márnotratnom synovi, ktorý vedený vidinou lepšieho života, odchádza z bezpečia otcovho domu aby sa neskôr vrátil k otcovi a poznal nehu jeho náruče. Aj keď príbeh je veľmi bohatý na rozjímanie , úlohou ikony nie je prerozprávanie jeho jednotlivých častí, ale skôr zatiahnutie človeka na hlbinu, prostredníctvom symbolov – jazykom kresťanského umenia. Najdominantneším prvkom ikony sú na pozadí vznešené, pestrofarebné budovy, ktoré symbolizujú dom Otca. Dom Otca je nie len krásny, ale aj veľký. “V dome môjho Otca je veľa príbytkov. Keby tak nebolo povedal by som vám. Lebo idem vám pripraviť miesto.“ (Jan 14, 2-3) Pestrosť domu symbolizuje rôznorodosť a pozvanie naozaj pre všetkých. Tri veže symbolizujú život nerozdielnej Božej Trojice, na ktorej majú obyvatelia domu plnú účasť. Plachty prehodené cez budovu sú symbolom, že sa dej odohráva v uzatvorenom priestore, vo vnútri domu. Vlastne iba jedna časť ikony, tá v ktorej Otec čaká na svoje dieťa. Sediaca poloha Otca vyjadruje vládu, ale zároveň aj určitú bezmocnosť rešpektujúc slobodu každého človeka. Jeho zlatý plášť poukazuje na Božstvo. Zatiaľ čo vo vrchnej časti ikony je otec do Božstva zahalený celý, v spodnej časti ikony kde vychádza v ústrety svojmu synovi, je jeho plášť trocha odhrnutý pripomínajúc nám slová písma : „ On hoci bol Božej prirodzenosti, nepovažoval za nezrieknuteľné dobro svoju rovnosť s Bohom, ale sa zobliekol(zo svojej božskej hodnosti) a prijal na seba prirodzenosť sluhu, stanúc sa podobný ľuďom“(Filipanom 2, 6). Táto pokora Boha je symbolicky zobrazená aj tým, že Otec na rozdiel od syna nemá na nohách obuv. Boh Otec nás teda čaká vo svojom dome, ale nie pasívnym spôsobom, ale aktívnym, prichádzajúc k nám v osobe Ježiša Krista: “Kto mňa vidí ,vidí aj Otca“ (Ján 14, 9). Niektoré ikonopisecké školy pripisujú fialovú farbu Bohu Otcovi. Márnotratný syn je oblečený do farby Otcovho domu. Inými slovami, opäť je domácim, patrí Otcovi, je Jeho. Boh nás oblieka do svojej dôstojnosti. Avšak túto dôstojnosť človek hriechom stratil. Dôstojnosť človeka spočívala a spočíva v tom, že je nositeľom Božej slávy. Človek oslavujúc Boha , uvedomuje si svoju vlastnú dôstojnosť. V liturgii fialová farba predstavuje aj adventné obdobie. Tento čas očakávania, čas stretnutia aj toho eschatologického, je do ikony hlboko vpísaný. Pohľad čakajúceho Otca je obrátený k vysokej hore. Touto horou je hora naších istôt, z ktorých musíme zostúpiť. Cesta ku Otcovmu domu nie je ani tak cestou výstupu ako skôr zostupu. Ako márnotratný syn potrebujeme často sami prežiť biedu, ťažkosti, bolesť ,opustenosť a bezradnosť, len preto, aby sme spoznali vo svojom živote elementárnu pravdu, že “ bez neho nemôžeme nič urobiť. „ Samotné stretnutie Otca so svojím dieťaťom je vrcholom a akýmsi vyústením celého príbehu. Stvoriteľ sa stretá so svojím stvorením, Boh objíma človeka, beží mu v ústrety plný radosti. Človek nachádza istotu a zmysel svojho života. V objatí Boha nadobúdame istotu, že ani prítomnosť ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška ani hĺbka ani nijaké iné stvorenie nebude nás môcť odlúčiť od lásky Božej (Rim 8, 38-39). Oči oboch sa stretajú a sú pre nás predobrazom prísľubu, že raz Boha uvidíme z tváre do tváre. Prameň na ľavej strane ikony je symbolom večného života a spásy. Je zároveň pozvánkou pre každého z nás : „ Ak je niekto smädný, nech príde ku mne a nech pije. A z vnútra toho, kto uverí vo mne, potečú rieky živej vody“( Ján 7,37).
Milé deti, rodičia, priatelia, každý z nás putuje k pravde svojej existencie, a teda „domov“ ako márnotratný syn.

Biblické exkurzy – Tretia pôstna nedeľa – Efektívna príčina celej zmeny Samaritánky? Úprimnosť!

Jn 4, 4-42
Stretnutie Ježiša so Samaritánkou je zaujímavé tým, že Ježiš vedie dialóg tak, aby sa dostali k podstate. Od zaujímavých, ale predsa povrchných vecí, k najdôležitejším. Začína obyčajným smädom, vodou. Daj sa mi napiť (v.7) až prejdú k osobnému životu ženy (zavolaj svojho muža, v 16-18) a k správnemu vzťahu k Transcendentnu, k samotnej osobe Boha (vy hovoríte, že Jeruzalem je miesto, kde sa treba klaňať….praví ctitelia sa klaňajú v duchu a v pravde, v. 19-24). A posledným krokom tohto dialógu je zjavenie pravej Ježišovej identity: Ja som to. A život ženy sa zmenil: žena nechala svoj dźbán a šla do mesta a hovorila ľuďom:…povedal mi všetko, čo som porobila….nebude to Mesiáš? (v 29.) Čo je efektívna príčina celej zmeny? Inými slovami, čo je najdôležitejší postoj, ktorý umožnil žene bytostne zakúsiť nielen pravdu o vonkajšom svete (vzťah k Bohu, pravá úcta, túžby človeka – daj mi takú vodu, aby som sem nemusela chodiť), ale aj zmenu jej osobného života, keď sa vráti do mesta a otvorene so všetkými hovorí? Žena totiž ide po vodu okolo obeda (v.6), keď je najväčšia horúčava a vtedy na Blízkom východe nikto po vodu nechodí. Všetci sú utiahnutí v chládku a odpočívajú, lebo do práce sa dali už za svitania, po 4tej hodine rannej. Žena ide po vodu práve na obed, lebo sa hanbí. Nechce, aby ju niekto stretol. Zrejme sa veľmi ani nestýkala s obyvateľmi mesta, ktorí ňou museli pohŕdať kvôli jej spôsobu života (mala si piatich mužov a ani tento nie je tvoj muž….vidím, Pane, že si prorok – t.j. vidiaci do podstaty veci. Toto je zmysel hebrejského nabi´  – prorok; vv. 17-19). Bola prostitútkou? Ľahkovážnou ženou? Manipulátorkou, ktorá sa zbavila svojich predchádzajúcich mužov potom, čo dosiahla majetok? V každom prípade musela byť verejná hriešnica, ktorá sa dostala na okraj spoločenských zvyklostí. Bola odpadom pre ostatných. Pohŕdali ňou. Čo teda spôsobilo túto zmenu? Zo strany ženy jej úprimnosť. Rozprávala úprimne s Ježišom. Nielen o veciach “praktických” – ty chceš vodu odo mňa?, daj mi takú vodu, aby som sem nemusela, “spoločensko-náboženských” – vy hovoríte v Jeruzaleme je to miesto…, ale aj a predovšetkým “osobných” – zavolaj muža – nemám muža, nebude to Mesiáš, povedal mi všetko, čo som porobila. Úprimnosť je bránou, ktorá dovoľuje Ježišovi vstúpiť do môjho života. Ináč to bude stále o vzdialenosti medzi mnou a Ním. Počujem o ňom hovoriť, čítam o ňom, viem o ňom….ale nepoznám ho skúsenostne, ja osobne. Toto je obrovské bremeno mnohých kresťanov: nepoznajú osobne Ježiša. Nemajú s ním skúsenosť. Bez úprimnosti to nejde. A Ježiš? Z Ježišovej strany je to jeho záujem o túto ženou, ktorou všetci pohŕdajú. Ide mu o jej ozajstné a trvalé šťastie! Aká silná zmena!  Ona, označená pečaťou hanby, ktorej sa vyhýbajú, ktorú neradi vidia vo vlastnej spoločnosti, zrazu sa postaví pred všetkých a otvorene hovorí o sebe a o zmene. Niekedy si ani neuvedomujeme aká to obrovská sila, keď sa dokáže niekto verejne priznať k vlastným chybám. Väčšinou vidíme ospravedlňovanie, výčitky, útoky alebo aspoň poukazovanie na zodpovednosť iných. Seba ospravedlňovanie. Výsadou veľkých ľudí bola a vždy bude schopnosť niesť zodpovednosť, priznať chybu a úprimnosť. V ženinom postoji možno čítať aj obrovskú vnútornú silu a radosť, ktorá prekoná hanbu. Ježiš má stále o každého záujem. Aj o mňa. Aká bude moja odpoveď? Osobná a úprimná?  Úprimnosť prináša nielen odpustenie a novú šancu, ale aj radosť, uzdravenie a silu ísť ďalej. Každý z nás má možnosť urobiť tento krok Samaritánky! Koniec koncov sviatosť zmierenia (alebo veľmi škaredo a právnicky formulované sv. spoveď)  je tajomným stretnutím človeka a Boha v úprimnosti.
Milé deti, rodičia, priatelia, úprimnosť sa cení stále.

Biblické exkurzy – Druhá pôstna nedeľa – Sme povolaní zakúsiť stretnutie s Kristom!

Lk 9, 28-36
Udalosť Premenenie Pána sa nachádza vo všetkých troch synoptických evanjeliách. Hoci ide o veľmi známe rozprávanie, jej presný význam, historická autenticita a chronológia v rámci textu robí dodnes viacerým odborníkom ťažkosti. K pochopeniu nám môže pomôcť fakt, že „premenenie“ všetky opisy zaraďujú za inú známu scénu. V nej sa Ježiš pýta svojich učeníkov na svoju osobu. Najprv si od nich žiada informáciu o názore ľudí a potom o ich vlastnom. Iniciatívu v druhej odpovedi prevezme apoštol Peter, ktorý vyzná, že Ježiša pokladá za „ Božieho (Lk 9, 20) Mesiáša (Mk 8, 29), Syna živého Boha (Mt 16,16).“ Táto identifikácia sa však už čoskoro ukáže ako nedostatočná a nepochopená. Ježiš ju totiž dopĺňa predpoveďou o svojom budúcom utrpení a smrti. To sa však už Petrovi nepáči,  a preto proti tomuto obrazu protestuje. Ježiš ho však „schladí“ tvrdým pokarhaním. Na základe toho sa dá na „premenenie“ pozerať  ako na Ježišovu snahu bližšie ukázať a tým aj vysvetliť pravú podstatu toho, kým On je. Z povahy, ako udalosť „premenenia“ prebiehala, sa dá usúdiť, že ňou Ježiš odstránil prvky, ktoré sa týkali očakávania na príchod „ľudského mesiáša“, ktorý vyslobodí Izraelitov spod nadvlády cudzej mocnosti a nastolí definitívny nábožensko-politický „režim“ v krajine a na celom svete. Ježiš vyviedol  „na vysoký vrch do samoty“ Petra, Jakuba a Jána. „Tam sa pred nimi premenil“ (Mt 17, 1-2). Opis tohto mystického zážitku obsahuje obrazy typické pre apokalyptickú literatúru. Vo Svätom Písme je tento literárny žáner zastúpený hlavne knihami Daniel a Zjavenie. Je pritom známe, že apokalyptika svojimi opismi nechce vyjadriť presnú skutočnosť. Posolstvo zakódované do fantastických a nadprirodzených obrazov nám naopak poukazuje na neschopnosť človeka ľudským jazykom do bodky vystihnúť niečo, čo ho presahuje. O to viac to platí pre evanjeliovú pasáž o premenení. Autor (svedok) si vypomáha obrazmi, ktoré poznal zo Starého zákona. Tvár žiariaca „sťa slnko“ poukazuje na bázeň pred Bohom. Ľudské oči nie sú uschopnené na priame hľadenie do slnka. Podobne musia „sklopiť zrak“ pred premeneným Ježišom aj apoštoli. Odev biely „ako svetlo“ (porov. Mt 17, 2) hovorí nielen o čistote, ale aj o Božej blízkosti. Podľa starozákonného myslenia sa k Bohu nemohlo priblížiť nič nečisté (obeta). Za takého sa spravidla pokladal  každý človek. Za dôsledok priameho kontaktu s Bohom sa  pokladala smrť. Ježiš je týmito obrazmi predstavený ako ten, komu sa má preukazovať božská úcta, a ktorý sa nachádza v Božej blízkosti. Oproti starozákonným opisom však badáme aj dva rozdiely. Svedkovia tohto zjavenie nehľadia na kohosi „ako Syna človeka“ (Dan 7, 13). Vedia, že pred nimi stojí ten istý Ježiš, ktorého poznajú. Toto „premenenie“  u nich ďalej nevzbudzuje hrôzu (porov. Dan 7, 28; 10, 7) ale pokoj a radosť vyjadrené zvolaním: „Pane, dobre je nám tu.“ (Mt 17, 4).
Milé deti, rodičia, priatelia, máme byť lampášikmi evanjelia pre druhých.

Biblické exkurzy – Prvá pôstna nedeľa – Ježiš uvažuje podľa Božej logiky, ktorá je logikou delenia sa!

Lk 4, 1-13
Všetky tri synoptické evanjeliá obsahujú tento príbeh o Ježišovom pobyte na púšti a dávajú ho na začiatok Ježišovho verejného účinkovania, hneď po Ježišovom krste v Jordáne. Lukáš medzi tieto state ešte vkladá Ježišov rodokmeň. Jánovo evanjelium takúto epizódu o Ježišovom pokúšaní vôbec nepozná. Marek je zas veľmi stručný. Nehovorí o žiadnych detailoch pokúšania. Povie len, že Ježiš bol na púšti štyridsať dní a satan ho pokúšal, bol medzi divou zverou a anjeli mu posluhovali (Mk 1,12-13). Matúš a Lukáš majú známe tri pokúšania, avšak v inom poradí. Lukáš kladie pokušenie spojené s Jeruzalemom a chrámom na koniec, kdežto u Matúša je na druhom mieste. Ako uvidíme, Lukáš má na to pravdepodobne svoj dôvod. U Lukáša je prepojenie s udalosťou krstu zvlášť viditeľné. Pri krste v Jordáne na Ježiša zostúpi Duch Svätý a pokúšanie na púšti sa začína slovami: „Ježiš sa vrátil od Jordánu plný Ducha Svätého“ (Lk 4,1). Pri krste zaznel z neba hlas: „Ty si môj milovaný Syn…“ (Lk 3,22) a pri pokúšaní sa dva z troch prípadov týkajú práve Ježišovho synovstva: „Ak si Boží Syn…“ (Lk 4,3.9). Apropo, to pokúšanie: V Lk 4,2 text hovorí, že Ježiš: „bol pokúšaný diablom“. Gréčtina, tak ako hebrejčina, nerozlišuje medzi skúšaním a pokúšaním. Grécke sloveso πειράζω (peirazo), ktoré sa tu používa, znamená „skúšať niečo“, „pokúšať sa o niečo“, „skúmať“, „podrobovať skúške“, a v špecifickom význame aj „pokúšať“, „zvádzať“. V Starom zákone je to však predovšetkým Boh, ktorý skúša. Skúša napríklad Abraháma v stati o zviazaní Izáka (Gn 22,1; v gréckom preklade Starého zákona je tu použité sloveso πειράζω). Na púšti, keď má ľud hlad, Boh im dáva mannu, ktorú si majú zbierať len na deň. A Boh tu hovorí: „Týmto ho chcem podrobiť skúške (opäť sloveso πειράζω) či bude kráčať podľa môjho zákona alebo nie“ (Ex 16,4c). Kniha Deuteronómium zhŕňa túto skúsenosť ľudu na púšti takto: „A rozpamätúvaj sa na celú cestu, po ktorej ťa Pán, tvoj Boh, vodil štyridsať rokov na púšti, aby ťa pokoril, vyskúšal (ἐκπειράζω/ekpeirázo) a zvedel, čo je v tvojom srdci, či budeš zachovávať jeho príkazy, alebo nie. Pokoril ťa a dal ti hladovať; potom ťa kŕmil mannou, ktorú si nepoznal ani ty, ani tvoji otcovia, aby ti ukázal, že človek nežije len z chleba, ale že človek môže byť živý zo všetkého, čo vychádza z Božích úst“ (Dt 8,2-3). Tu vidíme ďalšiu podobnosť s dnešným evanjeliom. Boh vodí ľud štyridsať rokov po púšti – Duch vodí Ježiša štyridsať dní po púšti. Boh ľud skúšal hladom – Ježišovo najväčšie pokúšanie prichádza, keď vyhladne. Ježiš zaháňa prvé pokušenie citátom z tejto state. Pri putovaní púšťou to bol Boh, ktorý vyriešil hlad ľudu. Tu je Ježiš pokúšaný, aby sa nespoliehal na Otcovu pomoc, na svoje synovstvo, ale aby vyriešil svoj hlad sám, aby sa v svojej núdzi postaral sám o seba.Prejdime hneď k tretiemu pokušeniu, keďže sa tiež vyslovene týka Ježišovho synovstva a odohráva sa v Jeruzaleme. Lukáš pravdepodobne preto kladie toto pokušenie na záver, lebo je úzko spojené so záverom Ježišovho života, ktorý sa má odohrať tiež v Jeruzaleme. Ako vhodne poznamenáva J. Nolland ide tu o súkromný dialóg medzi Ježišom a Diablom a teda netreba v tomto prípade vidieť pokušenie v zmysle akéhosi predstavenia pred davom, aby bol ním Ježiš oslavovaný.Diabol Ježiša vezme do Jeruzalema, na vysoký bod chrámu a nabáda ho, aby sa vystavil nebezpečenstvu smrti, a tak vyskúšal svoje synovstvo. Navyše, vezme ho do chrámu a ten mal byť znamením Božej prítomnosti – kde lepšie by sa mal Boh postarať o svojho Syna? Veď ak je Božím synom, Boh ho zachráni. Skôr tu teda ide o to, že Ježiš je pokúšaný chápať svoje synovstvo tak, že bude zachránený od smrti. Je nabádaný vyskúšať Boha, ktorý by mal potvrdiť, či myslel naozaj vážne svoje slová pri Ježišovom krste o tom, že je jeho Synom tak, že ho od smrti zachráni.Ježiš sa tu svojou reakciou nepodobá ľudu na púšti, ktorý v svojom hlade a smäde skúšal/pokúšal Boha (πειράζω), či sa o neho dokáže postarať (Ex 17,7; pozri aj Ž 77,18). Stavia sa tu do poslušnosti slovu a odpovedá Písmom: „Nebudeš pokúšať (ἐκπειράζω) Pána, svojho Boha,“ (Lk 4,12; pozri Dt 6,16) a na kríži, pred tým ako posledný krát vydýchne, povie: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23,46). Posledné Ježišove slová v situácii, v ktorej ho Boh od smrti nezachránil sú slová, v ktorých sa identifikuje ako Syn!
Milé deti, rodičia, priatelia, treba sa pýtať: čo môžeme zmeniť vo svojich životoch. Dnes, lebo zajtra tu už možno nebudeme.

Biblické exkurzy – Osma nedeľa cez rok – Ježišov záverečný apel jeho učeníkom!

 Lk 6, 39-45
V liturgickom roku sa blížime ku koncu prvej časti Cezročného obdobia v roku C a s ním sa blížime aj ku koncu jednej z Ježišových rečí svojim učeníkom v Lukášovom evanjeliu, ktorej časti sme počúvali počas predošlých nedieľ. Po tej dnešnej stati nasleduje Ježišovo podobenstvo o staviteľovi na skale a na piesku, ktorým Ježiš svoju reč uzatvára. Budúcou nedeľou sa už začína osobitný cyklus čítaní pôstneho a veľkonočného obdobia. Keď sa po ňom vrátime do cyklu Cezročného obdobia, presunieme sa až do deviatej kapitoly Lukášovho evanjelia. Konkrétnejšie je dnešné evanjelium pokračovaním časti Ježišovej reči, ktorú sám Ježiš uviedol slovami: „Vám, ktorí ma počúvate hovorím“ (Lk 6,27). Jeho slová sú teda adresové skupine, ktorá prejavuje bližší záujem o Ježiša a o to, čo hovorí. Nejde tu o tých, ktorý by Ježiša vyhľadávali len z čistej zvedavosti. Je to dôležitý moment obratu. Doteraz sme mohli čítať, ako k Ježišovi prichádzajú ľudia, pretože hľadajú u neho uzdravenie, oslobodenie od démonov, jednoducho hľadajú u neho pomoc. To bola akoby Ježišova praktická ukážka ponuky jeho životného štýlu, alebo poslania, ak chcete. Teraz túto skupinu Ježiš ťahá k ďalšiemu dôležitému kroku: byť ako učiteľ. Pozýva ich od vyhľadávania Ježiša pre svoj vlastný prospech k osvojeniu si jeho spôsobu bytia, aby sa aj oni sami mohli stať tými, z ktorých majú úžitok iní. Mohli by sme to vyjadriť aj inými Ježišovými slovami, ktoré nám síce nezachytáva žiadne z Evanjelií, ale nachádzame ich na perách sv. Pavla v jednej z jeho rečí v Skutkoch apoštolov (ktoré tiež pochádzajú od Lukáša): „Blaženejšie je dávať ako prijímať“ (Sk 20,35). Ježiš tak pozýva k zmene hodnôt a k obráteniu pohľadu na svet a vzťahy medzi ľuďmi. Svojimi slovami provokuje svojich poslucháčov zamyslieť sa, či chcú z jeho nezvyčajného spôsobu života len profitovať, alebo sú ochotní prijať ho za svoj.Pozvaniu byť ako učiteľ však predchádza minipodobestvo o tom, že slepý nemôže viesť slepého. Ak má byť niekto ako učiteľ nemôže sa nechať viesť nikým iným než učiteľom samým. Ak by sa o to pokúšal bez neho, dopadne to rovnako ako v prípade tých dvoch z minipodobenstva. Ježiš to vysvetľuje ďalej na príklade smietky a brvna v oku. Prepojenie týchto dvoch častí nám uľahčuje fakt, že sa nachádzame v rovnakej téme jasnosti zraku. Učeník, ktorý chce byť ako učiteľ sa nemá zamestnávať hľadaním smietok v očiach svojich spoluučeníkov, ale má sa zameriavať na to, aby si vyčistil zrak, aby odstránil brvná zo svojho oka a mohol skutočne vidieť, ako jeho učiteľ.Mohli by sme povedať, že téma jasnosti zraku pokračuje aj v ďalšej časti. Ježiš sa uchyľuje k ďalšiemu obrazu o stromoch a ich ovocí. Učeník má byť charakterizovaný jasnosťou medzi jeho úmyslom a konaním. Srdce v semitskej predstave totiž nie je až tak symbolom citov, ako je to v našej kultúre, ale chápalo sa ako sídlo premýšľania, úmyslov a rozhodovania sa človeka. Ježiš teda podčiarkuje, že jeho učeník musí byť charakterizovaný jednotou zmýšľania a konania. Tak ako dobrý strom rodí dobré ovocie, nestačí, že Ježišov učeník súhlasí s jeho pohľadom na svet, má sa to prejaviť aj v jeho skutkoch. Tieto skutky však nemajú byť prejavom snahy ukázať sa, alebo nejakým spôsobom vyniknúť. Učeníkove skutky majú vychádzať z pokladu jeho srdca, majú byť ovocím stromu Ježišovho zmýšľania, ktorý rastie v jeho srdci.
Milé deti, rodičia, priatelia, nemajme dvojaký meter!